Svet je preplnený informáciami o všetkom, čo naša rozmanitá planéta ponúka. Je toho toľko, čo nevieme, o čom sme ešte nepočuli… My sa vám pokúsime pravidelne prinášať tie najväčšie zaujímavosti a fakty na rôzne témy, aby ste mohli nepretržite spoznávať všetko okolo vás. Tentokrát sa ponoríme do ríše živočíchov, ktoré sa zdajú byť nedotknuteľné časom, či už vďaka svojej schopnosti regenerácie, spomalenému starnutiu, alebo dokonca potenciálnej nesmrteľnosti. Tieto organizmy nám otvárajú fascinujúce pohľady na biológiu a možnosti, ktoré príroda ponúka.
Tajomstvo nesmrteľnosti: Medúza Turritopsis Nutricula
Kto by nechcel okúsiť nesmrteľnosť? Známy neporaziteľný Highlander si prežil svoje, no aj to je v porovnaní s týmito živočíchmi nič. Odolajú takmer všetkému, prežijú aj vo vesmíre, nestarnú a niekedy ani nepotrebujú jesť. Kiežby sme sa to od nich dokázali naučiť… Prvou skutočne nesmrteľnou sa volá turritopsis nutricula a nájdete ju v hlbinách morí. Tento pozoruhodný živočích žije dokonalý kolobeh života. Po dovŕšení sexuálnej dospelosti sa proces starnutia obráti a začína mladnúť. Celé to funguje dokola a teoreticky by to mohlo pokračovať donekonečna. Predstavte si tú možnosť - mladnúť a starnúť, kedy len chcete. Tento proces, známy ako transdiferenciácia, umožňuje medúze vrátiť sa do štádia polypu, z ktorého sa potom vyvinie nová, geneticky identická medúza. Tento mechanizmus ju robí jedinečnou v živočíšnej ríši a otvára dvere k hlbšiemu pochopeniu procesov starnutia a regenerácie.
Nezmar: Majster regenerácie s otáznikom nad starnutím
Poznáme ho ešte z čias, keď sme drali školské lavice. Na prírodopise či biológii nás učili o nezmarovi. Okrem jeho potvrdených úžasných regeneračných schopností sa vedci dohadujú aj o jeho procese starnutia. Podľa niektorých nezmar jednoducho nestarne. Hoci nezmar vykazuje niektoré znaky nesmrteľnosti a má k nej blízko, skutočne nesmrteľnou je zatiaľ iba spomenutá medúza. Nezmary majú neuveriteľnú schopnosť regenerácie. Z malej časti ich tela, dokonca aj z niekoľkých buniek, sa môže vyvinúť úplne nový jedinec. Táto vlastnosť ich robí mimoriadne odolnými voči poškodeniu a umožňuje im prežiť aj v extrémnych podmienkach. Hoci biologický proces ich starnutia nie je tak jednoznačne definovaný ako pri turritopsis nutricula, ich schopnosť neustálej regenerácie naznačuje, že by mohli byť na pokraji biologickej nesmrteľnosti.
Dvojdyšník: Prežije aj v najťažších podmienkach
Živočích zo skupiny násadoplutvovcov má hneď vo svojom mene prvú výhodu. Bez problémov dokáže dýchať vo vode i na suchu - okrem žiabier má aj jednoduché pľúca. Jedným z našich nesmrteľných kandidátov je bahník západoafrický. Keď sa mu nedarí, uzatvorí sa do kokónu a prežije aj bez prísunu živín. Podobný prípad sa stal, keď dvojdyšníka prenášali v kovovej škatuli s bahnom. Tá sa však počas presunu stratila a našli ju až o pol roka. Blato sa zmenilo na suchý piesok, no keď dvojdyšníka pokropili vodou, opäť ožil. Táto schopnosť estivácie (letného spánku) či hibernácie (zimného spánku) mu umožňuje prežiť obdobia sucha alebo nedostatku potravy tým, že zníži svoj metabolizmus na minimum a obalí sa ochranným slizovitým puzdrom.
Tardigrády (Pomalky): Mikroskopickí preživší vesmíru
Veľké sotva 1 milimeter, tieto mikroskopické stvorenia, známe aj ako pomalky alebo vodné medvede, dokážu prežiť aj tam, kde aj Bear Grylls zlyháva. Prežijú teplotu vo vriacej vode, extrémnu radiáciu, vesmírne vákuum, existujú už vyše jeden a pol miliardy rokov a prežili všetky masívne prírodné katastrofy. Podľa všetkého to budú posledné organizmy, ktoré na Zemi zhasnú svetlo. Ich extrémna odolnosť je daná schopnosťou vstúpiť do stavu kryptobiózy, kde sa ich metabolizmus spomalí takmer na nulu. V tomto stave dokážu odolať podmienkam, ktoré by okamžite zabili takmer akýkoľvek iný známy organizmus.
Zoznámte sa s tardigradom, najodolnejším zvieraťom na Zemi - Thomas Boothby
Weta: Novozélandský "zombie chrobák"
Tohto nechutne vyzerajúceho chlapíka, ktorý vzhľadom pripomína obrovského švába, na Slovensku našťastie nepoznáme. Weta pochádza z Nového Zélandu a hoci by pokojne prežil aj v nižších teplotách, páči sa mu práve v tejto zemi Pána prsteňov. Weta je rovnako odolný, ba čo viac - nezamrzne. Jeho krv obsahuje proteín, ktorý zabraňuje telesným tekutinám zamrznúť. Dokáže sa prepnúť do akéhosi „zombie štádia", keď srdce a mozog sú oficiálne mŕtve, no v momente oteplenia žijú akoby nič. Táto schopnosť ich umožňuje prežiť extrémne nízke teploty, kedy sa ich telo prakticky zastaví a ožije až pri návrate do priaznivejších podmienok.
Korytnačky: Spomalené starnutie s tajomstvom
Možno nie sú doslova nesmrteľné, ale ich proces starnutia je podobne fascinujúci ako v prípade medúzy. V momente, ako dosiahnu pohlavnú dospelosť, ich orgány prestanú starnúť. Medzi mladou a starou korytnačkou teda nie je veľa biologických rozdielov. Keby sa dokázali liečiť, nikdy nezomrú - zabíjajú ich choroby, nikdy nie staroba. Niektoré druhy korytnačiek sa dožívajú viac ako sto rokov, pričom ich telo vykazuje minimálne známky opotrebenia. Ich dlhovekosť je spojená s pomalým metabolizmom a vysokou schopnosťou opravy DNA.
Košovky (Hexactinellidea): Tisícročné morské spomienky
Možno ste o živočíchovi s názvom Hexactinellidea nepočuli, ale jeho to určite netrápi - vy ste tu na sotva sto rokov, on žije tisícky. Niektoré z tých špongiovitých lovcov sa dožijú až 15 000 rokov. Ide o najstaršie organizmy na planéte. Vedci od nich získali množstvo informácií - napríklad štúdiom koncentrácie mangánu, vápnika a kyslíka zistili, ako sa menila teplota mora posledné tisícky rokov. Ktovie, čo sa od nich ešte dozvieme. Tieto hlbokomorské hubky rastú extrémne pomaly a ich dlhovekosť im umožňuje uchovávať záznamy o klimatických podmienkach v mori po tisícročia, čo z nich robí cenný zdroj informácií pre vedcov.
Rypoš lysý: Cicavec, ktorý ignoruje Gompertzov zákon
Podľa novej štúdie je rypoš lysý jediným známym cicavcom, u ktorého sa v starobe nijako nezvyšuje riziko smrti. Zvieratá staré 20 či 30 rokov neumierajú s väčšou pravdepodobnosťou ako polročné. U ľudí, slonov i myší je pritom faktom, že s rastúcim vekom sa šance na smrť zvyšujú. Najprv veľmi pomaly, ale postupne rýchlejšie a rýchlejšie (tzv. Gompertz-Makehamov zákon) všeobecne platný naprieč živočíšnymi druhmi. Ak sa výnimka u rypošov potvrdí aj v ďalších štúdiách, pôjde naozaj o nefalšované vedecké prekvapenie. Rypoše sa dokázali vyvinúť celou radou zaujímavých adaptácií. Účel niektorých z nich je zjavný: zvieratá sú napríklad schopné prežiť extrémne dlho v prostredí s veľmi nízkou koncentráciou kyslíka - a dokonca sa spamätajú aj z takmer 18-minútového pobytu v atmosfére úplne bez kyslíka. Zrejme vďaka tomu, že majú pozmenený metabolizmus a na obmedzenú dobu môžu prežívať na nezvyčajne vysokých krvných zásobách cukru fruktózy, na vymedzenie štiepenia nie je potrebný kyslík.
Ďalšie vlastnosti rypošov, ktoré nie sú tak priamočiarym prispôsobením svetu pod zemou, sú pre nás o to lákavejšie: už roky napríklad vieme, že rypoše len veľmi zriedkavo trpia rakovinou. Zrejme preto, že ich telo vytvára veľké množstvo nezvyčajnej formy cukru (hyalouronanu), ktorý predchádza zhlukovaniu buniek do nádorov. Z nášho hľadiska extrémne žiaduca vlastnosť vznikla možná vďaka tomu, že príslušný cukor pomáha udržiavať namáhanú kožu rypošov elastickú. Snáď ešte radšej by sme však videli napodobenie ďalšej žiaducej vlastnosti rypošov - ich starnutie, respektíve nestárnutie. Už dlhšiu dobu vieme, že tieto zvieratá nevykazujú známky fyzického úpadku. V ich mozgu vznikajú neuróny aj v dospelosti, zatiaľ čo u nás sa ich tvorba prakticky zastaví (s drobnými výnimkami). Nepozorujeme u nich zmeny srdcovej činnosti, nemení sa im zloženie kostí, neubúda im svalov a nedochádza k niektorým metabolickým zmenám spájaným so starobou.
Starí rovnako dobrí ako mladí: Rypošie tajomstvo dlhovekosti
V prírode sa rypoše dožívajú podľa odhadov biológov dvoch až troch rokov života. V zajatí to môže byť podstatne dlhšie. Biológovia na základe ich veľkosti (dospelé medzi 30 až 80 gramami), čo je vo zvieracej ríši ďalšie všeobecne platná štatistická zákonitosť, predbežne odhadovali dĺžku života v zajatí maximálne na zhruba šesť rokov. Iné metriky (napríklad odhad podľa dĺžky gravidity, ktorý štatisticky tiež u väčšiny druhov vychádza dosť presne) dávali odhady vyššie, rypoše ich však dokázali všetky hravo tromfnúť. Nie je tak divu, že štatistiky o ich úmrtnosti sa zbierajú pomerne ťažko už preto, že to chce dostatok času. Biologička Rochelle Buffensteinová nazbierala ojedinelú zbierku údajov o necelých štyroch tisíckach rypošov. Rozbor týchto údajov ukazuje, že úmrtnosť zvierat sa od dosiahnutia pohlavnej dospelosti (približne šiestich mesiacov) nezvyšuje, dokonca skôr trochu klesla. U šesťmesačných zvierat bola pravdepodobnosť úmrtia 1:10 000 na deň. U zvierat starších ako 15 rokov podľa výsledkov bola 1:12 000. Táto absencia zvyšujúcej sa úmrtnosti s vekom je priam šokujúca a naznačuje, že rypoše sa buď nestarnú v tradičnom zmysle slova, alebo majú extrémne účinné mechanizmy na opravu poškodení súvisiacich so starnutím.
Ďalší fascinujúci tvorovia s neobyčajnými vlastnosťami
Svet zvierat skrýva oveľa viac prekvapení. Napríklad ošípané sa dokázali naučiť hrať jednoduché počítačové hry a vedeli rozlišovať rôzne objekty, čo ukazuje ich kognitívne schopnosti. Slony sú v otázke sexu veľmi otvorené a často sa prejavujú aj homosexuálnym správaním, pričom mimo obdobia párenia si samci navzájom prejavujú náklonnosť a vytvárajú si pevné väzby.
Hoci homár nesmrteľný nie je, k dokonalosti mu veľa nechýba. Má v tele enzým, ktorý dokáže opravovať poškodenú DNA, a tým pádom starne len veľmi pomaly, pričom známy je prípad homára s vekom až 140 rokov. Jednou z najcennejších vecí, ktoré môžete nájsť v mori, sú zvratky z vorvaňa, nazývané ambra. Čerstvá odpudivo páchne, no časom získava jemnú zemitú a pižmovú vôňu, vďaka čomu je vysoko cenená ako prísada do parfúmov.
Austrálsky klokan Wallaby má tiež svoje zvláštnosti. Vyhľadáva makovicové polia, kde sa doslova "nafetuje" morfiom a v "rauši" vystrája, čím vyšľapáva kruhy na poliach. Hyeny škvrnité vytvárajú matriarchálne spoločenstvá, kde samice dominujú nad samcami, a to platí aj v prípade sexu, kde samica má "pseudopenis", ktorý môže samec v prípade jej nechuti k páreniu sťažiť.
Blobfish alebo Psychrolutes marcidus je ryba, ktorá sa síce stala víťazkou súťaže o najškaredšie zviera, no jej extrémny výzor je spôsobený tým, že sa nachádza mimo svojho prirodzeného prostredia - na dne oceánov v hĺbke až 1 kilometer, kde ju obrovský tlak vody drží v normálnom tvare. Aj keď sa to nezdá, hroch patrí medzi najnebezpečnejšie africké zvieratá.
Schopnosť meniť farby nemajú iba chameleóny. Sépie sú majsterkami premien, majú citlivé kožné bunky, ktoré sa dokážu zmeniť v okamihu, čím mätú korisť alebo odstrašujú predátorov.
Medúzy sú rôsolovité morské tvory, ktoré sa nachádzajú v každom oceáne a niektoré aj v sladkej vode. Niektoré medúzy žiaria v tme vďaka bioluminiscenčným orgánom. Môžu sa tiež naklonovať samy seba a ak sú rozrezané na dve časti, môžu sa regenerovať do dvoch nových organizmov. Tvar ich zvona poskytuje vedcom nové možnosti chápania efektívneho podvodného pohonu. Nie všetky medúzy majú chápadlá, existuje obria medúza zvaná „ružový lakomec“. Medúzy nemajú mozog, no ich pohyby inšpirovali nové spôsoby lietania a podvodných robotov. Prášok z medúz bol dokonca použitý pri tvorbe slaného karamelu. Sú zložené z viac ako 90% vody a ich telová hmota je prevažne rôsolovitý materiál s názvom „mesoglea“.
Na druhej strane spektra nebezpečnosti stojí štvorhranka smrteľná, ktorá je najnebezpečnejším živočíchom v živočíšnej ríši, pričom od roku 1954 sa zaznamenalo 5568 úmrtí týmto živočíchom.
Väčšina zvierat, ktoré sme spomenuli, nám ukazuje, ako príroda dokáže obchádzať alebo dokonca zvracať procesy, ktoré považujeme za nevyhnutné, ako je starnutie a smrť. Tieto fascinujúce adaptácie nám nielen rozširujú obzory o rozmanitosti života na Zemi, ale môžu v budúcnosti inšpirovať aj pokroky v medicíne a predĺžení ľudského života.
tags: #ktoe #zviera #moze #byt #nesmrtnelne