Každý umelec, bez ohľadu na to, či sa jeho diela nachádzajú v prestížnych galériách alebo sa s nimi stretávame v každodennom živote, prešiel špecifickou cestou formovania. Táto cesta je často plná objavovania, experimentovania, prekonávania prekážok a hľadania vlastného hlasu. Roman Ondak, jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských umelcov, ktorého diela poznajú milióny ľudí po celom svete, je toho žiarivým príkladom. Jeho príbeh, od detskej túžby stať sa maliarom až po jeho súčasnú pozíciu, ktorá posúva hranice chápania galérie a umenia, nám ponúka cenné poznatky o tom, ako sa stať umelcom a ako sa v tejto oblasti presadiť.
Počiatočné iskry a formovanie identity
Túžba tvoriť umenie sa u Romana Ondaka objavila už v útlom veku. „V škôlke mi vraj stačilo dať do ruky papier a ja som neúnavne čarbal,“ spomína. V tom čase však ešte netušil, čo presne znamená byť umelcom. Tento koncept sa mu začal viac objasňovať až v puberte. „Bavilo ma kresliť, chcel som byť maliarom. Túžba robiť umenie sa u mňa prejavovala ako obsesia. Nazdával som sa, že nič iné robiť neviem.“ Táto silná vnútorná motivácia ho poháňala vpred aj v momentoch neúspechu, ako napríklad pri prijímaní na vysokú školu.
Prvá praktická skúsenosť s umením ho zaviedla na strednú školu. S pragmatickým prístupom si uvedomil, že ak chce maľovať, musí zvoliť vhodnú strednú školu. Keďže pochádzal zo stredného Slovenska, kremnická škola sa mu zdala reálnejšia ako bratislavská. „Maľbu tam neučili, nebola tam dokonca ani grafika, a tak som prišiel až k rytectvu. Napĺňalo ma to, hoci sme robili hlavne na témach odznakov a medailí. Vo voľnom čase som si však robil aj grafiky a stále som si popritom maľoval.“ Aj napriek tomu, že sa venoval rytectvu, jeho srdce ostalo pri maľbe a vlastnom štýle, kde sa snažil zobrazovať realitu, no nie výsostne realisticky. Dôležitým aspektom pre neho bolo, že nechcel byť umelcom v službách štátu, čím sa odlišoval od autorov pracujúcich na štátnych zákazkách.
Vzdelávanie a hľadanie vlastnej cesty
Cesta na Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave nebola priama. Po neúspešných prijímacích skúškach nasledovalo obdobie vojenskej služby, počas ktorej sa snažil pochopiť, čo vlastne prijímacie komisie očakávajú. Zistil, že sa kladie dôraz na profesionálne zvládnutie techniky, čo bolo v rozpore s jeho túžbou po originalite a invencii. „Bol to presný opak toho, čo sa oceňovalo po revolúcii - opak originality a invencie. Išlo o to, nakresliť čo najprofesionálnejšie hlavu alebo postavu.“
Po dvoch rokoch čakania a príprav bol napokon prijatý na oddelenie grafiky. S odstupom času vníma toto meškanie pozitívne, pretože mu umožnilo lepšie pochopiť očakávania školy. „Fungovalo to tam presne v tom istom skostnatenom duchu. Rok sme mali kresliť, rok maľovať a potom sme sa mali dostať ku grafike. Vyzeralo to ako v 19. storočí - dva týždne sme kreslili jednu postavu a spoza chrbta vás kedykoľvek napomenul pedagóg, že ten uhlík nedržíte dobre. Kresby všetkých spolužiakov vyzerali viac-menej rovnako.“ Oveľa viac ho bavili domáce zadania, kde mohol slobodnejšie skicovať okolitý svet.
Revolúcia v roku 1989 priniesla na školu obrovský zlom. „Školu sme zabarikádovali a niekoľko mesiacov sa neučilo. Fungovali sme ako propagačné centrum, vyrábali sme plagáty, rozmnožovali rôzne tlačové materiály, kreslili a každý večer chodili na námestie. Žili sme tým tak naplno, ako keby sme robili umenie. Dodalo nám to sebavedomie, lebo dovtedy sme boli vychovávaní trochu ako ovce, len aby sme nevyčnievali. A umelec musí byť sebavedomý.“ Zmena profesorského zboru a nové podnety priniesli radikálny rez v jeho vnímaní umeleckého vyjadrovania.
Po revolúcii prestúpil do ateliéru maľby k Danielovi Fischerovi a začal sa hľadať. „Na to, čo som maľoval na strednej škole, som už nevedel nadviazať. K tomu sa pridali nové informácie, knihy a prvé výstavy, ktoré som videl vo Viedni.“ Cítil, že ho maľba neuspokojuje, a postupne prechádzal k objektu. Niektoré svoje obrazy dokonca spálil. „Asi som mal pocit, že je dobré vyčistiť si stôl a ísť ďalej. Baví ma posúvať sa dopredu, neuspokojiť sa s tým, čo som urobil. Ostávam otvorený neobjaveným miestam.“
Konceptuálne umenie a posúvanie hraníc
V 90. rokoch, po skončení školy a návrate zo stáže v Zürichu, sa Ondak ocitol v existenčných problémoch. „Zrazu som tu cítil prázdno. Musel som sa zžiť s pocitom, že ak sa človek narodí na Slovensku, stane sa umelcom a rozhodne sa zostať tu, pravdepodobne skončí ako lúzer.“ Napriek radám odísť do zahraničia, neveril v tento prístup. Uvedomil si, že slovenská scéna má svoje vlastné dedičstvo, na ktorom treba stavať. „Prečo Koller urobil galériu Ganku na mieste v skalách, kam nikdy nikto na výstavu nešiel? Od týchto ľudí som sa vlastne poučil. Nie v zmysle, že by som od nich niečo kopíroval, iba som si uvedomil, že toto je naše dedičstvo a musíme na ňom stavať. Musíme to posunúť ďalej.“
Jeho tvorba sa začala čoraz viac uberať smerom konceptuálneho umenia, ktoré, ako sám hovorí, môže byť pre mnohých nepochopiteľné, pretože mu chýbajú senzuálne prvky. „Koncept nemá senzuálne prvky, ktoré človeka vtiahnu ako hudba alebo obraz, a asi preto sa javí ako nezrozumiteľný či neprístupný.“ Avšak, za každým vystaveným dielom stál dlhý a zložitý proces. „Bol za tým zložitý proces, podobný tomu, ako keď maliar prepracúva obraz, až pokiaľ s ním nie je úplne spokojný.“
Jedným z jeho najznámejších diel je „Meranie vesmíru“ (2007), ktoré sa stalo mimoriadne populárnym a bolo vystavené v prestížnych inštitúciách ako MoMA v New Yorku či Tate v Londýne. Toto dielo, ktoré vzniklo ako performance, kde sa ľudia nechávali odmerať, sa stalo symbolom interakcie umenia s verejnosťou. „Človek si vaše diela zapamätá, lebo z nich má zážitok, stáva sa súčasťou diela. Akékoľvek dobré umenie vytvára zážitok.“
Umenie ako zážitok a posúvanie hraníc galérie
Ondak sa neustále snaží posúvať hranice toho, čo je galéria a čo je ešte umenie. Jeho dielo „Dobré pocity v dobrých časoch“ (2003), ktoré zobrazovalo rad ľudí stojacich pred galériou, vyvolalo diskusie, či je to ešte umenie. „Vytvoril som ho v tradícii performance, akurát som to posunul ďalej. Ten posun spočíva najmä v tom, že išlo o reálnu situáciu zo života - ľudia stoja v rade pred vchodom. Ja som tú situáciu zobral, povedal som, že z nej urobím performance, a podpísal som sa pod ňu.“ Táto performance bola prvou performanciou, ktorú britská galéria Tate zaradila do svojej zbierky, čím vytvorila novú kategóriu „Ľudia“.
Jeho inštalácia „Slučka“ (Loop) z roku 2009 v českom a slovenskom pavilóne na bienále v Benátkach išla ešte ďalej. „Chcel som, aby bola sloboda vnímania tohto diela za hranicami toho, čo si pod slovom umenie predstavujeme. Divák nevedel, kde sa „to umenie“ začína a kde sa končí - pol metra pred vchodom? Meter za dverami? Vošiel dovnútra a nevedel, čo je vlastne umením. Stromy, tráva, kamene? A nie je umením príroda okolo pavilónu, podľa ktorej bola vytvorená situácia vo vnútri?“ Týmto dielom sa snažil narúšať prostredie galérie a posúvať jej hranice, čo je témou, ktorá sa v jeho tvorbe objavuje už od 90. rokov.
06. Renesancia (Príbeh veľkého umenia)
Cesta k úspešnému umelcovi: Viac než len talent
Stať sa úspešným umelcom neznamená len mať talent. Je to komplexný proces, ktorý vyžaduje aj technické zručnosti, vytrvalosť, podnikanie a neustály rozvoj.
1. Rozvíjanie talentu a zručností:Základom je neustále pracovať na svojich schopnostiach. To zahŕňa:
- Praktické cvičenie: Pravidelné kreslenie a maľovanie, experimentovanie s rôznymi technikami a materiálmi.
- Vzdelávanie: Účasť na kurzoch, workshopoch, štúdium umeleckých kníh a teórií.
- Rozvoj osobného štýlu: Hľadanie vlastného vyjadrenia, ktoré odlišuje umelca od ostatných.
2. Budovanie portfólia a prezentácia:
- Vytvorenie portfólia: Súbor najlepších prác, ktoré ukazujú zručnosti, štýl a rozmanitosť.
- Online prítomnosť: Využitie sociálnych sietí a vlastných webových stránok na prezentáciu diel.
- Vystavovanie: Hľadanie príležitostí na výstavách, súťažiach a umeleckých trhoch.
3. Networking a budovanie vzťahov:
- Spojenie s komunitou: Účasť na umeleckých podujatiach, vernisážach a workshopoch, kde sa stretávajú umelci, kurátori a zberatelia.
- Spolupráca: Nadviazanie vzťahov s inými umelcami, ktoré môže viesť k novým projektom a príležitostiam.
4. Umelecký biznis a marketing:
- Podnikateľský prístup: Umenie nie je len koníček, ale aj potenciálne povolanie, ktoré si vyžaduje strategické myslenie.
- Marketingové schopnosti: Naučiť sa, ako predať svoje umenie, vrátane určovania cien, brandingu a propagácie.
- Nájsť svoju špecializáciu: Zamerať sa na oblasť, v ktorej umelec vyniká a po ktorej je dopyt, alebo vytvoriť niečo inovatívne.
5. Vytrvalosť a správny mindset:
- Prekonávanie prekážok: Umelecká cesta je často plná odmietnutí a kritiky. Je dôležité vyvinúť si "hrošiu kožu" a nenechať sa odradiť.
- Neustály rozvoj: Umenie je dynamický proces, ktorý si vyžaduje neustále učenie a adaptáciu.
- Vášeň a sebavedomie: Hlboká vášeň pre umenie a vieru vo vlastné schopnosti sú kľúčové pre dlhodobý úspech.
Príbeh Romana Ondaka ukazuje, že cesta k umeniu je individuálna. Je to cesta, ktorá si vyžaduje nielen talent, ale aj odvahu skúmať neznáme, neustále sa učiť a nebojácne posúvať hranice vlastných možností aj hranice vnímania umenia samotného.
