Pôstne obdobie a Veľká noc nám prinášajú príležitosť hlbšie sa zamyslieť nad najzásadnejšími udalosťami kresťanskej viery - utrpením, ukrižovaním, smrťou a pochovaním Ježiša Krista. Tieto udalosti, hoci bolestivé, tvoria neoddeliteľnú súčasť Božieho plánu spásy ľudstva a sú kľúčom k pochopeniu hĺbky Božej lásky a obety. V tomto článku sa krok za krokom ponoríme do významu týchto tajomstiev, ktoré sa odrážajú v našom Vyznaní viery.
Pôvodcovia utrpenia: Hriech a Boží plán
Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne učí, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré Kristus vytrpel, boli hriešnici.“ Toto vyhlásenie nás nabáda k hlbšiemu zamysleniu sa nad vlastnou zodpovednosťou. Je omylom pripisovať vinu za Ježišovu smrť výlučne jednej skupine ľudí. V skutočnosti je táto vina univerzálna, pretože naše hriechy sú tým, čo pohlo Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži. Tí, ktorí sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, „v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.“
Avšak, násilná smrť Ježiša Krista nebola výsledkom náhody či nešťastného scenára. Patrí do tajomstva Božieho plánu spásy. „Tento biblický spôsob vyjadrenia však neznamená, že tí, čo vydali Ježiša, boli iba pasívnymi vykonávateľmi scenára, ktorý vopred napísal Boh.“ Boh dopustil činy pochádzajúce z ich zaslepenosti, aby uskutočnil svoj plán spásy. Kristus zomrel za naše hriechy, ako o tom píše apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 15, 3).
Jeho utrpenie je osobitným splnením proroctva o trpiacom Služobníkovi z Knihy Izaiáš: „Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“ (Iz 53, 2 - 3). Boh vydal svojho Syna za naše hriechy - jeho vykupiteľská láska predchádza aj naše zásluhy. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriech“ (1 Jn 4, 10). Táto nekonečná láska objíma každého človeka.
Dobrovoľná obeta: Cesta k spáse
Boží Syn ide dobrovoľne na smrť, aby nás spasil. „Nik mi ho (život) neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10, 18). Ešte pred svojím utrpením a smrťou slávi s učeníkmi Poslednú večeru a dáva svoje telo a krv - to, čo slávime v každej svätej omši. „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5, 19).
Katechizmus vysvetľuje, že Ježiš svojou poslušnosťou nesie hriechy mnohých a berie na seba naše neprávosti. „Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy.“ Táto Ježišova láska, ktorá išla až do krajnosti, mení celý náš život. „Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (čl. 618).
Smrť a víťazstvo nad smrťou
Po ukrižovaní je Ježiš pochovaný a okúša aj smrť, z ktorej potom vstáva z mŕtvych. Ako čítame v Knihe Zjavenia (1, 18): „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov.“ Nebola to len nejaká zdanlivá, ale skutočná smrť. Kristus zostupuje k zosnulým, zostupuje do hlbín smrti, „aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili“ (čl. 635). Svojou smrťou premáha smrť a diabla.
Ako sa modlíme na Bielu sobotu v posvätnom čítaní v breviári: „Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov… Ide hľadať [Adama, nášho] prvého otca ako stratenú ovcu. Chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu… Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom… Prebuď sa ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí.“
Svedectvo o viere v tvári straty
Osobná skúsenosť s utrpením a stratou môže hlboko ovplyvniť naše chápanie viery. Rodina Kohutiarovcov nečakane prišla v roku 2019 o najmladšieho syna Jonatána. „Myslím, že bez viery v Zmŕtvychvstalého a v získaný život večný by sme takúto situáciu, na ktorú sme vôbec neboli pripravení, nedali.“ Žili vo vedomí a presvedčení, že zem je len ich prechodným bydliskom. Vždy zdôrazňovali deťom túžbu po stretnutí v nebi. „Vedeli sme, že toto je obrovský sen a denne opakovaná veta nášho Jonatána: „Chcem byť v nebi prvý!““
V prvý deň hospitalizácie dali synovi „slobodu odísť do svojho (a nášho) milovaného neba - k nášmu milovanému Otcovi.“ Napriek šoku a bolesti mali obrovský pokoj a istotu, že všetko je v Božích rukách. Táto skúsenosť im umožnila lepšie pochopiť Máriu, Ježišovu a ich Matku - jej pokoj, odovzdanosť a vieru pri prijímaní smrti jej Syna. Celý čas odchodu ich syna vnímali ako „nádherne tajomne slávnostný… niečo presahujúce zem a čas, akýsi akt odovzdania nášho synčeka Pánovi, odkiaľ nám bol darovaný.“
Napriek strate vnímali, že „na dar. Dostali sme v pokore, v dôvere a v prijatí tohto času viac, ako sme stratili.“ Aj po strate vnímajú synovu blízkosť a pomoc, volajú ho „veľvyslanec rodiny“ alebo „lano do neba“. Túžba po nebi a po blízkosti s Bohom a s drahými ešte viac vzrástla. „Od Joniho odchodu žijem jednou nohou v nebi a druhou na zemi.“ Táto skúsenosť ich duchovne posunula dopredu. „V žiadnom prípade som ani raz Bohu ani nikomu nič nevyčítala, že práve my a práve Jon. Som stále vďačná, že náš synček je u Pána, na tom najlepšom, najkrajšom a najdokonalejšom mieste - nič lepšie by som mu ja ako mama tu nemohla dať!“
Fyzické a emocionálne utrpenie Ježiša
Ježiš počas svojho súdu, mučenia a ukrižovania veľmi trpel. Trpel fyzicky: v Izaiášovi 52:14 sa píše: „Ako sa nad ním mnohí začudovali; jeho výzor je neľudsky znetvorený a Jeho tvár sa nepodobá človeku“. Trpel emočne: „Vtedy ho všetci učeníci opustili a zutekali“ (Matúš 26:56). Trpel duchovne: „Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom“ (2. Korintským 5:21). Ježiš na svojich pleciach niesol ťarchu hriechu celého sveta (1. Jánov 2:2). Práve hriech bol zdrojom Ježišovho výkriku: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Matúš 27:46).
Izaiáš predpovedal Ježišovo utrpenie: „Opovrhnutý a opustený ľuďmi, muž bolesti, ktorý poznal utrpenie, pred ktorým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a my sme si ho nevážili. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.” (Izaiáš 53:3; 53:5).
Ježiš svojim učeníkom povedal, že jeho utrpenie je neodvratné: „Syn človeka musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi. Musí byť zabitý a tretieho dňa vzkriesený“ (Lukáš 9:22, porovnaj s 17:25). Všimnite si slovo „musí“ - musí trpieť a musí byť zabitý. Žalm 22:14-19 čiastočne opisuje utrpenie Mesiáša: „Roztvorili tlamu proti mne ako dravý a revúci lev. Som ako rozliata voda, uvoľnili sa mi všetky kosti. Moje srdce je ako vosk, roztopilo sa vo mne. Hrdlo mi vyschlo ako črepiny, jazyk sa mi prilepil na podnebie, vrhol si ma do prachu smrti. Psy ma obkľúčili, zovrela ma tlupa zlosynov, prebodli mi ruky a nohy. Môžem si spočítať všetky kosti. Oni sa prizerajú, oči si pasú na mne.“
Ukrižovanie: Proces a monštruózna logika, ktorá sa za ním skrýva
Princíp obety: Od Edenu po Kalváriu
Prečo musel Ježiš tak veľmi trpieť? Princíp, pri ktorom nevinní zomierali za vinných, bol ustanovený už v záhrade Eden: Adam a Eva dostali šaty zo zvieracej kože, aby mohli zakryť svoju hanbu (Genezis 3:21) - v Edene teda došlo ku preliatiu krvi. Ďalej sa tento princíp objavuje v Mojžišovom zákone: „Krvou, v ktorej je život, získava sa zmierenie“ (Levitikus 17:11, porovnaj s Hebrejom 9:22).
Ježiš musel podstúpiť utrpenie, pretože utrpenie je súčasťou obety, a Ježiš bol „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1:29). Ježišove fyzické muky boli súčasťou ceny, ktorú bolo treba zaplatiť za naše hriechy. Sme vykúpení drahou krvou Krista, bezchybného a nepoškvrneného baránka (1 Petrov 1:19).
Ježišovo utrpenie na kríži bolo svedectvom o ničivej podstate hriechu, o Božom hneve, o ľudskej krutosti a o Satanovej nenávisti. Na Kalvárii mohlo ľudstvo Synovi človeka urobiť to najhoršie, zatiaľ čo On sa stal Vykupiteľom ľudstva. Satan si možno myslel, že zinkasoval veľké víťazstvo, no práve na kríži Boží Syn zvíťazil nad Satanom, hriechom aj smrťou. Ježiš trpel a zomrel, aby všetci, ktorí uveria, mohli byť spasení.
V tú noc, keď ho zatkli, sa modlil v Getsemane, a celým svojím bytím sa zhostil svojej úlohy: „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich, no nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa!“ (Lukáš 22:42). Kalich utrpenia Ho neminul; vypil ho celý a urobil to pre nás.
Proroctvo o trpiacom Služobníkovi: Izaiáš
Hľa, môj služobník bude úspešný, bude povýšený, vyzdvihnutý a veľmi slávny. Ako sa mnohí nad ním zhrozili - lebo bol zohavený, že sa výzorom nepodobá človeku a vzhľadom sa neponáša na ľudí -, tak rozoženie mnohé národy. Kto uveril, čo sme hlásali? A Pánovo rameno komu sa zjavilo? Veď vzišiel pred ním ako ratoliestka, sťa koreň z vyschnutej zeme. Nemal podoby ani krásy, aby sme naň hľadeli; ani výzor nemal, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal slabosť, ako niekto, pred kým si zakrývame tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti. No my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou. A Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Násilným súdom ho odstránili a kto sa bude starať o jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny žijúcich, pre hriech môjho ľudu na smrť ubitý. Pán dovolil zdrviť ho slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu. Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny.
Kristus ako Veľkňaz a Spasiteľ
Bratia, keďže máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Kristus v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. Aleluja. Kristus sa stal pre nás poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.
Zatknutie a súd: Vykúpenie z temnoty
Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi za potok Cedron. Tam bola záhrada. Vošiel do nej on i jeho učeníci. O tom mieste však vedel aj jeho zradca Judáš, lebo Ježiš sa tam často schádzal so svojimi učeníkmi. Judáš vzal kohortu a sluhov od veľkňazov a farizejov a prišiel ta s lampášmi, fakľami a zbraňami. Ako im povedal: „Ja som,“ cúvli a popadali na zem. Ježiš odvetil: „Povedal som vám: Ja som.“ Šimon Peter mal meč. Vytasil ho, zasiahol ním veľkňazovho sluhu a odťal mu pravé ucho. Sluha sa volal Malchus. Ale Ježiš Petrovi povedal: „Schovaj meč do pošvy!“
Kohorta, veliteľ a židovskí sluhovia Ježiša chytili, zviazali ho a priviedli najprv k Annášovi; bol totiž tesťom Kajfáša, ktorý bol veľkňazom toho roka. Za Ježišom šiel Šimon Peter a iný učeník. Ten učeník sa poznal s veľkňazom a vošiel s Ježišom do veľkňazovho dvora, Peter však ostal vonku pri dverách. Potom ten druhý učeník, čo sa poznal s veľkňazom, vyšiel, prehovoril s vrátničkou a voviedol ta Petra. Stáli tam sluhovia a strážnici, ktorí si rozložili oheň, lebo bolo chladno, a zohrievali sa. Veľkňaz sa vypytoval Ježiša na jeho učeníkov a na jeho učenie. Ježiš mu odpovedal: „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia, a nič som nehovoril tajne. Prečo sa pýtaš mňa? Opýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril! Nie si aj ty z jeho učeníkov?“
Šimon Peter tam stál a zohrieval sa. Od Kajfáša viedli Ježiša do vládnej budovy. Bolo už ráno. Ale oni do vládnej budovy nevošli, aby sa nepoškvrnili a mohli jesť veľkonočného baránka. Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali.“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom.“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“
Ukrižovanie: Potupa a obeta
Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu. Je však u vás zvykom, že vám na Veľkú noc prepúšťam jedného väzňa.“ Vtedy Pilát Ježiša vzal a dal ho zbičovať. Vojaci uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu a odeli ho do purpurového plášťa. Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Len čo ho zazreli veľkňazi a ich sluhovia, kričali: „Ukrižuj! Pilát im povedal: „Vezmite si ho a ukrižujte.“ Keď to Pilát počul, ešte väčšmi sa naľakal. Znova vošiel do vládnej budovy a spýtal sa Ježiša: „Odkiaľ si?“ Ale Ježiš mu neodpovedal. Pilát sa ho spýtal: „So mnou sa nechceš rozprávať?!“ Ježiš odpovedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preč s ním! Preč s ním! Od tej chvíle sa Pilát usiloval prepustiť ho. Ale Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára.“ Keď Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša von a sadol si na súdnu stolicu na mieste zvanom Lithostrotus, po hebrejsky Gabbatha. Bol Prípravný deň pred Veľkou nocou, okolo poludnia. Ale oni kričali: „Preč s ním! Preč s ním! Veľkňazi odpovedali: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali.
Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný.
Svedectvo pri kríži: Láska a bolesť
Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: “Žena, hľa, tvoj syn!” Potom povedal učeníkovi: “Hľa, tvoja matka!” A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: “Žíznim.” Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam.
Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili.
Pochovanie: Zánik a nový začiatok
Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal.
„Je dokonané.“ (Jn 19, 30) Stalo sa, čo sa malo stať. To, čo predpovedali dávni proroci, na čo čakali všetci spravodliví, na zemi i v podsvetí. Aj keď víťazstvo ešte len príde, na tretí deň, ale bez tohto diela na kríži by nebolo možné. Ježiš učinil všetko, čo mal, dokonale splnil Otcovu vôľu, to, prečo žil, kvôli čomu prišiel na tento svet, kvôli čomu sa narodil. Tu sa završujú všetky naše pôsty, naše zapierania, naše umŕtvovania. Prečo? Lebo už ženích nie je medzi nami.
Ježišovo odovzdanie sa na kríži je všetkým, čo sa dalo urobiť pre záchranu človeka. „Je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud.“ (Jn 18, 14) Ježiš ako človek dokonal svoje dielo a ako Boh ho dokoná na tretí deň. Preto Ježišov kríž má obrovský význam v životoch nás, ľudí. Vedieť zomrieť, zomrieť tomuto svetu, vedieť sa úplne odovzdať Bohu a patriť mu celý. K tomuto tajomstvu sa všetci iba približujeme, ešte nikto nie je v tomto hrdinom. Hrdinami sú iba tí, ktorí skrze Božiu milosť svoj kríž premenili na víťazstvo nad vlastnou smrťou a spolu s Kristom už kraľujú v jeho kráľovstve. My, ktorí žijeme tu a teraz, môžeme a verím, že aj mnohí chceme cez svoje kríže približovať sa ku Kristovmu krížu a skrze tento jeho kríž takto byť zachránení, spasení.
Apoštoli až skrze tento kríž svojho Majstra pochopili, že niet inej cesty, ani lepšej ani jednoduchšej. Len cesta kríža ich Učiteľa ich privedie ku skutočnému novému životu. Aj ženy pod krížom, z ktorých najviac vyniká Panna Mária, spoznali lásku, ktorá sa až takto dáva a svoj život premenili na lásku ku Kristovi až do konca. Dali nám príklad ako mužne, rozumne ale aj citlivo, srdcom je treba kráčať týmto svetom a životom v ňom a hľadať Krista, ktorý znovu a znovu chce plniť Otcovu vôľu, znovu a znovu sa chce dávať z lásky na kríž za spásu sveta v každom čase, aj v tom našom.
Veľký piatok: Piatok utrpenia Pána
Dnes je Veľký piatok, alebo po novom: Piatok utrpenia Pána. V Direktóriu, ktoré vydáva Liturgická komisia KBS, čítame takúto stručnú charakteristiku dnešnej veľkej udalosti: „V tento deň, keď ‚bol obetovaný Kristus, náš veľkonočný Baránok‘, Cirkev rozjíma o umučení a smrti svojho Pána a Ženícha a uctieva kríž. Aj my sme pozvaní hľadieť na toho, „koho prebodli“, čiže na nášho Spasiteľa, visiaceho na kríži, ktorý sa obetoval z lásky k nám.“ Preto dnes pôjdeme aj na obrady Veľkého piatku, prípadne sa zúčastníme krížovej cesty, alebo ju budeme sledovať z rímskeho Kolosea. Náš duchovný pohľad zostáva dnes zameraný na Krista na kríži, na jeho doráňané telo, prebodnutý bok, znetvorenú tvár.
Pápež Benedikt XVI si položil otázku: Čo by bol človek bez Krista? Odpoveď našiel u sv. Augustína, ktorý hovorí: „Stále by si bol v stave úbohosti, keby ti nepreukázal milosrdenstvo. Nevrátil by si sa k životu, keby sa s tebou nepodelil o tvoju smrť. Zomrel by si, keby ti neprišiel na pomoc. Bol by si stratený, keby neprišiel.“ Áno, boli by sme stratení, vydaní napospas moci zla, hriechu a smrti, ak by Kristus za nás nezomrel na kríži.
Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci Spoločnosti Božieho Slova pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
Boh a utrpenie: Vtelená prirodzenosť
Ježiš trpel za vlády Poncia Piláta. Boží Syn, ktorému sa klaniame, na tejto zemi trpel. Vyvstáva otázka, môže Boh trpieť? Je to jedna z prvých, najčastejších námietok, ktoré adresujú kresťanom ľudia, ktorí nie sú veriaci. Ako je to možné? Lebo vzal na seba ľudskú prirodzenosť. Neoddeliteľnou súčasťou ľudskej prirodzenosti je utrpenie vedúce k smrti. Ježiš Kristus je historická postava, nie vymyslený hrdina. Ježiš trpel preto, lebo bol poslušný svojmu Otcovi. Celý Ježišov život bol utrpením, od počatia až po smrť.
Zadosťučinenie a zmierenie: Božia láska v akcii
Ježiš splatil Adamov dlh. Komu ho splatil? Otcovi. Kristus v sebe samom nás zmieril, zaplatil Otcovi. Utrpenie, ktoré bolo určené nám. Napriek tomu, že je vydaný do rúk ľudí, díva sa s láskou na ľudí okolo seba. Neviete prijať Božie milosrdenstvo, a preto ho neviete dávať. Jediný spravodlivý je vyhlásený za nespravodlivého. Ježiš bol ukrižovaný.
Prečo bol Ježiš ukrižovaný, prečo nie iný spôsob utrpenia? Ukrižovanie nie je prirodzená smrť. Smrť ukrižovaním nie je lynčovanie, ale poprava, ktorá je výsledkom súdneho procesu, ktorý vždy končil rozsudkom. A rozsudok smrti musel byť vynesený kompetentnou autoritou. Ukrižovanie bolo jedným z najtvrdších rozsudkov smrti, vyhradené pre najväčších zločincov. Rozsudok smrti ukrižovaním by nebol padol, keby nebol vydaný najvyššou, kompetentnou autoritou židovského národa, veľradou. Vlastný národ, vyvolený národ, vydal Ježiša pohanom na smrť. Spoločným menovateľom Ježišovho ukrižovania je oficiálne odsúdenie židovskou i rímskou autoritou na potupnú smrť. Čo inými slovami znamenalo, Ježiš je zlo, ktoré treba vykoreniť exemplárnym spôsobom. Tu vrcholí a zároveň sa končí aktivita a podiel ľudí na Ježišovej smrti.
Umrel. Ježiš neprežil ukrižovanie. Vtelený Boží Syn zakúsil realitu ľudskej smrti. Naplnil ju svojou prítomnosťou. Ježiš smrťou na kríži zachraňuje. Ako? Robí satisfakciu, zadosťučinenie. Z pohľadu Boha vyrovnanie dlhu a z pohľadu človeka uzdravenie. Boh sa na človeka nehnevá, nie je pomstiteľ, ktorý potrebuje uzmierenie. My potrebujeme zmierenie. Ježiš sa stavia na naše miesto, je miestom zmierenia. Stáva sa zjavením Božej odpúšťajúcej lásky. Boh je stále ten istý, ale človek sa potrebuje nanovo zmierovať s Bohom. Zmierenie nie je na strane Boha, ale je na strane človeka. Boh je ako slnko, ktoré na nás žiari. To, že máme na tvári tieň, nie je preto, že slnko už nesvietil, ale preto, že sme k nemu obrátení chrbtom. Kristova smrť je odhalením odpúšťajúcej Božej lásky.
Pochovanie: Svedectvo úcty
Bol pochovaný. Je to dielo ľudí, ale iných, ako boli tí, ktorí Ježiša ukrižovali. Ukrižovaný bol preto, aby bol potupený. Bol pochovaný, aby nebol potupený. Pochovávajú sa mŕtvi. Ježiš bol naozaj mŕtvy, ale, na rozdiel od odsúdencov svojej doby, nebol vhodený do spoločného hrobu na smetisko ako odpad. Ježiš zanechal po sebe stopu, svoj hrob. Nebol vyhodený, ale bol pochovaný. A pochovávajú sa tí, ktorých má kto pochovať. Na scénu nastupujú aktéri Ježišovho pohrebu, Jozef Arimatejský a Nikodém. Obaja boli vážení členovia židovskej veľrady. Oni sa hlásia sa k Ježišovi vtedy, keď sa k nemu nikto nehlásil. Nepovažujú ho za nespravodlivého. Nerozumejú, ale vidia v ňom akúsi spravodlivosť. Pochovávajú ho, prejavujú mu úctu, a to nie hocakú. Ježišovi sa dostáva nový hrob. V tamtej kultúre a dobe, boli hroby drahou položkou a slúžili viacerým generáciám.
Biblická pravda a jej jedinečnosť
Každodenne čelí Biblia veľkej paľbe kritiky, avšak odoláva. Odolala aj tzv. literárnej kritike 18. a 19. storočia. Kritici často spochybňujú dôveryhodnosť Starého zákona, pričom otázka, či sa dnešný text zhoduje z originálom, je mimoriadne dôležitá. Jedinečnosť Biblie spočíva v jej posolstve. Okrem zjavných vyhlásení však obsahuje aj „záhady a tajomstvá“. Príkladom je hneď prvý verš knihy. Na počiatku stvoril Bôh nebesia a zem. Ide o absolútny počiatok všetkého. Tu sa „oddeľuje“ večnosť od času. Všetko, čo je stvorené, či vzniklo, má svoj počiatok. „… pradávna veci, ktoré sa ešte nestali…“ (Iz 46:10). Teória mladej Zeme hovorí, že vesmír a Zem sú staré rádovo niekoľko tisíc rokov. James Ussher a Dr. John Lightfoot dospeli k dátumu stvorenia 4004 pred Kr. Verili, že Zem je mladšia ako 10 000 rokov. A Bôh riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo. Boh sa aj vyjadruje, vyjadruje svoju vôľu. Svetlo je mimo neho. Dobrým a zlým prideľuje rozdielne postavenie v čase a priestore. A Bôh videl, že je to dobré. A Boh je s týmto dielom spokojný. A bolo tak. Iniciuje vznik vegetácie. Tak prikázal Boh.
Spása skrze Ježiša Krista: Význam výkupného
Jedným z kľúčových aspektov kresťanskej viery je spása skrze Ježiša Krista. Ako môžeme správne porozumieť biblickým vyjadreniam, ktoré opisujú naše spasenie skrze Ježiša Krista? Čo to znamená, že Ježiš dal seba ako výkupné za nás? Aký význam má Ježišova krv? Akú súvislosť majú tieto otázky s kresťanským životom a vzťahom s Bohom?
Ježiš si bol plne vedomý, že jeho smrť nebude nešťastnou náhodou alebo pre neho neočakávanou tragédiou. „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“ Ježiš vedel, že jeho smrť poslúži tomuto cieľu, a preto ju nazval „výkupným za mnohých“. V staroveku sa za oslobodenie otroka platilo výkupným. Ježiš zomrel, aby nás oslobodil, a preto je jeho smrť výkupným daným za nás.
Obraz „rozpolteného“ Boha, ktorý je schopný prekonať vnútorný konflikt medzi svojou láskou a trestajúcou spravodlivosťou iba usmrtením svojho vlastného Syna je výsledkom (ne)ľudskej fantázie a nemá nič spoločné s Bohom, ktorého nám zjavil Ježiš. Boh poslal svojho Syna, aby nás zmieril so sebou, pretože skrze naše hriechy sme sa stali jeho nepriateľmi. Neposlal ho preto, aby urovnal vnútorný konflikt medzi svojím spravodlivým hnevom a milosrdnou láskou! Jeho láska bola zjavná práve v Ježišovej oddanosti. … že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. (2. Korintským 5:19).
Pavol vztiahol symboliku židovského sviatku slávenia veľkonočného baránka - nazývaného tiež Pascha alebo sviatok nekvasených chlebov - na cirkev. V prvom rade chcel poukázať na čistotu cirkvi. Po druhé, keď Pavol spomína Ježiša ako ukrižovaného veľkonočného baránka, poukazuje na naše oslobodenie. Sviatok Paschy bol oslavou vyslobodenia izraelského národa z otroctva v Egypte. Náš veľkonočný Baránok - Ježiš - nás oslobodil z otroctva hriechu. Krv bola teda pre Izraelitov ochranou. Po tejto rane vytiahli židia z Egypta. Preto bol veľkonočný hod baránka sviatkom vyslobodenia a záchrany.
Ježiš ako Veľkňaz a Obeť: Nová zmluva
Biblické miesta, ako sú tieto, nachádzame hlavne v liste Hebrejom. Zámerom autora je ukázať svojim čitateľom - kresťanom židovského pôvodu, že skrze spásu Ježiša bola platnosť starozákonného obetného kultu zrušená. Autor listu porovnáva smrť Ježiša so starozákonnými obeťami, obzvlášť s obeťou prinášanou v deň zmierenia (Yom Kippur), aby ukázal, že Ježišova obeť je jediná, ktorá môže skutočne odňať hriech, na rozdiel od obetí Starého zákona. Čo bolo podstatou Ježišovej obete, že umožnila skutočné odpustenie hriechov?
Ježiš prišiel činiť Božiu vôľu od prvého do posledného dychu. Nie však smrť alebo krv samy o sebe sú tým, čo nás zachraňuje. Je to jeho milujúca oddanosť, ktorá sa zjavila najprv v jeho vteľovaní, potom v jeho živote a dosiahla svoj vrchol v jeho smrti. Prostredníctvom tejto Bohu milej obety nás Ježiš oslobodzuje od našich hriechov.
Biblia pre preto nachádzame rôzne verše, ktoré hovoria tiež o živote kresťana ako o prinášaní obeti. Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obeť, ako svoju duchovnú bohoslužbu. Jeho život je príkladom pre náš život, jeho oddanosť príkladom pre našu oddanosť. Vo veršoch, ktoré nasledujú po Efezanom 5:1-2 vidíme, čo život v oddanosti konkrétne znamená. Je to život v čistote, skromnosti a opravdivosti, život, v ktorom môže byť Boh oslávený. Dokonca aj v život ohrozujúcej situácii bude pripravený nasadiť vlastný život, aby zachránil život svojej manželky, rovnako ako dobrý pastier položí svoj život za ovce a neutečie, keď vidí, že sa blíži vlk (Ján 10:11-12).
Kňaz v Starom zákone mal úlohu prostredníka medzi Bohom a človekom. Kňazi prednášali skrze obete žiadosti ľudu pred Boha. Prinášali tiež obete za hriech, ktoré mali preklenúť priepasť, ktorú medzi Bohom a človekom spôsobil hriech. Kňazi sami boli hriešni, a tak boli schopní plniť túto úlohu len veľmi obmedzeným spôsobom. Iba Ježiš - Boh a človek v jednej osobe, ktorý nikdy nezhrešil, bol schopný medzi Bohom a človekom vybudovať dokonalý most. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase. (1. Timoteovi 2:5-6).
Ježiš je Emmanuel - „Boh s nami“ (Matúš 1:23). A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Starozákonný „Deň zmierenia“ (pozri Levitikus 16) je v Novom zákone rôznym spôsobom obrazne prirovnávaný k Ježišovej spáse. Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi.
Mária Mihálková sa narodila 13. apríla 1957 v Zlatých Moravciach. Bola veselým dievčaťom plným nádejí a radosti zo života. S mamičkou rada chodievala do kostola a na sväté prijímanie. Boh si ju priťahoval už do malička.
Záverom, biblický pohľad na Ježišovo utrpenie a smrť ukazuje, že nešlo o náhodnú alebo zbytočnú udalosť. Ježišova obeť bola dobrovoľným a láskyplným činom, ktorým naplnil Božiu vôľu a priniesol spásu pre všetkých, ktorí v neho veria. Jeho smrť je výkupným, ktoré nás oslobodzuje od otroctva hriechu a otvára cestu k večnému životu s Bohom. Preto, spomienka na Ježišovo utrpenie a smrť by nás mala viesť k hlbšej oddanosti a nasledovaniu Krista v našom každodennom živote.