Možnosti a podmienky krátkodobého a dlhodobého prenájmu nebytových a bytových priestorov, ich častí a iných nehnuteľností určených na ubytovanie sú v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené vo viacerých právnych predpisoch. V praxi ide o veľmi často využívané služby, ktoré sa svojím obsahom a dôsledkami týkajú širokého okruhu osôb. Z hľadiska osobného statusu sa uvedená problematika týka rovnako špecializovaných subjektov, ako aj početného okruhu dotknutých osôb vlastniacich nehnuteľnosti rôzneho druhu, obcí, záujmových združení, osôb pôsobiacich na úseku cestovného ruchu, hotelierov, občanov poskytujúcich svoje priestory na bývanie, na ubytovanie v súkromí a pod. Pri prenechávaní nehnuteľných priestorov na prenájom i na ubytovanie nejde o ucelenú právnu úpravu, ktorá by jednotným spôsobom upravovala možnosti a podmienky ich poskytovania. Z hľadiska právnej zodpovednosti a istoty je preto pre oba okruhy osôb dôležité poznať informácie, ktoré spočívajú v rozdielnom spôsobe a formách regulácie prenechávania nehnuteľných priestorov na prenájom a na ubytovanie, a tým aj v rozdielnych postupoch a v povinnostiach dotknutých osôb voči príslušným orgánom verejnej správy i voči samotným priestorom určeným na prenájom alebo ubytovanie. Pri prenechávaní uvedených priestorov iným tretím osobám treba vychádzať z viacerých právnych rámcov, ktoré na seba nadväzujú a ktoré treba posudzovať vo vzájomnej spojitosti a regulačnej prepojenosti.
Právny rámec prenájmu nehnuteľností
Na občianskoprávny rámec regulácie nadväzuje živnostensko-právny rámec, ktorý bližšie upravuje postup prenajímateľov nehnuteľností a poskytovateľov ubytovania pred živnostenskými (obvodnými) úradmi na základe a za podmienok ustanovených živnostenským zákonom. Za týmto účelom sa osobitne rozlišujú najmä podmienky prenajímania podnikateľským a nepodnikateľským spôsobom v právnom rámci zákona č. 455/1991 Zb. Živnostensko-právny rámec prenajímania nehnuteľných priestorov je v uvedenom reťazení kľúčovým právnym východiskom pre daňovú reguláciu. Táto v závislosti od predchádzajúcej kvalifikácie na konci tohto reťazca upravuje povinnosti a postup prenajímateľov pred orgánmi daňovej správy, osobitne na účely (vecne i časovo diferencovanej) registrácie dane z príjmov v právnom rámci zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Osobitne sa reguluje rozdielny spôsob zdaňovania príjmov nadobudnutých z prenajímania nehnuteľností v právnom rámci zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. V tomto kontexte je dôležité rozlišovať príjmy z prenajímania nehnuteľností alebo ich častí podľa § 6 ods. 2 a osobitne podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov v platnom znení.
V konkrétnom prípade treba rozlišovať požiadavku, či ide o povinnosť registrácie osoby v postavení podnikateľa, ktorú môže za podnikateľa obstarať živnostenský (obvodný) úrad v postavení tzv. jednotného kontaktného miesta. Registračná povinnosť v tomto prípade vzniká okamihom vzniku živnostenského oprávnenia. Na druhej strane ide o povinnosť registrácie osoby, ktorá prenajíma nehnuteľnosť alebo jej časť (s výnimkou pozemku) nepodnikateľským spôsobom. Vznik registračnej povinnosti (iba za podmienky, ak je uzatvorený nájomný vzťah) je v tomto roku závislý od toho, či sa prenajíma celá nehnuteľnosť alebo iba jej časť. Registračná povinnosť pre osoby, ktoré prenajímali časť nehnuteľnosti pred 1. januárom 2010, bola stanovená do 28. 2.
Východiskom na účely správneho určenia regulácie nakladania s nehnuteľnosťami v medziach uvedeného občianskoprávneho, živnostenského a daňového rámca je správna kvalifikácia a rozlíšenie skutočnosti, či ide v danom prípade o prenajímanie bytových priestorov, nebytových priestorov, prípadne o prenájom iného druhu nehnuteľností alebo o poskytovanie ubytovacích služieb. Na účely súčasnej regulácie nakladania s nehnuteľnosťami ide o fundamentálnu otázku postavenia osoby, ktorá prenajíma nehnuteľnosť alebo poskytuje ubytovanie. Pokiaľ ide o rôznorodosť okolností prenajímania nehnuteľností a ubytovania, treba rozlišovať okolnosti, za ktorých k nemu dochádza, čo sa navonok prejavuje najmä tým, že prenájom nehnuteľností možno vykonávať buď podnikateľským, alebo nepodnikateľským spôsobom. Ďalej sa špecifikuje iný (nehnuteľný) priestor podľa toho, či ide o odstavné plochy pre motorové vozidlá (parkoviská) alebo iné účelové priestory (napr. športoviská) a zariadenia.
Pokiaľ ide o diferencovanie statusu osoby prenajímateľa alebo poskytovateľa ubytovania, treba rozlišovať právne postavenie, v akom osoba prenajímateľa alebo poskytovateľa ubytovania prenecháva nehnuteľnosť do užívania. Podľa platnej právnej úpravy to môže mať pre rôzne kategórie osôb veľmi závažné dôsledky na možnosť obmedzenia alebo dokonca zákazu prenajímania nehnuteľnosti.
V tomto význame ide o súkromné právo fyzickej alebo právnickej osoby (vlastníka) prenajať predmet svojho vlastníctva v súkromnoprávnom vzťahu tretím osobám bez toho, aby k tomu potrebovala osobitný súhlas alebo povolenie autorizovaného orgánu verejnej správy. Principiálne platí, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má vo vlastníctve nejakú nehnuteľnosť, má právo ju prenajať iným osobám na ľubovoľný čas aj opakovane. Takto charakterizovaná činnosť nemá ešte (zo zákona) charakter podnikateľskej činnosti, s ktorou náš právny poriadok viaže určité podmienky a povinnosti, predovšetkým povinnosť vopred získať oprávnenie na podnikanie. Dostačujúcim právnym dôvodom, na základe ktorého môže vlastník alebo iná oprávnená osoba prenechať nehnuteľnosť do dočasného alebo trvalého nájmu tretej osobe, je nájomná zmluva alebo na roveň nájomnej zmluvy postavená tzv. nepomenovaná zmluva. V tomto chápaní ide o prenájom bytových alebo nebytových priestorov oprávnenou fyzickou alebo právnickou osobou výlučne za podmienok dohodnutých v (súkromnom) zmluvnom vzťahu a za prípadných podmienok ustanovených neopomenuteľnými ustanoveniami (súkromno-právnej) úpravy Občianskeho zákonníka.
Na rozdiel od úpravy možného prenajímania nehnuteľností alebo ich častí bez toho, aby k tomu oprávnená osoba potrebovala osobitný súhlas alebo povolenie autorizovaného orgánu verejnej správy, právny poriadok SR pri úprave možného prenechávania určených priestorov na prechodné ubytovanie vychádza z odlišnej úpravy. V oboch prípadoch s odlišnými podmienkami a povinnosťami ich prenajímateľov, vyplývajúcimi tak zo súkromnoprávnej, ako i z platnej verejnoprávnej úpravy. Na prenajímanie priestorov určených na bývanie platí predovšetkým súkromno-právna úprava, ktorá vymedzuje právny rámec, v medziach ktorého možno prenajať priestor určený na bývanie. V ustanoveniach § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka sa upravujú podmienky, podľa ktorých možno prenajať obytné miestnosti určené na trvalé bývanie. Na rozdiel od nájmu bytov alebo ich častí ide o priestory, ktoré nemajú charakter bytov (projektovo) určených na bývanie rodín s deťmi.
Osobitným právnym predpisom, ktorý upravuje problematiku prenajímania nebytových priestorov fyzickými a právnickými osobami, je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Ide o právny predpis, ktorý má nielen súkromno-právny charakter, ale je zároveň významným predpisom verejno-právnej povahy. Povinnosť prenajímateľa nebytového priestoru nadobudnúť predchádzajúci súhlas obce (jej samosprávneho orgánu, ktorým je starosta obce alebo primátor mesta) na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru nachádzajúceho sa na jej území upravoval zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov (pôsobnosť obce na výkon tohto práva upravoval zákon č. 500/1991 Zb. o pôsobnosti obcí vo veciach nájmu a podnájmu nebytových priestorov v znení zákona č. 98/1993 Z. z.). Podmienkou pritom bolo, aby išlo o nebytové priestory, ktoré sú určené na prevádzkovanie obchodu a poskytovanie služieb. V prípade chýbajúceho súhlasu s uzatvorením nájomnej zmluvy alebo v prípade vyjadreného nesúhlasu obce s prenajatím predmetných nebytových priestorov išlo o neplatný právny akt. Uzatvorená nájomná zmluva bola v takomto prípade, aj keď bola inak formálne (z občianskoprávneho hľadiska) správna, od samotného počiatku neplatná. V praxi to znamenalo, že miestnosti určené na prevádzku obchodu a služieb, ktoré boli umiestnené na území príslušnej obce, bolo možné prenajímať vždy iba po jej predchádzajúcom súhlase.
Za súčasného právneho stavu sa už súhlas obce nevyžaduje (nemôže vyžadovať). Pri prípadnom posudzovaní relevantnosti naďalej existujúcich zmluvných vzťahov podnikateľského subjektu na užívanie prenajatých nebytových priestorov je potrebné postupovať obozretne s ohľadom na diferencovaný právny stav, ktorý platil do 30. júna 2004, dokedy bol súhlas obce podmienkou platnosti zmluvy, a po tomto dátume, odkedy nemôžu obce vyžadovať súhlas s prenajímaním priestorov na území dotknutej obce.
Ubytovacie služby a ich regulácia
Rovnako ako v prípade prenajímania bytových a nebytových priestorov platí aj na poskytovanie priestorov využívaných na ubytovanie súkromnoprávna úprava, ktorá vymedzuje východiskový právny rámec, v medziach ktorého možno poskytnúť priestory určené na ubytovanie. Touto úpravou je Občiansky zákonník, ktorý v ustanoveniach § 754 a nasl. upravuje podmienky poskytovania prechodného ubytovania v zariadeniach na to určených, tzv. hotelového typu. Za tie nemožno považovať iba hotelové zariadenia, ale aj ubytovacie zariadenia inej kategórie s menším vybavením a nižšou úrovňou a rozsahom poskytovaných služieb (nocľahárne, útulky a iné obdobné zariadenia). Podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (§ 43c) platí, že v prípade ubytovacích zariadení hotelového typu ide o priestory, ktoré sa nachádzajú v tzv. nebytových budovách, za ktoré treba považovať stavby, v ktorých je viac ako polovica ich využiteľnej podlahovej plochy určená na nebytové účely.
V súvislosti s posudzovaním a rozlíšením podmienok regulácie priestorov využívaných na poskytovanie (krátkodobých) ubytovacích služieb a bytových a nebytových priestorov využívaných na (trvalé alebo dočasné) prenajímanie je osobitne dôležité ich kvalifikované rozlíšenie, s poukazom na to, že na odlišný charakter týchto priestorov sa vzťahuje odlišný právny režim. V nedostatočnom alebo v nekvalifikovanom posúdení tejto prednostnej otázky vznikajú aj v praxi najväčšie problémy. V praxi sa možno stretnúť s prípadmi, kedy obec v snahe vyhnúť sa porušovaniu živnostenského zákona, podľa ktorého je živnosťou prenájom nehnuteľností, ak sa popri ich prenájme poskytujú (zároveň) aj iné ako základné služby, uzatvára so záujemcami o krátkodobý pobyt v priestoroch spravovaných zariadení zmluvy o prenájme (časti) nehnuteľností obvykle formou tzv. nepomenovaných zmlúv (podľa § 51 Občianskeho zákonníka) v právnom rámci Hlavy VII Občianskeho zákonníka, namiesto zmlúv o poskytovaní ubytovania v právnom rámci Hlavy XI Občianskeho zákonníka (podľa § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka). Obdobne sa s takouto požiadavkou možno stretnúť pri kontrolných zisteniach niektorých kontrolných a dozorných orgánov.
Ide o nesprávny postup, ktorý nevyhnutne vyvoláva viacero nesprávnych následných právnych krokov. Predovšetkým na úrovni živnostenského zákona, zákona o správe daní a poplatkov a zákona o dani z príjmov. Najväčšie nedostatky na úrovni živnostenského zákona spočívajú najmä v tom, že uvedený postup zamieňa dve živnosti s možnými odlišnými požiadavkami na odbornú spôsobilosť (voľnú a viazanú živnosť). Na úrovni daňových predpisov ide najmä o rozdielnu kvalifikáciu uvedenej činnosti aj pri plnení (diferencovanej) registračnej povinnosti, aj pri (diferencovanom) zdaňovaní príjmov nadobudnutých osobitne z prenájmu bytových a nebytových priestorov poskytovaných podnikateľským a nepodnikateľským spôsobom, ako aj z ubytovacích služieb poskytovaných podnikateľským spôsobom.
Ako je ďalej bližšie objasnené, za predpokladu, že sa s poskytovaním prenájmu bytového alebo nebytového priestoru, prípadne nehnuteľných priestorov iného charakteru poskytujú aj iné ako základné služby, ktorými sú v takýchto prípadoch najmä doplnkové upratovacie služby, poskytovanie a výmena posteľnej bielizne, poskytovanie stravy a pod., neznamená to, že ide v týchto prípadoch (z občianskoprávneho hľadiska) automaticky o prenajímanie bytových alebo iných nehnuteľných priestorov. Nech nemýli dotknuté ustanovenie živnostenského zákona (§ 4 ods. 1), ktoré by mohlo zvádzať k tomu, že o prenájom nehnuteľných priestorov ide vždy, ak sa s prenájmom konkrétneho priestoru viaže aj poskytovanie iných ako základných (doplnkových) služieb. Účelom tohto ustanovenia je iba určiť to, či ide o živnosť alebo o nepodnikateľskú činnosť. Nejde o úpravu, ktorá by určovala na živnostenské alebo daňové účely kvalifikáciu priestoru - či a kedy ide o priestory určené na prenajímanie a kedy ide o priestory určené na ubytovanie tretím osobám. Z okolností (účelu a doby) ich poskytovania a charakteru priestorov je zrejmé, že v tomto prípade ide o poskytovanie ubytovacích služieb.
V uvedenej súvislosti, najmä v prípade menších obcí, dochádza pri poskytovaní ubytovacích služieb, či už formou zmlúv o ubytovaní alebo formou nepomenovaných zmlúv, k zásadným nedostatkom. Tie spočívajú v tom, že zmluvnou stranou (prenajímateľom alebo poskytovateľom ubytovania) nie je obec, ale obecný úrad. V takomto prípade nejde iba o formálno-právne nedostatky zmluvného vzťahu, ale o nelegitímny právny stav, ktorý robí každý takýto zmluvný vzťah neplatným. Je to dané tým, že obecný úrad v právnom rámci zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov nemá postavenie právnickej osoby (ani výkonného orgánu obce), a tým ani spôsobilosť na právne úkony, za ktoré treba uzavretie takejto zmluvy považovať. Právne spôsobilým na uzatváranie takýchto i akýchkoľvek iných záväzkov je sama obec v postavení samostatnej právnickej osoby, za ktorú koná starosta príslušnej obce (primátor mesta) v postavení najvyššieho výkonného orgánu.
Problémy pri prenechávaní priestorov na dočasné užívanie
Osobitné problémy s rozlíšením právnej kvalifikácie priestorov majú občania pri prenechávaní časti bytov, rodinných domov alebo iných druhov nehnuteľných priestorov na dočasné užívanie tretím osobám. V praxi sa možno stretnúť veľmi často s problémami právnej kvalifikácie priestorov pri prenechávaní časti bytov, rodinných domov alebo iných druhov nehnuteľných priestorov na dočasné užívanie tretím osobám najmä v oblastiach s vysokým turistickým potenciálom, kde sa často stretávame s formami krátkodobých prenájmov, ktoré môžu byť regulované odlišne ako dlhodobé nájmy.
Vlastnícke právo a ochrana majetku
V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok. Toto právo rovnako ako ostatné požíva ochranu. Vlastnícke právo, ako je vyjadrené v § 123 Občianskeho zákonníka, pôsobí erga omnes, teda voči všetkým. Nikto preto nemôže zasahovať do vlastníckeho práva iného bez právneho dôvodu, teda protiprávne. O protiprávny zásah do vlastníckeho práva ide napríklad aj tým, ak osoba, ktorá nemá vlastnícke alebo iné užívacie právo, neoprávnene zasahuje do užívania nehnuteľnosti.
Právo doživotného užívania a jeho implikácie
Právo doživotného užívania nehnuteľnosti ako vecné bremeno je upravené v ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. Toto právo predstavuje vecné bremeno „in personam“, čo znamená, že toto osobné vecné bremeno patrí určitej, najmä spravidla fyzickej osobe, bez toho, aby táto bola vlastnícky viazaná k určitej nehnuteľnosti. Obsahom práva doživotného užívania nehnuteľnosti je užívanie nehnuteľnosti za účelom uspokojovania osobných potrieb oprávnenej osoby. Následne právo doživotného užívania zaniká smrťou oprávnenej osoby z vecného bremena. Pred jej smrťou však môže toto vecné bremeno zaniknúť aj dohodou strán o jeho zániku, resp. rozhodnutím súdu v prípadoch, keď nastane hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného.
Problém nastáva však v situácii, kedy by dlžník nesplácal svoj úver a banka by bola nútená realizovať kroky vedúce k predaju zaťaženej nehnuteľnosti za účelom uspokojenia svojich pohľadávok. Vecné bremeno doživotného užívania nie je možné zriadiť ani počas splatnosti úveru - ak by deti kalkulovali s tým, že si najskôr požičajú hypotekárny úver a až potom formálne zabezpečia rodičov. Ak by bolo právo doživotného užívania zapísané neskôr po zápise záložného práva banky k nehnuteľnosti, banka by v každom prípade žiadala výmaz tejto ťarchy.
Pri predaji nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom doživotného užívania je dôležité zdôrazniť, že vecné bremeno viazne na nehnuteľnosti a prechádza na nového vlastníka zo zákona. Nový vlastník je povinný rešpektovať práva osoby oprávnenej z vecného bremena v rovnakom rozsahu ako pôvodný vlastník. Súhlas osoby oprávnenej z vecného bremena na predaj nehnuteľností nie je potrebný, avšak nový vlastník by mal byť o existencii vecného bremena informovaný.
Ak ide o spoločné bývanie vo vlastníctve viacerých osôb, kde jedna z nich má vecné bremeno doživotného užívania, je dôležité, aby spoločné bývanie nezasahovalo do dôstojných podmienok života oprávnenej osoby z vecného bremena. Ak by spoločné bývanie znamenalo zásah do práv oprávneného (napr. zníženie komfortu, súkromia, obmedzenie prístupu), odporúča sa vyžiadať si jeho písomný súhlas. V prípade pochybností alebo sporov je vždy vhodné postupovať obozretne a predísť tak potenciálnym právnym konfliktom. Súdna prax sa prikláňa k ochrane oprávneného z vecného bremena, ak by konanie vlastníka mohlo jeho práva akokoľvek ohroziť.
V kontexte dedičského konania a vyporiadania majetku, ak je na nehnuteľnosti zriadené vecné bremeno doživotného užívania, toto právo ostáva zachované aj po zmene vlastníka, či už v dôsledku dedenia alebo iného právneho titulu. Nový vlastník je povinný toto právo rešpektovať. V prípade, že by došlo k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva súdom, súd môže rozhodnúť o prikázaní veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu, pričom prihliadne aj na existujúce vecné bremeno. Ak by však vlastník nemal finančné prostriedky na vyplatenie spoluvlastníkov, súd môže nariadiť predaj veci, pričom vecné bremeno zostáva zachované a nový vlastník ho musí strpieť. Komunikácia a snaha o dohodu medzi všetkými zúčastnenými stranami sú kľúčové pre efektívne riešenie týchto situácií.
V prípade, že vlastník nehnuteľnosti s vecným bremenom doživotného užívania chce svoju nehnuteľnosť predať alebo prenajať, je dôležité zvážiť, či takýto krok nezasiahne do práv oprávnenej osoby. Pri predaji nehnuteľnosti súhlas oprávneného z vecného bremena nie je obligatórny, avšak nový vlastník musí rešpektovať existujúce bremeno. Pri prenájme časti domu, ktorá je predmetom vecného bremena, je vhodné vyžiadať si súhlas oprávneného, najmä ak by prenájom mohol obmedziť jeho užívacie práva alebo komfort.
Zriadenie vecného bremena doživotného užívania nie je len formálnou záležitosťou, ale predstavuje významné obmedzenie vlastníckeho práva. Je preto nevyhnutné starostlivo zvážiť všetky dôsledky pred jeho zriadením a zabezpečiť, aby boli práva všetkých strán adekvátne chránené. V prípade nejasností alebo potenciálnych sporov je vždy odporúčané vyhľadať odbornú právnu pomoc.