Svetové ekonomické fórum (World Economic Forum) už dvadsať rokov vydáva Správu o globálnych rizikách a predstavuje ju na začiatku roka. Hodnotenie rizík je založené na prieskumoch medzi stovkami expertov z vládnych inštitúcií, z biznisu, akademickej sféry aj špecializovaných agentúr. Podľa miery ohrozenia vzniká každý rok TOP10 globálnych rizík a zároveň výhľad na dva a desať rokov. Analytický tím ALISON Slovakia sa sústredil na globálne technologické riziká a ich urgentnosť. Ak sa na predpovede pozeráme s odstupom, ukazuje sa, že rozhodne neboli a nie sú odtrhnuté od reality. Práve naopak - kľúčové technologické a bezpečnostné riziká, na ktoré fórum dlhodobo upozorňuje, sa v posledných rokoch potvrdzujú v praxi rýchlejšie ako predpovede. Na technológie, najmä na umelú inteligenciu sa prestávame pozerať iba ako na príležitosti rastu a stávajú sa zdrojom nových typov ohrozenia.
To, čo ešte pred pár rokmi v správach pôsobilo futuristicky, dnes zažívame v každodennom živote. Podvodné telefonáty generované umelým hlasom, falošné videá, masívne phishingové kampane a úniky údajov menia náš život a vnímanie reality. Riziko straty dôvery v digitálny svet, o ktorom sa hovorilo ešte pred pár rokmi na pódiách a v televíznych štúdiách, sa naplnilo veľmi konkrétne. Ľudia si už nemôžu byť istí, či komunikujú so skutočnou osobou, firmou alebo inštitúciou. Potvrdila sa aj téza, že kyberbezpečnosť nie je technický detail, ale otázka fungovania štátu a ekonomiky. Výpadky nemocníc, útoky na verejné služby či narušené dodávateľské reťazce ukazujú, že digitálne incidenty majú reálne dosahy na zdravie, peniaze a každodenný život. Presne tento posun - od ochrany IT systémov k odolnosti spoločnosti bol jedným z hlavných varovaní WEF, ktoré sa dnes ukazuje ako presné. Naplnilo sa aj varovanie pred geopolitickou fragmentáciou, ktorú spôsobili technológie. Svet sa delí na technologické bloky, podľa pravidiel ochrany údajov či cloudových úložísk. Vedomostné databázy a pravidlá používania AI sa líšia podľa regiónov a bezpečnostné slabiny vznikajú práve na rozhraniach medzi nimi. Toto nové usporiadanie sveta a konkurenčný boj nového milénia zvyšujú zložitosť aj cenu ochrany a vytvárajú priestor pre nové typy útokov, ktoré nepoznajú hranice.
Realita ako ilúzia: Pohľad do hlbín vnímania
Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, že naše zmysly nás môžu klamať o skutočnej podstate vesmíru? Odráža náš pohľad na svet späť na nás samých, na to, kým a čím sme, a na rozhodnutia, ktoré robíme? Svet, ktorý si budujeme, nás tiež konfrontuje s otázkami: Čo ak realita, ktorú vnímame, nie je nič iné ako zložitá ilúzia vytvorená našou mysľou? Kedysi sme si mysleli, že Zem je plochá, pretože tak vyzerá. Pytagoras zistil, že sme sa mýlili. Potom sme si mysleli, že Zem je nehybným stredobodom vesmíru, opäť preto, že to tak vyzerá. Koperník a Galileo znovu objavili, že sme sa mýlili. Galileo sa potom zamýšľal, či by sme nemohli nesprávne interpretovať naše skúsenosti aj inými spôsobmi. Napísal: „Myslím si, že chute, vône, farby a podobne prebývajú v našom vedomí. Ak by bolo odstránené živé stvorenie, všetky tieto kvality by boli zničené.“ Mohol byť Galileo správny?
Neurovedci nám hovoria, že približne tretina mozgovej kôry je zapojená do videnia. Keď len otvoríte oči a rozhliadnete sa po tejto miestnosti, miliardy neurónov a bilióny synapsií sú zapojené. To je trochu prekvapujúce, pretože ak sa vôbec zamýšľame nad videním, myslíme si, že je to ako fotoaparát, ktorý iba zhotoví snímku objektívnej reality, taká, aká je. Áno, je tu časť videnia, ktorá je ako fotoaparát - oko má šošovku, ktorá zaostruje obraz na zadnú stranu oka, kde sa nachádza 130 miliónov fotoreceptorov. Takže oko je ako fotoaparát s 130 megapixelmi. To však nevysvetľuje miliardy neurónov a bilióny synapsií, ktoré sú zapojené do videnia. Čo tieto neuróny robia? Neurovedci nám hovoria, že v reálnom čase vytvárajú všetky tvary, objekty, farby a pohyby, ktoré vidíme. Zdá sa, že iba robíme snímku tejto miestnosti tak, ako je, ale v skutočnosti všetko, čo vidíme, konštruujeme. Predstavte si na chvíľu, že to, čo vnímame ako realitu, je skôr podobné sofistikovanému počítačovému rozhraniu, ktoré náš mozog zručne navrhol, aby zjednodušil komplexné fungovanie sveta. To je podstatou teórie Hoffmana, ktorá vyzýva myšlienku, že naše zmysly nám dávajú priamy prístup k vonkajšiemu svetu. Podľa Hoffmana komplexnosť reality spôsobuje, že zostáva skrytá pred naším chápaním. Naznačuje, že naše vnímanie sveta nie je priamym zobrazením objektívnej reality. Predpokladali sme, že existuje dosť tesný vzťah medzi našimi vnemami a realitou. Ak sa pozriem hore a uvidím mesiac, potom tam vonku v priestore a čase niečo existuje, čo zodpovedá tomu, čo vnímam. A ak vezmeme evolučný proces vážne, tak toto je vylúčené. Naše vnímania sú tam, aby viedli adaptívne správanie. Bodka. Nie sú tam, aby vám ukázali pravdu. Evolúcia nám dala vnímania, ktoré vedú adaptívne správanie, a súčasťou tohto procesu je skrývanie pravdy a poskytovanie „sladkostí pre oči“. Prístup Hoffmana vyžaduje radikálnu reformuláciu nášho chápania povahy objektívnej reality a nášho chápania času vo svetle evolučných výsledkov. Navrhuje, že vedomie, a nie priestor a čas a fyzikálne objekty, je fundamentálne. Naša najlepšia veda nám hovorí, že priestor a čas nie sú fundamentálne.
Hoffmanove myšlienky vyvolali značný záujem a diskusie, ale stojí za to spomenúť, že ide o aktívnu oblasť výskumu. Vedecká komunita aktívne skúma platnosť a dôsledky jeho teórií. Kritici, hoci sú Hoffmanovými nápadmi fascinovaní, poukazujú na ich špekulatívnu povahu a výzvy empirického testovania.
Kybernetická odolnosť: Základné piliere v čase hrozieb
Ak prijmeme, že tieto technologické riziká sa reálne potvrdzujú, logická otázka znie: čo s tým? Čo urobiť dnes, zajtra a prakticky a zrozumiteľne, aby sme budovali kybernetickú odolnosť? Žijeme v čase, keď sa hrozby šíria rýchlejšie než pravidlá, ale základné piliere kyberbezpečnosti vieme postaviť.
Základom mitigácie kybernetických rizík je viditeľnosť do toho, čo sa deje v infraštruktúre, a kontrola nad tým. Organizácie musia vedieť, aké systémy majú, kde sú ich dáta, kto k nim pristupuje a čo je kritické pre chod firmy alebo inštitúcie. Bez tohto prehľadu nefunguje žiadna ďalšia ochrana. Prakticky to znamená: mať zmapované aktíva s definovanými vlastníkmi, spracovanú analýzu rizík a dopadov, zavedené bezpečnostné procesy, zvládnuté riadenie identít, viacfaktorové overovanie, zavedený princíp minimálnych oprávnení - teda že každý má prístup len k tomu, čo skutočne potrebuje. A nad tým všetkým mať dohľad.
Druhou vrstvou sú moderné bezpečnostné nástroje. Klasický antivírus už nestačí. Nevyhnutnosťou sa stávajú EDR a XDR riešenia, ktoré dokážu správanie v systémoch sledovať v kontexte a spolu s ďalšími nástrojmi reagovať aj na neznáme hrozby. Rovnako dôležité je logovanie a centrálny dohľad podporený SIEM riešeniami, ktorý ústi do komplexného SOC, aby útok neostal nepovšimnutý celé dni či týždne. Tento problém, keď sú útočníci v sieti niekoľko dní či mesiacov, stále pretrváva.
Špecifickú kapitolu tvorí ochrana pred AI podporovanými útokmi a dezinformáciami. Tu technológia sama osebe nestačí. Firmy a inštitúcie potrebujú jasné overovacie procesy. Napríklad ako sa potvrdzujú platby, zmeny účtov, pokyny manažmentu či komunikácia s verejnosťou.
Veľmi silným, no často podceňovaným nástrojom je príprava na incidenty. Zálohy, krízové plány a cvičenia rozhodujú o tom, či je kybernetický útok existenčný problém alebo „len“ vážny incident. Záloha, ktorú nikto netestoval, je ilúzia bezpečnosti. A ani krízový plán na papieri v reálnej situácii nepomôže nikomu.
Dôležitým posunom v myslení je prechod od ochrany systémov k odolnosti organizácie. To znamená počítať s tým, že útok raz príde. Otázkou je, ako rýchlo sa dokážeme rozhodovať, komunikovať a obnoviť kľúčové funkcie. Kyberbezpečnosť sa tu prepája s riadením rizík, právom, komunikáciou aj vzťahmi s topmanažmentom. Proste kyberbezpečnosť už nie je iba „téma pre ítečkárov“.
Nikdy, ani v tomto prípade nezabúdajte, akí dôležití sú ľudia. Bezpečnostné školenia nemajú byť formálne, ale praktické a pravidelné, zamerané na reálne scenáre. Skutočné riziko nespočíva v samotnej umelej inteligencii, ale v spôsobe, akým s ňou pracujeme. V ostatnom čase sa vo firmách a v organizáciách stretávame s nekontrolovaným využívaním AI nástrojov, ktoré spracúvajú osobné údaje. Ak do verejných, zdravotníckych, či akýchkoľvek procesov vpustíme generatívne modely bez jasných pravidiel a kontroly, dokážeme síce za pár sekúnd vytvoriť text, no zároveň aj veľmi rýchlo vyrobiť problém. Prvý problém si vyrobíte s porušením GDPR a čoskoro aj s AI Act. Ten už formálne platí a jeho kľúčové povinnosti sa začnú naplno uplatňovať v roku 2026. Druhý problém nastane v momente zneužitia týchto údajov. Ak má byť umelá inteligencia pomocníkom a nie rizikom, musí sa používať rozumne. Školenia o AI by mali viesť ľudia, ktorí chápu nielen technológiu, ale aj bezpečnosť a zodpovednosť. Zjednodušene povedané, mitigácia kybernetických rizík dnes stojí na kombinácii technickej ochrany, zdravého sedliackeho rozumu a pripravenosti na krízu.
Článok prinášame v spolupráci s ALISON Slovakia.
Yuval Noah Harari: AI ako mimozemská inteligencia a ohrozenie demokracie
Yuval Noah Harari, svetoznámy historik, autor bestsellerov Sapiens, Homo Deus či Nexus a profesor na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, patrí medzi popredných mysliteľov našej doby. Podľa Harariho nie je najväčším problémom AI samotná technológia, ale skôr to, ako sa využíva na rozdeľovanie ľudí. „Ľudia sú stále silnejší ako umelé inteligencie. „Keď uveríte, že ľudia, ktorí nemyslia ako vy, sú vaši nepriatelia, demokracia sa rúca. Voľby sa menia na vojnu,“ varuje.
Harari upozorňuje, že v poslednom desaťročí prebiehal boj medzi algoritmami o našu pozornosť. Algoritmy prišli na to, že najjednoduchším spôsobom, ako zaujať ľudskú pozornosť, je vyvolávať strach, nenávisť či chamtivosť. Podľa neho je desivé, že ak už teraz dochádza k poškodeniu spoločnosti v dôsledku chybných cieľov primitívnych sociálnych médií, aké dôsledky môžu mať oveľa vyvinutejšie AI o 20 či 30 rokov? „Čo ak bude cieľ algoritmov opäť nesprávne nastavený?“
Harari zdôrazňuje, že na pochopenie revolúcie, ktorú prináša AI, je nevyhnutná historická perspektíva. „Existuje mnoho kníh o umelej inteligencii, no moja kniha Nexus nie je o AI. Je o dlhodobej histórii informačných sietí. Podľa neho je AI výnimočná tým, že je prvou technológiou v dejinách ľudstva, ktorá dokáže robiť rozhodnutia a tvoriť nové myšlienky samostatne. „Radšej hovorím o AI ako o mimozemskej inteligencii,“ tvrdí Harari. Nemyslí tým však, že by prišla z vesmíru, ale že jej spôsob myslenia je zásadne odlišný od ľudského. „S každým rokom sa umelá inteligencia stáva menej umelou a viac mimozemskou.“ Ako príklad uvádza AlphaGo, ktorý v roku 2016 porazil svetového šampióna v hre go. „Ľudia hrajú go už 2500 rokov, mysleli si, že objavili všetky stratégie. AlphaGo však prišiel s úplne novými spôsobmi hry, ktoré nikto predtým nepoznal,“ hovorí Harari.
AI and the future of humanity | Yuval Noah Harari at the Frontiers Forum
Harari upozorňuje aj na rozšírený mýtus o všadeprítomnosti AI. „Nie všetko je umelá inteligencia. Ak si ráno pripravujete kávu pomocou stroja, ktorý iba vykonáva naprogramované kroky, nejde o AI.“ Varuje, že vnímanie umelej inteligencie je často redukované na interakciu s jazykovými modelmi ako ChatGPT či Gemini, čo môže viesť k mylnému dojmu, že AI je len technologická hračka. „Ľudia si neuvedomujú, že informácie sú základom všetkého. Ak narušíš tento základ, všetko sa môže zrútiť alebo transformovať na niečo nové,“ vysvetľuje Harari.
Poukazuje na to, že demokracia je v podstate konverzácia. „Demokracia je rozhovor, pri ktorom sa skupina ľudí snaží spoločne rozhodovať. Historicky boli veľké demokracie možné len vďaka informačným technológiám ako noviny, telegraf, rádio či televízia. „Ak dôjde k zemetraseniu v informačných technológiách, ako je nástup sociálnych médií či AI, demokracia tým bude otrasená,“ tvrdí Harari. „V Spojených štátoch ľudia hovoria o rozdieloch medzi demokratmi a republikánmi, ale rovnaký problém vidíme v Brazílii, Francúzsku či na Filipínach. Nemôže to byť spôsobené jedinečnými podmienkami každej krajiny.“
Harari zároveň varuje pred možnosťou, že AI dokáže umelo vytvárať intimitu - niečo, čo sa doteraz považovalo za nemožné. Upozorňuje na to, že hoci algoritmy v minulosti dokázali hromadne generovať pozornosť, nikdy nedokázali vytvoriť skutočnú intimitu. „Pozornosť nie je intimita. Nemáte intimitu s veľkým vodcom,“ vysvetľuje. „Po prvý raz v histórii môže byť umelá inteligencia schopná predstierať intímne vzťahy s miliónmi ľudí.“ V kontexte zvyšujúcej sa osamelosti a poklesu ľudskej intimity Harari považuje tento vývoj za potenciálne nebezpečný. Priznáva, že AI môže mať aj pozitívne prínosy. „Potenciálne môžeme mať AI učiteľov, lekárov alebo terapeutov, ktorí poskytujú lepšie zdravotné či vzdelávacie služby než kedykoľvek predtým.“ Napriek týmto výhodám Harari zdôrazňuje, že najdôležitejšie lekcie sa často neučíme v škole, ale počas prestávok, pri hre a sociálnej interakcii s ostatnými. „Toto by nikdy nemalo byť automatizované.“
Tvrdí, že technologické spoločnosti neustále odvádzajú pozornosť od skutočného problému. „Len ľudia majú slobodu prejavu. Boti ju nemajú. „Firmy neustále prenášajú vinu na ľudí, aby chránili svoje obchodné záujmy.“ Algoritmy sú podľa neho skutočnými tvorcami obsahu, ktorý sa dostáva k používateľom. „Ľudia neustále vytvárajú obsah. Niekto šíri nenávisť, iný lekcie biológie alebo recepty na varenie. Algoritmy rozhodujú, čo z toho získava pozornosť.“ Sociálne siete podľa neho optimalizujú svoje algoritmy tak, aby maximalizovali čas, ktorý používateľ strávi na platforme. „Algoritmy zistili, že najjednoduchší spôsob, ako zaujať ľudskú pozornosť, je tlačiť na strach, nenávisť a chamtivosť.“ Harari prirovnáva tento proces k potravinárskemu priemyslu, ktorý zistil, že ľudia milujú jedlá plné soli a cukru. „Potravinárske firmy nám dávajú stále viac toho, čo máme radi, bez ohľadu na to, že nám to škodí. Sociálne siete robia to isté s našou mysľou.“
Najväčším problémom podľa Harariho však nie je obsah samotný, ale to, ako ho algoritmy selektívne šíria. „Ak sa šíria konšpirácie o imigrantoch, firmy tvrdia, že len umožňujú slobodu prejavu. V skutočnosti je to algoritmus, ktorý tento obsah šíri a odporúča. Algoritmus je editorom. Ak sledujete video plné nenávisti, algoritmus vám automaticky prehrá ďalšie, podobné.“ Podľa Harariho by sa tento mechanizmus mal zakázať alebo aspoň regulovať. „Nemôžeme povoliť, aby algoritmy rozhodovali o tom, čo vidíme a čo ignorujeme. Algoritmy nie sú ľudia, nemajú právo na slobodu prejavu.“
Harari tvrdí, že demokracia môže fungovať len vtedy, ak jednotlivé strany vnímajú svojich oponentov ako rivalov, nie ako nepriateľov. „Keď sa začne veriť, že druhá strana sa snaží zničiť vás a váš spôsob života, voľby sa zmenia na vojnu.“ Podľa neho je demokracia ako krehká rastlina, ktorá potrebuje špecifické podmienky na prežitie. Dnes však dochádza k extrémnemu polarizovaniu spoločnosti, kde si jednotlivé strany prestávajú veriť. „Ak jedna strana neverí voľbám alebo si myslí, že sú zmanipulované, demokracia nemôže fungovať.“ Ako príklad uvádza situáciu vo Venezuele, kde Maduro kontroluje volebný proces napriek tomu, že podľa jasných dôkazov prehral. „Venezuela bola jednou z najbohatších krajín Južnej Ameriky, ale dnes štvrtina populácie z nej utiekla.“ Podobnú hrozbu vidí aj v Spojených štátoch, kde Trump odmietol uznať výsledky volieb a 6. januára 2021 sa pokúsil zabrániť pokojnej výmene moci.
Harari zdôrazňuje, že najjednoduchšie na automatizáciu sú pracovné pozície založené na spracovaní informácií. Práca, ktorá si vyžaduje kombináciu sociálnych zručností a motorických schopností, ako je napríklad práca sestry, bude oveľa ťažšie nahraditeľná. „Sestra, ktorá ošetruje plačúce dieťa, musí mať nielen technické zručnosti, ale aj schopnosť komunikovať a utešiť ho.“ Podľa Harariho však AI revolúcia prinesie ešte väčší problém než samotnú automatizáciu - neustálu potrebu ľudí prispôsobovať sa a rekvalifikovať. „Budú miznúť staré pracovné pozície, vznikať nové, ale aj tie budú rýchlo zanikať. Ľudia sa budú musieť prispôsobiť štyri, päť, šesťkrát za život, aby zostali relevantní.“
Harari sa zamýšľa nad tým, či môže umelá inteligencia jedného dňa získať vedomie alebo či ho už dokonca predstiera. „Je to otázka za bilión dolárov. Nevieme, čo vedomie vlastne je ani ako vzniká v organickom mozgu.“ Podľa neho existuje veľký zmätok medzi pojmami inteligencia a vedomie. „Inteligencia je schopnosť dosahovať ciele a riešiť problémy.“ Doterajšie AI systémy riešia problémy úplne odlišne ako ľudia. „Nemajú žiadne pocity. Ak vyhrajú partiu šachu, necítia radosť. Ak prehrajú, necítia smútok.“ Harari upozorňuje, že hoci nevieme, ako vzniká vedomie, spoločnosť môže byť presvedčená, že AI má pocity, ak to bude dobre predstierať. „Existuje obrovský stimul na to, aby boli AI systémy trénované predstierať, že sú živé, že majú pocity.“ Vyslovil tiež kontroverzný názor, že spoločnosť môže začať akceptovať AI ako vedomé bytosti bez akýchkoľvek dôkazov, podobne ako sa dnes uznáva, že psy či iné zvieratá majú pocity. „Nikdy necítime pocity iných ľudí alebo zvierat. Iba predpokladáme, že ich majú na základe správania.“ Existuje dokonca právna cesta, ako sa to môže stať. „V Spojených štátoch nemusíte byť ľudskou bytosťou, aby ste mali právnu subjektivitu.“
Vizionár a historik tiež hovorí o tom, že čoraz viac ľudí verí v simuláciu - predstavu, že celá naša existencia je len počítačový program. „Ako AI postupuje, táto myšlienka sa zdá byť čoraz pravdepodobnejšia.“ Upozorňuje, že už dnes ľudia žijú v informačných bublinách, ktoré sú podobné simuláciám. „Keď otvoríte svoj telefón a vidíte len obsah prispôsobený svojim záujmom, je to, akoby ste žili v inom svete.“ Podľa neho tento koncept nie je nový. Už starovekí filozofi ako Platón varovali pred tým, že ľudia môžu žiť v ilúziách. „Najznámejšia alegória v gréckej filozofii je Platónova jaskyňa, kde ľudia vidia len tiene na stene a myslia si, že to je realita.“ „Čo bolo kedysi len filozofickým konceptom, sa dnes stáva technickou realitou,“ hovorí Harari. „Platónova jaskyňa sa teraz nachádza vo vašom telefóne.“ Harari varuje, že postupom času sa táto ilúzia môže stať takmer dokonalou.
Harari otvorene priznáva, že keď cestuje po svete a propaguje svoju knihu Nexus, jeho skutočným cieľom nie sú ľudia, ale algoritmy. „Keď sa snažím získať pozornosť, snažím sa zapôsobiť na algoritmy.“ Podľa neho už dnes nevládnu médiám ani publiku tradiční lídri. Algoritmy sa stávajú skutočnými kráľotvorcami, ktorí rozhodujú o tom, čo sa dostane do popredia. „Sme v podstate len uhlíkové bytosti v silikónovom svete. Kontrola sa presúva na algoritmy.“
Harari varuje, že súčasné algoritmy sú stále veľmi primitívne, ale aj tak už dokázali spôsobiť významné škody. „Predstavte si superinteligentnú AI, vytvorenú papierenskou továrňou, ktorej jediným cieľom je vyrábať čo najviac sponiek.“ Hoci tento scenár znie absurdne, Harari tvrdí, že sa niečo podobné už stalo v menšej miere. Tie algoritmy splnili presne to, čo im bolo prikázané - zvýšili zapojenie používateľov. Ale spôsob, akým to dosiahli, zahŕňal šírenie nenávisti, konšpiračných teórií a strachu. Expert upozorňuje, že algoritmy sociálnych médií, ktoré spôsobili takéto sociálne chaosy, sú stále veľmi primitívne. „Ak by sme to porovnali s evolúciou, sme ešte len v štádiu améby. Digitálna evolúcia je však miliardykrát rýchlejšia než organická.“
Mnohí si môžu myslieť, že problém AI by sa dal vyriešiť jednoduchým nastavením správneho cieľa. Harari však tvrdí, že to nie je také jednoduché. „Problém je, že ciele ako ‚zvýšiť používateľské zapojenie‘ alebo ‚vytvoriť zisk‘ sú veľmi ľahko matematicky merateľné. Ale čo ak by ste chceli nastaviť cieľ ako ‚zvýšiť zapojenie používateľov bez toho, aby sa poškodila demokracia‘?“ Podľa neho je veľmi náročné definovať komplexné ciele ako posilnenie demokracie alebo zachovanie sociálnej stability. „Nikto nevie, ako presne zmerať silu demokracie alebo zdravie spoločnosti.“
Dve ľudské rasy? Harari predpovedá technologický pokrok
Harari predpovedá, že technologický pokrok môže vytvoriť dve odlišné „ľudské rasy“. Jednu skupinu tvoria ľudia napojení na digitálnu sieť, ktorí používajú umelú inteligenciu a technológie ako Neuralink od Elona Muska na zvyšovanie vlastnej inteligencie a výkonu. „Ak mám v mozgu čip, ktorý mi umožňuje ovládať počítače a zvyšovať moje IQ na 5000, stávam sa úplne iným druhom ako človek bez toho čipu.“ Jeho predpoveď nie je bez historického precedensu. „V minulosti existovali skupiny, ktoré odmietali písomné dokumenty.“ Napriek všetkému Harari zostáva opatrným optimistom. Verí, že ak porozumieme sile a rizikám informačných sietí, máme ešte šancu konať. „Dúfam, že táto kniha povedie k akcii.“
Vydumanec a Dom svätého Bernarda: Medzi legendou a realitou
Vydumanec, známy aj ako "Dom svätého Bernarda", sa stal predmetom mnohých diskusií a legiend. Je to skutočné miesto, alebo len výplod fantázie? Táto otázka si vyžaduje podrobné preskúmanie dostupných informácií a odhalenie pravdy za týmto tajomným miestom.
Počiatky legendy: Kde sa vzal Vydumanec?Príbeh Vydumanca siaha do dávnej minulosti a je opradený záhadami. Hoci presné historické záznamy sú nejasné, existuje niekoľko teórií o jeho pôvode. Jedna z nich hovorí o tom, že Vydumanec bol kedysi honosným sídlom šľachtickej rodiny, ktorá sa však zaplietla do temných praktík a postupne upadala. Iné príbehy naznačujú, že išlo o miesto spojené s náboženskými obradmi alebo dokonca s alchýmiou. Niektoré zdroje uvádzajú, že názov "Dom svätého Bernarda" mohol vzniknúť neskôr, možno v snahe dať miestu príťažlivejší a mystickejší nádych, alebo ako skreslenie pôvodného názvu či účelu stavby. Je možné, že podobnosť s menom svätca mala prilákať pozornosť alebo naopak, odradiť zvedavcov od skúmania skutočného charakteru miesta.
Fyzická existencia: Existuje Vydumanec reálne?Napriek tomu, že Vydumanec je často spájaný s nadprirodzenými javmi a tajomnými príbehmi, existujú aj svedectvá o jeho fyzickej existencii. Miestni obyvatelia a historici sa delia o spomienky a hypotézy týkajúce sa jeho polohy a vzhľadu. Niektoré z týchto opisov naznačujú, že Vydumanec mohol byť starý, zanedbaný kaštieľ alebo rozsiahle poľovnícke sídlo, ktoré sa nachádzalo v odľahlej oblasti. Je dôležité rozlišovať medzi skutočným historickým miestom a jeho neskoršími interpretáciami v ľudovej slovesnosti. Možno že pôvodná stavba existovala, ale jej vzhľad a funkcia sa časom menili a vplyvom rôznych udalostí sa z nej stalo miesto opradené tajomstvami. Vydumanec by tak mohol byť príkladom toho, ako sa reálne udalosti a miesta transformujú do mýtov a legiend.
Architektonické a historické aspekty: Čo nám hovoria stopy?Ak by sme predpokladali, že Vydumanec mal reálnu fyzickú podobu, môžeme sa zamyslieť nad jeho možnými architektonickými a historickými aspektmi. V závislosti od obdobia jeho vzniku a účelu by mohol niesť stopy rôznych architektonických štýlov. Mohlo ísť o stredoveký hrad, renesančný kaštieľ, barokovú kúriu alebo dokonca o rozsiahle hospodárske zázemie. Preverovanie takýchto hypotéz by si vyžadovalo archeologický výskum a dôkladnú analýzu historických prameňov. Bez konkrétnych dôkazov je však akékoľvek určenie jeho vzhľadu a histórie len špekuláciou. Avšak, samotná legenda o Vydumanci naznačuje, že mohlo ísť o stavbu s určitým významom, ktorá si zaslúžila pozornosť a ktorá v sebe niesla stopy minulosti.
Vydumanec v kultúre a folklóre: Viac než len dom?Legenda o Vydumancovi sa stala súčasťou lokálneho folklóru a inšpirovala mnohých umelcov a spisovateľov. Príbehy o strašidelnom dome, tajomných bytostiach a neobjasnených udalostiach sa šíria z generácie na generáciu. Vydumanec sa tak stáva symbolom nepoznaného, miesta, kde sa prelína realita s fantáziou. Táto fascinácia tajomnom a neznámym je prirodzenou súčasťou ľudskej psychiky. Vydumanec, či už existuje fyzicky alebo nie, slúži ako plátno, na ktoré si ľudia premietajú svoje obavy, túžby a predstavy. Z racionalistického hľadiska by mohlo ísť o reálnu, ale už neexistujúcu stavbu, ktorej pozostatky boli postupne pohltené prírodou alebo zničené ľudskou činnosťou. Príbehy o nej by sa potom mohli zachovať v ústnom podaní, pričom sa časom rôzne detaily menili a pridávali. Ďalšou možnosťou je, že Vydumanec je len kolektívnym dielom fantázie, ktoré vzniklo na základe nejasných informácií, miestnych povestí alebo dokonca len ako vtip či miestna kuriozita. V takomto prípade by sa nejednalo o fyzické miesto, ale o koncept, ktorý žije vo vedomí ľudí. Na druhej strane, niektorí pripisujú Vydumancu mystický charakter. Predstavujú si ho ako miesto s nadprirodzenými energiami, bránu do iných dimenzií alebo domov bytostí, ktoré nie sú z tohto sveta. Tieto interpretácie sú však založené skôr na viere a osobnej skúsenosti než na overiteľných faktoch. Napriek nejednoznačnosti, príbeh Vydumanca nám pripomína, že nie všetko v našom svete je možné vysvetliť logicky a racionálne. Existujú javy a miesta, ktoré nás fascinujú práve svojou neuchopiteľnosťou a ktoré nás nútia zamýšľať sa nad hranicami poznania.
Vydumanec dnes: Prebýva v našich mysliach?Dnes sa otázka existencie Vydumanca stáva menej o jeho fyzickom mieste a viac o jeho trvalom mieste v našej kultúre a predstavivosti. Aj keď sa nenájdu konkrétne dôkazy o jeho existencii, legenda o ňom pretrváva. Vydumanec sa stal akýmsi archetypom tajomného a strateného miesta, ktoré evokuje zvedavosť a túžbu po odhalení skrytých pravôd. Možno že skutočná hodnota Vydumanca nespočíva v jeho fyzickej realite, ale v jeho schopnosti inšpirovať príbehy, podnecovať fantáziu a pripomínať nám, že svet je plný neobjavených tajomstiev.
Gaslighting: Manipulácia s realitou a dôverou
Vydavateľstvo Merriam-Webster každoročne zverejňuje slovo, ktoré v jeho slovníku ľudia vyhľadávajú najčastejšie. Tento rok návštevníkov stránok slávneho anglického lexikónu najviac zaujímalo, čo to znamená „gaslighting“. Mnohí ľudia si asi dokážu vybaviť moment, keď sa snažili upozorniť na chybu druhého, ktorú urobil, ale ten zvrátil situáciu tak, že nakoniec zo všetkého vyšli ako tí chybní oni sami. V doslovnom preklade to znamená plynové osvetlenie, ale s tým nemá mnoho spoločné. Okrem filmu, podľa ktorého pojem vznikol. Psychologický thriller pomenoval režisér George Cukor v roku 1944 Gaslight a do roly manželky obsadil Ingrid Bergmanovú. Manžel, ktorého stvárnil herec Charles Boyer, sa ju snaží dostať do blázinca, aby tak získal prístup k majetku jej tety. Tvrdí jej napríklad, že je kleptomanka, čo potom pred návštevou doloží „ukradnutými“ hodinkami, ktoré „nájde“ v jej kabelke, do ktorej ich však predtým tajne podstrčil. V živote to však často tak dobre nedopadne a Americká psychologická asociácia preto túto manipulatívnu metódu zaradila medzi antisociálnu poruchu osobnosti.
Čo presne človek, ktorý na druhého takto pôsobí, robí a prečo sa to v miernejších verziách odohráva častejšie, než si ľudia mnohokrát všimnú? „Je to psychická manipulácia osobou, ktorá obvykle trvá dlhší čas. Spôsobuje, že obeť spochybňuje platnosť vlastných myšlienok, vnímanie reality alebo spomienok, a obvykle vedie k zmätku, strate sebadôvery a sebaúcty,“ uvádza sa v definícii výrazu. V širšom zmysle slova potom metódu definuje ako „čin alebo praktiku hrubého uvedenia niekoho do omylu najmä pre vlastný prospech.“ Najmä šikovných manipulátorov rozpoznajú ľudia v ich okolí spočiatku ťažko, psychológovia však radia nezameriavať sa na druhých, ale sledovať seba, či človek v kontakte s druhými mení svoje správanie bez toho, aby to bolo vedomé a dobrovoľné.
Zabúdanie a popieranie: manipulátor predstiera, že zabudol na veci, ktoré sa skutočne stali; zneužívajúci môže popierať alebo odkladať napríklad sľuby, ktoré sú pre obeť dôležité. Popieranie a odkladanie síce robia všetci, u gaslightera k nemu však dochádza pravidelne pri absencii skutočných vonkajších obmedzení.
Vydavateľstvo Merriam-Webster slovo „gaslighting“ vyhlásilo za slovo roka, pretože ho ľudia v porovnaní s vlaňajším rokom hľadali o 1740 percent častejšie. Tento druh manipulácie sa totiž nevyskytuje iba v osobných vzťahoch. Môže ísť aj o taktiku firiem alebo o spôsob, ako uviesť do omylu verejnosť. S prekrútením výkladu situácie sa ľudia stretávajú aj v zdravotníctve, a preto existuje aj pojem „lekársky gaslighting„. „Je v tom obsiahnutý náznak zámerného klamania,“ povedal šéfeditor vydavateľstva Peter Sokolowski pri predstavovaní slova. „Len čo si je človek tohto podvodu vedomý, pochopí, že to nie je iba bežná lož typu ‚ja som tie sušienky nezjedol‘.“ Manipulátori sa snažia poprieť pocity toho druhého, prekrúcajú realitu, nútia ho ospravedlňovať sa. Zámerom je oslabiť obeť a jej dôveru vo vlastné vnímanie natoľko, že sa stane závislou od spôsobu, akým jej realitu predkladá manipulátor. Rovnakú dynamiku, akú má gaslighting v osobných vzťahoch, je možné pozorovať aj v iných oblastiach. Zjavná je v politike, kde sa rozšírila najmä vďaka vedomým a cieleným klamstvám, ktoré niektorí politici zámerne šíria. Robia to preto, aby rozostrili realitu tak, že voliči nevedia, kto hovorí pravdu a kto klame. Ľudia sa potom cítia zmätení, dezorientovaní, ba až bezmocní, pretože poznanie faktickej pravdy je často mimo ich dosahu. „Diktátori a budúci diktátori túto taktiku používajú, aby získali moc a kontrolu nad svojimi voličmi.“ Podľa nej sú typickými politickými gaslightermi bývalý prezident Donald Trump a jeho právnik Rudy Giuliani, ktorí priamo použili vety ako vystrihnuté z učebnice o tomto druhu manipulácie. „To je klasická technika gaslightingu - hovoriť obetiam, že ostatní sú blázni a klamú a že gaslighter je jediným zdrojom ‚pravdivých‘ informácií.“ Sarkisová o gaslightingu napísala rovnomennú knihu, v ktorej tiež vysvetľuje, prečo je dobré naučiť sa tento jav rozoznávať: čím viac o ňom človek vie, tým lepšie ho rozpozná. To môže byť prvým zásadným krokom k tomu, ako sa mu ubrániť. Tým ďalším je držať sa pravdy a toho, čím si je človek istý, prípadne si robiť záznamy, fotky a iné dôkazy, aby ich potom nebolo možné vyvrátiť. „V praxi som sa stretla s tým, že obete gaslightingu nechávajú toto správanie pokračovať, pretože si nechcú priznať, čo sa po celý čas deje.“
- Queen consort - kráľovná manželka, nový titul manželky britského kráľa Karola III.
- Loamy - hlinitá (pôda).