Úvod do problematiky neuhradenia nákladov na bývanie
Článok sa zaoberá komplexnou problematikou neuhradenia nákladov na bývanie, pričom sa zameriava na analýzu konkrétneho prípadu žaloby a následného odporu žalovaného. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na právne a faktické aspekty tejto situácie, vrátane relevantných právnych predpisov, súdnych rozhodnutí a argumentácie oboch strán sporu. Porozumenie tejto problematiky je kľúčové pre pochopenie možných dôsledkov pre všetkých zúčastnených. V tomto kontexte je dôležité analyzovať nielen samotné fakturačné a platobné podmienky, ale aj okolnosti, ktoré mohli viesť k neprevzatiu zásielok a k následnému odporu voči platobnému rozkazu.
Fakturačné a platobné podmienky v spore
V danom prípade žalobca vystavil žalovanému faktúru s konkrétnym číslom, ktorou ho vyzval na zaplatenie dlžnej sumy. Podmienky splatnosti boli stanovené na 30 dní od vystavenia výzvy, alebo alternatívne do 10 dní od jej doručenia. Kľúčovým problémom v tejto fáze bol fakt, že listová zásielka s faktúrou nebola žalovaným prevzatá v stanovenej odbernej lehote. Toto neprevzatie zásielky má zásadné dôsledky pre následný priebeh sporu. V prípade omeškania so zaplatením vzniká zákonná povinnosť uhradiť aj úrok z omeškania. V tomto konkrétnom prípade bol úrok z omeškania stanovený v súlade s príslušnými právnymi predpismi, konkrétne § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., vo výške 5,00 % ročne zo sumy 117,- eur, a to od 10.10.2020 až do úplného zaplatenia. Výška dlžnej sumy v čase vystavenia faktúry bola 117,- eur.
Odpor žalovaného voči platobnému rozkazu
Dňa 22.03.2022 súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný dňa 08.04.2022 včas podal odpor s podrobným odôvodnením vo veci samej. Žalovaný vo svojom odpore uviedol, že mu bolo od začiatku komunikované, že za poskytnuté služby nič platiť nebude. Neustále sa pýtal, či je potrebné niečo uhradiť, a až po získaní negatívnej odpovede podpísal príslušné dokumenty. Ako dôvod neprevzatia listových zásielok uviedol, že sa v tom čase nachádzal mimo svojho bydliska. Konkrétne uviedol, že bol na Liptove a následne cestoval do Rakúska a Talianska (Benátky a Miláno). Ďalej uviedol, že mu niekto telefonoval ohľadom platby, avšak jeho účet bol v minulom roku zrušený a telefón mu bol v minulom roku vymazaný. V decembri mu bol zaslaný list, ktorý obsahoval iba sumu a dôvod platby. Žalovaný tiež uviedol, že pani P. B., ktorá bola spomenutá v súvislosti s platbou, nevedela, na koho sa obrátiť, a on sám nemal k dispozícii faktúru. Žalovaný explicitne uviedol, že listové zásielky neprebral. Napriek tomu však obdržal list zo súdu, ktorý vyzdvihol, a bol rád, že mu bola umožnená možnosť odvolať sa proti platobnému rozkazu. V súvislosti s platením uviedol, že má uhradiť obdobie od 21.03.2020 do 30.03.2020. Žalovaný tiež tvrdil, že počas dvoch dní vôbec nejedol, pričom sa opýtal, či sa za to platí, a dostal odpoveď, že nie. Túto informáciu údajne počul aj pán J., ktorý sa registroval za ním. Žalovaný tiež zdôraznil, že má špecifickú stravu - vegetariánsku s možnosťou konzumácie rýb alebo kuracieho mäsa, nič iné. Sťažoval sa na proces registrácie a tiež telefonoval na infolinku. Zmienil sa o svojej viere ("Je z nás moslim.") a o podmienkach, v akých žili ("Žili v prachu."). Poukázal na situáciu v Gabčíkove, kde im vzorky odoberali "nekvalifikovaní ľudia". Spomenul pána S., ktorý informoval o lyžovačke v Rakúsku, a jeho odpoveď, že im zavolá neskôr. Taktiež uviedol, že pred prvým odberom nemohli pustiť ľudí z ich bunky, pokiaľ nemali všetci negatívny výsledok. Zdôraznil, že pán S. mal vidieť v papieroch, že situácia bola "jednoznačná, nič". Zabudli im urobiť výter, ktorý si dožadoval, a na druhý deň mali ďalší. Uviedol, že mali výter skôr, k čomu prikladá aj dôkaz. Tvrdil, že ich držali v zariadení proti ich vôli. Dostal kontakt, kde mal zistiť výsledok, a bolo mu povedané, že výsledok už mal v ten deň a bol negatívny. Následne boli pustení. Žalovaný spochybnil, čo to má znamenať. Po dvoch hodinách ich zrazu pustili. Pán S. ho požiadal, aby to podpísal a mohol odísť domov. Žalovaný zdôraznil svoju túžbu zaplatiť, ale zároveň vyjadril neistotu a potrebu sa pýtať. Spomenul aj rúško a dodržiavanie domácej karantény po dobu štyroch dní, pričom sa odvolával na omeškanie podľa predložených dôkazov.
Právny rámec a mimoriadna situácia počas pandémie COVID-19
V súvislosti s pandémiou COVID-19 bola Vláda Slovenskej republiky nútená vyhlásiť mimoriadnu situáciu. Táto bola vyhlásená podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov, a to počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. Táto situácia bola následne upravená opatreniami, pričom jedno z nich, konkrétne opatrenie č. [číslo opatrenia nie je uvedené v texte], nadobudlo účinnosť od 16. marca 2020 od 06:00 hod. Podľa písmena A6 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 113 z 15. marca 2020 bolo osobám vstupujúcim na územie Slovenskej republiky nariadené umiestnenie do karantény. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ÚVZ SR) vydal opatrenie č. OLP/2601/2020 zo dňa 16.03.2020, ktorým nariadil karanténu osobám vstupujúcim na územie Slovenskej republiky. Hlavným cieľom tohto opatrenia bolo zamedzenie a predchádzanie šíreniu prenosného ochorenia COVID-19 a dosiahnutie predpokladaného účinku nariadených opatrení. V dôsledku týchto opatrení bol žalovaný nútený absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení. V tejto súvislosti sa objavuje otázka úhrady nákladov spojených s plnením týchto povinností. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „z. 355/2007 Z. z.“), osoby, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených týmto zákonom, sú povinné tieto náklady znášať. Žalobca však tvrdil, že žalovanému nebolo formou rozhodnutia podľa z. 355/2007 Z. z. uložené plnenie prijať, čo naznačuje snahu o spochybnenie jeho zodpovednosti za vzniknuté náklady.
What Happens When There Is A Pandemic? | CORONAVIRUS
Výpočet nákladov na stravu a súvisiace predpisy
Žalobca uviedol, že náklady na stravu boli vypočítané v súlade s platnými ustanoveniami v rozhodnom čase. Konkrétne sa odvolával na zákon č. 283/2002 Z. z. v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. [číslo opatrenia nie je uvedené v texte] o sumách stravného (ďalej ako „opatrenie“). Podľa § 1 písm. a) tohto opatrenia patrila zamestnancovi suma stravného za deň vo výške 11,60 eura, ku ktorej bola pripočítaná suma 1,40 eura za plastový obal, čím celková suma za stravu na deň predstavovala 13,- eur. Žalobca tiež poukázal na Usmernenie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. [číslo usmernenia nie je uvedené v texte] zo dňa 13. augusta 2021. Podľa článku 3 ods. 1 tohto usmernenia bola žalovanému vyfakturovaná suma za pobyt v karanténnom zariadení Gabčíkovo v období od 21.03.2020 do 30.03.2020. Toto obdobie predstavuje 9 dní. Faktúra č. [číslo faktúry nie je uvedené v texte] bola vystavená na sumu 117,- eur (9 dní x 13,- eur/deň x 1 osoba = 117,- eur). Žalobca sa odvolával na zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, podľa ktorého postačovalo na účely preukázania nároku vystaviť účtovný doklad.
Argumentácia žalobcu a predložené dôkazy
Žalobca vo svojej argumentácii vychádzal z predpokladu, že žalovaný bol umiestnený v karanténnom zariadení, a to aj napriek tomu, že žalovaný tvrdil, že tam bol umiestnený "nezákonne proti ich vôli". Žalobca uviedol, že žalovaný mal uhradiť "dobrovoľnú úhradu" a že mal byť už v domácej izolácii. Vyjadrenie žalobcu naznačuje, že žalovaný nepostupoval správne. Žalobca priložil k svojej argumentácii aj bližšie nešpecifikované prílohy, ktoré boli "malým písmenom doplnené". Tieto prílohy mali zrejme podporiť jeho tvrdenia o úhrade nákladov, ktoré vznikli po izolácii žalovaného v marci 2020. Žalobca sa vo svojej argumentácii odvolával na práva a slobody. Spomenul pána S. a jeho tvrdenie, že podľa výsledku mal byť prepustený vtedy. Žalobca tiež uviedol, že "nemá s ničím spojitosť", čo môže znamenať, že sa dištancoval od niektorých aspektov situácie. Ako dôkaz predložil čestné vyhlásenie pani J. H.
Dohoda o poskytovaní služieb a zodpovednosť za náklady
Žalobca uviedol, že uzavrel dohodu o poskytovaní služieb s poskytovateľom KOMPLEXNÁ CENTRÁLNA ZÁCHRANNÁ SLUŽBA (ďalej len „Dohoda“). Táto dohoda sa týkala zabezpečenia stravovania pre osoby umiestnené v karanténnych zariadeniach, a to na základe požiadaviek krízového štábu a Verejnej vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva č. [číslo vyhlášky nie je uvedené v texte]. Dohoda presne upravovala povinnosť žalobcu uhradiť poskytovateľovi za poskytnuté služby dojednanú cenu. Podľa článku I bodu 1.2. Dohody sa poskytovateľ zaviazal zabezpečiť stravovanie v rozsahu reálnej potreby. V súlade s touto dohodou vystavil žalobca pre poskytovateľa objednávku č. 2000018772. Za obdobie, počas ktorého boli zabezpečené stravovacie služby, vystavil poskytovateľ dňa 31.03.2020 faktúru č. 200100001. Žalobca tvrdil, že žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu. Opieral sa o ustanovenie § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., ktoré stanovuje, že osoby sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených týmto zákonom. Žalobca poukazoval na prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorému príslušný orgán neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Žalobca sa domnieval, že si môže od žalovaného uplatňovať paušálne náklady za stravu, pretože on sám plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaný sám.
Nález Ústavného súdu a súdne rozhodnutia v podobných prípadoch
Žalobca sa vo svojej argumentácii odvolával na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 15.09.2021, publikovaný pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej len „nález“). V bode 168. nálezu Ústavný súd SR konštatoval, že ustanovenie § 58 ods. 5 z. 355/2007 Z. z. je v nesúlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi. Žalobca tiež poukazoval na bod 177. nálezu, kde sa navrhovalo vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 3 zákona. Žalobca sa odvolával aj na konkrétne súdne rozsudky, ktoré sa týkali podobných situácií. Okresný súd Lučenec v bode 21 na strane 8 odôvodnenia rozsudku č. [číslo rozsudku nie je uvedené v texte] konštatoval, že úhrada v zmysle zákona č. 179/2011 Z. z. a iných súvisiacich predpisov vznikla v súvislosti s ubytovaním a stravou žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Okresný súd Rimavská Sobota v rozsudku č. [číslo rozsudku nie je uvedené v texte] uviedol, že žalovaná napriek upomínaniu neuhradila sumu 78,00 Eur za predmetnú faktúru. Okresný súd Bratislava III v bodoch 11 a 12 na strane 4 odôvodnenia rozsudku č. [číslo rozsudku nie je uvedené v texte] riešil prípad liečebného ústavu. Okresný súd Poprad v bode 7 na strane 3 odôvodnenia rozsudku č. [číslo rozsudku nie je uvedené v texte] skonštatoval, že nebola preukázaná dôvodnosť žaloby. V texte sa tiež objavujú odkazy na Okresný súd Košice - okolie a kontumačný rozsudok Okresného súdu Prešov, ktoré sa týkajú úhrady nákladov za stravu poskytnutú počas nariadenej karantény. Tieto súdne rozhodnutia naznačujú, že súdy v podobných prípadoch často rozhodujú v prospech žalobcu, ak je preukázaná nariadená izolácia a vzniknuté náklady.
Ďalšie argumenty a spochybnenie zo strany žalovaného
Žalovaný vo svojom odpore uviedol, že nemal možnosť odmietnuť stravu, ktorá mu bola poskytnutá, a že mu bola v podstate "nanútená". Tvrdil, že počas dvoch dní stravu vôbec nedostali, a keď sa informovali na infolinke, bolo im povedané, že strava už došla. Žalovaný tiež poukázal na list, v ktorom boli uvedené určité informácie, ale nedostal naň žiadnu odpoveď. Žalovaný vyjadril nádej, že nebude musieť zaplatiť celú sumu, a navrhol, aby boli náklady odpočítané. V súvislosti s ukončením pobytu uviedol, že by si chcel zaplatiť, ale nie je si istý, ako postupovať, a preto sa radšej pýta. Spomenul aj svoju vegetariánsku stravu a fakt, že je moslim, čo naznačuje, že jeho špecifické potreby nemuseli byť plne zohľadnené.
Záver žalobcu a jeho požiadavky
Žalobca požadoval uhradenie nákladov, ktoré vznikli počas obdobia umiestnenia žalovaného v karanténnom zariadení, konkrétne náklady za stravu. Odvolával sa na opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. [číslo opatrenia nie je uvedené v texte], v znení opatrenia č. OLP/2596/2020 zo 16.03.2020. Žalobca tvrdil, že náklady je povinný znášať žalovaný na základe § 58 ods. 2 z. 355/2007 Z. z. Odvolával sa na Dohodu medzi ním ako objednávateľom a Komplexnou centrálnou záchrannou službou ako poskytovateľom. V súlade s Dohodou (jej čl. I bodom 1.2.) vystavil žalobca poskytovateľovi objednávku č. [číslo objednávky nie je uvedené v texte]. Uviedol, že žalobcovi bola faktúrou č. [číslo faktúry nie je uvedené v texte] vyfakturovaná suma [suma nie je uvedená v texte] eur. Žalobca tvrdil, že uhrádzal náklady, ktoré mal podľa § 58 ods. 2 z. 355/2007 Z. z. znášať žalovaný.
Spochybnenie doručenia faktúry a ukončenie pobytu
Žalobca uviedol, že skutočnosť, ak žalovaný spochybňoval doručenie faktúry č. [číslo faktúry nie je uvedené v texte], nemá vplyv na dôvodnosť nároku. Tvrdil, že žalovaný mal podpísať dokument pri ukončení pobytu. Žalobca poukazoval na to, ako mal byť pobyt žalovaného ukončený už 28.03.2020, a nie neskôr. Žalobca tiež poukazoval na obdobie pobytu v zariadení Gabčíkovo, konkrétne na dátum 13.3. [rok nie je uvedený], s čím zrejme chcel docieliť poníženie výšky uplatneného nároku. Žalobca uviedol, že žalovaný nemal mať takú stravu, akú dostal. Z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že jedlo síce dostal, ale neskonzumoval ho. Žalobca tiež uviedol, že mu jedlo zabudli dať (čo žalovaný uvádzal v podanom odpore), alebo ho nedostal kompletne, alebo nedostal napríklad v danom zariadení podpísať príslušné dokumenty. Žalobca však dodal, že tieto skutočnosti nemajú vplyv na opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Žalobca tvrdil, že náklady súvisiace s karanténou nariadenou ÚVZ SR má znášať žalovaný na základe § 58 ods. 2 z. 355/2007 Z. z. Vyčíslil, že pobytu žalovaného v karanténnom zariadení Gabčíkovo zodpovedá žalovaná istina 117,- eur. Žalobca uviedol, že výška stravného za jeden deň bola v danom období podľa zákona č. 283/2002 Z. z. a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 176/2019 Z. z. vo výške 11,60 eura plus náklady 1,40 eura za plastový obal. Žalobca tvrdil, že nárok na úhradu nákladov na stravu v paušálnej výške bol v danej situácii zo strany žalobcu náležitý. Žalobca poukazoval na usmernenie, ktoré len potvrdzuje opodstatnenosť jeho postupu.
Nekonzistentnosť tvrdení žalovaného
Žalobca poukazoval na skutočnosti a tiež na rozpornosť (nekonzistentnosť) skutkových tvrdení uvádzaných žalovaným. Táto nekonzistentnosť mohla byť jedným z dôvodov, prečo súd v konečnom dôsledku rozhodol v neprospech žalovaného, alebo aspoň zvážil argumenty žalobcu v inom svetle.
Úroky z omeškania a ich uplatnenie
Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania, s odvolaním sa na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z. V tomto prípade však súd vyhovel len sčasti. Žalobca tvrdil, že faktúra bola žalovanému doručená, napriek tomu, že žalovaný túto skutočnosť namietal a predkladal doklady. Faktúra bola vrátená odosielateľovi bez doručenia, čo naznačuje problém s doručovaním. Žalobca poukazoval na to, že sa mal žalovaný o týchto skutočnostiach dozvedieť práve v určitý deň.
Trovy konania a súdne rozhodnutia v podobných prípadoch
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd s poukazom na § 262 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi bola priznaná náhrada trov konania v rozsahu, v akom mal úspech vo veci, voči žalovanému. V texte sa nachádza rozsiahly popis judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a iných súdov, ktoré sa zaoberali podobnými spormi. Tieto rozhodnutia sa týkajú rôznych aspektov právnych vzťahov, ako napríklad nájomné, dodávka služieb, zmluvné pokuty a bezdôvodné obohatenie.
Jeden z prípadov opisuje spor medzi žalobcom M. R. a žalovaným W. S. o zaplatenie 1.764 eur s príslušenstvom. Po viacerých súdnych konaniach a odvolaniach bolo nakoniec rozhodnuté, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.764 eur s úrokmi z omeškania. Súd sa v tomto prípade zaoberal existenciou zmluvného vzťahu na základe ústnej zmluvy o ubytovaní a preukazovaním nároku.
Ďalší prípad sa týka sporu medzi SPRAVBYTKOMFORT, a.s. Prešov a Future Media Invest, spol. s r.o. o zaplatenie 358,31 eur s príslušenstvom. Žalobca sa domáhal úhrady poplatkov spojených s užívaním bytu, ktoré žalovaný neuhradil. Súd sa zaoberal otázkou pristúpenia k zmluve o výkone správy a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. V tomto prípade bolo rozhodnuté v prospech žalobcu.
V treťom prípade sa rieši spor týkajúci sa dane z príjmov a postúpenia pohľadávky. Tento prípad sa však odlišuje od primárneho problému úhrady nákladov na bývanie a slúži skôr ako ilustrácia komplexnosti právnych sporov a rôznych interpretačných možností zákonov.
Tieto príklady ukazujú, že súdy pri rozhodovaní berú do úvahy širokú škálu faktorov, vrátane existencie zmluvných vzťahov, platnosti zmlúv, premlčania nárokov, neprevzatia zásielok a špecifických okolností každého prípadu, ako napríklad mimoriadnej situácie počas pandémie. Rozhodnutia súdov v podobných prípadoch poskytujú dôležitý kontext pre pochopenie potenciálneho vývoja a výsledku aktuálneho sporu.