V súdnej praxi sa pomerne často stretávame s konaniami, v ktorých sa žalobca ako dedič domáha určenia, že konkrétna vec, najčastejšie nehnuteľnosť, patrí do dedičstva po poručiteľovi. Táto situácia nastáva predovšetkým vtedy, keď sa dedičia domnievajú, že určitá nehnuteľnosť nebola riadne zahrnutá do dedičského konania, hoci by mala byť jeho súčasťou, a zároveň je v súčasnosti evidovaná ako vlastníctvo tretej osoby. Riešenie takejto zdanlivo jednoduchej otázky, ktorá by sa mohla zdať priamočiara vzhľadom na viazanosť súdu žalobným návrhom, však v praxi komplikujú rôzne súdne rozhodnutia, najmä uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16. decembra 2010. Toto rozhodnutie a na neho nadväzujúce ďalšie judikáty súdov nižších stupňov vnášajú do problematiky špecifické pohľady na určenie časového okamihu, ku ktorému sa má výroková časť súdneho rozhodnutia v týchto prípadoch viazať.
Prečo vzniká potreba žaloby o určenie dedičstva?
Podanie žaloby o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, prichádza do úvahy predovšetkým v situáciách, keď sa dedič alebo skupina dedičov domnieva, že majetok, ktorý nebol predmetom pôvodného dedičského konania, by mal byť súčasťou dedičstva. Dôvodov môže byť viacero, napríklad nesprávne zistenie majetku poručiteľa, opomenutie určitej nehnuteľnosti alebo práva, či dokonca vznik nových skutočností po smrti poručiteľa, ktoré spochybňujú pôvodné vlastnícke vzťahy.
Typickým príkladom je situácia, keď dedičia majú vedomosť o tom, že poručiteľ bol vlastníkom určitej nehnuteľnosti, avšak v katastri nehnuteľností je ako vlastník evidovaná tretia osoba. Táto tretia osoba sa zároveň hlási k vlastníckemu právu a odmieta, aby nehnuteľnosť bola zahrnutá do dedičstva. V takom prípade dedičia nemôžu priamo v dedičskom konaní autoritatívne rozhodnúť o vlastníctve sporného majetku, ak notár ako súdny komisár zistí, že poručiteľ nie je evidovaný ako vlastník vo verejnom registri. Vtedy je nevyhnutné podať žalobu mimo rámca dedičského konania.
Kľúčové rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a jeho dôsledky
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 z 16. decembra 2010 zásadne ovplyvnilo pohľad na tieto typy žalôb. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil záver, že v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať, či vec patrí do dedičstva v čase vyhlásenia rozhodnutia, ale predovšetkým to, či bola táto vec vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti.
Týmto judikátom bolo determinované, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je primárne určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému sa má súd viazať, je okamih smrti poručiteľa. Toto rozhodnutie bolo publikované aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, čo podčiarkuje jeho zásadný charakter a nemožnosť ho ignorovať.
Dedičstvo a vlastnícke právo: Časový rozmer
Dedenie je komplexný právny proces, prostredníctvom ktorého dochádza k prechodu práv a povinností zosnulého (poručiteľa) na jeho právnych nástupcov - dedičov. Ide o princíp univerzálnej sukcesie, čo znamená, že dedičia plne vstupujú do právneho postavenia poručiteľa a nadobúdajú tak aktíva, ako aj pasíva (dlhy) dedičstva. V zmysle § 460 Občianskeho zákonníka sa dedič stáva vlastníkom vecí patriacich do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa.
Avšak, to, kto konkrétne nadobudol veci patriace do dedičstva, je primárne predmetom dedičského konania. Konanie o dedičstve je špecifické tým, že je to mimosporové konanie, ktoré nie je primárne určené na riešenie sporov o vlastníctvo alebo iné právne otázky. Ak v dedičskom konaní nastane spor o to, či určitá vec patrila poručiteľovi, alebo kto je dedičom, súdny komisár (notár) nemôže túto otázku sám autoritatívne rozhodnúť.
V prípade, že účastník dedičského konania popiera, že poručiteľovi patrila vec evidovaná vo verejnom registri (napr. v katastri nehnuteľností), súdny komisár na takýto sporný majetok neprihliadne. Ak notár nezistí poručiteľovo vlastníctvo v registri, nemôže vec zahrnúť do súpisu majetku, aj keď existujú dôkazy naznačujúce opak. V takýchto prípadoch je nevyhnutné podať žalobu mimo dedičského konania na súde, aby sa určilo vlastníctvo poručiteľa v čase jeho smrti.
Naliehavý právny záujem a určovacia žaloba
Žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva, je koncipovaná ako určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (CSP). Podľa tohto ustanovenia možno žiadať, aby súd rozhodol o "určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem". V kontexte žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva, môže byť naliehavý právny záujem daný tým, že ak súd vyhovie žalobe a určí, že veci patriace do dedičstva boli vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti, tieto sa stávajú predmetom dedičského konania (prípadne dodatočného dedičského konania).
Je dôležité zdôrazniť, že rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve) samo o sebe nepotvrdzuje, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Potvrdzuje iba to, že daný majetok bol súčasťou dedičstva. Pre posúdenie opodstatnenosti určovacej žaloby nemôžu byť relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré nastali až po smrti poručiteľa, ako napríklad vyznačenie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností alebo užívanie nehnuteľnosti po smrti poručiteľa. Tieto skutočnosti nemajú vplyv na to, či vec patrila poručiteľovi v čase jeho smrti.
Sporné otázky a ich riešenie súdnym konaním
V rámci dedičského konania súdny komisár zisťuje všetok majetok a dlhy poručiteľa. Ak sa počas tohto procesu objavia spory týkajúce sa vlastníctva majetku alebo existencie dlhov, súdny komisár na tieto sporné skutočnosti neprihliada.
- Sporný majetok: Ide o majetok, o ktorom sa účastníci sporia, či patril poručiteľovi v čase smrti. Súdny komisár naň v dedičskom konaní neprihliada a je potrebné podať určovaciu žalobu mimo dedičského konania.
- Sporný dlh: Ide o dlh, ktorého existenciu alebo výšku niektorý z dedičov popiera (napr. tvrdí, že neexistoval alebo zanikol). Súdny komisár naň tiež neprihliada.
V prípade, že súdny komisár zistí spornosť, môže uložiť účastníkovi, ktorý popiera určitú skutočnosť (napr. vlastníctvo majetku), aby sa obrátil so žalobou na súd. Žaloba na určenie dedičského práva alebo vlastníctva poručiteľa môže byť podaná aj po skončení dedičského konania. Ak je žaloba úspešná, majetok alebo dedičské právo sa prejedná v tzv. dodatočnom konaní o dedičstve.
Okruh účastníkov konania a ich postavenie
Žalobu na určenie, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom veci, môžu podať účastníci dedičského konania, teda dedičia. Pasívnu legitimáciu (teda proti komu sa žaluje) majú všetci ostatní dedičia, ktorí žalobu nepodali. V prípade sporu o vlastníctvo sa žaluje aj proti osobe, ktorá sa javí ako vlastník majetku z pohľadu dedičského súdu (napr. osoba zapísaná v katastri nehnuteľností).
Až do vyporiadania dedičstva ohľadom spornej veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov a v rámci určovacieho sporu majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov. To znamená, že v právnych úkonoch týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne.
Prípadová štúdia: Spor o nehnuteľnosť v Malackách
Príkladom komplexného prípadu, ktorý ilustruje uvedené princípy, je dovolacie konanie vedené na Okresnom súde Malacky (sp. zn. 5C/95/2015). Žalobcovia, ako dedičia po nebohom M. T., sa domáhali určenia, že spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti (pozemok) patrí do dedičstva po ich poručiteľovi. Žalovaný bol v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník tejto nehnuteľnosti na základe osvedčenia o vydržaní.
Okresný súd v prvom stupni žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem, pretože rozhodnutie by nevytvorilo pevný základ a neodstránilo by spornosť ich práva. Krajský súd v Bratislave tento rozsudok potvrdil, pričom zdôraznil, že právnym základom pre určenie vlastníctva poručiteľa v čase jeho smrti súdne konanie nie sú následné udalosti, ako napríklad osvedčenie o vydržaní, ktoré nastali po smrti poručiteľa.
Dovolatelia (žalobcovia) namietali, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie ich procesných práv a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tvrdili, že odvolací súd dospel k záverom o nespornosti vlastníctva poručiteľa bez dostatočných dôkazov a že Dedičská dohoda, na ktorú sa odvolával, nebola dostatočne špecifická na identifikáciu sporného pozemku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v tomto prípade zaoberal otázkou, či dovolanie je prípustné a či rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. V zmysle judikátov (napr. R 71/2018) patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ predovšetkým publikované stanoviská alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu. Predmetnou otázkou sa dovolací súd už zaoberal v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/26/2007 a 3Cdo/154/2010.
Záver
Žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva, je dôležitým právnym nástrojom na riešenie situácií, kedy existuje neistota ohľadom vlastníctva majetku poručiteľa v čase jeho smrti. Rozhodujúca je pritom nie súčasná situácia, ale stav v momente smrti poručiteľa. Súdna prax, najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, postupne formuje jednotnejší výklad v tejto oblasti, pričom kladie dôraz na presné vymedzenie predmetu sporu a relevantného časového okamihu. Pochopenie rozdielov medzi dedičským konaním a sporovým konaním je kľúčové pre úspešné riešenie týchto komplexných právnych situácií.