Piešťany sa tento rok zapísali do histórie ako jediné slovenské mesto, ktoré sa aktívne zapojilo do Dňa architektúry. Táto iniciatíva, zameraná na podporu povedomia o architektúre a jej hodnote v spoločnosti, prilákala v piatok 3. októbra približne tridsaťčlenný pelotón nadšencov. Cyklistický výlet, obohatený o odborné prednášky, začal pri ikonickej soche Barlolámača a pokračoval cez viaceré významné piešťanské stavby. Trasa viedla k Domu umenia, bývalej detskej nemocnici, pod majestátnu kolonádu, k budovám Základnej umeleckej školy a niekdajšieho obchodného domu Prior. Vrcholom putovania po architektonických skvostoch a historických pamiatkach boli sídliská na Prednádraží.
„Piešťany sú jediným slovenským mestom, ktoré sa tento rok zapojilo, a ja dúfam, že to nie je nejaký trend a budúci rok sa pripojí omnoho viac miest,“ vyjadril sa jeden z organizátorov s nádejou v hlase. „Myslím si, že je dôležité poznať predchádzajúce hodnoty, pretože potom dokážeme oceniť to, čo je nové.“ Táto myšlienka sa stala kľúčovou pre tohtoročnú tému Dňa architektúry - „Umenie v architektúre“.
Umenie ako neoddeliteľná súčasť architektúry: Minulosť a súčasnosť
Za minulého režimu existoval zákon z roku 1965, nazvaný Hlava 5, ktorý presne určoval, aké percento z nákladov na realizáciu stavby má byť vyčlenené na výtvarné diela v jej interiéri alebo exteriéri. Tento zákon odrážal vtedajšiu ideológiu a snahu o integráciu umenia do verejného priestoru, často s propagandistickým účelom. Pri stavbách mimoriadneho ideologického významu, ktoré slúžili na propagandistické ciele doby, ako napríklad Dom umenia v Piešťanoch či Pamätník SNP v Banskej Bystrici, mohla byť výška určenej sumy na výtvarné diela až dve percentá z celkových nákladov. Tieto diela museli byť súčasťou projektovej dokumentácie už od začiatku.
Proces integrácie umenia do architektúry bol vtedy jasne definovaný. Architekt, ktorý projektoval stavbu, navrhol miesta, kde by podľa neho mohli byť umiestnené akceptovateľné umelecké diela. Následne komisia, zložená z odborníkov a zástupcov vtedajšej moci, posudzovala predložené návrhy a vyberala umelca, ktorý mal výtvarné dielo pre danú stavbu zrealizovať. Táto prax, hoci formálne definovaná, často viedla k zaujímavým, niekedy až kontroverzným výsledkom, kde sa stretávali predstavy architekta s rozhodnutiami komisie.
Dom umenia v Piešťanoch: Symfónia farieb v brutalistickom objatí
Zaujímavým príkladom tejto dynamiky je realizácia Domu umenia v Piešťanoch. Táto monumentálna stavba, postavená v štýle brutalizmu v rokoch 1974 až 1979, je dnes ikonou mesta. Architekt Ferdinand Milučký, tvorca tejto architektonickej dominanty, súhlasil s návrhom sochy s názvom „Óda na mladosť“. Avšak, jeho nesúhlas vyvolala veľkorozmerná maľba „Symfónia o človeku“. Napriek jeho výhradám a nesúhlasu, vzhľadom na rozhodnutie komisie, bola táto žiarivá maľba, hýriaca farbami a s rozmermi neuveriteľných 18 krát 3 metre, umiestnená do inak strohej a minimalistickej budovy Domu umenia. Toto dielo sa tak stalo výrazným kontrastom k architektúre a dodalo fasáde budovy nečakaný umelecký rozmer.
Autorom sochy „Óda na mladosť“, ktorá sa nachádza v exteriéri Domu umenia, je významný slovenský sochár Emil Venkov. Jeho plastika vznikla v roku 1980 a jej cieľom bolo pôsobiť ako akýsi pútač. Mala pritiahnuť okoloidúcich do gravitačného poľa stánku kultúry, čím by podporila jeho návštevnosť a vnímanie ako centra umenia a spoločenského života. Tento zámer sa stal súčasťou celkovej koncepcie, ktorá mala integrovať umenie do mestského prostredia a zároveň slúžiť ako vizuálny magnet.
Jozef Bubák: Maliar, scénograf, návrhár a tvorca peňazí
V kontexte umenia a jeho prepojenia s architektúrou a verejným priestorom nemožno obísť dielo akademického maliara Jozefa Bubáka. Jozef Bubák sa narodil 23. apríla 1950 v Komárne a zomrel 11. februára 2013 v Bratislave. Jeho umelecký záber bol mimoriadne široký a presahoval tradičné maliarske techniky. Okrem maliarstva sa venoval aj kostýmovej tvorbe, scénografii, scenáristike, choreografii a réžii moderného baletného tanca. Jeho vplyv v týchto oblastiach bol značný a zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej kultúre.
Už od svojich trinástich rokov navštevoval Jozef Bubák v rodnom Komárne ľudovú školu umenia, kde získal prvé základy v umení. V roku 1969 bol prijatý na prestížnu Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Tu študoval pod vedením renomovaných pedagógov. Všeobecné maliarstvo študoval u Dezidera Millyho, voľnú tvorbu a výrobu gobelínov u Petra Matějku a s monumentálnou maľbou sa zoznamoval pod vedením Františka Gajdoša. Tieto študijné roky mu poskytli pevný základ a široký prehľad v rôznych umeleckých disciplínach.
Po ukončení univerzitných štúdií začal Jozef Bubák pôsobiť ako pedagóg. Prednášal na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity, kde odovzdával svoje vedomosti a skúsenosti budúcim architektom. Táto pozícia mu umožnila prepojiť jeho umelecké cítenie s technickými aspektmi staviteľstva, čo sa neskôr odrazilo v jeho tvorbe.
V roku 1978 sa však Jozef Bubák rozhodol pre radikálnu zmenu a stal sa umelcom v slobodnom povolaní. Tento krok mu umožnil plne sa venovať vlastnej tvorbe a experimentovať s rôznymi formami umenia bez obmedzení. V tom istom roku usporiadal na Malej scéne Slovenského národného divadla v Bratislave svoju prvú samostatnú výstavu s názvom „Portréty“. Táto výstava bola predzvesťou jeho úspešnej umeleckej kariéry.
V polovici osemdesiatych rokov 20. storočia nadviazal Jozef Bubák plodnú spoluprácu s baletným súborom Slovenského národného divadla. Pre tento súbor pripravil niekoľko projektov syntetického divadla, ktoré kombinovali rôzne umelecké prvky a vytvárali nové formy umeleckého vyjadrenia. Jeho práca v oblasti scénografie a kostýmovej tvorby mala výrazný vplyv na vizuálnu stránku slovenských baletných inscenácií.
Posledná rozsiahla výstava Jozefa Bubáka sa konala v roku 2005 v Pálffyho paláci v Bratislave pod názvom „Kresby“. Táto výstava predstavila širokej verejnosti jeho majstrovské kresby, ktoré boli svedectvom jeho neobyčajného talentu a technickej zručnosti. O štyri roky neskôr, v roku 2009, vydalo vydavateľstvo Intervention reprezentačnú publikáciu s názvom „Jozef Bubák“. Táto monografia, s rozsahom 576 strán, bola komplexným zhrnutím jeho celoživotného diela a prispela k jeho trvalému odkazu.
Bubákov odkaz v slovenskej mene: Umenie na dosah ruky
Jozef Bubák sa preslávil aj ako autor návrhov slovenských bankoviek. Jeho diela sa tak dostali do každodennej sféry života mnohých Slovákov a stali sa symbolom národnej identity a kultúry. Práve jeho práca na bankovkách bola jedným z kľúčových momentov, ktoré ho presadili nielen v umeleckých kruhoch, ale aj v širšej verejnosti. Jeho návrhy vynikali eleganciou, precíznosťou a silným historickým a kultúrnym odkazom.
Dôkazom jeho významu sú aj viaceré online články a publikácie, ktoré sa venujú jeho životu a dielu. Správy o jeho úmrtí v roku 2013, publikované na portáloch ako teraz.sk, Pravda.sk a SME.sk, zdôrazňujú jeho prínos k slovenskému umeniu a kultúre. Tieto články pripomínajú jeho tvorbu a jeho nezameniteľný vplyv.
Článok v Katolíckom týždenníku z roku 2009 s názvom „Slovenská koruna bola „najkresťanskejšia“ mena“ a informácie o prechode na euro z roku 2008, publikované na iDNES.cz, len potvrdzujú, že práca Jozefa Bubáka na dizajne bankoviek bola dôležitým príspevkom k slovenskej menovej histórii. Jeho návrhy sa stali neoddeliteľnou súčasťou obdobia slovenskej koruny a dodnes evokujú spomienky na túto éru.
Práca Jozefa Bubáka tak predstavuje fascinujúci príklad toho, ako sa umenie môže prelínať s rôznymi aspektmi spoločenského života - od architektúry a divadla až po národnú menu. Jeho život a dielo sú dôkazom, že umenie má moc obohacovať naše prostredie, formovať našu identitu a zanechávať trvalý odkaz pre budúce generácie. Jeho tvorba nám pripomína, že aj v každodenných veciach, ako sú peniaze, sa môže skrývať hlboký umelecký a kultúrny význam.