Problematika pomníkov a pamätníkov na cintorínoch sa často dostáva do popredia, najmä v kontexte ich rastúcich rozmerov a honosnosti, ktoré niekedy hraničia s gýčom a pripomínajú skôr drobné stavby než pietne miesta. Vzniká tak otázka, kde presne leží hranica medzi dôstojným spomínaním a nevkusnou pompéznosťou. Táto téma je úzko prepojená so stavebným zákonom a jeho aplikáciou na cintorínske objekty.
Definícia stavby a jej aplikácia na pomníky
Stavebný zákon definuje stavbu ako "stavebnú konštrukciu postavenú stavebnými prácami, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu." Zároveň rozlišuje medzi "súborom stavieb", "drobnou stavbou" (ktorá nemôže podstatne ovplyvniť svoje okolie) a "jednoduchou stavbou" (ktorá nemá výrazný vplyv na svoje okolie).
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že pomníky a pamätníky na cintorínoch priamo nespadajú pod definíciu stavebného zákona v tradičnom zmysle, informácie naznačujú, že sa na ne vzťahujú určité pravidlá. Podľa dostupných informácií "Pomníky a pamätníky na cintorínoch nepodliehajú stavebnému konaniu." Avšak, ak pomník svojimi rozmermi a charakterom prekročí hranice bežnej pietnej úpravy a začne pripomínať "drobú stavbu", môže sa stať predmetom záujmu stavebných úradov.
Zákon o pohrebníctve a jeho obmedzenia
Zákon o pohrebníctve definuje základné pojmy ako hrob, urnové miesto, urnový háj, kolumbárium a hrobka. Zatiaľ čo zákon špecifikuje podmienky ukladania ľudských pozostatkov do hrobov a hrobiek, neupravuje podrobnosti o vybudovaní samotných pomníkov. Hrobka je definovaná ako "uzatvorený priestor vybudovaný s použitím stavebných materiálov, ktorý slúži na ukladanie rakiev s ľudskými pozostatkami alebo ľudskými ostatkami, kde sa rakva nezasypáva zeminou." Krypta je v podstate podzemná hrobka, na ktorú sa vzťahujú pravidlá pre hrobky.
Zákon o pohrebníctve však neobsahuje špecifické bezpečnostné požiadavky týkajúce sa pomníkov a pamätníkov na cintorínoch. Toto opomenutie môže viesť k situáciám, akou bola napríklad tragická udalosť v Detvianskej Hute v roku 2012, kedy náhrobný kameň privalil deti.
Rolu stavebných úradov a Úradu verejného zdravotníctva
V kontexte pomníkov sa ako relevantný orgán javí stavebný úrad. Hoci pomníky priamo nepodliehajú stavebnému konaniu, pojem "stavba" definovaný stavebným zákonom a jeho požiadavky a náležitosti by sa mohli teoreticky aplikovať na rozsiahlejšie monumenty. "Z pohľadu ochrany verejného zdravia je potrebné uplatňovať aktuálne požiadavky vyplývajúce z platných právnych predpisov - zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve, stavebného zákona a pod."
Úrad verejného zdravotníctva SR, ktorý vykonáva dozor na úseku pohrebníctva, zatiaľ nezaznamenal žiadne podnety smerujúce k potrebe osobitnej úpravy požiadaviek na rozmery a výšku pomníkov. Toto naznačuje, že súčasná legislatíva vníma pomníky primárne v kontexte pietnej úpravy a nie ako stavebné objekty v zmysle stavebného zákona, pokiaľ nedosahujú extrémne rozmery.
Problémové miesta súčasného stavebného zákona a územného plánovania
Diskutuje sa o tom, že súčasný stavebný zákon má viaceré nedostatky. Medzi ne patria:
- Nezávislosť stavebných úradov: Stavebné úrady spadajú pod samosprávu starostov a primátorov, čo môže viesť k nedostatočnej nezávislosti a potenciálnemu ovplyvňovaniu rozhodnutí.
- Odborné vybavenie: Najmä v menších sídlach nie sú stavebné úrady dostatočne vybavené odborníkmi.
- Územné plánovanie: Územné plány sú často kritizované za to, že vychádzajú zo starých modelov a nedostatočne reagujú na súčasné potreby a výzvy.
- Práva stavebníka: Získavanie stanovísk od dotknutých orgánov je často komplikované a zdĺhavé, čo tvrdo postihuje stavebníka. Dotknuté orgány môžu mať vlastné záujmy a neochotu vyhľadávať riešenia.
- Obštrukcie a prieťahy: Proces povoľovania stavieb je často poznačený obštrukciami a prieťahmi, čo vedie k frustrácii investorov.
Príklady z praxe a potreba zmien
Prípad "račianskeho starostu" ilustruje zneužitie moci stavebným úradom a ťarbavosť súčasného modelu územného plánovania. Tieto skúsenosti poukazujú na potrebu nezávislých odborných stavebných úradov, ktoré by dbali na spravodlivú rovnováhu záujmov.
Dlhodobý pohľad na architektúru a urbanizmus na Slovensku za posledných dvadsať rokov odhaľuje viaceré problémy:
- Nedostatok významnejších kultúrnych stavieb.
- Chátrajúce a vyľudňujúce sa obce a mestá.
- Stratu "glancu" urbánnej krajiny, spustnuté hospodárske dvory, upadajúci vidiek.
- Neschopnosť koordinovať aktivity v urbánnych celkoch a dokonca aj opravy v rámci jednej ulice.
- Pretrvávajúcu závislosť od "socialistických králikární" (sídlisk).
- Rastúci počet unimobuniek bezdomovcov a neriadených skládok.
- Chátrajúce nemocnice a nedostatočný rozvoj sociálnych inštitúcií.
Tieto problémy nenaznačujú, že nový stavebný zákon ich sám osebe vyrieši. Je však dôležité, aby sa zákon zaoberal aj územným plánovaním a definoval súvisiace normy a hospodárske politiky.
Povoľovanie čiernych stavieb a rómske osady
Nový stavebný zákon priniesol zmeny v procese povoľovania stavieb a riešení čiernych stavieb. Pôvodne bol stanovený rok 2019 na požiadanie o dodatočnú legalizáciu, s výnimkou pre marginalizované skupiny do roku 2022. Následne sa lehoty posunuli. Existuje obava, že nový zákon by mohol spôsobiť búranie rómskych osád, ak nebudú pozemky vysporiadané.
Problémom pri legalizácii čiernych stavieb v rómskych osadách sú často nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom, kde vlastníci môžu byť aj v zahraničí. Riešenie si vyžaduje komplexný prístup, vrátane spolupráce samospráv a aktívneho konania Slovenského pozemkového fondu.
Výzvy a budúcnosť stavebného zákona
Nový stavebný zákon sa snaží priniesť poriadok v území, profesionalitu na stavebných úradoch a efektívnejšie rozhodovanie. Implementácia týchto zmien bude závisieť od kvality pripravených projektov a od prístupu všetkých zúčastnených aktérov.
Pokiaľ ide o pomníky a pamätníky, je zrejmé, že legislatíva v tejto oblasti nie je celkom jednoznačná. Hoci priamo nepodliehajú stavebnému konaniu, ich rozsiahlejšie formy by mohli byť v budúcnosti posudzované z pohľadu stavebného zákona. Zatiaľ však prevláda názor, že ide skôr o záležitosť etiky a vkusu, pričom legislatíva sa zameriava na základné požiadavky súvisiace s pohrebníctvom a bezpečnosťou. Potreba jasnejších pravidiel a ich dôsledné vymáhanie by mohla prispieť k tomu, aby sa slovenské cintoríny nestávali miestom gýčových monumentov, ale naďalej slúžili ako dôstojné miesta spomienok.