Veda, a teda aj vedecký výskum, je zásadným nástrojom na vysvetľovanie rôznych javov, ktoré nás obklopujú. V kontexte spoločenskej reality sa spoločenské vedy zameriavajú na skúmanie faktov, ktoré ju tvoria. Jednou z kľúčových oblastí spoločenskej reality je realita edukačná, ktorú skúma pedagogika. Táto disciplína sa zaoberá výchovou ako zámernou formatívnou činnosťou, jej metódami, formami, prostriedkami, podmienkami, obsahom, cieľmi, výsledkami a zákonitosťami. Pedagogické myslenie predstavuje špecifický spôsob vnímania a interpretácie tejto edukačnej reality, ktorý sa odlišuje od bežného či intuitívneho chápania.
Rozličné prístupy k vysvetleniu edukačnej reality
Problematizácia, ako ústredný pojem metodológie, predstavuje proces nachádzania problémov na riešenie a oblastí, ktoré vyžadujú vysvetlenie v rámci vedeckého výskumu. Existuje niekoľko typov vysvetlení, ktoré organizujú výskumné činnosti do špecifických výskumných schém. Tieto schémy slúžia ako inštrukcie, ako adekvátne problematizovať skúmanú realitu v závislosti od cieľa výskumu.
Príčinné vysvetlenia: Hľadanie zodpovednosti
Jedným z najnáročnejších typov vysvetlení sú tie, ktoré smerujú k identifikácii príčin. Cieľom je pochopiť, čo je zodpovedné za pozorovaný stav vecí. V spoločenských vedách je toto vysvetlenie obzvlášť zložité, nakoľko sa často opiera o prísne analytické postupy, ako je kánon jediného rozdielu J. S. Milla. Tento princíp vyžaduje, aby sa skúmané objekty rozdelili do dvoch skupín: experimentálnej, kde výskumník vykonáva manipuláciu, a kontrolnej, kde k manipulácii nedochádza. Kľúčové je, aby sa tieto skupiny líšili len jedným faktorom (konštantnou premennou), ktorý je považovaný za potenciálnu príčinu, zatiaľ čo všetky ostatné aspekty musia byť identické alebo aspoň značne podobné.
Príkladom môže byť skúmanie agresívneho správania detí predškolského veku. Ak teória sociálneho učenia naznačuje, že príčinou môže byť mediálny obsah, výskumník by mohol vytvoriť dve skupiny detí: jedna by sledovala reklamy s agresívnymi scénami (skupina A) a druhá by sledovala neutrálne reklamy (skupina B). Pri dodržaní ostatných identických podmienok (vek, pohlavie, rodinné prostredie atď.) by sa po sledovaní reklám pozoroval výskyt agresívneho správania počas hry. Ak by skupina A vykazovala vyššiu mieru agresivity, príčina by sa mohla pripísať sledovaniu reklám s agresivitou. V prípade, že by sa rozdiely neprejavili, bolo by potrebné kriticky prehodnotiť konceptualizáciu premenných, napríklad zvážiť, či spúšťačom nie je aj svedectvo odmeňovania za agresiu.
Vysvetlenia koexistencie premenných: Hľadanie súvislostí
Druhým typom vysvetlení je objasnenie vzájomnej koexistencie premenných, teda javov, ktoré sa vyskytujú spoločne. Cieľom je objaviť pravidelnosti, s akými sú javy sprevádzané inými javmi. Výskumník pozoruje napríklad neochotu žiakov zúčastňovať sa na hodinách sexuálnej výchovy a hľadá súvisiace javy. Na základe teórie motivácie a poznatkov o poznávacej zvedavosti žiakov by sa mohla hypotetizovať súvislosť medzi nízkou atraktivitou hodín a absenciou.
Následne by sa naplánoval výskum, v ktorom by žiaci hodnotili atraktivitu hodín sexuálnej výchovy a tieto hodnotenia by sa porovnali s údajmi o ich absenciách. Ak by sa potvrdilo, že žiaci s najnižším hodnotením majú najviac absencií a naopak, našlo by sa vysvetlenie založené na korelácii (koexistencii) týchto dvoch premenných. V tomto prípade sú obe premenné považované za náhodné.
Vysvetlenia rozdielov medzi populáciami: Porovnávanie skupín
Ďalším smerom problematizácie je vysvetlenie rozdielov medzi rôznymi populáciami, napríklad medzi dievčatami a chlapcami. V kontexte školských výsledkov sa môže pozorovať, že dievčatá sú usilovnejšie, ale v matematike slabšie. Výskum by sa mohol zamerať na zistenie, či okrem rozdielov vo výsledkoch existujú aj rozdiely v matematických schopnostiach.
Plánoval by sa test na diagnostikovanie matematických schopností v rovnako početných skupinách chlapcov a dievčat. Pohlavie by bolo konštantnou premennou a výsledky testov náhodnou. Ak by boli výsledky testov v oboch skupinách rovnaké, problém by sa lokalizoval v učiteľskom systéme alebo metódach výučby. Ak by boli výsledky v prospech chlapcov, problém by sa mohol hľadať v dispozíciách dievčat.
Všetky tieto typy vysvetlení spája snaha o stanovenie všeobecných pravidielností, ktoré by objasnili analyzované otázky v meradle populácie. Rozdiely spočívajú vo vzťahoch medzi premennými a v implikáciách pre prognózovanie edukácie.
Individualistické vysvetlenia: Kontext a subjektívna realita
Inak prebieha problematizácia pri hľadaní individualistických vysvetlení, kde sa často pracuje s náhodnými a kvalitatívnymi premennými a edukačná prax sa neskúma z hľadiska izolovaných, merateľných premenných. Cieľom je vysvetliť kultúrne kontexty fungovania edukačných prostredí, pričom východiskovým bodom je predpoklad, že edukačná realita je produktom zložitých interakcií, ktoré prebiehajú v prítomnosti, ale zároveň vyplývajú z minulosti a vytvárajú budúcnosť.
Kultúrne kontexty a typy školských spoločenstiev
Problematizácia sa zameriava na pochopenie, ako vznikajú spoločenstvá založené na demokratickej dohode, ako si vytvárajú vlastné pravidlá a prečo dokážu dodržiavať stanovené normy aj napriek konfliktom záujmov. Výskumníci sa snažia pochopiť kontexty, ktoré sprevádzajú budovanie a dodržiavanie týchto pravidiel, podobne ako etnológovia skúmajú cudzie kultúry. Pozorujú sa každodenné interakcie, komunikácia, vyjednávanie pozícií a skryté zásady za praktizovanými spôsobmi konania. Hodnoty, ktoré vytvárajú spoločenstvo, sú často skryté v každodennom živote, rituáloch a zvykoch. V tomto prístupe nie je priestor na podrobnú problematizáciu izolovaných premenných, ale na celkový náhľad do kultúry školy.
Všeobecný jav v individuálnom prípade: Špecifické potreby žiakov
Ďalším typom vysvetlenia sa zaoberá prejavom všeobecného javu v individuálnom prípade. Týka sa to najmä subjektov edukácie, ktoré sa z nejakého dôvodu odlišujú od väčšiny, napríklad ľudia so zdravotným postihnutím alebo príslušníci menšín. Problematizácia sa potom zameriava na formulovanie otázok týkajúcich sa významov, ktoré daný žiak pripisuje svojej školskej každodennosti, a významov, ktoré mu dávajú ostatní žiaci a učitelia.
Napríklad pri zajakavosti, ktorá je spôsobená poruchami koordinácie rečových orgánov a umocnená strachom z verejného vystupovania, sa skúma, ako sa žiak vyrovnáva so systémom školských požiadaviek v prostredí, ktoré nie je k nemu priaznivé. Výskum preniká do subjektívnych skúseností všetkých zúčastnených aktérov v triede s cieľom vysvetliť nepružnosť školského systému voči individuálnym potrebám.
Historické vysvetlenia: Kontext minulosti
Posledný typ vysvetlení nadväzuje na históriu edukačnej praxe a vyžaduje problematizáciu podobnú tej pri kultúrnych kontextoch, avšak zameranú na sekundárne zdroje. Historické pramene sú nositeľmi významov a kontextov, ktoré sú predmetom skúmania.
Pedagogika ako teória a prax
Pedagogika, ako veda o výchove, skúma výchovu ako cieľavedomú ľudskú činnosť zameranú na utváranie osobnosti a humanizáciu človeka. V širšom zmysle sa výchova chápe ako rozvíjanie možností človeka, v užšom zmysle ako odborné a cieľavedomé rozvíjanie psychických procesov, funkcií a vlastností. Pedagogika, ako teória, sa vzťahuje k praxi výchovy.
Vznik a vývoj pedagogiky
Pedagogické názory sa historicky vyvíjali v rámci filozofie a teológie. Významné pramene nachádzame v antickom Grécku a Ríme, ale aj v dielach stredovekých mysliteľov, renesančných učencov ako T. Morus, Campanella či Rabelais. Za prvého systematika poznatkov o výchove je považovaný J. A. Komenský. Ďalšími významnými predstaviteľmi sú Locke, Herbart, Pestalozzi, Rousseau a Tolstoj.
Neobvyklý rozvoj pedagogiky nastal v druhej polovici 19. storočia, kedy sa pridružili nové poznatky z psychológie a sociológie a do pedagogických výskumov pribudli nové metódy a techniky. Pedagogika 20. storočia sa vyznačovala scienticko-pozitívnou orientáciou, zahŕňajúcou pragmatizmus, PG reformizmus, psychoanalytickú, realistickú a sociologickú perspektívu.
Hodnotenie vo výchove
Hodnotenie je považované za silný stimulujúci prostriedok s veľkým výchovným významom, ak je správne a spravodlivé. Termín "ohodnotenie" je širší ako "klasifikácia" a "známka". Ohodnotenie je výrazom emocionálneho vzťahu, hodnotiaceho posudku a oznámkovania. Známka by mala byť meradlom vedomostí žiakov, nie odmenou ani nástrojom trestu.
Metodológia vedeckého výskumu v edukácii
Metodológia je veda zaoberajúca sa vedeckým výskumom, ktorá vysvetľuje princípy výskumnej činnosti. Vedecký výskum je proces organizovaný sled činností, ktoré vedú k nájdeniu vysvetlenia. Tento proces zahŕňa fázy ako definovanie (konceptualizácia) skúmaných javov, problematizácia (kritická analýza v teoretických kategóriách), operacionalizácia (preklad teoretického jazyka do jazyka ľudskej skúsenosti) a zber údajov.
Vedecký výskum v edukácii sa zameriava na tieto fázy, pričom sa kladie dôraz na praktické aspekty uskutočňovania výskumu. Účelom je ukázať, ako premýšľať o edukácii z vedeckého hľadiska, ako pozorovať, nazývať problémy vyžadujúce vysvetlenie, a ako plánovať a vykonávať výskum vedúci k týmto vysvetleniam.
tags: #pedagogicke #myslenie #zalozene #na #odlisnom #sposobe