Biely Kostol: Architektonické a historické dedičstvo trinitárskeho kláštora

Kláštory, ako inštitúcie zasvätené duchovnému životu a často aj centrá vzdelanosti a kultúry, zohrali v histórii Európy, a teda aj Slovenska, nesmierne dôležitú úlohu. Ich podorys, teda usporiadanie architektonických prvkov a celková dispozícia, odráža nielen účel, na ktorý boli určené, ale aj dobové architektonické štýly, filozofické prúdy a predovšetkým duchovné zameranie konkrétneho rádu. V tomto kontexte predstavuje Kostol Najsvätejšej Trojice v Bielom Kostole, spojený s pôsobením rádu trinitárov, významnú sakrálnu pamiatku, ktorá si zaslúži detailnejšie preskúmanie. Jeho vznik a vývoj úzko súvisia s históriou rádu a jeho mecénov, ktorí prispeli k jeho vzniku a rozvoju. Tento barokový kostol sa radí medzi významné sakrálne pamiatky v regióne a jeho pôdorys a vnútorné usporiadanie svedčia o bohatstve barokovej architektúry a umenia.

Vznik a výstavba kostola a kláštora

História Kostola Najsvätejšej Trojice v Bielom Kostole je neoddeliteľne spojená s rádom trinitárov, ktorého hlavným poslaním bolo oslobodzovanie kresťanských zajatcov. Výstavba nového trinitárskeho kostola bola v roku 1725 dokončená do tej miery, že sa mohlo prikročiť k jeho slávnostnému otvoreniu. Základný kameň stavby kostola bol položený 29. júna 1715, na sviatok svätých Petra a Pavla, podľa cirkevného obradu. Táto udalosť bola spojená s rozsiahlymi oslavami, na ktorých sa zúčastnilo veľké množstvo veriacich z okolitých miest, ako aj cirkevné a svetské autority. Otvorenie kostola bolo spojené s požehnaním, ktoré vykonal predstavený (minister) kláštora, páter Štefan. Nasledujúci deň, v nedeľu, sa začal cirkevný sviatok už o piatej ráno zvukom fanfár a cimbalov. Po vyňatí najsvätejšej sviatosti z pôvodného starého kláštorného kostola nasledovala slávnostná procesia k stĺpu Immaculaty na Kapucínskom námestí, ktorá niesla sviatosť. Sprievod uzatváralo panstvo, kráľovskí a mestskí úradníci a veľké množstvo ľudu. Po príchode k novému kostolu bola sviatosť vystavená na hlavnom oltári a zaspievané Te Deum. Nasledovala slávnostná svätá omša, ktorú slúžil kanonik bratislavskej kapituly, vysoko dôstojný František z Palánky, známy ako vynikajúci rečník a vzdelaný muž. Omša bola sprevádzaná hudbou a udelením požehnania, zatiaľ čo okolie oživené výstrelmi z mažiarov.

Počas výkopových prác na základoch nového kostola sa narazilo na zvyšky starého kostola sv. Petra, ktoré mohli byť využité ako základové múry. Zároveň sa urýchlene začalo s presunom telesných pozostatkov pochovaných na protestantskom cintoríne na Kozej ulici.

Aj keď bol kostol už otvorený, ubytovanie pre členov rádu ešte nebolo úplne dokončené. Stavba kláštora sa totiž len začínala. Časť kláštora bola už v roku 1738 pokrytá strechou, keď bola podpísaná dohoda s pokrývačským majstrom Mathiasom Schmöltzom na pokrytie časti novopostaveného kláštora. Dokončenie ambitu s refektárom bolo ukončené až v roku 1739. Aj táto časť bola do konca júla 1739 pokrytá škridlou. V tomto čase bolo dokončené len severné krídlo kláštora, ktoré však poskytovalo dostatok priestoru na pohodlné ubytovanie 18 pátrov, vrátane jedálne.

Architektúra a interiér

Mimoriadne cenný je predovšetkým zachovaný vrcholno-barokový interiér kostola trinitárov. Hlavná loď kostola je priestorovo členená štyrmi mohutnými, mramorovanými zväzkovými pilastrami s korintskými hlavicami, na ktorých spočíva eliptická kupola. Tá imituje kazetovanú kupolu na tambure, prelomenú štyrmi oválnymi svetlíkmi a osvetlenú jasnou laternou. V priestore medzi maľovanými stĺpmi sa nachádza osem ník, z ktorých každá druhá je ozdobená maľovanou figúrou cirkevného otca. Podobne je riešená aj kupola chóru, ktorá je rovnako otvorená a anjelici cez ňu vnášajú červeno-modrý trinitársky kríž. Nebeské výjavy na oboch kupolách sú maľované technikou en grisaille a oživené zlátením.

Výzdoba interiéru sa pripisuje Antoniovi Gallimu da Bibiena v rokoch 1736-1744. Obrazy na oltároch sú dielom viedenského umelca Josefa Ignáza Unterhubera, ktorý v roku 1722 maľoval kostol v Mariazell a v roku 1726 vo Vorau. Unterhuber mal namaľovať aj obraz na oltári sv. Rafaela a Gabriela. Podobný štýl môžeme vidieť na pravej strane v oltári sv. Anny s obrazom sv. Jána Krstiteľa.

Vpravo od tohto oltára sa nachádza ďalší oltár, kde krajina s horiacim mestom symbolizuje utrpenie. Kvetmi ozdobený obraz Piety, nad ktorým je znázornený Boh Otec a holubica Ducha Svätého, je umiestnený v centre, nad ktorým sa vznáša holubica Ducha Svätého v žiariacich lúčoch. Nad oltárom je erb Pálffyovcov ako donátorov. Po stranách obrazu sú umiestnené sochy sv. Jozefa vľavo a sv. Liboria vpravo.

Vedľajší oltár je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému. Obraz zobrazuje svätca, ako sa vznáša medzi anjelmi nad mostom, z ktorého bol zvrhnutý, zatiaľ čo jeho mŕtve telo pláva vo vlnách Vltavy. V pozadí vynikajú hnedočervené telá anjelov a putti, zdôrazňujúce farby ich rádu - červenú, zelenú a žltú. Na bokoch obrazu sú zobrazené sochy sv. Barbory a sv. Tekly. Na protiľahlej strane sa nachádza oltár sv. Jána Evanjelistu. Obraz zobrazuje svätca s perom a knihou, pri nohách mu sedí orol. Pod svätcom svetlá figúra anjela pridržiava kalich s ovinutým hadom. V ďalších postavách na obraze je viditeľná umelecká zručnosť, aj keď autor tejto významnejšej maľby nie je známy. Po bokoch sú sochy kráľov sv. Štefana a sv. Ladislava.

Ďalším významným oltárom je oltár sv. Kríža, ktorý zobrazuje zastavenia Krížovej cesty. Obraz, ktorého autorom bol Jozef Blaschky (známy ako Jozef Blaschke), pôsobil u trinitárov v Komárne a bol známy svojimi znalosťami nemčiny a taliančiny. Tento maliar zomrel v Bratislave v roku 1757. Obraz na celú výšku oltára zobrazuje kríž s ukrižovaným Kristom, pri nohách ktorého kľačí sv. Magdaléna. Na zemi je nádoba s masťou a lebka Magdalény, ktorá s plačom hľadí na Krista. Postava sv. Magdalény je zobrazená v ohnivočervenom spodnom rúchu. Na rozdiel od belších farieb jej šiat, plášť má peknú žltú farbu a závoj je biely. Z modro-čierneho pozadia presvitá mesto s chrámom. Koncepcia obrazu je nápadne realistická, s popolavo sivým pozadím a telom, ktoré vyniká dobrým pozorovaním skutočnosti. Je to dielo prevedené s výrazným odklonom od povrchnej rutiny ostatných obrazov, s dôrazom na zduchovnenie. Aj plastiky sú obsahovo vtiahnuté do obrazu a kvalitou prevyšujú ostatné. Nad stĺpmi sa vznášajú adorujúci anjeli s hlavičkami anjelov a oblakmi.

Pravdepodobne ide o tzv. Zichyho oltár, ktorý nestojí v nike, ale pred pilierom pri výstupe na chór, oproti kazateľnici. Ide o votívny oltár grófa Karola Zichyho z Vásonkő, zasvätený Matke Božej, zhotovený v roku 1760. Nápis o tomto dare sa nachádza na malej tabuľke v chóre. Dva putti držia baldachýnový záves. Putti aj baldachýn sú plastické, čo naznačuje, že autormi figúr by mohli byť Georg Rafael Donner alebo jeho žiaci.

Nádherný hlavný oltár bol zhotovený na náklady arcibiskupa Imricha Esterházyho. Dňa 21. júla 1730 bola podpísaná zmluva s Gaetanom Bussim, štukatérom z Viedne, na zhotovenie hlavného oltára, vrátane materiálu. Celková suma zákazky sa vyšplhala na 3765 zlatých. V hlavnom oltári je použitý biely alabaster, rovnako ako pri všetkých veľkých a malých anjeloch a glorioly nad tabernákulom.

Sochy anjelov, po roku 1731, zhotovil sochár Martin Vögerle, ktorý podľa tradície pracoval aj na stavbe kostola. Predpokladá sa jeho činnosť v okruhu Antonia Galli-Bibienu. Na hlavnom oltári, vpravo a vľavo medzi stĺpmi, sú umiestnené sochy sv. Agnešy a sv. Felixe z Valois, obklopené adorujúcimi anjelmi. Tieto plastiky sú vynikajúce diela, ktorých majstra treba hľadať medzi najlepšími umelcami tej doby. Je tiež isté, že dynamické figúry hlavného oltára pochádzajú z inej dielne ako ostatné sochy v kostole. Samotný oltárny obraz, vo svojej zdržanlivej monumentálnej jednoduchosti, je pôsobivý.

Pôdorys presbytéria tvorí plochý polkruh. Nad oltárnym obrazom je polkruhový oblúk a Božie oko, obklopené a adorované anjelmi. Obraz je pripisovaný Františkovi Antonovi Palkovi, dvornému maliarovi primasa Esterházyho, ktorý preukázal majstrovstvo vo farebnom cítení a kompozícii. Obraz zobrazuje sv. Felixa z Valois, ktorý prijíma od anjela zástavu. Nad výjavom sa vznáša sv. Trojica, ktorej je rád zasvätený. V popredí ležia zajatci od tureckého obchodníka, spútaní reťazami.

Pri ľavom chórovom pilieri sa nachádza kazateľnica. Jej parapet zdobí reliéfne zobrazenie stojaceho bradatého muža v kožušinovej čapici a plášti. V jednej ruke drží listinu, v druhej knihu. Pri nohách má erb, v ktorého znaku je rak držiaci prsteň. Postava muža, ako aj jeho odev, pôsobí starším dojmom a patrí skôr do 17. storočia. Na náhrobnej doske chýba nápis, ale podľa heraldického posudku patril erb rodu Szirmayovcov. Na grafike je zobrazený s veľmi dlhou bradou a papierom v ruke.

Nad vstupnou predsieňou je organová empora s rokokovou organovou skriňou. V podzemí sa nachádza rozsiahla svetlá krypta, v ktorej je pochovaný veľký počet rádových bratov, ale aj civilných osôb. Po kontrole v roku 1776 bola hrobka uznaná za dostatočne svetlú a vzdušnú. Krypta sa používala do roku 1841.

Aj keď poznáme mená donátorov, o vlastných staviteľoch kostola a kláštora sa pramene nezmieňujú. Dokumenty týkajúce sa rádu, rozpusteného Jozefom II., sa stratili, a preto nie je možná žiadna autorská atribúcia stavby. Architektonicky sa kostol podobá na kostol sv. Petra vo Viedni (1702-1707). Jeho priečelie, s priečnymi ramenami a architrávovou časťou hlavnej rímsy prerušenou oblúkmi záklenkov, má veže, ktoré sú vyššie ako strecha kostola a majú určujúci význam pre celkový výraz exteriéru. Kostol sv. Trojice v Bielom Kostole je považovaný za reprezentanta vrcholného baroka, podobne ako kostol sv. Jána Nepomuckého na Skalke v Prahe, postavený v roku 1735. Veže kostola v Bielom Kostole zrejme neboli dokončené, pretože už v roku 1735 boli na oboch vežiach zobrazené pyramídové strechy. Na pohľade na kostol zo začiatku 19. storočia vidno veže kryté dnešnými pyramídovými strechami. V roku 1863 boli veže pokryté plechom a pozlátené kríže a hromozvody boli pridané neskôr. Je pozoruhodné, že všetky mestské veduty z 18. storočia zobrazujú kostol s vysokými barokovými strechami na vežiach.

Trinitári a ich pôsobenie

Trinitári, známi aj ako Rehoľa Najsvätejšej Trojice a na zajatie kresťanov, zohrali významnú úlohu v náboženskom a spoločenskom živote regiónu. Ich hlavnými kláštormi boli Viedeň, Ilava, Bratislava, Praha a Trnava. V rámci provincie sv. Jozefa existovalo osem kláštorov, vrátane Belehradu a Šaštína, ktoré disponovali značnými prostriedkami a priestormi pre veľké počty veriacich. V Uhorsku a na území dnešného Slovenska sa nachádzali kláštory v Bratislave, Trnave, Ilave, Šaštíne, ako aj v Budíne, Ostrihome, Szarvasi, Šoporni, sv. Felice, Šarišskom Potoku a Pera (časť Istanbulu). Viac ako polovica kláštorov sa nachádzala v Uhorsku.

Náboženský život v kostole bol mimoriadne aktívny. Trinitári sa starali o duchovnú správu katolíkov, čo viedlo k ich obľúbenosti. Vďaka ich činnosti sa podarilo získať značné finančné prostriedky, ktoré boli využité na podporu rádu a jeho diela. V roku 1760 sa trinitári zúčastnili na záchrannej misii v Turecku, kde sa im podarilo oslobodiť 3925 osôb, s celkovým nákladom milión zlatých. Trinitári v Bratislave dostávali od mesta dary, na veľké sviatky sviece na oltáre a podporu pri procesiách. V roku 1854 sa stal prvým farárom pri kostole Najsvätejšej Trojice v Bratislave Andrej Nádor.

Porovnanie s inými sakrálnymi pamiatkami

Je zaujímavé porovnať históriu Kostola Najsvätejšej Trojice v Bielom Kostole s inými sakrálnymi pamiatkami v okolí. Tieto kostoly majú svoje vlastné jedinečné príbehy a architektonické prvky, ktoré prispievajú k bohatému kultúrnemu dedičstvu Slovenska.

Architektonické dedičstvo trapistického kláštora v Teplá

Zaujímavým príkladom prestavby a architektonického prístupu k sakrálnej stavbe je kláštor trapistov v Teplá v Českej republike. Pôvodne barokový statok z polovice 18. storočia, pravdepodobne podľa konceptu Kiliána Ignáca Dientzenhofera, bol poškodený v druhej polovici 20. storočia. Po príchode mníchov-trapistov v roku 1999 bola zahájená rozsiahla prestavba pod vedením britského architekta Johna Pawsona a českého architekta Jana Soukupa.

Koncepcia areálu nadviazala na historickú kompozíciu objektov a alejí. Nový kláštor sa drží tradičnej schémy kláštornej dispozície, pričom minimalistická architektúra reflektuje prostý mníšsky život. Objekty sú navrhnuté s citom a pokorou k miestu a kontextu, pričom nové prvky rešpektujú kompozičné a funkčné princípy celku. Tvarovanie priestorov je podriadené optickým kvalitám pôsobenia svetla a tieňa. Biele steny interiérov odrážajú premenlivosť denného svetla. Kostol bol vysvätený v roku 2004, a postupne sa dokončujú ďalšie objekty, vrátane domu pre hostí, výrobného objektu a plánovanej kaplnky. Tento projekt je ukážkou citlivého prístupu k historickej architektúre a jej adaptácii na nové účely.

tags: #biely #klastor #podorys