Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave, známa svojím unikátnym tvarom obrátenej pyramídy, je nielen architektonickou dominantou mesta, ale aj fascinujúcim príkladom inžinierskeho umenia a ambiciózneho projektovania z obdobia neskorého modernizmu. Jej vznik, výstavba a dlhoročná prevádzka sú pretkané inováciami, výzvami a občas aj kontroverziami. Od svojho dokončenia v roku 1983 sa stala symbolom progresívnych myšlienok a technickej odvahy, pričom jej hodnota ako národnej kultúrnej pamiatky je dnes nespochybniteľná.
Počiatky vizionárskeho projektu: Súťaž a výber návrhu
Prvé úvahy o výstavbe nového sídla pre Slovenský rozhlas v Bratislave siahajú do prvej polovice 60. rokov 20. storočia. V roku 1962 bola vyhlásená urbanistická súťaž s cieľom nájsť vhodnú polohu pre rozhlasový a televízny komplex. V rámci tejto súťaže sa objavili rôzne návrhy, pričom jeden z nich, od architekta Miloša Chorváta, navrhoval vežiak, horizontálnu dosku a šošovkovitú aulu, pripomínajúci koncept pre poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Iný návrh, ktorý získal tretie miesto, pochádzal od kolektívu architektov Štefana Svetka, Štefana Ďurkoviča a Stanislava Talaša. Investor však nakoniec prejavil záujem o realizáciu neobvyklého diela a rozhodol sa napokon pre návrh z bronzovej priečky, ktorý sa stal základom pre dnes známu „obrátenú pyramídu“. Po ukončení súťaže sa tím architektov mierne obmenil, keď Stanislava Talaša nahradil Barnabáš Kissling, čím sa sformoval kľúčový trojlístok autorov projektu: Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling.
Investor mal ambíciu postaviť monumentálne dielo, ktoré by sa odlišovalo od vtedajšej bežnej výstavby. Spoločná predstava autorov sa formovala dlhší čas, pričom sa zhodovali v jednom: vyhnúť sa obľúbenej a zaužívanej koncepcii „plackovežiaka“, kde sa vstupné a spoločenské priestory združovali v nízkej „placke“ s administratívnym vežiakom. Ich cieľom bolo vytvoriť budovu s expresívnym výrazom, ktorá by sa nemala prejavovať navonok ako obyčajná administratívna budova. Tento prístup odrážal aj vtedajšiu priaznivú atmosféru 60. rokov, obdobie politického uvoľnenia, kedy sa architektúra začala vymaňovať z područia ideológie a nadväzovala na predvojnovú tradíciu kvalitných stavieb.
Konštrukčné výzvy a technologické prvenstvá
Návrh budovy Slovenského rozhlasu, ktorý vznikol v roku 1967, bol skutočne radikálny. Autori sa snažili umiestniť rozľahlé priestory, ktoré rozhlas na svoju prevádzku nevyhnutne potrebuje, na relatívne malom pôdoryse. Keďže odmietali verziu tridsiatich poschodí nad sebou, uvažovali spočiatku o rovnom dome s ustúpeniami. Postupne však dospeli k symetrickej kompozícii oceľového koša, ktorý mal výhodu samonosnosti, podobne ako kôš z prútia. Takto vznikol tvar obrátenej pyramídy, ktorý okamžite vyvolal medzi obyvateľstvom vznik rôznych fám a teórií, od tvrdení o zmenšenine Cheopsovej pyramídy až po úvahy o negatívnych energiách. Autori však tieto názory považovali za vtipné a od reality na míle vzdialené, nakoľko konečná forma budovy vyplynula z jej funkcie a potrieb, úzko previazaná s použitým materiálom - oceľou.
Budova Slovenského rozhlasu bola na Slovensku prakticky prvou oceľovou budovou. Toto prvenstvo však so sebou prinieslo aj značné problémy. Keďže stavitelia neboli na prácu s oceľovou konštrukciou zvyknutí a kontakty so svetovým vývojom boli obmedzené, učili sa na vlastných chybách. Spojovacie systémy použité na stavbe rozhlasu sa museli často vymýšľať „na kolene“ v spolupráci s robotníkmi. V lete sa na slnečnej strane vyskytli prípady praskania oceľovej konštrukcie. Zlyhávali často základné veci, robotníci neboli zvyknutí pracovať profesionálne a precízne, čo viedlo k tomu, že samotní architekti trávili víkendy čistením obkladov ušpinených od malty. Tieto problémy prispeli k tomu, že hoci návrh vznikol v 60. rokoch, budova bola dokončená až v roku 1983 a pravidelné vysielanie sa začalo až v roku 1985. Celková výška budovy po vrchol antény dosahuje 80 metrov.
Jak A Kým Byly Ve Skutečnosti Postaveny Egyptské Pyramidy
Interiérové riešenia a akustické zázraky
Budova rozhlasu má mohutnú podnož, v ktorej sú umiestnené hlavné nahrávacie a prevádzkové priestory. Tieto priestory sú dôkladne odizolované od akéhokoľvek hluku, čo je kľúčové pre kvalitné nahrávanie. Nad podnožou stojí na deviatich mohutných krížových stojkách redakčná a vysielacia časť. Pracoviská redakcií sú umiestnené za sieťou diagonálnych oceľových väzníkov, ktoré zároveň tvoria vizuálnu štruktúru fasády. Stred pyramídy tvorí železobetónové komunikačné jadro a medzi ním a obalom sa smerom nahor rozširuje vnútorná hala, ktorá prechádza na výšku piatich podlaží.
Najväčší prínos pre interiérovú úpravu budovy znamenala snaha architektov vytvoriť akúsi „kancelársku krajinu“, plnú svetla, zelene a vzduchu. Priestory šiestich poschodí mali byť otvorené a vzájomne previazané. Túto myšlienku sa však nepodarilo realizovať do detailov, ostala iba torzom. Štefan Svetko sa domnieva, že išlo o príliš progresívne chápanie architektúry a života v nej pre vtedajšie podmienky na Slovensku, kde ľudia stále uprednostňovali súkromie uzavretého priestoru.
Medzi najvýznamnejšie interiérové prvky patrí Veľké koncertné štúdio. Táto sála je unikátna tým, že „visí“ v priestore na oceľovej konštrukcii s pružinami zhora. Predtým sa kovové pružiny umiestňovali v spodných častiach akusticky náročných priestorov, no časom sa opotrebovali a stratili účinok. Riešenie s pružinami zhora, doplnené o pružiny zospodu, je svetovým unikátom. Celá konštrukcia je odpružená oceľovými pružinami, ktoré pohlcujú nežiaduci hluk a vibrácie. Dokonalú akustiku zabezpečuje aj obloženie - platne z takzvaného spišského travertínu. V tomto štúdiu sa nachádza aj jeden z najväčších organov na Slovensku, ktorý je súčasťou technického riešenia sály. „Je to trampolína, ktorú necítite, lebo pružín je tam veľmi veľa a hýbu sa minimálne,“ opísal túto unikátnu konštrukciu Ľuboš Kasala, manažér dopravného spravodajstva na STVR. V minulosti sa v koncertnej sále nahrávali napríklad polyfonické zvonenia pre mobilné telefóny značky Nokia či hymny jednotlivých štátov pre potreby olympijských hier.
Urbanistické začlenenie a vízia rozvoja
Urbanistické začlenenie budovy vychádzalo z konceptu tzv. „priečnej osi“ mesta, ktorá mala viesť od hlavnej stanice po Dunaj. Pôvodná vízia zahŕňala prepojenie komplexu s priľahlými objektmi prostredníctvom mostov a vytvorenie pešej promenády. Ploché strechy s viacerými rovinami mali tvoriť rozsiahle terasy, ktoré by odrážali víziu moderného rozvoľneného mesta s mimoúrovňovými terasami. Táto vízia síce nebola v plnej miere zrealizovaná, no koncept otvorených priestorov a ich prepojenie s okolím zostal zachovaný.
Budova Slovenského rozhlasu mala byť súčasťou širšieho komplexu rozhlasového centra, ktorý sa nemal uzatvárať do seba, ale vytvárať bohaté spoločenské prostredie. Spomedzi uvažovaných okolitých budov mal byť rozhlas, napriek svojej výške, iba drobnou stavbou. V čase, keď Slovenský rozhlas vznikal, bola Mýtna ulica takmer periférnou časťou Bratislavy. Rozhlas mal byť jednou z prvých budov, ktoré neskôr vytvoria priečnu os mestskej zástavby, teda akýsi prechod medzi Starým a Novým Mestom. Tento ambiciózny urbanistický plán, známy ako „bratislavská Priečna os“, bol koncipovaný českým urbanistom Emanuelom Hruškom a mal zahŕňať ubytovacie, kultúrne, spoločenské a športové zariadenia, ako aj sústrediť vládne budovy. Projekt však ostal nezrealizovaný.
Budova storočia a jej súčasnosť
Budova Slovenského rozhlasu bola v roku 2001 v celoslovenskej ankete vyhlásená za Stavbu storočia v kategórii spoločenských stavieb. Napriek tomu, že bola postavená v čase, keď umeniu dominoval socialistický realizmus, domáce aj zahraničné architektonické kruhy jej priznali pozitívne hodnoty. Je považovaná za výnimočnú budovu, koncept svedectva doby, v ktorej vznikala.
Napriek jej architektonickým a technickým kvalitám, budova v posledných rokoch čelila aj kritike z hľadiska prevádzkovej náročnosti a pochybnostiam o jej budúcnosti. Po roku 1989, keď sa rozplynul monopol štátneho rozhlasu, sa ukázalo, že prevádzka môže fungovať aj v skromnejších priestoroch. Existovali úvahy o zmene vlastníka budovy, čo by viedlo k tomu, že kvalitné technické vybavenie by ostalo nevyužité a inštitúcia by získala nedostatočnú náhradu.
V roku 2017 bola budova Slovenského rozhlasu vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku (NKP). Toto vyhlásenie jej poskytuje väčšiu ochranu, avšak každá rekonštrukcia musí byť prerokovaná s pamiatkármi. Zároveň sa RTVS môže uchádzať o podporu z fondov určených na obnovu pamiatok. V súvislosti s plánom obnovy bola vyhlásená výzva na obnovu verejných historických a pamiatkovo chránených budov, pričom RTVS sa uchádza o prostriedky aj na komplexnú obnovu Pyramídy.
V roku 2021 prebehla čiastočná obnova vzhľadu objektu, ktorá zahŕňala očistenie povrchu oceľovej konštrukcie, jej ošetrenie základným náterom a nanesenie vrchného farebného náteru. Tento proces bol realizovaný postupne, po častiach, s pomocou horolezeckej techniky. Nový náter má zabrániť ďalšej degradácii významného architektonického diela a pomáha z estetického hľadiska, ako aj z pohľadu zachovania pamiatkových hodnôt.
V súvislosti s obnovou sa skvalitnilo aj okolie Slovenského rozhlasu, najmä priľahlá Mýtna ulica, kde sa kládla tzv. Bratislavská dlažba s unikátnym vzorom. Premenou prešlo aj Námestie Slobody, kde prebieha komplexná obnova fontány Družba. Aj keď budova Slovenského rozhlasu ešte nie je v ideálnom stave a zaslúžila by si komplexnejšiu obnovu, jej kultivované architektonické riešenie, konštrukčná a technologická výnimočnosť ju zaraďujú medzi kľúčové prvky urbanizmu a symboly modernej slovenskej architektúry.
Dňa 27. marca 2025 si budova pripomenula 40. výročie pravidelného vysielania zo svojich priestorov. Pri tejto príležitosti sa na streche budovy konala špeciálna relácia, kde sa zdôraznila inžinierska genialita stavby a spoľahlivosť jej komplikovaného tvaru. Opätovne sa rozsvietil aj ikonický nápis na streche budovy, čím sa pripomenula jej jedinečnosť a význam.
tags: #rekonstrukcia #radia #pyramida