Pavol Emanuel Dobšinský (16. marec 1828, Slavošovce - 22. október 1885, Drienčany) bol kľúčovou postavou slovenského romantizmu, evanjelickým kňazom, folkloristom a predovšetkým zberateľom a spisovateľom ľudovej slovesnosti, ktorého dielo dodnes formuje slovenské literárne povedomie. Jeho rozsiahla zbierka Prostonárodné slovenské povesti sa stala základným kameňom slovenskej folkloristiky a dodnes patrí k najvydávanejším a najčítanejším dielam slovenskej literatúry.
Počiatky a vzdelanie
Pavol Dobšinský sa narodil v Slavošovciach v rodine evanjelického farára. Jeho otec, Pavel Dobšinský starší, bol učiteľom a neskôr farárom, ktorý kládol dôraz na vzdelanie svojich detí. Pavol Emanuel bol najstarším z deviatich detí a napriek skromným podmienkam sa mu dostalo kvalitného vzdelania. Základné vzdelanie získal v Sirku, kde jeho otec pôsobil ako farár dlhých 59 rokov. Neskôr pokračoval v štúdiu na gymnáziách v Rožňave a v Miškovci. V rokoch 1840 až 1848 študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa venoval filozofii a teológii.
Už počas štúdií sa Pavol Dobšinský aktívne zapojil do literárneho a národného života. V Levoči vydával rukopisný zábavník Holubica, kde uverejňoval svoje básne, zápisy ľudových rozprávok a preklady diel svetových autorov, ako napríklad Byrona, Lamartina a Mickiewicza. Taktiež sa venoval literárnej kritike a recenzovaniu dobových almanachov. V Banskej Štiavnici sa podieľal na redigovaní mesačníka pre beletriu Sokol, ktorý významne ovplyvňoval kultúrny život na Slovensku.
Kňazská dráha a folkloristické začiatky
Po úspešnom zložení kňazskej skúšky v roku 1850 začal Dobšinský pôsobiť ako asistent evanjelického farára a etnografa Samuela Reussa v Revúcej. Práve Samuel Reuss, ktorý považoval ľudové rozprávky za cenný doklad kultúrnej a spoločenskej minulosti predkov, zohral kľúčovú úlohu pri Dobšinského smerovaní k folkloristike. Vďaka nemu sa Dobšinský začal intenzívne venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Počas pôsobenia v Revúcej sa tiež pričinil o založenie putovného ochotníckeho divadla v Ratkovej a získal podnety pre svoju folkloristickú prácu z rukopisných zborníkov ako Codex revúcky A, B, C.
Po Revúcej pôsobil ako kaplán v Brezne (v rokoch 1853 - 1855, kde bol jeho predstaveným Ján Chalupka) a v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858 až 1861 pôsobil ako profesor slovenského jazyka a literatúry na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Toto obdobie bolo mimoriadne plodné pre jeho zberateľskú činnosť. Od roku 1861 až do svojej smrti v roku 1885 pôsobil ako evanjelický farár v Drienčanoch, kde prežil jedno z najšťastnejších období svojho života v komunite pracovitých a vľúdnych ľudí.
Vrcholné dielo: Prostonárodné slovenské povesti
Ťažisko Dobšinského celoživotnej činnosti spočíva v jeho folkloristickom diele. Bol nadšeným zberateľom slovenskej ľudovej slovesnosti, pričom ho inšpiroval aj Samuel Ross, ďalší významný zberateľ ľudových rozprávok. Dobšinský sústavne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Pred ich publikovaním však pristupoval k úpravám, pričom sa snažil zbaviť pôvodného materiálu erotickosti a nevhodného humoru, aby boli diela prístupné a prijateľné aj pre detského čitateľa. Tento prístup viedol k tomu, že ľudové rozprávky, pôvodne určené dospelým, sa stali obľúbenými aj medzi deťmi.
Spolu s Augustom Horislavom Škultétym zostavil a v rokoch 1858 až 1861 vydal šesť zošitov pod názvom Slovenské povesti, ktoré obsahovali 64 ľudových rozprávok. Toto dielo bolo kritickou reakciou na dovtedajšie zbierky, vrátane diela Boženy Němcovej. Dobšinský a Škultéti vychádzali z autentického materiálu, známych prepisov a zároveň svoje zdroje literárne štylizovali.
Vrcholom jeho tvorby je osemzväzkové dielo Prostonárodné slovenské povesti, ktoré vydal vlastným nákladom v rokoch 1880 až 1883, dva roky pred svojou smrťou. Táto najobsiahlejšia zbierka slovenských rozprávok obsahuje 90 rozprávok a predstavuje reprezentatívny obraz slovenského rozprávkového materiálu. Zbierka je žánrovo pestrá a bohatá, zahŕňa čarovné rozprávky (napr. „Zakliata hora“, „Mahuliena zlatá panna“, „Janko Hraško“, „Traja zhavranení bratia“, „Nebojsa“), rozprávky o zvieratách („Kozliatka“, „Medveď a komár“, „O vlku, čo si dal šiť boty“), humoristické a novelistické rozprávania („Prorok rak“, „Drevená krava“, „Múdry Maťko a blázni“) a tiež povesti („Sitno“, „Salaš na Čertovici“). Dobšinský v tomto diele buď prebral rozprávky z dostupných prameňov s drobnými jazykovo-štylistickými zmenami, alebo sa inšpiroval ich látkami a nanovo ich zoštylizoval, prípadne sa snažil vytvoriť reprezentatívny model určitej rozprávky na pozadí viacerých variantov.
Kniha Slovenské ľudové rozprávky od Pavla Dobšinského
Ďalšie folkloristické a národopisné práce
Dobšinského záujem o literatizáciu folklóru sa neobmedzoval len na rozprávky. Aktívne spolupracoval na vydávaní Zborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier pre Maticu slovenskú (prvý zväzok vyšiel v roku 1870, druhý v roku 1874). Do tohto zborníka prispel aj vlastným materiálom a neskôr ho aj redigoval. Vďaka tomuto zborníku sa zosilnilo zberateľské úsilie na celom Slovensku.
V roku 1872 publikoval svoje teoretické rozvinutie v knihe Úvahy o slovenských povestiach. V roku 1880 vydal obsiahlu folkloristickú a národopisnú prácu Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské. Táto kniha predstavuje hodnotnú sondu do života slovenského vidiečana v 19. storočí, prezentovaného v tradičnom patriarchálnom modeli. Kniha je rozdelená na dve časti. V prvej Dobšinský podrobne opisuje život slovenského ľudu cez jednotlivé fázy života (narodenie, krst, detstvo, mládenectvo, svadba, staroba a smrť) a s nimi spojené rodinné, spoločenské a hospodársko-kultúrne aspekty. Druhá časť obsahuje ľudové zábavné hry, tematicky členené na obdobia roka, vrátane hier detí a mládeže.
Odkaz Pavla Dobšinského
Pavol Dobšinský bol mužom stálosti a vernosti, ktorý sa s pokojnou prácou venoval službe ľudu. Ako kňaz kázal, učil, utvrdzoval a vychovával. Ako zberateľ a spisovateľ zachytil a spracoval nesmierne bohatstvo slovenskej ľudovej slovesnosti. Jeho dielo preložilo mnohé generácie slovenských detí, ktoré si vďaka nemu vycibrili zmysel pre krásu reči, ľahkonohosť a všemocnosť fantázie.
Jeho práca ďaleko presiahla svojho autora a dodnes žije v srdciach čitateľov. Jeho zbierky sú základným a dodnes reprezentatívnym dielom slovenskej folkloristiky a literárnej histórie. V roku 2004 bola vo Francúzsku vydaná zbierka 100 najkrajších rozprávok sveta, kde Slovensko reprezentuje Dobšinského rozprávka „Ružová Anička“. V roku 2019 bol Pavol Dobšinský v ankete RTVS Najväčší Slovák vyhodnotený na 70. mieste, čo svedčí o jeho trvalom význame pre slovenskú kultúru. Jeho odkaz je pripomienkou toho, že v rozprávkach, tak ako v jeho živote, víťazí dobro nad zlom a jediný zmysel v živote má pravda a múdrosť.
