Každý z nás od útleho veku neustále uvažuje. Myšlienky sa nám preháňajú hlavou ako stádo koní, formujú naše predstavy o budúcnosti, o tom, kým chceme byť a čo chceme dosiahnuť. Tento vnútorný dialóg je základným kameňom našej existencie, neustále nás posúva vpred, aj keď nie vždy priamočiaro. V tomto neustálom prúde úvah sa však vynára zásadná otázka, ktorá rezonuje naprieč filozofickými smermi a osobnostnými prieskumami: Mať či byť?
Vplyv okolia a formovanie identity
Už od detstva sa v nás formujú predstavy o tom, kým by sme chceli byť. Tieto predstavy sú často ovplyvnené prostredím, v ktorom vyrastáme, ľuďmi okolo nás a kultúrnymi normami. Niekto sníva o kariére lekára, iný o umelcovi, ďalší o úspešnom podnikateľovi. Tieto túžby sú prirodzenou súčasťou nášho vývoja, no s pribúdajúcim vekom a rastúcimi skúsenosťami sa často ukáže, že predstavy z detstva sa radikálne líšia od reality.
"Každý z nás přemýšlí už od dětství o tom, čím by chtěl být. Já jsem si například v dětství vysnila krásný doktorský sen. Ano, být doktorkou v bílém andělském plášti byla moje výzva. Ale postupem času jsem typicky zjistila, že toto povolání není tak snadné a bezstarostné, jak jsem si ho představovala jako dítě. Nejen vystudování obtížných vysokých škol, ale také už jen ten pohled na krev mi dělá problémy. Natož pak třeba někoho operovat a mít v rukou jeho život." Toto svedectvo odráža bežnú skúsenosť mnohých. Realita povolania často odkrýva jeho tienisté stránky, ktoré si dieťa ani tínedžer nemôžu plne uvedomiť.
S dospievaním prichádza obdobie, kedy sa nám "z každej strany naskytá množstvo zaujímavých zamestnaní a remesiel". V tomto momente sa naše názory môžu meniť "každú chvíľu", čo nás môže viesť k pocitu bezradnosti. Avšak, ako sa ďalej uvádza, "stačí sa ale len zamyslieť, a aj človek, ktorý si nevie rady, čím vlastne chce byť, si môže vybrať." Toto naznačuje, že aj v obdobiach neistoty existuje cesta k sebaurčeniu, ktorá si vyžaduje vnútorné zamyslenie a reflexiu.
Od "mať" k "byť": Frommova kritika konzumného spôsobu života
Hlbší pohľad na dilemu "mať či byť" prináša dielo Ericha Fromma s rovnakým názvom. Fromm vo svojej práci kritizuje modernú spoločnosť, ktorá sa čoraz viac zameriava na "mať" - na hromadenie majetku, statusu a vonkajších znakov úspechu - na úkor "byť", teda na vnútorný rozvoj, prežívanie a autentické bytostné naplnenie.
"Máme byty, máme priateľov, máme deti, máme názory, máme pravdu. Sme takí zvyknutí mať, že nám absurdita tohto správania uniká a považujeme za samozrejmé, že všetko možno istým spôsobom vlastniť," píše Fromm. Táto posadnutosť vlastnením má podľa neho patogénny účinok, ktorý nás robí nešťastnými. Lipnutie na veciach a ideách, ktoré "máme", prirodzene vedie k strachu zo straty. Tento strach potom spúšťa špirálu utrpenia, ktorá sa stala normou v globálnej spoločnosti.
Fromm, podobne ako Budha, tvrdí, že v skutočnosti nič nevlastníme, dokonca ani sami seba. Vlastnenie je podľa neho ilúzia, ktorá je v rozpore s princípmi slobody a lásky. Keď si myslíme, že "máme" partnera, podliehame ilúzii kontroly, pretože partner je slobodná bytosť, nie majetok.
"Existencia zameraná na mať je z definície egocentrická, teda zahľadená do seba. Pre ego je človek slepý k druhým, vidí svet cez filter svojho ega, svetonázorov, presvedčení či očakávaní," vysvetľuje Fromm. Naopak, človek orientovaný na "byť" sa nesnaží druhých vlastniť, pristupuje k realite s pokorou a nemá potrebu sa presadzovať. Vie, že nevlastní ani druhých, ani skutočnosť samotnú, a preto nemôže mať absolútnu pravdu.
Prekonávanie ilúzie "mať" a prijatie procesu zmeny
Frommova kritika sa dotýka aj nášho vnímania vlastnej osobnosti. Často sa snažíme uchopiť svoju identitu ako niečo konzistentné a nemenné, podliehajúc "ilúzii konca dejín" - presvedčeniu, že sa už v budúcnosti výrazne nezmeníme. Harvardský psychológ Daniel Gilbert poukazuje na to, že ľudia vo veku od 18 do 68 rokov podceňujú, ako veľmi sa v budúcnosti zmenia.
"Človek nie je konzistentná, statická a stabilná bytosť. Človek sa skôr deje, ako je. Existuje ako proces a vývoj, nie ako hotový produkt," zdôrazňuje Frommova myšlienka. Orientácia na "mať" skresľuje túto realitu a ignoruje pravdu o neustálom procese zmeny, ktorý je prirodzenou súčasťou ľudskej existencie.
Priznať si, že nič skutočne nevlastníme, vrátane našich názorov a presvedčení, je nielen oslobodzujúce, ale aj zodpovedá stavu skutočnosti. Táto zmena perspektívy je kľúčová pre prekonanie pasce vlastnenia a pre prijatie života ako neustáleho procesu učenia a rastu.
Ako zostať prítomný a vnímavý v každodenných okamihoch
Konkrétne prejavy úvah v živote
Naše úvahy sa prejavujú v rôznych aspektoch života. Niekto "myslí na to, že sa mu začne dariť v škole (teda po prípade zmaturuje) ale bude myslieť na to, že sa mu podarí si nájsť nejakú prácu, pri ktorej si zarobí nejaké korunky a samozrejme bude ich mať na prežitie." Iní sa zameriavajú na sociálne vzťahy: "Dakto zas myslí na to, že ako pomôže svojim priateľom a začne im byť oporou."
Napriek tomu, že sa nám niekedy zdá, že "čím viac človek sa snaží nad vecami až príliš moc rozmýšľať, tak tým si viac komplikuje život," je dôležité si uvedomiť, že "nie vždy je dobré nad všetkým rozmýšľať, lebo potom všetko sa na nás začne valiť ako lavína a nebudeme vedieť, ako to zvládnúť." Kľúčom je zvážiť, či naše myšlienky "nezanechajú na nás nejaké stopy" a či sú správne.
Proces dosahovania cieľov si vyžaduje čas a trpezlivosť. "Nie je vždy tak, že keď sa človek zamerá na vec, nad ktorou uvažuje, že mu hneď aj vyjde. Chce to určitý čas, kým všetko vyjde ako má." Základným princípom by malo byť postupovať od ľahších úloh k tým ťažším, uvedomujúc si, že "aj tie ťažšie veci, sa dajú nejakým spôsobom zvládnuť, len sa treba viacmenej cez nich preštrikovať."
Dôležité je tiež uvažovať "s triezvou hlavou, lebo v stave, kedy nie je pri zmysloch, tak nedokáže plnohodnotne uvažovať." Rozumné zváženie všetkých "pre a proti" nám pomáha rozlíšiť dobré od zlého a vyhnúť sa chybám.
Osobnostný postoj a formovanie názoru
Úvaha ako slohový útvar si vyžaduje zaujatie osobného postoja a vlastného názoru. Autor by mal používať hodnotiace výrazy, ako sú prídavné mená (jedinečný, absurdný), príslovky (dôkladne, povrchne) a slovesá (oceniť, zaujať). Môžu sa použiť aj citovo zafarbené slová, expresívy, archaizmy či neologizmy.
V úvahe sa často stretávame s dôvodovými, podmienkovými, účelovými a dôsledkovými vetami. Autor udržiava kontakt s čitateľom pomocou zvolacích, rozkazovacích a opytovacích viet, vrátane rečníckych otázok, na ktoré neočakáva odpoveď, a rozvažovacích otázok, ktoré si kladie sám sebe.
Kľúčové pre dobrú úvahu je, aby autor "mal názor na požadovanú problematiku a vedel ho vyjadriť." Tento názor by mal byť podložený argumentmi, ktoré môžu zahŕňať aj osobné skúsenosti. "Pre úvahu sú typické formulácie v 1. os. sg.: myslím si, podľa mňa, spomínam si, popravde musím povedať," uvádza sa v metodických pokynoch.
Odolávanie tlaku a hľadanie autenticity
Napriek všetkému, čo sa v našom živote deje, "netreba sa všetkému poddať, lebo to by bola chyba." Je dôležité ísť ďalej aj vtedy, keď si nie sme stopercentne presvedčení. "Netreba sa predčasne vzdať, lebo vždy nad čím uvažujeme, že chceme skutočne splniť, sa dá dotiahnuť do úplného konca, len to treba naozaj chcieť."
V tomto neustálom hľadaní seba samého a svojho miesta vo svete je nevyhnutné mať "otvorené oči a žiť pre každý čas, lebo nikdy nevieme, kedy sme tu posledný krát." Dôvera vo vlastné schopnosti, názory a v myšlienku, že "všetko sa dá nejako zvládnúť," je základom pre naplnený život, či už sa orientujeme na "mať" alebo na "byť". Konečné rozhodnutie, ktorému z týchto dvoch princípov dáme prednosť, formuje nielen našu individuálnu existenciu, ale v konečnom dôsledku aj celú spoločnosť.