Predstavme si rodičov s novonarodeným bábätkom. Hrdosť. Nesú si ho domov zatiaľ čo ono len plače. Hrdosť. Nevie ešte čítať, ani hovoriť. Nie je to najlepší bežec na svete, nevie ani chodiť. A predsa tá hrdosť. Nie sú hrdí pre jeho dosiahnutia, úspechy či veľkolepé činy. Sú hrdí z jediného dôvodu. Stačí, že je. Národná hrdosť je veľmi podobná. Slovenský ľud bol hrdý, i keď ešte nemal svoju krajinu, keď bol utláčaný. Boli sme hrdí, aj keď sme ešte nemali uzákonený jazyk, keď sme ešte nepoznali Bernoláka či Štúra. Čo iné ako národná hrdosť by aj mohlo podnietiť týchto pánov k obetovaniu svojho času, života, námahy, talentov za dobro národa? Naša hrdosť sa teda vo svojej prapodstate zakladá len na fakte, že sme. Ako hrdí rodičia sme aj my, občania Slovenska, pozvaní starať sa o našu krajinu, o národ, zveľaďovať ho, učiť ho, pomáhať mu rásť a napredovať, ako keby bol naším dieťaťom. Veď predsa bez nás by náš národ nebol. Bez nás by nemohol napredovať. Je na nás závislý. Naša národná hrdosť by nemala prameniť z našich úspechov, nemala by byť postavená na spisovateľoch, vedcoch či športovcoch. Práve naopak. Ak však berieme národnú hrdosť ako jeden zo základných predpokladov národa, ako niečo, čo pramení z našej samotnej existencie, hovoriť o jej potrebe či nepotrebe je pre naše zamyslenie bezpredmetné. Zamyslime sa radšej nad tým, ako s tým, čo nám bolo odovzdané našimi rodičmi, čo odovzdávame ďalej, chránime a nesieme so sebou, vieme aj v dnešnom svete využiť - a to nielen pre dobro nášho národa, ale aj celej spoločnosti.
Jazyk ako zrkadlo národa a okno do sveta
Slovenčina, ako každý iný jazyk, obsahuje nesmierne bohatstvo. Nie nadarmo sa vraví: „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom.“ Každý jazyk je akoby iné okno, cez ktoré môžeme nahliadať na svet. Nová paradigma - nový uhol pohľadu. Edward Sapir, prusko-americký lingvista dvadsiateho storočia, ide ešte ďalej, keď tvrdí, že svety, v ktorých žijú odlišné spoločnosti, sú úplne odlišnými svetmi, nie sú ani zďaleka len rovnakým svetom s odlišnými menovkami. Dnes sa však dôraz kladie hlavne na štúdium a výučbu cudzích jazykov. Chceme si navzájom všetci rozumieť a naskytá sa otázka, či je vôbec potrebné ďalej slovenčinu pestovať. Medzinárodná komunikácia by sa predsa nesmierne zjednodušila, ak by sme sa všetci učili hovoriť len jedným a tým istým jazykom. Otázne je, či uprednostňujeme jednoduchosť a rýchlosť pred kvalitou a rozmanitosťou. Vytvorením jedného spoločného jazyka by sme síce vyhrali v jednoduchosti a exaktnosti, no riskovali by sme nebezpečnú situáciu z dystopického románu Georgea Orwella 1984. Zúžením jazyka zúžila vládnuca moc aj myslenie, ktoré sa stalo jednotvárnym a obmedzeným. Táto jednotvárnosť by nás mohla eventuálne ochudobniť, ba dokonca spomaliť pokrok celého ľudstva.
Kultúra ako spájajúci prvok a zdroj pochopenia
Kultúra, aj keď medzi jednotlivými národmi tak veľmi odlišná, sa môže v súčasnosti tiež stať istým spájacím prvkom na ceste k mieru a vzájomnému pochopeniu. Práve cez spoznávanie rozličných kultúr totiž prichádzame na to, ako veľa krásy či múdrosti jednotlivé národy uchovávajú. Jedlo, tance, filozofia a náboženstvo, vzťah k prírode a mnohé ďalšie. Od veľkých západných civilizácií až po najmenšie kmene žijúce hlboko v pralese. Ozaj sa máme navzájom čomu učiť! Dôkazom pozitívneho vplyvu rôznych kultúr na vzájomné pochopenie, spoluprácu a mier je aj laureát Nobelovej ceny za mier 2012, samotná Európska únia. Motto „Zjednotení v rozmanitosti“ reprezentuje filozofiu zachovávania rozdielov pre dobro celku.
Hranice národnej hrdosti: Od lásky k vlasti k nebezpečnému nacionalizmu
Dalo by sa však aj namietať, veď zvýrazňovanie rozdielov medzi národmi, rasami či inými etnickými skupinami v priebehu histórie viedlo k toľkým nepokojom. Prehnaná národná hrdosť, presvedčenie o superiorite jednej rasy priniesli aj druhú svetovú vojnu. Je však potrebné si uvedomiť, že národná hrdosť, ako aj všetky ostatné vlastnosti sú dobré a prospešné, len ak v nich zachovávame miernosť. Ako vraví Aristoteles: „Cnosť je strednosť.“ Každá vlastnosť vyhrotená do jedného či druhého extrému sa môže ľahko obrátiť na veľmi zlú. Národná hrdosť, v zmysle uvedomovania si hodnoty a dôstojnosti svojho národa, by nikdy nemala viesť k jeho povyšovaniu nad ostatné. Naopak. Národná hrdosť, ktorú ako „rodičia“ nášho národa máme od začiatku, nás povzbudzuje k lepšiemu uchopeniu myšlienky národa a jeho hodnoty. Vďaka tomuto uvedomeniu môžeme my, Slováci, aj v dnešnej dobe napomáhať k rozvoju celej spoločnosti. Náš jazyk totiž nemusí byť videný ako bariéra, ale ako nové okno nazerania na svet. Nikto nevidí svet tak ako my, a týmto pohľadom môžeme ostatných obohatiť. Rovnako kultúra, ktorú pestujeme, nemusí byť dôvodom na konflikt, ale na vzájomný prospech, pochopenie, ba dokonca na budovanie mieru. Paulo Coelho, svetoznámy spisovateľ a posol mieru Spojených národov, raz v rozhovore pre OSN povedal: „Kultúra robí ľudí schopnými si navzájom rozumieť… V tomto momente nevidím veľa nádeje v politickom dialógu. Netreba preto zahadzovať svoju národnú identitu v mene globalizácie.“
Legislatívny rámec a výchova k národnej hrdosti
Z času na čas sa (nielen) na slovenskej politickej scéne objaví návrh zákona, ktorý rozbúri spoločenskú diskusiu v otázke zákonnej úpravy národnej hrdosti či cítenia. Cieľom tejto úpravy je utužovať túto hrdosť vo svojich občanoch, a tak priamo i nepriamo ich k nej vychovávať. Svojho času to bol napríklad Lex Hlinka, ktorý rozbúril neočakávaným spôsobom diskusiu na tému slovenskej štátnosti, zásluh jednotlivcov a pod. Teda črtá sa otázka, či by mal zákonodarca vstupovať do tejto oblasti skrz zákony, a tak „vychovávať“ a „ustanovovať“ národnú hrdosť medzi svojimi občanmi. Podľa niektorých názorov by to tak robiť mal, pretože je to pre štát a jeho existenciu potrebné a dokonca je mu to akosi z povahy veci i prirodzene blízke, a nie je to dobré len pre štát, ale i pre občana samotného. Je mnoho definícií štátu, čo sa týka aj jeho formy aj obsahu, a to od prvotnej aténskej polis, cez rímsku res publicu, veľkomoravské kniežatstvo až po dnešný model demokratickej parlamentnej republiky. Pre všetky tieto útvary sú typické v princípe tri prvky: občania, územie, štátna moc, ktoré kreujú štát ako subjekt (nielen) medzinárodného a verejného práva, čím ho de facto uvádzajú do života. Teda, aby bol štát štátom, musí mať (minimálne) tri prvky: občanov, územie a štátnu moc. Konštitutívnym prvkom je samotné rozhodnutie občanov založiť štát. Motivácia pre toto rozhodnutie môže byť rôzna, napríklad lepšia ochrana vlastných záujmov (život, zdravie, vlastníctvo), presvedčenie, spoločná história, hodnoty. Tento prvotný impulz konštituuje štát. Ale takáto konštitúcia by bola sama o sebe nedostatočná, pretože štát (jeho občania) potrebuje na svoju existenciu i (minimálny) neustály záujem na svojej vlastnej existencii. A tu nastupuje hrdosť, nevyhnutné spojivo, ktoré neustále drží ohnivká občianstva, územia, a tým vytvára záujem na vlastnej správe vecí verejných (vláde). Hrdosť, ktorá znamená hlbší záujem, vychádza na jednej strane z národnosti, ale na druhej strane reflektuje štátnosť.
Národnosť vs. Občianstvo: Komplexný vzťah
Čo v praxi znamená, že Maďar môže byť hrdý na svoj národ, ale na Slovensku ako občan Slovenskej republiky, musí prijať to, že Slovensko nebude upravovať výchovu k maďarskej národnej hrdosti, pretože štátotvorným národom sú Slováci. Ak príkladmo spomíname Maďarov, musíme povedať, že otázka menšín je vždy citlivou otázkou, preto si zaslúži viac pozornosti. Zjednodušene vyjadrené, je tu jeden národ (ak aj nebol, tak ostatné splynuli v jeden), ktorý si štát založil a ktorý je štátotvorný, ktorý určuje kultúrno-historické smerovanie a formovanie štátu. Ostatné menšiny majú svoje práva, štát ich podporuje, nediskriminuje, ale musí vytvárať hranice, za ktoré pri otázkach štátnosti nemožno zájsť, pretože inak teoreticky prichádzame drobením na kraje, regióny, oblasti až po konkrétne rodinné klany, ktoré chcú osobitne zaujať postoj k hrdosti. Človek môže byť hrdý na svoju rodinu a štát zároveň. To je jednoduchá úvaha. Komplikovanejšie - Maďar môže byť hrdý na to, že je Maďar a zároveň byť hrdý na to, že je slovenským občanom. Nielen pre rozdiel pojmov národ a občan, ale i pre rešpektovanie svojej osobnej histórie a kultúry a zároveň pre rešpektovanie - literárne povedané - lásky k miestu a územiu, kde žije; spoločnosti, v ktorej žije; teda štátu, v ktorom žije. Je pravdou, že v tomto prípade sme národnú hrdosť úzko prepojili s občianskou hrdosťou.
Potreba hrdosti pre trvalosť štátu a kvalitu života
Vrátiac sa späť treba povedať, že bez hrdosti by štáty neboli trváce, lebo na jednej strane môže ísť o subjekt medzinárodného práva ako celok, ale na druhej strane životom štátu nie sú (len) jeho medzinárodné vzťahy, rieky či lesy, ale (hlavne) jeho občania, ich každodenný záujem na jeho existencii, s ktorým sa spája i následná nevyhnutná starostlivosť. Štát samotný teda musí mať záujem na budovaní hrdosti, pretože tým zvyšuje záujem občanov o svoje fungovanie, čím znovu potvrdzuje oprávnenosť svojej existencie „z moci ľudu“. Inak a jednoduchšie, štátu, na ktorý sú občania hrdí, sa dostáva z logiky vecí väčšieho záujmu, čo je pre lepšie a trváce fungovanie štátu i priaznivejšie. Z týchto faktov teda vyplýva potreba výchovy občanov k hrdosti, ako „pud sebazáchovy“ pre štát, ergo kvalitu života občanov, pretože sa takýto štát stáva lepším miesto pre život občana. A contrario prichádza do úvahy, že štát je len nevyhnutným, technicky povedané zhlukom, kde akákoľvek interakcia je výsledkom okolností vzhľadom na čas, miesto a spoločenské naladenie, a vonkoncom nie cielený konštitutívny následok rozhodnutia občanov. Čiastočne to tvrdí i Hobbes, keď prichádza s koncepciou štátu ako nevyhnutného zla, kde neexistuje miesto pre hrdosť, tobôž pre cit, ale ide o číru nevyhnutnosť, ktorá vyžaduje iba najnevyhnutnejší rešpekt (ako prispôsobenie správania, nie ako cit). Jeden z protiargumetnov je fakt, že nevyhnutné nie je cnostné, lebo cnosť, tak ako o nej hovorí Aristoteles, je „vyšším“ dobrom, kým nevyhnutné je len minimálnym. Posúvajúc Aristotelovu Etiku ďalej, prichádzame k záveru, že v štáte, ktorý je dôsledkom číreho pragmatizmu, je kvalita života horšia, ako v štáte, kde občania cielene vytvárajú štátne spoločenstvo, čo nás vracia späť k dôvodu vzniku štátu, a následne i k pestovaniu národnej hrdosti, a to prostredníctvom možnej kvality života v jednom či druhom štáte a ochote žiť v takom štáte.
Občiansky profit z národnej hrdosti
Ako sme už ukázali, je výchova k národnej hrdosti pre štát dobrá. Ale je dobrá aj pre samotných občanov? Občan profituje z národnej hrdosti vo viacerých rovinách, a to: morálnej, sociálnej aj osobnej. Čaro tohto druhu profitu z národnej hrdosti spočíva v tom, že ľudia si vytvárajú vzťah k štátu a k občanom štátu (conditio sine qua non), v ktorom by sa mali snažiť podľa Aristotelovej Etiky o dobro, a prichádzajú do vzájomnej interakcie, ktorá je spôsobená nielen bežným stretávaním sa, ale - čo je podstatnejšie -, i konkrétnym reflektovaním na svoje správanie a hodnoty v tomto prípade k štátu, ergo jeho občanom, svojim blízkym. Hrdosť už zrazu nie je len vzťah k štátu, ale aj k sebe samému, pretože nám ukazuje, na čo sme hrdí a núti sa nás pýtať, prečo sme hrdí. Tým nám jednoducho pomáha spoznávať samých seba a navyše nás spája s ostatnými, čo zabraňuje pocitu vykorenenosti, a namiesto toho nás privádza do spoločnosti, kde sa podľa Aristotela človek stáva úplnou bytosťou. Námietkou je, že občan profituje nie z národnej hrdosti, ale výhradne z podstatných vlastností štátu, tak ako ich pozná medzinárodné právo (obrana, dane a pod.). No musíme oponovať, že sociálny prvok, ako poznanie svojich dejín, záujem o spoločnosť a v neposlednom rade i snaha o cnostný (rozumej vo význame Etiky Nikomachovej) život, je v konečnom dôsledku pre človeka výhodnejší (ak už to musíme povedať), ako čisto ekonomicko-technické ukazovatele, a to práve kvôli človeku ako (integrálnej) bytosti, ktorá na svoj rozvoj potrebuje aj telesné i duchovné. Teda človek cez prejavy svojej hrdosti, resp. (ne)záujmu, skrátka tým, ako na konkrétny krok štátu reaguje a ako bráni jeho správne alebo nesprávne rozhodnutia, svojím postojom ukazuje sám seba v zrkadle komunity (občianstva a národnej príslušnosti), ktorá vzniká práve na základe národnej hrdosti ako hlavného kreatívneho prvku skutočnej príslušnosti v štáte.
Zákonná úprava národnej hrdosti: Potreba, forma a obsah
Viacero oponentov našej tézy by poukazovalo alebo poukazuje na fakt, že štát môže vychovávať k národnej hrdosti aj inou formou, než cez právne akty. Knappová sa však nazdáva, že jedine zákon (rozumej právny akt) je formou, ktorou možno uložiť povinnosť. Samotná povinnosť, nech je jej potreba akákoľvek silná, nemôže v právnom štáte vzniknúť len z dohody, lebo dohoda okrem iného nikdy nie je dohodou všetkých, ale vzhľadom na demokratický systém vlády a fungovanie štátu musí zaväzovať všetkých. Osobitná forma nie lenže pridáva obsahu formy vážnosť, ale skrze zastupiteľskú reprezentáciu vyjadrenú v zákonodarnom orgáne dáva predpisu i punc záväznosti. Inak povedané, mal by to byť zákon (v širšom slova zmysle) ako forma, ktorou sa vyjadruje kvalifikovaná spoločenská potreba, na ktorej má spoločnosť záujem. A táto spoločenská potreba môže byť pokojne koncipovaná i širšie, pretože musíme súhlasiť s pomyselnou námietkou, že nie je žiaduce, aby štát reguloval všetko zákonom. Musíme súhlasiť, určite by nemal, ale zo svojej podstaty musí nastavovať aspoň rámcové kritéria správania sa, ktoré vie občan aplikovať na širšie spektrum situácií. Rámcovými kritériami alebo vodítkom pri právnej úprave národnej hrdosti, je napríklad výučba štátneho jazyka, ustanovenie štátnych sviatkov, ale i uznesenia NR SR k rôznym národnostným témam. Tu nemožno použiť inú formu ako zákon, pretože ide o mimoriadne závažné otázky štátnosti samotnej, ktoré sú úzko prepojené s hrdosťou a zasluhujú si jasnú komunikáciu (forma), ktorú právny predpis poskytuje. Ak teda hovoríme o právnej forme úpravy, máme na mysli rámcové modelovanie života v štáte, ktoré si zasluhuje vysokú pozornosť štátu, čo mu otvára dvere k zákonu. Nemožno tvrdiť, že národná hrdosť nie je citlivá téma, a to pre svoju povahu, pretože akosi prirodzene ide človeku „pod kožu“. S tým musíme súhlasiť, ale na druhej strane to neznamená, že táto otázka by mala byť ponechaná v čisto osobnej sfére každého občana (človeka). A to hlavne kvôli spoločenstvu, ktoré tvorí štát, a potrebu jeho stáleho konštituovania, ochranu samotného štátu a rovnako aj potvrdzovania úlohy štátu, postoja občana k štátu, k sebe samému i komunite, pričom zákon/právny predpis je jedinou vhodnou formou pre svoje základné (predpokladané) vlastnosti.
Moderné chápanie národnej hrdosti a jej potenciálne úskalia
V súčasnej spoločnosti sa často stretávame s rôznymi pohľadmi na národnú hrdosť. Niektorí ju vnímajú ako prirodzenú súčasť identity, iní ju spájajú s minulosťou a považujú ju za prekonanú. Existujú aj názory, že národná hrdosť je príliš úzko spojená s nacionalizmom a extrémizmom, čo môže viesť k negatívnym dôsledkom. Sociologické výskumy poukazujú na to, že sa mení sociálne zloženie skupiny ľudí, ktorí sa považujú za hrdých Slovákov. Klesá zastúpenie ľudí z nižších vrstiev a zväčšuje sa podiel tých s lepším postavením. To naznačuje, že národná hrdosť už nie je len kompenzáciou menšej sociálnej úspešnosti. Hrdými Slovákmi už nie sú len tzv. "hejslováci", ako si ich pamätáme z minulosti. Došlo aj k miernemu zmenšeniu skupiny veľmi hrdých Slovákov a k zvýšeniu zastúpenia Slovákov, ktorí sa považujú za „pomerne hrdých“. Táto zmena sa nemusí vnímať negatívne.
Zdroje národnej hrdosti a ich stabilita
Výskumy sa zamerali aj na zdroje národnej hrdosti. Zaujímavé je, že slovenská história, literatúra a umenie sú ako zdroje hrdosti pevnejšie zasadené. Podiel tých, ktorí poukazujú práve na ne, je dlhodobo stabilizovaný. Naopak, výsledky športovcov ako zdroj hrdosti kolíšu podľa toho, ako sa športovcom darí, čo ukazuje na ich menšiu stabilitu. Z udalostí od roku 1918 k najpozitívnejšie hodnoteným patria vznik Československa, vznik samostatnej SR v roku 1993, november 1989, Slovenské národné povstanie, odsun sovietskych vojsk, rozpad Rakúska-Uhorska či vyhlásenie SR v roku 1939. Najnegatívnejšie hodnotené sú transporty Židov a iné hanebnosti ako okupácia v roku 1968, politické procesy v 50. rokoch, arizácie, vyháňanie Čechov na jeseň 1938, Viedenská arbitráž, rozdelenie Česko-Slovenska či znárodnenie po Februári 1948. Tieto pohľady naznačujú, že Slováci vo všeobecnosti vedia, kde je "sever" a dokážu rozlišovať medzi pozitívnymi a negatívnymi aspektmi svojej histórie.
Kto je "ozajstný Slovák"? Jazyk, občianstvo a identita
Jedna z otázok výskumu sa týkala aj vlastností ozajstného Slováka. Najrozšírenejšie je jazykové spoluurčenie: ozajstný Slovák hovorí po slovensky. Taký Rakúšan či Američan by sa asi jazykovo vymedzovali ťažšie. Ďalšie určenie Slováka je veľmi ústretové: kto sa považuje za Slováka, ten Slovákom je. Majorita odpovedajúcich ešte ako znak vyzdvihuje slovenské štátne občianstvo a o čosi menšia skupina narodenie sa na Slovensku. Vo svete je však mnoho ľudí, ktorí sa za Slovákov považujú, hoci tieto kritériá nespĺňajú. V priebehu rokov sa menia váhy jednotlivých položiek. Predovšetkým sa citeľne znížilo vyzdvihnutie vlastnosti byť kresťanom, čo odráža celkový pokles religiozity v spoločnosti.
Hrdosť na krajinu: Vzťah k miestu a jeho obyvateľom
Vzniká otázka, či môžeme byť hrdí na krajinu, v ktorej sme sa ocitli, často aj nechtiac. Áno, môžeme cítiť hrdosť na slobodu, fungujúce inštitúcie, krásu krajiny, ľudí, ktorých máme radi, a na materinský jazyk. Tieto pocity môžu prameniť z hlbších väzieb, ako je len náhodné narodenie sa v danom prostredí. Obetavosť, pozitívne emócie spojené so skupinou, do ktorej patríme, a snaha o naplnenie ideálov - to všetko môže prispieť k formovaniu národnej hrdosti. Nie vždy je výsledok povzbudivý, ale presah k širšiemu spoločenstvu existuje.
Porovnanie s inými národmi: Inšpirácia a odlišnosti
Porovnávanie s inými národmi, ako napríklad Čile či Albánsko, kde je národná hrdosť prejavovaná oveľa viditeľnejšie a kontinuálnejšie, môže byť inšpirujúce. V týchto krajinách je výzdoba verejných priestranstiev národnými symbolmi samozrejmosťou, ktorá vychádza z iniciatívy občanov, nie z legislatívneho príkazu. Na Slovensku nám chýba oslava Dňa nezávislosti či National day v takom rozsahu ako v iných krajinách. Pričiny tohto stavu sú komplexné a siahajú až k samotným počiatkom vzniku Československa a neskôr samostatnej Slovenskej republiky. Niektoré národy si svoju samostatnosť museli vybojovať, čo mohlo viesť k silnejšiemu pocitu národnej hrdosti a spolupatričnosti.
Výchova k národnému povedomiu: Výzvy a prístupy
Jednou z najdôležitejších úloh učiteľa spoločenskovedných predmetov je budovanie národného povedomia a lásky k vlasti. V dnešnom svete, kde sú slová ako nacionalizmus a národovectvo často negatívne vnímané, je to náročná úloha. Mládež pozná dejiny iných národov lepšie ako vlastné. Je potrebné učiť žiakov o histórii, na ktorú môžu byť právom hrdí, o hrdinoch a kultúre, ktoré presahujú rámec bežných predstáv. Namiesto romantizovaného nacionalizmu 19. storočia je v dnešnom svete dôležitejšie budovať národnú hrdosť na základe objektívneho poznania, prijímania kritiky a snahy o porozumenie s inými národmi.
Kritické myslenie a ideály ako základ zdravej hrdosti
Vzťah k národu by mal byť založený na kritickom myslení a ideáloch, nie na mýtoch. Múdry človek sa kritike nebráni, vie sa z nej poučiť a nebojí sa spochybňovať vlastné názory. História a osobnosti by mali byť vnímané ako ľudia z mäsa a kostí, s ich chybami aj úspechmi, ktorí sa snažili naplniť určité ideály. Láska k národu je podobná láske k najbližším - milujeme ich napriek ich nedokonalostiam. Každý národ je v objektívnom pohľade „výnimočný“ svojím spôsobom. Zdravá národná hrdosť spočíva v uvedomení si tejto „obyčajnosti“ a zároveň v rozhodnutí srdca, ktoré robí z obyčajných vecí neobyčajné a smeruje k dokonalému. V konečnom dôsledku, národná hrdosť by nemala viesť k izolácii, ale k otvorenosti a k schopnosti budovať mosty porozumenia s inými kultúrami a národmi.