Služba vojenského duchovného je komplexná a mnohostranná, spájajúca duchovné vedenie s realitou vojenského života. Generálny duchovný Ústredia ekumenickej a pastoračnej služby v Ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR Viktor Sabo vo svojich slovách odhaľuje hĺbku tejto profesie, jej výzvy a prínosy v rôznych životných situáciách, od mierových misií až po súčasné napäté geopolitické situácie. Jeho skúsenosti, ako aj skúsenosti iných vojenských duchovných, ako je Stanislav Dulák a Slavko Ganaj, vykresľujú obraz oddaných jednotlivcov, ktorí sú oporou pre vojakov v ich každodennom živote, ale aj v tých najnáročnejších chvíľach.
Výzvy súčasnosti: Vojna a jej dopady
Začiatok vojny na európskom kontinente priniesol zmeny aj do práce vojenských duchovných. „Z pohľadu vojakov musíme rozmýšľať viac strategicky, v útvaroch platia určité stupne bojovej pohotovosti,“ konštatuje Viktor Sabo. V tejto napätej atmosfére sa rola duchovných stáva ešte dôležitejšou. „Ako duchovní, čo sme v Ústredí ekumenickej a pastoračnej služby v Ozbrojených silách SR a ozbrojených zboroch SR, vnímame, že modlitba je v týchto chvíľach dôležitá, ale teraz je tou modlitbou praktická pomoc, predĺžené ruky Pána Ježiša, ktoré vystierame v službe pre blížneho.“ Táto praktická pomoc sa prejavuje priamo v prvej línii, kde duchovní pomáhajú pri utečeneckej kríze, zabezpečujú podporu dobrovoľníkom a sú prítomní s vojakmi, policajtmi a colníkmi.
Prítomnosť ukrajinských mužov, ktorí privážajú svoje rodiny na hranice a okamžite sa vracajú bojovať, je pre slovenských vojakov silnou a často otrasnou skúsenosťou. „Keď naši vojaci vidia na hraniciach, ako ukrajinskí chlapi privezú ženu a deti a idú naspäť bojovať, tak to nimi otrasie. Niektorí mi aj povedia: Padre, je to pre nás skúsenosť, škola. Pre tých, čo neboli na zahraničnej misii v bojovej zóne, je to nová situácia,“ opisuje Sabo. Táto realita vojakov zasahuje hlboko, pretože oni, ako profesionáli, sú primárne pripravení chrániť mier, nie zabíjať. „Sme vojaci a prisahali sme, že sme pripravení nasadiť aj svoj život. Chvalabohu, v našich podmienkach je tu každý vojak nato, aby chránil a bránil mier. Nie aby bojoval a zabíjal ľudí. Sme ako prevencia pred ľuďmi, ktorí sa chcú povyšovať či už rasou, národnosťou, alebo inak. Mám chrániť ľudí, ktorí sú za mnou.“ Vojak nie je bezcitný zabijak; má city, rozum, emócie, rodinu, a preto je dôležité, aby pred akýmkoľvek rozhodnutím, ktoré môže viesť k strate ľudského života, zvažoval množstvo faktorov.
Začiatok invázie na Ukrajinu bol pre mnohých, vrátane Viktora Saba, šokujúcou udalosťou. Napriek tomu, že zažil tri misie v Afganistane, kde sa stretol s realitou vojny, neočakával, že sa niečo podobné stane v Európe. „Považujem to stále za niečo nepredstaviteľné. Mal som zlý pocit, či to nie je len sen.“ V mysli sa mu vybavil biblický príbeh o Kainovi a Ábelovi, symbol bratovraždy, ktorý poukazuje na to, že „ Vojna je vždy dôsledkom hriechu, takže vojny máme vo svojom srdci. Tam musíme každý začať. Každý od seba. Nájsť v sebe pokoj. A ten dáva len Pán Ježiš Kristus.“
Cesta k službe: Od vojaka k duchovnému
Cesta k službe vojenského duchovného nie je vždy priamočiara. Viktor Sabo pôvodne po základnej vojenskej službe v roku 1997 vyhlásil: „Nikdy viac armáda!“ Následne sa venoval štúdiu teológie a pôsobil ako evanjelický farár. K návratu do armády ho priviedla ponuka v roku 2006, keď sa v Ozbrojených silách SR zavádzala duchovná služba. Napriek počiatočným obavám rodiny, najmä syna, ktorý sa bál lietania po tragickom páde lietadla s vojakmi v Hejciach, sa rozhodol prijať túto výzvu. Jeho pôsobenie na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši, kde strávil takmer trinásť rokov, bolo formujúce. Tam sa stretol s rímskokatolíckym kňazom Stanislavom Šverhom, ktorý sa stal jeho „duchovným otcom“ a viedol ho v budovaní duchovnej služby od základov, prekonávajúc predsudky.
Podobne aj Stanislav Dulák, aj keď v detstve fascinovaný vojakmi, nemal ambíciu stať sa jedným z nich. Jeho srdce túžilo po kňazstve. Napriek tomu sa jeho životná cesta napokon preťala s armádou. Po pôsobení v Liptovskom Mikuláši, kde stretol kňaza Šverhu, ktorý mu navrhol stať sa vojenským duchovným, trvalo mu dvanásť rokov, kým prijal túto úlohu. Pre neho je kľúčové nestratiť svoju kňazskú identitu, ktorá spočíva v spojení s Kristom. Hoci nosí uniformu a plní vojenské povinnosti, jeho primárnou úlohou je sprostredkovať Božiu lásku a byť oporou vojakom.
Ekumenizmus v praxi: Spoločne budovať dom Boha
Vojenské prostredie sa ukazuje ako ideálne miesto pre praktické uplatňovanie ekumenizmu. Viktor Sabo zdôrazňuje, že „Ekuména je slovo gréckeho pôvodu a znamená to spoločne budovať dom. On, Ježiš, je strecha domu, v ktorom sú rôzne miestnosti, každý tam má svoju izbu - liturgiu, obrad, ale máme spoločnú chodbu a kuchyňu.“ Na misiách, kde sa rušia konfesijné rozdiely, sú duchovní bratmi a kamarátmi vojakom, pomáhajú im v ťažkých chvíľach, či už pri športe, alebo pri zdieľaní rodinných fotografií. „Keď bol napríklad vojak katolík a chcel sviatosti, tak som išiel za americkým kňazom, aby mu ich vyslúžil, ale inak bola modlitba tá istá a Božie slovo, Biblia, tiež.“
Vzťahy medzi vojenskými duchovnými z rôznych cirkví fungujú na báze vzájomného rešpektu a spolupráce. Hoci sa dajú stanoviť pravidlá a odporúčania, skutočná ekuména vychádza zo srdca. „Vždy hovorím: majte vzťah ku Kristovi a ukážte, že sa dokážete spolu porozprávať aj pomodliť.“ Duchovný v uniforme je často vnímaný ako druhá, ak nie prvá, najsledovanejšia osoba v útvare. Jeho reakcie a postoje k rôznym udalostiam sú pozorne sledované, čo predstavuje veľkú zodpovednosť pri nesení evanjelia.
V službe v Afganistane: Sprevádzanie v krízových situáciách
Misie v Afganistane patrili k najnáročnejším skúsenostiam Viktora Saba. Spomína na prvú misiu v roku 2011, kde najťažšie niesla jeho neprítomnosť manželka, ktorá sa musela starať o rozsiahly cirkevný zbor a deti. V roku 2013 sa vrátil, keď nechcel ísť iný evanjelický kňaz. Krátko po jeho príchode došlo k zabitiu slovenského vojaka Daniela Kavuliaka. „Išiel som k nemu, dal som mu kríž na čelo, pomodlil sa Otčenáš, vyznal som vieru všeobecnú kresťanskú a odriekol Desať Božích prikázaní.“ Táto udalosť bola pre vojakov „otrasom ducha“. Viktor Sabo vtedy pôsobil ako „tlmič medzi vojakmi“, keďže sa objavili reči o pomste.
Jeho doktorandské štúdium sa zameriava na tému „religionistika ako prostriedok sprevádzania profesionálneho vojaka v krízových situáciách vojenským duchovným“, čo poukazuje na dôležitosť psychologickej a duchovnej podpory v eliminácii stresu, napätia a zvládaní straty blízkeho. Aj napriek nebezpečenstvu, vojenskí duchovní sú s vojakmi v zákopoch, pri športe, zdieľajú s nimi fotky rodín, plačú, ale aj sa spoločne zabávajú.
Otázky viery a zbraní: Vojenský duchovný ako Boží bojovník
Vojenský duchovný je vnímaný ako „Boží bojovník“, ktorý sa riadi biblickým odkazom z 1. listu Timotejovi 6,12: „Bojuj dobrý boj viery, zachovaj večný život, do ktorého si bol povolaný a pred mnohými svedkami musel si dať dobré vyznanie.“ Okrem duchovného vedenia je dôležité, aby bol pre vojakov hlavne človekom a kamarátom, ktorý im slúži ako „maják“. Hoci vojenský duchovný má pridelenú zbraň ako profesionálny vojak, nie je „combatant“ v zmysle útočiacého bojovníka. Jeho úlohou je chrániť svoj život a životy ostatných v súlade so Ženevskými konvenciami, ktoré mu priznávajú miesto pri zdravotnej službe.
Otázka zbraní v kresťanstve je komplexná. Viktor Sabo poukazuje na to, že už prvotná cirkev riešila túto problematiku. „Vložil ju [zbraň] do pošvy,“ povedal Ježiš Petrovi, keď mu odťal ucho Malchosovi v Getsemanskej zá garden. To naznačuje, že zbraň ako nástroj sebaobrany a ochrany života môže byť v poriadku. „Neviem si predstaviť vojenského duchovného, že by na zahraničnej misii nemal pri sebe primárnu a sekundárnu zbraň.“
V kontexte udalostí ako streľba na škole vo Vrútkach, kde nebezpečná zbraň nemusí byť len pištoľ, ale aj obyčajný nôž, je dôležité pochopiť, že ozbrojené sily slúžia na obranu nevinných. „Ak ma niekto napadne, môžem sa v rámci oprávnenej obrany brániť. Zrieknuť sa oprávnenej obrany môžem len voči vlastnej osobe. Nemôžem to vyžadovať od iného. Nastaviť môžem len vlastné líce, nie líce blížneho.“
Napriek tomu, že vojenskí duchovní musia počítať s fenoménom smrti, ich prítomnosť je pre vojakov neoceniteľná. Ako uvádza informácia o vojenskom duchovnom Slavkovi Ganajovi, ktorý sa delil o svoje misijné skúsenosti z Afganistanu, jeho slová vyvolali u žiakov vďaku za lepšie porozumenie vojenskej služby. Aj v tých najťažších chvíľach, keď stratili vojaka Daniela Kavuliaka, jeho mama zostáva v kontakte s cirkvou, čo svedčí o dlhodobom vplyve a podpore, ktorú vojenskí duchovní poskytujú.
Súčasné pôsobenie slovenských vojakov v zahraničných misiách má podľa Stanislava Duláka veľký význam. „Účasťou na misiách sa Slovensko prezentuje ako demokratická krajina, ktorej záleží na všeobecnom dobre.“ Pre vojakov to znamená opustiť domovinu, rodiny a známych, čo ich často vedie k hlbšiemu zamýšľaniu sa nad životom, vzťahmi a Bohom. Vojenskí duchovní sú tu, aby ich na tejto ceste sprevádzali, ponúkali podporu a pomáhali im niesť bremeno odlúčenia a nebezpečenstva.