Zoltán Kodály, významný maďarský skladateľ a etnomuzikológ, zanechal nezmazateľnú stopu v oblasti hudobnej teórie a pedagogiky. Jeho celoživotné dielo je neoddsplitne spojené s hlbokým záujmom o ľudovú hudbu, najmä v Karpatskej kotline. V kontexte jeho rozsiahleho výskumu a zbierateľskej činnosti na území Slovenska sa vynára jeho presvedčenie, že hudobná výchova by mala byť úzko spätá s národnou identitou a kultúrnym dedičstvom. Tento pohľad nie je len obhajobou lokálnych tradícií, ale skôr pochopením, že skutočné hudobné vzdelanie a rozvoj kultúry spočíva v symbióze národného a univerzálneho.
Zberateľská vášeň a objavovanie Žitného ostrova
Kodályho zberateľská činnosť, ktorá sa začala na prelome 20. storočia, bola motivovaná túžbou po obnove „rozkolísanej“ maďarskej hudby. Jeho prvé skúsenosti ho presvedčili o správnosti cesty, ktorou sa vydal: nahrávať a zapisovať ľudové pesničky priamo od nositeľov tradície, dedinských spevákov a speváčok, u ktorých sa zachovali v najpôvodnejšej podobe. V liste Hilde Bauerovej z 13. augusta, napísanom z Trstíc, opisuje svoje nadšenie z prostredia Žitného ostrova: „Dnes som v Trsticiach. Medzitým som celý deň chodil tak, že som nevidel dediny, len lesy a lúky. Ani veriť sa mi nechce, aký krásny je ten Žitný ostrov. Strieborná voda (Malý Dunaj), strieborné vŕby, brezy a lúky… Tak sa mi zdá, že je to krajšie ako Paríž… Ja si tu pospevujem a pijem ako dedinskí mládenci. Už som pozbieral vyše sto ľudových piesní. Aj jazyk sa mi prispôsobil reči Žitného ostrova, ktorú už značne poškodil ten nešťastný mestský idióm.“
Tento romantický zápal pre objavovanie miestnej kultúry bol pre Kodályho charakteristický. Hoci ho tento idealizmus sprevádzal, nebol prekážkou pri vedeckom zhodnotení nazbieraného materiálu. Práve na základe tohto výskumu napísal svoju prvú štúdiu o ľudovej piesni „Mátyusföldi gyűjtés“ (Zbierka zo Zeme Matúšovej), ktorá vyšla v roku 1905.
Kodály a Slovensko: Zberateľské výpravy a vzájomné vplyvy
Kodály sa rozhodol, že podobný výskum bude podnikať každý rok. Zameriaval sa pritom najmä na územia Slovenska, Sedmohradska a Bukoviny. Keďže na Slovensku šlo o kraje, kde sa stretávalo maďarské a slovenské etnikum, Kodály zozbieral aj množstvo slovenských piesní ešte skôr, ako Béla Bartók vyslovil potrebu porovnávať maďarský folklór s folklórom susedných národov.
Neskoršie Kodály ľutoval, že sa nenaučil po slovensky už v čase, keď žil v Trnave. Tento nedostatok sa snažil neskôr odstrániť štúdiom slovenčiny z kníh. Po prvých gymnazistických zápisoch v Trnave v roku 1900 a spomínanom výskume v roku 1905, sa v roku 1906 vybral do okolia Nitry, kde bola vydatá jeho sestra Emília. Podľa niektorých prameňov si po prvý raz priniesol fonograf práve na tento výskum. V auguste toho istého roku nahrával aj v okolí Senca, v Novohrade a v Hevešskej župe.
V roku 1907 sa vrátil pod Zobor (v okolí Nitry nahrával a zapisoval aj ľudové zvyky), odkiaľ si naplánoval cestu do okolia Komárna. Piesne zbieral aj v Kráľovej nad Váhom a Žiranoch. Pod Zobor sa vrátil ešte v roku 1909 a aj v januári 1911 robil výskum v maďarských, ale aj v slovenských obciach Nitrianskej župy (napr. v Sokolníkoch zbieral slovenské piesne, v Mecheniciach maďarské). Koncom roku 1912 zbieral v Gemeri, Tekove a Honte. Hont a Gemer navštívil aj v nasledujúcom roku. Na jar v roku 1915 bol znovu v obciach v okolí Nitry.
V rokoch 1905‒1917 ponavštevoval Kodály najmä tieto obce: Galantu, Matúškovo, Horné a Dolné Saliby, Tešedíkovo, Diakovce, Žihárec, Vlčany, Trstice, Dunajskú Stredu, Jurovú, Kolárovo, Bádice, Dolné a Horné Obdokovce, Jelenec, Kolíňany, Pohranice, Žirany, Štitáre, Hosťovú, Jelšovce, Nitrianske Hrnčiarovce, Sokolníky, Mechenice, Dražovce, Branč, Nitrany, Výčapy-Opatovce, Koniarovce, Preseľany, Kráľovú nad Váhom, Ladice, Žemliare, Babindol, Čebovce, Nenince, Paškovú, Licince, Držkovce, Višňové, Polinu, Veľký Blh, Dražice, Herľany, Košice a ďalšie.
Kodályho prínos k poznaniu vzájomných vplyvov
Alexander Melicher sa vo svojej štúdii venoval aj Kodályovým príspevkom k poznávaniu vzájomných vplyvov slovenskej a maďarskej piesne na územiach, kde sa tieto etniká stretávajú. Dozvedáme sa o Kodályovom príspevku „Dávid“ v časopise Ethnographia z roku 1915, v ktorom autor porovnáva jednu maďarskú ľudovú pieseň s piesňami „Jankova žena“ (zapísal Béla Bartók v okolí Nitry) a „Dutkova žena“ (zapísal Zoltán Kodály v Žemliaroch). V tom istom ročníku Ethnographie sa Kodály venuje aj výskytu slovenských mien v maďarských vianočných piesňach, ktoré našiel v troch rukopisných spevníkoch - požičal mu ich učiteľ Jozef Kőszegi zo Sokolníkov. V maďarských piesňových textoch sú napr. mená Janko, Žáčik, Jožko, Hrnčár…
„Výskyt slovenských mien možno vysvetliť tým, že v Mecheniciach nebola fara, boli filiálkou susedných Sokolníkov. V Sokolníkoch od nepamäti bývali Slováci.“ Zaujímali ho aj interetnické kontexty piesní. V roku 1909 zapísal v Mecheniciach pieseň, ktorá nemala inde známe melodické varianty. Dva našiel až v zbierke Františka Sušila „Moravské národní písně“ (1859). O maďarskom variante z Mecheníc predpokladá, že je moravského pôvodu. Neskôr sa s podobnou piesňou stretol v Šomodskej župe. V jej maďarskom texte sa vyskytujú slovanské mená a spomína sa Morava. Mohli ju teda priniesť prisťahovalci, ktorých spomína archívny záznam z 18. storočia.
Kodály zistil, že melódia sa dostala aj do južnejších krajov. Konštatuje, že v dvojjazyčných obciach sa často spieva na rovnaký nápev text v oboch jazykoch. Tak sa rozširuje piesňové bohatstvo národov a úlohou etnomuzikológov je skúmať pôvod týchto vplyvov. V roku 1913 uverejnil Kodály v Ethnographii príspevok „Dodatok k ľudovým zvykom spod Zobora“. Aj tu spomína slovenské piesne a slovenské mená (Hupka, Jano) v maďarských textoch. Konštatuje, že susedné etniká bežne navzájom preberajú piesne aj vtedy, ak nerozumejú ich textom. Veľa slovenských piesní zapísal od Maďarov, ktorí nevedeli po slovensky alebo ovládali slovenčinu iba čiastočne. Z toho vznikajú v textoch chyby, o čom svedčí aj tento príklad:
Pred domečkom zahradečka,v tom zahradku fialečka,rozmaring zelený, ej, šecek doslápaný.
Keď sa chlapci dozvedeli,na rozmaring chodievali,rozmaring zelený, ej, šecek doslápaný.
Hned ty chlapci ne meškali,boženikom vedet dali,aby pohladali, ej, de sa chlapci mladí.
V Opatovciach zapísal Kodály aj také slovenské piesne, ktoré neboli v okolitých obciach známe. Predpokladal, že ich priniesli Slováci zo vzdialenejších obcí, ktorí sem prichádzali na žatevné práce v čase, keď sa ešte žalo kosákmi. V ďalšej časti práce sa venuje jánskym piesňam a zvykom kraja pod Zoborom, uvádza tu šesť slovenských piesní. V závere cituje piesne „Morenička krásna, de si husi pásla?“ a „Leto, leto, nové leto, čos’ nám donislo?“.
Spolupráca s Bélom Bartókom: Spoločný ideál a národné povedomie
Zoltán Kodály nenapísal ani jednu štúdiu venovanú výlučne slovenskej ľudovej piesni. Svoje fonogramy a zápisy však dal k dispozícii Bélovi Bartókovi, ktorý ich transkripcie zaradil do zbierky „Slovenské ľudové piesne“. Jozef Kresánek píše o Kodályovi ako o Bartókovom pomocníkovi pri zbieraní slovenských ľudových piesní: „Bartókovi pomáhali pri práci viacerí, obzvlášť si zaslúži zmienky jeho priateľ, maďarský skladateľ Zoltán Kodály. Kodály nemá síce práce venovanej výlučne slovenskej ľudovej piesni, ale jeho zbierky a výsledky skúmaní o maďarskej piesni nemožno obchádzať. Veľmi úzko sa dotýka problematiky slovenskej piesne v práci A magyar népzene (Király magyar egyetemi nyomda, Budapešť 1943).“
Slovenským folklórom alebo s výskumom a pobytom Zoltána Kodálya na Slovensku súvisia jeho práce: „Mátyusföldi gyűjtés“ (1905), „Strofická výstavba maďarských ľudových piesní“ (dizertačná práca, 1906), „Zoborvidéki népszokások“ (1909), „Pótlék a zoborvidéki népszokásokhoz“ (1913), „Dávid“ (1915), „A magyar népzene“ (1943), „Bartók jako folklorysta“ (v poľskom časopise Muzyka z roku 1956), „Visszatekintés“ (1964) a „Utam a zenéhez“ (1974).
Kodály neskôr spomínal, ako si s Bartókom organizovali prácu na spoločnom diele: „Rozdelili sme si oblasti výskumu, aby sme mohli pracovať podľa plánu. Z času na čas priniesol každý z nás vo svojom batohu výsledky svojej bádateľskej práce. Porovnali sme a dali dokopy, čo každý z nás objavil.“ Zaujímavým svedectvom o týchto stretnutiach v byte Kodályovcov sú fotografie z roku 1912 i kresba z roku 1913 od pani Emmy, ktorá kedysi týchto dvoch hudobníkov so záujmom o folklór zoznámila a v roku 1910 sa stala Kodályovou ženou. Na ich priateľstvo spomínala aj pani Ditta Pásztoryová-Bartóková: „Ich priateľstvo sa zrodilo z hudobného ideálu, ktorý ich spájal a ktorý ostane naveky zachovaný v ich celoživotnom diele.“
O tomto spoločnom ideáli písal Kodály v roku 1955: „Vynoril sa nám pred očami obraz vzdelaného Maďarska, ktoré sa znovuzrodilo zo svojho ľudu. Uskutočneniu tohto obrazu sme mali odvtedy zasvätiť celý svoj život.“ Ich ideál sa sformoval vďaka Kodályovej dizertácii z roku 1906. V úvode spolupráce týchto dvoch etnomuzikológov a skladateľov dával prvé podnety zrejme častejšie Kodály, Bartók sa však s rovnakým nadšením púšťal do ich realizácie. Tak to bolo aj s využitím fonografu. Kodályovou rukou je napísaný (a oboma autormi podpísaný) aj koncept predslovu k spoločnému vydaniu dvadsiatich maďarských ľudových piesní z roku 1906: „Väčšia časť maďarskej spoločnosti doposiaľ nemá dostatočné maďarské povedomie, už nie je naivná a ešte nie je dosť vzdelaná, aby týmto piesňam otvorila svoje srdce. Maďarská pieseň v koncertnej sále! - to znie dnes ešte stále zvláštne. Spolu s majstrovskými dielami hudobnej literatúry - a spolu s inonárodnými ľudovými piesňami? Ale aj na to príde čas.“
O maďarskom duchu v Kodályovom skladateľskom diele sa vyjadril aj Bartók, ktorý sa väčšmi orientoval aj na inonárodné kultúry: „Keď sa ma spýtate, ktoré diela najdokonalejšie stelesňujú maďarského ducha, musím odpovedať, že Kodályove. Tieto diela sú vyznaním viery v maďarského ducha, pretože Kodályova skladateľská činnosť korení výlučne v pôde maďarskej ľudovej hudby. Avšak vnútornou príčinou je Kodályova neochvejná viera a dôvera v tvorivú silu ľudu a v jeho budúcnosť.“
Styky so Slovenskom: Tolerancia a vzájomný rešpekt
Je zrejmé, že Kodálya viedlo pri jeho zberateľskej, skladateľskej i pedagogickej práci hlboké vlastenectvo a národné povedomie. Do týchto vlastností sa neštylizoval, pretože v ňom boli hlboko zakorenené - a preto v nich nenachádzame ani stopy po šovinizme, ktorý vlastne podvedome vyplýva z určitej neistoty o opodstatnenosti svojho presvedčenia.
Zaujímavú výpoveď o Kodályovi, o jeho povahe a o stretnutí so slovenskými muzikológmi prináša list Richarda Rybariča Alexandrovi Melicherovi z 25. októbra 1976: „Myslím si, že to bolo r. 1962 na jar, vo februári alebo marci, keď sme spolu s prof. Jozefom Kresánkom (bol vtedy externým riaditeľom bývalého Ústavu hudobnej vedy) a kolegom Elschekom navštívili Maďarsko jednak preto, aby sme predniesli prednášky (Elschek a ja o nedávno objavenej Uhroveckej zbierke, prof. Kresánek o Zbierke Anny Szirmay-Keczerovej), a jednak aby sme precizovali projekt spolupráce medzi oboma inštitúciami (t. j. medzi bývalým ÚHV SAV a Bartók Béla archívum). Okrem iného išlo najmä o spoločné vydávanie niektorých hudobných pamiatok. Dojednali sme sa na vydaní (spoločnom) Vietorisovho kódexu, Uhroveckej zbierky a na spoločnom výskume stredovekých notovaných kódexov, no z toho sa realizovalo veľmi málo. Z edičných zámerov sa neuskutočnilo žiaľ nič!“
„Profesor Kodály ako hlavná osoba maďarského kultúrneho života veľmi pozorne sledoval naše rokovanie. Ak sa dobre pamätám, viac počúval než hovoril (aspoň pred nami) a ku podivu nevystupoval autoritatívne, ale skôr tolerantne, priateľsky. Hoci niekoľkokrát veľmi taktne zdôraznil slovensko-maďarský historický kontext, v jeho slovách nebol ani len náznak nacionalizmu. Ešte ako zaujímavosť spomeniem len to, že keď jeden maďarský kolega navrhol, aby proponovaná spoločná edícia prameňov niesla názov Monumenta musicae Hungarico-Slavicae, Kodály ho doslova zahriakol (bolo to jediný raz, čo zvýšil hlas), že tento návrh je (doslova) nonsens, pretože nijaká slovensko-maďarská hudba neexistuje. Existuje len hudba slovenská a hudba maďarská. Debata sa uzavrela tým, že teda séria vydaní nijaký súhrnný názov nebude mať… O rok prišla maďarská delegácia na rokovanie k nám do Bratislavy, no ani Kodály, ani Szabolcsi v nej neboli!“
Tento príklad jasne ilustruje Kodályho postoj k národnej identite v hudbe. Nevnímal ju ako niečo, čo by sa malo umelo miešať, ale skôr ako autonómny celok, ktorý môže obohatiť iné kultúry. Jeho záujem o slovenské piesne nebol motivovaný snahou o asimiláciu, ale o pochopenie a uchovanie jedinečnosti každého národného prejavu.
Vplyv na slovenských hudobníkov a interpretov
Pripomeňme si aj ďalšie osobnosti slovenského hudobného života, s ktorými udržiaval Zoltán Kodály dlhodobé styky, či s ktorými sa iba stretol alebo si s ním písal. Na prvom mieste to bol jeho spolužiak z gymnázia Mikuláš Schneider-Trnavský. Ich korešpondencia trvala až do Trnavského smrti v roku 1958. Alexander Albrecht, blízky priateľ Bélu Bartóka, sa s Kodályom zoznámil pravdepodobne už počas štúdií v Budapešti po roku 1903. Neskôr si s ním písal aj jeho syn Ján Albrecht. Bratislavský archivár, kritik a organizátor hudobného života Ján Nepomuk Batka sa už v roku 1910 obrátil na Kodálya, lebo chcel v Bratislave uviesť jeho sláčikové kvarteto. Bolo to v čase, keď Kodály ešte nemal veľké úspechy ani v Budapešti.
Veľkým propagátorom Kodályovej i Bartókovej hudby v Bratislave bol Štefan Németh-Šamorínsky, ktorý sa s týmito skladateľmi zoznámil na štúdiách v Budapešti. V príhovore k 60. narodeninám Zoltána Kodálya píše: „Od prvej chvíle bez váhania sme sa vydali na tú cestu, ktorú si nám ukázal ty, a keď aj skromne, ale s nezlomnou vierou a vytrvalosťou nesieme tú zástavu, ktorú tvoje poctivé veľké vlastenectvo dalo do našich rúk, získajúc pre ňu úctu a uznanie aj medzi Slovákmi.“
O uvádzanie Kodályových diel po 2. svetovej vojne v podaní Slovenskej filharmónie sa zaslúžil jej dirigent Ľudovít Rajter. Bratislavské publikum sa tak zoznámilo s jeho dielami „Psalmus Hungaricus“, „Háry János“, „Tance z Galanty“, „Tance z Marosszéku“ a „Symfónia C dur“. O stretnutiach so skladateľom písal Rajter v liste Alexandrovi Melicherovi: „S Kodályom som sa veľmi často stretol tak súkromne, ako i na profesorských konferenciách Akadémie v Budapešti, na skúškach jeho diel, ktoré som bez výnimky všetky dirigoval. Najmä pri jednom slávnostnom predvedení jeho diela Psalmus Hungaricus sme boli často spolu a intenzívne sme prediskutovali celú túto jeho vrcholnú skladbu.“
Z Kodályových stretnutí s Eugenom Suchoňom spomeňme premiéru „Krútňavy“ v Budapešti v roku 1959 a konferenciu ISME v Budapešti v roku 1964 - obaja skladatelia si pri týchto príležitostiach údajne veľmi dobre rozumeli v odborných hudobných otázkach. U Kodálya študovali slovenskí hudobní skladatelia Radovan Fest Spišiak i Michal Vilec, ktorý ho pokladal za „najkrajší bod svojho života“. Stretnutia s muzikológmi Jozefom Kresánkom, Richardom Rybaričom a Oskár Elschekom sme už spomínali.
V rokoch 1905‒1917 zozbieral Kodály asi 3000 melódií najmä z územia Slovenska, Sedmohradska a Bukoviny. V národopisnom múzeu v Budapešti je uložených 161 fonogramov s jeho nahrávkami slovenských piesní. Béla Bartók zaradil do svojej zbierky „Slovenské ľudové piesne“ 113 Kodályových zápisov piesní a transkripcií z fonografických valcov z Koniaroviec, Preselian, Výčapov-Opatoviec, Žemliarov a ďalších obcí. Pri najstarších zápisoch z Trnavy z roku 1900 chýbajú texty, keďže Kodály vtedy ešte nevedel po slovensky. Zoltán Kodály pracoval so zvukovými nahrávkami celých šesť desaťročí a okrem fonografu používal neskôr drôtový a potom aj páskový magnetofón.
Kodályho metóda a jej odkaz pre hudobnú výchovu na Slovensku
Kodályho pohľad na hudobnú výchovu sa zakladal na presvedčení, že hudba je univerzálny jazyk, ktorý by mal byť prístupný všetkým. Jeho metóda, ktorá je dodnes široko používaná po celom svete, kladie dôraz na rozvoj hudobného sluchu, rytmu a intonácie prostredníctvom piesní a hier, ktoré sú blízke detskému mysleniu. Klúčovú úlohu v jeho koncepcii zohráva práve ľudová hudba, ktorá slúži ako základný stavebný materiál pre hudobné vzdelávanie.
V kontexte slovenskej kultúry, ktorá je bohatá na vlastné ľudové tradície, má Kodályho prístup mimoriadny význam. Jeho dôraz na národné dedičstvo ako na východisko pre hudobné vzdelávanie rezonuje s potrebou uchovávať a rozvíjať slovenskú hudobnú kultúru. Tým, že Kodály zbieral a analyzoval slovenské piesne, nielenže obohatil maďarskú hudobnú vedu, ale zároveň poukázal na hodnotu a jedinečnosť slovenskej hudobnej reči.
Jeho metóda nie je o izolácii národných kultúr, ale o ich vzájomnom obohacovaní. Pochopenie vlastnej hudobnej identity prostredníctvom ľudovej piesne otvára cestu k lepšiemu vnímaniu a oceneniu hudby iných národov. Týmto spôsobom Kodályova filozofia prispieva k budovaniu mostov medzi kultúrami a k formovaniu tolerantnejšej a kultúrne uvedomelejšej spoločnosti. Jeho odkaz tak presahuje hranice hudobnej teórie a pedagogiky a stáva sa univerzálnym posolstvom o dôležitosti kultúrneho dedičstva pre rozvoj jednotlivca i celej spoločnosti.
Napriek tomu, že sa Kodály primárne zameriaval na maďarskú ľudovú hudbu, jeho intenzívny výskum na Slovensku a jeho otvorenosť voči slovenským piesňam a vplyvom svedčia o jeho hlbokom pochopení vzájomnosti kultúr v regióne. Jeho práca ukazuje, že hudobná výchova, založená na národných základoch, môže byť zároveň cestou k univerzálnemu hudobnému porozumeniu a k oceneniu rozmanitosti hudobných prejavov. Týmto spôsobom Zoltan Kodály, aj keď sa primárne hlásil k maďarskej kultúre, svojou prácou nepriamo podporil aj rozvoj a uznanie slovenskej hudobnej tradície, čím sa stal dôležitou postavou v širšom kontexte stredoeurópskej hudobnej kultúry.