Oblasť pohoria Malej Magury je regiónom, ktorý sa vyznačuje nielen bohatou históriou, ale aj významnými prírodnými zdrojmi. V jej okolí sa nachádzali cenné náleziská zlatej rudy, olova, striebra a ďalších vzácnych kovov. Zlatá história spájala viaceré mestá a obce Hornej Nitry, ktoré ležali po oboch stranách pohoria. Medzi tieto obce patria Poruba, Chvojnica, Malinová, Nitrianske Pravno, Tužina, Gápel, Čavoj, Zliechov, Valaská Belá, Nevidzany a Diviaky nad Nitricou. Tieto sídla sú spojené spomienkami na minulosť, keď bohatstvo regiónu tvorila práca a osudy ľudí úzko spätých s ťažbou zlata.
Počiatky Ťažby Zlata v Regióne
Napriek historickému významu, informácie o dávnej minulosti mnohých z týchto obcí sa dnes zachovali predovšetkým v ústnom podaní starších generácií. Objav nových nálezísk bol často dielom náhody. Notár a historik Matiáš Bell zaznamenal príbeh o tom, ako sa zlatá žila objavila pri náhodnom kopaní studne. Skutočný rozvoj baníctva však nastal až vďaka synergii troch kľúčových faktorov: moci, bohatstva a technického umu.
Kráľ Ladislav II. sa ocitol v situácii, keď potreboval rozsiahlu finančnú pôžičku, ktorú mu mohol poskytnúť vtedajší vplyvný finančník Jacob Fugger. Ako zálohu za pôžičku kráľ založil svoje hornouhorské banské mestá. V tom čase boli náleziská málo výnosné, a preto kráľ aktívne hľadal spojenca s technickým a organizačným nadaním, ktorý by dokázal tieto bane oživiť a pozdvihnúť. Takýmto spojencom sa stal Johan Thurzo, rodák zo Spiša. Spoločne založili banské spoločnosti, ktoré s finančnou podporou Fuggera a odbornými znalosťami Thurzu vytvorili lepšie podmienky pre efektívne zužitkovanie zásob vzácnych nerastov. V stredoveku bola meď mimoriadne cenená pre výrobu diel a iných zbraní, zatiaľ čo zlato a striebro mali v tomto období skôr sekundárnu úlohu.
Prvé písomné zmienky o zlatej bani na území Hornej Nitry pochádzajú z roku 1316. V tom čase si rod Diviackych delil rodinný majetok, pričom zlatá baňa v Diviakoch pripadla Bodnerovi z Diviak. K rozkvetu tohto odvetvia významne prispel aj gróf z Veinitz. Keď si uvedomil bohatstvo a úspechy rodu Diviackych a rastúcu hodnotu zlata, požiadal advokátov zo Spiša o zabezpečenie skúsených baníkov, ideálne nemeckého pôvodu, pre dané územie. Týmto krokom sa začalo šoltýske osídľovanie regiónu. Gróf Pálfy, vtedajší vlastník Bojnického panstva, prenajímal miesta v náleziskách zlata za ročný poplatok, čo sa odrazilo aj v súpisoch majetku a výnosoch z ťažby zlata. Vrchol ťažby spadá do 14. a 15. storočia.
Hospodársky Rozmach a Technické Inovácie
Bohatstvo plynúce z ťažby zlata stimulovalo rozvoj všetkých odvetví hospodárstva v regióne. Zvýšený dopyt bol najmä po tesároch, kováčoch, drevorubačoch a piliaroch, ktorí zabezpečovali výdrevu, výstuže a nástroje potrebné pre baníctvo. Používaná technika bola síce primitívna, ale účinná - základ tvorili krompáče, kliny a kladivá. Starobylý miestny banícky pozdrav „Kookääglek“ je dodnes vnímaný ako pozostatok dávnych čias, ktorý sa používal ešte v 20. storočí.
Valaská Belá a Jej Spojenie so Zlatom
Valaská Belá, ako jedna z obcí pretkaných „zlatou niťou“ Hornej Nitry, zdieľa podobnú históriu spojenú s ťažbou a spracovaním vzácnych kovov. Hoci priame historické záznamy o rozsiahlej ťažbe zlata priamo vo Valaskej Belej sú menej početné, celkový kontext regiónu silno naznačuje, že aj táto obec bola súčasťou širšieho systému ťažby a spracovania zlata.
Cach a Ryžovanie Zlata: Svedectvo Minulosti
Prvá doložená písomná zmienka o ryžovaní zlata v obci Cach pochádza z 1. januára 1612. Tento dokument popisuje dlhoročný spor medzi obcou Cach a mestom Deutsch Proben o územia, na ktorých sa aktívne ryžovalo zlato. Pred súdnou stolicou v meste „Moderna“ v Uhorsku vypovedal ctihodný radný pán Jakob Drexler, ktorý predniesol svedectvo Jacoba Schona. Ten uviedol, že jeho otec Stephan Schon videl raz v noci pri svojom rybníku na ryžovanie zlata pravňanského richtára Jakuba Schustera, ako jazdí na koni po sporných pozemkoch a pravdepodobne posúva hraničné kamene. Vo veci vypovedali aj ďalší svedkovia z obcí Schmiedsau, Nickellsdorfer a Kanenker.
Ďalší dôležitý záznam týkajúci sa obce, z 8. augusta 1642, pochádza z pravňanského archívu. Oba tieto dokumenty sú napísané v ťažko zrozumiteľnej nemčine, čo je zaujímavé vzhľadom na fakt, že úradné dokumenty tej doby boli spravidla písané v latinčine alebo maďarčine.
Aj v súčasnosti možno v katastri obce Cach nájsť nezameniteľné stopy po ryžovaní a ťažbe zlata. Čiastočne zalesnené, čiastočne viditeľné haldy a údolia umelých vodných tokov dodnes pretkávajú približne 100 hektárové územie známe ako Robota /Fichten/, v alúviu Chvojnického potoka. O existencii početných podpovrchových štôlní a šácht svedčia pôvodné nemecké a nárečové nemecké názvy v cachovskom katastri, ako napríklad Uberer, Unterer, Drexosstollen. Špekulácie o tom, že štôlne sa nachádzali aj pod samotnou obcou Cach, sa viackrát potvrdili. V zápise z roku 1895 sa uvádza, že pri výkopových prácach na stavbe kostola sa narazilo na podzemnú štôlňu, ktorá bola sčasti zasypaná jemným pieskom.
Rozsah ryžovania a ťažby zlata v tejto oblasti je skutočne monumentálny. Priamo na ťažobnej ploche s rozlohou 100 hektárov bolo len ľudskou prácou, za pomoci konskej sily a vodou poháňaných strojov, premiestnených približne 12 miliónov kubických metrov kameniva a piesku. Presná hrúbka zlatonosných slojov sa dnes už ťažko odhaduje, ale v prierezových odvaloch je aj po ukončení ťažby viditeľný sloj s hrúbkou 5 až 12 metrov. Hrubé granitové bloky boli odvážané na značné vzdialenosti od nálezísk. Používali sa na vyrovnávanie terénnych priehlbín a nerovností, ktoré sa následne zasypali jemným pieskom, čím sa vytvorili podmienky pre vznik lúk a chov dobytka. Kroniky spomínajú aj zaujímavé podzemné chodby s názvami „Laro“-„Hum“ a „Han“, ktoré boli vedené v čistom piesku, a kde sa dlho ťažil jemný piesok. Pieskové jamy nachádzajúce sa medzi Malinovou a Lazanmi existujú dodnes.
Najstaršia lokalita ryžovania zlata v okolí Chvojnického potoka sa nazývala Fichten. Na zvetraných nánosoch kameniva sa najprv uchytili jednoduché formy rastlín, ktoré storočia po ukončení ťažby zlata dali vzniknúť podmienkam pre rast lesa. Podľa opisu cachovského richtára Reisela sa ešte v 30-tych rokoch minulého storočia nachádzali za dedinou rozsiahle haldy kameniva.
Osídlenie a Zlatá Éra Chvojnice
Osídlenie obce Chvojnica je úzko spojené s históriou ťažby zlata. Prví osadníci boli baníci, ktorí boli do oblasti povolaní na ťažbu rudy. Názov osady naznačuje, že sa jednalo o nemeckých kolonistov, ktorí prišli z Nitrianskeho Pravna v roku 1337. Kopy kameňov pri potoku Chvojnica, od Fichten až po Oberort (Horné miesto), ako aj množstvo prázdnych šácht a štôlní, sú dôkazom bohatej minulosti spojenej so zlatom a inými vzácnymi kovmi. Vo Chvojnici a jej okolí sa údajne nachádzalo až 120 šácht a štôlní. Zlato sa tu nielen ťažilo, ale aj ryžovalo. Termín „Seifen“ (v rôznych obmenách) označoval miesta, kde sa zlato ryžovalo z potentných zlatonosných nánosov riečok a potokov. Svedčia o tom aj miestne názvy ako Hundsseifen, Thamseifen, Steinseifen.
Proces ryžovania spočíval v premývaní piesku zriedeného vodou pomocou drevených misiek a jemných sieťok, šatiek či textílií, prípadne aj zvieracej srsti. Na drsnom podklade sa usadzovali ťažšie čiastočky zlata, zatiaľ čo piesok sa odplavoval. Oblé kamene z ryžovísk zlata, známe ako „hluché“ kamene, boli dokonca použité na dláždenie námestia v Nitrianskom Pravne. Námestie v Nitrianskom Pravne, spolu s jeho ulicami, bolo od počiatku veľkoryso urbanisticky naplánované a založené pre potreby veľkého mesta, na čo poukazovali aj prvé objavy zlata v okolí. Remeselnícke mestečko s charakteristickou meštianskou architektúrou je dnes jednou z najvýznamnejších pamiatkových zón na Slovensku. V meste, ktoré zažívalo svoj „zlatý vek“ pod názvom Zlaté Pravno, sa zlato aj tavilo. Dodnes sa zachoval dom, kde sa zlato spracovávalo do podoby zlatých tehličiek.
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
Úpadok Ťažby a Hľadanie Nových Zdrojov Obživy
Začiatkom 18. storočia boli bane vyčerpané. Obsah zlata v piesku a nánosoch bahna, ktoré prinášal zlatonosný potok, klesol na tak nízku úroveň, že jeho ďalšia ťažba sa už neoplatila. Obyvatelia si našli nové zdroje obživy, ktoré často vychádzali z remeselných zručností nadobudnutých počas aktívnej fázy ťažby zlata. Remeselníci z Nitrianskeho Pravna a okolia boli známi svojou pracovitosťou, technickým umom a precíznosťou. V tomto kontexte platilo staré príslovie: „Remeslo má zlaté dno.“
Vyčerpanie miestnych nálezísk, objavy nových, lacnejších ložísk drahých kovov v zámorí, ako aj turecké vpády a stavovské povstania v Uhorskom kráľovstve viedli k postupnému úpadku a zániku ťažby zlata. Po prvej svetovej vojne boli podniknuté viaceré pokusy o obnovenie a znovuobjavenie starých nálezísk. Hlavným propagátorom a finančníkom týchto snáh bol miestny lekár Dr. Filkorn z Nitrianskeho Pravna. Nálezy boli zdokumentované, avšak ich výnosnosť bola skromná. Po smrti Dr. Filkorna v roku 1941 sa v týchto aktivitách už nepokračovalo. Jedna z miestnych povestí hovorí o tom, že pred tureckým plienením boli vchody do štôlní závalené a pred nimi boli vysadené duby, aby sa zamaskovali.
Historické Paralely: Hladovka a Valašské Právo
Pre lepšie pochopenie historického kontextu je užitočné pozrieť sa aj na iné valašské obce a ich vývoj. Obec Hladovka, situovaná v Oravskej kotline, má tiež bohatú históriu, ktorá sa začala formovať v 16. storočí. Uhorský panovník Albert daroval v roku 1438 čimhovský kraj až po hranice územia rodu Plathyovcov z liptovskej Palúdzky. Zakladanie dedín na miestach salašov a obchodných ciest bolo v tom období bežnou praxou. Osídlenci z Tvrdošína, Trstenej, Čimhovej a Vitanovej dostávali povolenie vyrúbať lesy a zakladať polia a lúky. Zámockí páni priberali k domácim kolonistom aj ľudí z východných Karpát, ktorí sa venovali chovu dobytka, rúbaniu lesov a spracovaniu dreva.
Hladovka vstupuje do dejín pod názvom Jelešňa v rokoch 1597-1598 ako jedna z valašských dedín Oravského panstva. Formovanie dedín trvalo niekoľko desaťročí, a až keď boli schopné platiť dane, začala mať o ne záujem hradná administratíva. Juraj Thurzo udelil obyvateľom Hladovky výsadu vyberať mýto od obchodníkov a pocestných. Všetky tieto udalosti sa diali na základe Valašského práva (Matej Korvín 1474), podľa ktorého valasi nemuseli platiť krajinské dane a boli oslobodení od poplatkov, mýta a všeobecných verejných prác. Mali tiež právo pásť svoje ovce v lesoch a na lúkach patriacich k Oravskému hradu.
Urbár a Poddanské Povinnosti
V roku 1677 vydal zemepán Juraj Erdödy nový súpis poddanských povinností voči Oravskému panstvu. Peňažné dane a naturálne dávky sa vzťahovali na šoltýssku usadlosť a päť sedliackych usadlostí. Richtár bol povinný dovážať víno do panskej krčmy alebo zaplatiť 15 zlatých, dovážať soľ alebo zaplatiť osem zlatých a sedemdesiat grajciarov, a odvádzať ďalšie poplatky a naturálie.
Sedliaci platili domovú daň, nájomné, poplatky na horárov, na zámočníckeho kata, za stráženie salašov a úľov. Okrem toho dodávali drevo, seno, ľan, pivo, haringy a jahňatá. Ako naturálne dávky odvádzali do hradu teľa, husi, sliepky, vajcia, jarabice a drevo.
Daňové Povinnosti a Život v Obci
V roku 1770 mala Hladovka 65 roľníckych usadlostí. Richtár a prísažní odpovedali na deväť otázok týkajúcich sa Hladovky, ktoré sa stali základom pre nový súpis poddanských povinností. Oravskému panstvu sa platili dane podľa starodávneho zvyku. Šoltýsi platili domovú daň 18 zlatých a sedliaci 45 zlatých. Platilo sa aj za kláty dreva, drevo na kúrenie, na panských hajdúchov a na daňových vyberačov. Farnosti sa odvádzal „deviatok“. Od oviec sa platilo 10 zlatých a 80 grajciarov, od dobytka 3 zlaté a 37 grajciarov, a od úľa 10 grajciarov. Tovar sa dovážal na Oravský hrad a do krčmy v Suchej Hore. Na oráčiny sa vyorávalo hlavne ovos, menej žito, a hospodárilo sa trojpoľným systémom.
Urbárska Spoločnosť vo Valaskej Belej: Obnova Tradícií
V súčasnosti je dôležité spomenúť aj existenciu Urbárskej spoločnosti vo Valaskej Belej. Predsedom Bývalých urbarialistov obce Valaská Belá bol v roku 1936 Ján Kováčik. Obec bola v tom čase vedená ako Urbárska obec Valaská Belá. Zákonom č. 81/1949 Zb. boli urbárske spoločenstvá zlikvidované. K ich postupnému znovuzaloženiu došlo po revolúcii v roku 1989. V súvislosti s reštitúciami a navrátením majetku štátu bývalým vlastníkom sa v obci Valaská Belá začali aktivizovať bývalí členovia Urbárskeho spoločenstva.
Dňa 22. februára 1992 požiadali členovia prípravného výboru Ministerstvo vnútra SR o registráciu spoločenstva. Prípravný výbor vypracoval stanovy spoločenstva. Spoločenstvo bolo zaregistrované 26. februára 1996 pod názvom Urbárske pozemkové spoločenstvo Valaská Belá, bez právnej subjektivity. Medzi členov prípravného výboru patrili Imrich Trepáč, Jozef Gramblička, Štefan Gramblička, Jozef Mihál, Juraj Dušička, Alexander Siekel a JUDr. Helena Buchová. V roku 2002 bolo spoločenstvo preregistrované na Urbárske spoločenstvo Valaská Belá s právnou subjektivitou. V roku 2006 malo Urbárske spoločenstvo 1100 podielnikov. Urbárske spoločenstvo hospodári na rozlohe 1730 hektárov, z čoho je 1529 hektárov lesných pozemkov a 201 hektárov trvalých trávnych porastov a ostatných plôch.
tags: #urbarska #spolocnost #valaska #bela #kataster