Rozvod je jednou z najnáročnejších životných skúseností, ktorá zasahuje nielen dospelých, ale predovšetkým deti. Tento proces zvyčajne začína oveľa skôr, než sa partneri reálne rozídu, a je sprevádzaný hlbokou krízou a emocionálnym utrpením. Stráca sa nielen partner, ale aj doterajšia identita, nádeje, sny a často aj základný pocit istoty a stability. Mnohí dospelí si od rozvodu sľubujú pozitívne zmeny, ako ukončenie vzájomného trápenia, pocit úľavy a oslobodenia. Proces vyrovnávania sa s rozchodom pripomína proces smútenia a má viacero štádií: šok, hnev, zmätok a prijatie. Výskumy ukazujú, že zotavenie zvyčajne trvá minimálne dva roky.
Pre deti, ktorých rodičia sa rozchádzajú, býva tento zážitok ešte omnoho bolestivejší a môže mať až traumatizujúci charakter. Ideálne by bolo, ak by rodičia aj po rozvode tvorili tím, podporovali sa a vo výchove detí sa dopĺňali. Oddeliť rodičovskú a manželskú rolu je však nesmierne ťažké a mnohí ľudia v tom minimálne spočiatku zlyhávajú. Niektorí si averziu voči druhému rodičovi nesú celé roky. Podľa výskumov až polovicu rozvedených manželstiev charakterizuje síce „pokoj zbraní“, avšak zároveň aj nefunkčnosť rodičovskej spolupráce. Dvadsať percent expartnerov nedokáže konflikty potlačiť vôbec a rozvod je pre nich iba predohra k nikdy nekončiacej bitke, v ktorej deti predstavujú nedobrovoľných pešiakov, poslíčkov nenávisti, či nástroj moci a ovládania. Sú nútené zraňovať a samé sú fatálne zraňované. Len tridsať percent rodičov zvládne ťažkú výzvu v podobe oddelenia sa ako partnerov a zároveň zotrvania v spojení ako rodičia. Pre ich deti je omnoho jednoduchšie a prirodzenejšie prispôsobiť sa novému usporiadaniu v rodine, dostanú totiž ten najcennejší základ - nestratia ani jedného z rodičov a nie sú vystavené protichodným tlakom a požiadavkám.
Prežívanie detí počas rozvodu
To, ako dieťa situáciu vníma a aké pocity ho sprevádzajú, sa líši v závislosti od jeho veku, pohlavia, úrovne psychickej odolnosti a emocionálnej vyzretosti. Jeho spôsob zvládania takisto vo významnej miere odráža citovú stabilitu a osobnosť rodiča/rodičov, celkovú atmosféru prostredia, v ktorom doteraz vyrastalo, a intenzitu konfliktov v partnerskom vzťahu pred rozvodom.
Deti, ktoré často alebo dokonca vôbec nebývali svedkami sporov svojich rodičov a ich nešťastie a trápenia si neuvedomovali, zväčša zažívajú silný šok a náhlu stratu istôt, čo vedie k pocitu ohrozenia, sebaobviňovaniu a teda aj k neobvyklým reakciám a správaniu. Všetko sú to však normálne reakcie na nepoznanú situáciu. Deti, ktoré už pred rozpadom vzťahu svojich rodičov nasávali napätie, dráždivosť, depresívne ladenie, nevšímavosť a stratu spojenia s rodičom, sa len naďalej utvrdzujú v strate svojej sebahodnoty a pocite bezmocnosti.
Vo všeobecnosti takmer žiadne dieťa nie je vývinovo prispôsobené na zvládnutie návalu nezrozumiteľných pocitov, ktoré rozchod rodičov a aj porozvodové fungovanie a komunikácia sprevádza. Stráca bezpečie, istoty, stabilitu, zázemie, piliere, o ktoré sa doteraz opieralo, a pýta sa: „čo so mnou teraz bude?“ a odpovede nenachádza. Môže sa hanbiť, cítiť sa opustené, menejcenné. Hľadá príčiny a pravdepodobne si vytvára chybné závery. Dochádza k narušeniu jeho prežívania a uvedomovania si svojich potrieb, emočný život sa zastaví a čaká na pochopenie, spracovanie všetkých zážitkov, ktoré stále neprichádza. Mladšie deti ešte nedokážu chápať príčiny a následky diania v rodičovskom vzťahu, ich myslenie je egocentrické a sklon hľadať vinníka ich nasmeruje k samým sebe, svojmu neposlúchaniu, chybám, nedostatočnosti. Vo vypätých emočných situáciách môžeme u nich pozorovať regres - skĺznutie k formám správania detí nižšieho veku. Dieťa si pýta uistenie a dôkazy lásky upozorňovaním na seba, pričom spôsoby pútania pozornosti majú rozličný charakter.
U školopovinných detí zasa často vídame stratu koncentrácie, vnútornej motivácie, zníženie výkonu, zhoršenie vzťahu k rovesníkmi, úbytok záľub. Dospievajúci môžu dlhodobo stratiť svoje ideály o vzťahoch a hodnote rodiny. To všetko má výrazne negatívny dopad na kvalitu ich života v prítomnosti aj budúcnosti.
Reakcie detí v rôznych vekových obdobiach
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období, nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
Predškolský vek: Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.
Starší školský vek: Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).
Dospievanie: V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
V niektorých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou.
Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
Prvá fáza: V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmi psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu. Dieťa napríklad nemôže uveriť, že je to pravda, predstiera, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňuje rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňuje aj samé seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza, neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
Druhá fáza: V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť. Pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia, ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
Tretia fáza: V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov.
Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.
Ak neodznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Čo deti potrebujú?
Počas náročného obdobia rozvodu a po ňom deti potrebujú predovšetkým:
Sprievodcu: Potrebujú sprievodcu týmto zložitým svetom emócií, zmätku, beznádeje, nerovnováhy. Oporu. Niekoho s nadhľadom, kto vnesie do ich života bezpečie, pochopenie, vrelosť, záujem, kto pomenuje, čo potrebujú, kto legitimizuje, čo prežívajú. Opakovane poskytuje to, čo si nevedia zadovážiť sami. Najvhodnejšou osobou je samotný rodič, ktorý tak zároveň pôsobí ako nasledovaniahodný vzor zvládania záťaže. V prípade, že sa rodičia od svojich emócií nedokážu oddeliť a na dieťa dostatočne napojiť, rolu sprievodcu často veľmi efektívne zaujíma odborník. Plakať, kričať, zúriť v týchto situáciách nie je hanbou. Takisto ani vyhľadať pomoc.
Lásku, podporu, istotu: Lásku, podporu, istotu v podobe zachovania toľkých rutinných činností, na ktoré boli doteraz zvyknuté, koľko len bude možné.
Uistenie: Uistenie, že za rozchod nie sú zodpovedné, nie je to ich chyba. Že sú a budú oboma rodičmi naďalej milované.
Pochopenie, vypočutie, úprimnosť: Pochopenie, vypočutie, rozvážne odpovede na ich otázky. Úprimnosť. Zhovievavosť a rešpektovanie častejších zmien nálad, či netypických prejavov správania.
Rozptýlenie: Rozptýlenie, akékoľvek.
Kontakt s oboma rodičmi: Nestratiť intenzívny kontakt s rodičom, ktorý odchádza zo spoločnej domácnosti, ak bol doteraz silnou súčasťou ich identity.
Rešpekt a úctu: Počúvať z úst jedného rodiča o tom druhom hovoriť s patričným rešpektom a úctou.
Ochrana pred konfliktami: Nebyť vťahované do pokračujúcich konfliktov medzi rodičmi.
Citlivé zotrvanie v nastavených pravidlách: Citlivé zotrvanie v nastavených pravidlách. Aj dôslednosť a znášanie následkov pri porušení dohôd je súčasťou bezpečia a istôt, ktoré deťom poskytujú potrebnú stabilitu.
Ako komunikovať s dieťaťom o rozvode?
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov.
Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti nežiaducu pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka.
Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rôznych aktivít, čím trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Psychologické mechanizmy dieťaťa a ako s nimi pracovať
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú.
Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia.
Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie.
Nový partner v živote dieťaťa: Citlivá téma
Rozvod rodičov predstavuje záťažovú situáciu pre dieťa aj pre rodičov. V prípade rozvodu rodičov maloletého dieťaťa je súčasťou rozhodnutia o rozvode aj upravenie výkonu rodičovských práv a povinností po rozvode manželstva. Postavenie rodiča po rozvode manželstva upravuje Zákon o rodine. Najčastejšie je dieťa zverené do opatery matky, ale nie je to pravidlo. Druhý rodič má následne právo na pravidelný styk s dieťaťom za dohodnutých podmienok. Upraviť styk rodiča s dieťaťom je možné na základe dohody, prípadne rozhodnutím súdu. Samozrejme, ideál pre všetky zúčastnené strany je dohoda oboch rodičov. Ak sa rodičia spoločne pred rozvodom dohodnú na spôsobe styku s dieťaťom, stačí s touto dohodou oboznámiť súd pred rozvodom manželstva. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Každý rodič je povinný prispievať na dieťa aspoň tzv. minimálne výživné. Vyživovaciu povinnosť ukladá súd rodičovi, ktorému nebolo dieťa zverené do starostlivosti. Výšku výživného si môžu upraviť rodičia spoločnou dohodou alebo ju určí súd. Hoci manželstvo zaniklo, rodičovské práva voči dieťaťu majú stále obaja rodičia. Rodič, ktorý má dieťa vo svojej starostlivosti, je povinný umožniť druhému rodičovi styk s dieťaťom v súdom nariadenom čase. Ak máte podozrenie, že druhý rodič porušuje svoje rodičovské povinnosti, môžete to oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu. Na základe vášho upozornenia súd situáciu preverí a v prípade potreby uloží výchovné opatrenie, ktoré bude v záujme dieťaťa.
Rozvod je nepríjemná situácia a občas môže byť s bývalým partnerom skutočne zložité nájsť spoločnú reč. Nezabúdajte ale na fakt, že vaše dieťa je prvoradé a nikdy by nemalo byť rukojemníkom medzi vami dvoma. Nech už je situácia akokoľvek komplikovaná, vždy myslite najmä na to, čo je najlepšie pre vaše dieťa. Základným pravidlom by malo byť, že deťom nepredstavíte niekoho, s kým to sami nemyslíte vážne, záväzne, alebo ak ste sa ešte nerozhodli.
Univerzálny recept na to, ako predstaviť po rozvode deťom nového partnera tak, aby sa to neskončilo zle, neexistuje. Sú však isté pravidlá a okolnosti, ktoré ak správne namiešate, môžete sa priblížiť k žiaducemu výsledku. Iste to nebude niekto, s kým ste boli párkrát v kine, na večeri alebo je vaším partnerom či partnerkou len na intímne chvíle.
„Sme spolu desať rokov, deti ho poznajú posledných osem. Je to jediný muž okrem ich otca, s ktorým som bývala v jednej domácnosti. Konflikty, samozrejme, prišli. Syn to vnímal ako zradu voči svojmu otcovi, stále Dušana s ním porovnával a hľadal si na to také situácie, z ktorých môj exmanžel vychádzal ako víťaz. Dcéra bola už pragmatickejšia, mala za sebou nejaké sklamania v láske, chápala, že vzťahy nie sú naveky.“
U úplne malých detí, ktoré veľa nevnímajú, by to nemal byť problém. Horšie je to s predškolákmi a školákmi - tí majú silný až majetnícky vzťah s rodičom, s ktorým zostali po rozvode, a zároveň cítia lojalitu k druhému rodičovi. Navyše istý čas po rozvode - hlavne ak z ich pohľadu neprebiehal nijako divoko - dúfajú, že sa mama a otec ešte dajú dokopy. Podľa odborníkov sa to prejavuje tým, že dieťa sa k novému partnerovi správa nevhodne, je drzejšie, alebo naopak mlčanlivejšie, utiahnutejšie ako zvyčajne. Nezriedka - hlavne menšie deti, ktoré uvažujú v podstate v jednoduchých schémach - robia všetko pre to, aby sa správali čo najnemožnejšie, lebo veria, že tomu novému sa nebudú páčiť a už k nim nikdy nepríde. Premyslenejšie to robia aj tínedžeri. Vyvolajú napríklad situáciu, keď sa ich mama zastane či sa inak dostane do sporu s partnerom. Dospelé deti s vlastnými rodinami zase majú tendencie vidieť v novom partnerovi či partnerke svojich rodičov niekoho, kto má bočné úmysly.
5 pravidiel, ako predstaviť svojho nového partnera deťom po rozvode
„Ja som s uvedením nového partnera do našej domácnosti čakala dlho a dlho mi aj trvalo, kým som vôbec začala mužom veriť. Jej exmanžel bol večne podgurážený násilník, ktorý ju aj deti vyfackal, kedy sa mu zachcelo. Okrem tohto jediného strýka a môjho otca mali moje deti až panický strach z mužov, ktorí sa k nim alebo ku mne priblížili. Mali vtedy 6 a 7 rokov. Keď mali 15 a 16, predstavila som im Vlada. Celé zoznamovanie bolo veľmi pomalé; na radu psychologičky, ku ktorej som s chlapcami celé tie roky chodila, som ho ani nepriviedla domov, stretli sme sa v cukrárni.“
Odborníci hovoria, že aj pri menej vypätých rodinných pomeroch odporúčajú, aby sa prvé stretnutie odohralo na neutrálnej pôde, nie v byte, čo by deti mohli vnímať ako vpád do ich súkromia. Skúste sa tiež vyhnúť tomu, aby váš nový partner či partnerka u vás na začiatku prespávali. V tejto fáze ich deti zvyknú vnímať ako rivalov a len to zvyšuje napätie. Vyvarujte sa tiež - hlavne ak máte deti vo veku, keď ich začína zaujímať sexualita - verejných prejavov nežnosti.
Ako o každej zmene, ktorá zasiahne celú rodinu, aj o uvedení nového partnera treba s deťmi diskutovať. „Ste ako medzi dvomi kameňmi. Na jednej strane si hovoríte: ‚Do pekla, je to môj život a moja zodpovednosť, ja som tu dospelá.‘ Na druhej strane ste tu preto, aby ste ochraňovali svoje deti, obhajovali ich záujmy, nezraňovali ich.“
S Vladom sa naďalej stretávala mimo domu ešte dva roky, ale synom to netajila. „Potom mal najstarší 18 rokov a sčista-jasna sa ma opýtal, či má pozvať na rodinnú oslavu aj Vlada - že si myslí, že by sa to patrilo. Nechcela som tomu veriť.“ Napriek tomu, že svoj vzťah s Vladom pred deťmi „zlegalizovala“, nikdy spolu nezačali bývať a je to tak dodnes.
„Moje dievčatá si moju novú priateľku obľúbili už na prvom stretnutí,“ opisuje 36-ročný Daniel, ktorý má v striedavej starostlivosti 5-ročné dvojičky. Daniel hovorí, že keď sa s priateľkou zoznámil, povedal jej, že je rozvedený a má dve deti. Prvé stretnutie bolo fajn, dievčatá zobrali na zmrzlinu, ony potom ešte do večera rozprávali, ako sa im s tou „tetou“ páčilo. Ona sa však začala zatajovať. „Aspoň bola férová.“
Odborníci hovoria, že takáto otvorenosť je úplne najlepšia, hoci môže zabolieť. Nemyslí si ani, že je dobré dúfať, že váš nový priateľ či priateľka zmenia postoj. „Treba vychádzať z toho, že niekto sa do vás zamiluje preto, lebo ste muž alebo žena, a nie preto, že ste otec alebo mama,“ vysvetľuje. Vzťah nového partnera rodiča s deťmi je nesmierne citlivá téma, ktorá má ešte premenné, čo ju môžu viac skomplikovať. „Ako som hovoril úplne na začiatku, recept, ako to zvládnuť, neexistuje.“
Právo na nový začiatok
Je prirodzené, že po rozvode ľudia túžia po novom začiatku, po láske a naplnení. Žena s deťmi má rovnako ako každý iný človek právo na nový vzťah a na šťastie. Niekedy sa však stretávame s predsudkami, že žena s deťmi by mala byť menej náročná alebo že jej energia patrí výlučne deťom. Vzťah matka-dieta je však odlišný od vzťahu matka-partner a obe tieto oblasti si zaslúžia pozornosť a naplnenie. Je dôležité si uvedomiť, že muži ani ženy sa nedelia na tie s deťmi a tie bez detí. Každý má právo na lásku a na nový začiatok v akejkoľvek etape svojho života.
Nie je pravda, že žena vkladá všetku svoju energiu do detí. Vzťah matka-dieta je predsa úplne niečo iné ako vzťah matka-rovnocenný partner. Každý má šancu sa zamilovať v ktorejkoľvek etape svojho života, a vždy je lepšie odísť z manželstva, v ktorom to už neklape, ako žiť s niekým len kvôli deťom. Ak ich rodičia majú radi a vychovávajú ich s láskou, budú ich mať radi aj po rozvode.
Človek má právo na šťastie a lásku kedykoľvek. Poznám presne takú ženu ako píšeš. Je dobrá matka, krásna, inteligentná, chodí sa aj baviť - v rámci možností. Aj ja mám 2 deti a som s nimi sama, nie je pravda, že žena všetku svoju energiu vkladá do detí. Vzťah matka-dieta je predsa úplne niečo iné ako vzťah matka-rovnocenný partner. Ja sa medzi ne radím a bolo by strašné myslieť si, že už nemám právo sa zaľúbiť.
Prečo by si nemala mať nárok? Všetko nemusí v živote vyjsť tak, ako sme chceli. Ak sa všetko pokašle, máme ďalšiu novú šancu, ktorú treba využiť. A ak naozaj stretneš muža, ktorý by ťa mal naozaj rád a prijal by ťa aj s tvojimi deťmi, prečo nie? Len zase netreba naletieť každému. To chce čas, ale určite sa taký nájde, veď aj tvoje deti by nemali predsa vyrastať bez otca.
Samozrejme, že má právo sa aj zamilovať, má právo začať znovu. Ženy nedelíme na tie - s deťmi, a tie - bez detí. Udivuje ma, ako mnohí tuná fandia párom, kde je partner mladší. No akonáhle sa už jedná o ženu s dieťaťom, už nie. Už tam padajú slová ťažšieho kalibru. "Odkopne, využije…" Fakt záleží iba na dotyčnom mužovi, na jeho povahe a hlavne na tom, ako to vidí on, nie okolie. Teda každá žena má nárok na nového partnera v akejkoľvek etape svojho života.
Nie je to právo "vyrastať v úplnej rodine s biologickým otcom". Deti majú byť v prvom rade ľúbené, a je úplne jedno, v akej je to rodine - či úplnej alebo nie.
Samozrejme, že žena s deťmi sa môže zamilovať, otázka je, či sa do nej zaľúbi ten iný muž. Ženy s deťmi totižto kladú svoje deti na prvé miesto a potreby muža sú druhoradé. Prečo by som s takou ženou mal chodiť? Veď to bol presne ten dôvod, prečo ju jej manžel nechal. Totižto ten, že sa venovala len deťom a muža považuje len za niekoho, kto má nosiť peniaze do domu. Muž má tiež citovú stránku života a keď žena po deťoch všetky city sustredí na deti, tak ju muž nechá a nájde si druhú, ktorá mu bude city opätovať.
Rodič, ktorému nebolo dieťa zverené do starostlivosti, má právo na styk s dieťaťom. V prípade potreby je možné upraviť styk rodiča s dieťaťom na základe dohody alebo rozhodnutím súdu. Ideálnym riešením je dohoda oboch rodičov. Ak sa rodičia dohodnú na spôsobe styku s dieťaťom pred rozvodom, stačí s touto dohodou oboznámiť súd. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Každý rodič je povinný prispievať na dieťa aspoň tzv. minimálne výživné.
V prípade, že máte podozrenie, že druhý rodič porušuje svoje rodičovské povinnosti, môžete to oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu. Súd situáciu preverí a v prípade potreby uloží výchovné opatrenie v záujme dieťaťa.
Zákon č. 36/2005 Z.z. upravuje práva a povinnosti rodičov po rozvode. V prípade vážneho rozvratu vzťahov medzi manželmi súd zisťuje príčiny a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd určí, ktorému rodičovi bude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Druhému rodičovi súd určí vyživovaciu povinnosť alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Keďže rodičia nemôžu zastupovať svoje maloleté dieťa v konaniach, kde sú účastníkmi aj deti, súd ustanoví maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka, ktorý chráni práva a záujmy dieťaťa.
Poradenský psychológ RPPS vám môže pomôcť s vaším rozhodnutím. V prípade, že sa rozhodnete ostať v manželstve, psychológ vám môže pomôcť s riešením vašich vzťahových problémov. V prípade, že dospejete k rozhodnutiu rozísť sa, alebo rozviesť sa, poradenský psychológ RPPS vám môže pomôcť s vašimi pocitmi a myšlienkami, ktoré bývajú s rozchodom spojené.
Vzťah nového partnera k dieťaťu je nesmierne citlivá téma. Dôležité je, aby rodič predstavenie nového partnera deťom načasoval citlivo a empaticky, s ohľadom na ich vek a emocionálny stav. Dieťa by malo byť vždy prioritou a malo by sa cítiť bezpečne a milované. Vzťah sa buduje postupne, cez spoločné zážitky, lásku, úctu a dôveru. Každá rodina má svoju hodnotu a je dôležité o ňu bojovať.