Cítite sa tak nejako „iní“? Možno si kladiete otázku, čo to vlastne znamená byť „divný“. Oscar Wilde už kedysi múdro povedal: „Buď sám sebou.“ Táto veta hovorí za všetko. Podivnosť totiž obvykle skrýva potenciálnu silu, ktorá len čaká na svoje využitie. V dnešnom svete, kde sa často stretávame s tlakom na konformitu, sa autenticita stáva vzácnym artiklom.
Definícia normálnosti a jej limity
Psychológovia sa dlhé roky pokúšajú definovať pojem „normálnosť“ pomocou rôznych metód. Najviac uznávanou a používanou je štatistická metóda, pri ktorej sa všetci pohybujeme v rámci percentuálnej krivky. Za normálnych sú v tomto ponímaní považovaní ľudia, ktorí tvoria percentuálnu väčšinu populácie. Tento model však stráca zmysel vo chvíli, keď sa zameriame na schopnosť konkrétneho človeka prispôsobiť sa životným podmienkam a byť úspešný. Práve vo svete, kde je zhoda najjednoduchšou možnosťou, je prirodzenosť, čiže autenticita, veľmi žiadaná.
V hĺbke duše túži každý z nás po tom, aby bol skutočnejší, no všetci sa obávame urobiť prvý krok k autentickému sebavyjadreniu. Keď sa však rozhodnete žiť podľa svojho pravého ja, dávate tým zároveň povolenie ľuďom okolo vás, aby urobili to isté.
Vaše jedinečné črty ako sila
Všetci máme určité osobné a osobnostné črty, schopnosti a zručnosti - napríklad fyzické, intelektuálne, emocionálne a iné -, ktoré nás odlišujú od ostatných. Ego nám často našepkáva, že rozdiely sú nedostatky, ktoré by sme mali skryť. Možno ste sa však ešte nenaučili, ako ich efektívne využívať. Namiesto toho, aby ste svoju „podivnosť“ skrývali, naučte sa ju využívať vo svoj prospech. Napríklad vaša stydlivost vás môže premeniť na skvelého poslucháča. Smejete sa často a na všetko? Verte, že existuje mnoho ľudí, ktorí váš štýl humoru ocenia. Keď sa budete snažiť zapadnúť do predstáv niekoho iného, výsledkom bude len priemernosť. V zásade nikto nechce vidieť očakávané.
Každý človek má svoje jedinečné a neopakovateľné vlastnosti. Keď si dovolíte tieto vlastnosti vyjadriť, budete sa cítiť dobre. Naopak, skrývanie jedinečných vlastností a odolávanie svojmu prirodzenému ja vás robí slabšími a vašu osobnosť „temnejšou“.
Nové myšlienky, podobne ako biologické mutácie, sa na prvý pohľad nemusia zdať zapadajúce. Ako však čas plynie, biologické mutácie, nové myšlienky a nové veľké diela si nájdu svoj účel, ktorý na začiatku nebol vôbec zrejmý. Nakoniec všetko prispieva k evolúcii druhu. Keď sa vidíte ako schopných, ostatní vás tiež uvidia ako schopných. Keď sa vidíte ako neschopných, ostatní vás tiež uvidia ako neschopných. V sebavyjadrení je skutočná sila.
Aktivity, ktoré môžu byť vnímané ako „divné“ - a prečo nie sú
Rozprávať sa sám so sebou, vyparádiť sa a ísť sám do kina? To sú neraz veci, ktoré niektorým ľuďom môžu pripadať divné alebo neprirodzené. Nie je nezvyčajné, že ľudí, ktorí takéto veci robia, iní označia za čudákov. Možno by ich však prekvapilo, že podobné aktivity majú na ľudí viacero pozitívnych účinkov. Niektoré z nich sú dokonca prejavom inteligencie. Ak robíte niektoré z týchto vecí, vedzte, že určite nie ste čudák.
Rande sám so sebou
Vybrať sa len tak sám niekam do kina, do galérie či sedieť sám pri stole a popíjať kávu alebo víno by mala byť úplne prirodzená vec. Pokojne aj ísť sám na párty. Mnoho ľudí považuje tieto aktivity za zvláštne, no každý by ich mal z času na čas praktizovať. Každý psychológ vám potvrdí, že by sme mali pravidelne tráviť čas sami so sebou. Dokonca mnohokrát odporúčajú, aby sme sa na rande sami so sebou nahodili, akoby sme šli na rande s niekým iným. Má to hneď niekoľko pozitívnych účinkov pre formovanie vašej osobnosti a tiež pre psychické zdravie.
Keď budete „randiť“ sami so sebou, naučíte sa väčšej samostatnosti, naučíte sa mať viac radi sami seba a, hlavne, naozaj lepšie spoznáte seba samého. Ideálne sa odporúča tráviť tento čas naozaj iba sám so sebou a nie trávením času na mobile a sociálnych sieťach.
📌 Čo robiť na prvom rande? | 7 tipov na rande pre chalanov a dievčatá!
Rozprávať sa so sebou nahlas
Hoci rozprávanie sa samého so sebou môže byť aj prejavom schizofrénie, väčšina zdravých ľudí sa takto rozpráva a psychológovia tvrdia, že na tom nie je nič zvláštne. Občas nám to pomáha vypustiť paru, inokedy si týmto spôsobom lepšie dokážeme utriediť myšlienky.
Každý má svoj vnútorný hlas a niekedy ho počujeme. Najdôležitejšie však je to, či je ten hlas pozitívny, alebo negatívny. Či už prehovárame sami k sebe, alebo niekomu inému. Keď k sebe prehovárame v negatívnom zmysle, má to na nás neskôr aj negatívny účinok. Treba si vždy pripomenúť, že by sme sa k sebe samému mali správať tak, ako by sme sa správali k najlepšiemu kamarátovi.
Okrem toho, rozprávanie nahlas môže pomáhať aj pri vytváraní návykov. Tiež vám to pomôže lepšie zvládať svoje emócie a ukázalo sa, že keď ľudia nahlas pomenovali veci, ktoré hľadali, tak ich našli rýchlejšie.
Nemáte problém nahlas pochváliť sám seba
Tému pozitívneho rozhovoru samého so sebou sme už načrtli vyššie. Áno, rozhovor samého so sebou môže mať niekoľko výhod. Netreba však zabúdať, že by mal byť pozitívny. Ak ste si dobre navarili, dajte si takzvané potľapkanie po pleci a pokojne vyhláste: „Dobre som navaril, som na seba hrdý.“
Urobte to aj v momente, keď sú okolo vás ľudia. Môžu sa smiať, koľko chcú. Aj takáto pre niekoho smiešna vec má pozitívne účinky na vaše psychické a dokonca aj fyzické zdravie. Na prvý pohľad nevinné veci, ktoré dokážu pomôcť s bolesťou a imunitným systémom, znižujú riziko kardiovaskulárnych ochorení a čo viac, inšpirujete tým ľudí okolo seba, aby boli k sebe pozitívnejší a mali sa viac radi.
Usmievať sa len tak
Nie vždy máme chuť sa usmievať, no zhodneme sa na tom, že Slováci nie sú úplne usmievavý národ. Stačí prejsť do Talianska, Španielska alebo inej prímorskej krajiny a uvidíte v uliciach oveľa viac úsmevov. Mnohokrát vidíte úsmev na tvárach týchto ľudí úplne prirodzene. Samozrejme, aj my by sme sa možno viac usmievali, keby máme more a poobedňajšie siesty…
Len málokedy však vidíme ľudí v našich uliciach usmievať sa len tak, nehovoriac o opätovaní úsmevu. Čo je škoda. Usmievanie má mnoho benefitov. Zakaždým, keď podvihnete kútiky úst, váš mozog si spraví malú párty a začne vylučovať hormóny ako dopamín, endorfín a serotonín. Pričom endorfín funguje pri zmierňovaní bolesti a je takým menším opiátom pre mozog. To všetko platí aj pri úsmeve „nasilu“.
Navyše, ľudia, ktorí sa usmievajú, sú prirodzene príťažlivejší, štíhlejší a aj mladší. Každý jeden človek si myslí, že je nejakým spôsobom výnimočný. Istým spôsobom to je pravda, ale občas by sme nemali tomu veriť tak veľmi, lebo pády z piateho poschodia vedia bolieť. Až taký výnimočný nie si.
Znaky „divnosti“, ktoré sú v skutočnosti prednosťami
V každej partii kamarátov sa vždy nájde človek, ktorého všetci ostatní označujú za divného. A presne práve preto ho majú radi. V prípade, že ste jedným z nich, tak sa určite nájdete v nasledujúcich riadkoch.
Voňajú vám zvláštne veci
Natreté zábradlia sú vaša obľúbená vôňa a vždy, keď zahlásite, že vám niečo podobné vonia, ostatní vám hovoria, že ste divný. Prípadne ste človek, ktorý používa až príliš veľa cudzích slov alebo archaizmov a väčšina ľudí okolo vás potom len pozerá, akoby ste spadli z jahody. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo nemáte okolo seba obrovskú partiu kamarátov, ale len váš úzky kruh, ktorý vás dokáže pochopiť.
Dokážete sa zabávať aj bez alkoholu
Veľa ľudí nechápe, ako je to možné, no vy ste takí šialení, že k poriadnej zábave vám stačí vaše vlastné ja a pár kamarátov. Preto väčšinou nemáte potrebu siahať po alkohole alebo nejakej droge. Mnohokrát sa vám stáva, že sa vás dokonca ľudia pýtajú, na čom fičíte a nedokážu pochopiť, že voda, ktorú máte v ruke, naozaj nie je destilát.
Niekedy ste príliš dlho ticho
Ste človek, ktorý sa z času na čas potrebuje zahĺbiť do vlastných myšlienok a dokážete byť aj v hlučnej partii ticho. Najčastejšie sa tak stáva, ak začne niekto niekoho ohovárať a vy to nemáte absolútne za potreby. Prehlušujete túto kvetnatú diskusiu tým, že ste niekoľko minút ticho a vtedy ostatným dochádza, že by sa mali rozprávať o niečom dôležitejšom.
Viete len tak postávať bez pozerania do mobilu
Stojíte na zastávke, ste s priateľmi vonku, v rade pri pokladni a ste ten výnimočný jednorožec, ktorý nepotrebuje hladkať svoj telefón a len tak pozerá do blba. Nechávate sa utopiť vlastným bezmyšlienkovým priestorom, ktorý je istým spôsobom pre niekoho veľmi nekomfortný. Vy však toto pozeranie do blba doslova milujete.
Chutia vám jedlá, ktoré väčšina neznáša
Držková polievka, špenát, huspenina, špiková kosť a mnoho ďalších jedál, ktoré by ostatní označili za nechutné, vy milujete. Nevidel ste Titanic, Hriešny tanec a mnoho ďalších známych filmov, no namiesto toho ste videli aj filmy, ktoré boli zakázané na filmových festivaloch a ľuďom z nich príde veľmi nevoľno. Ak ich niečo naruší, váš deň je potom v úplných ruinách a nič sa vám nedarí. Vy musíte mať každé ráno, či je vonku -20 alebo +34, teplý čaj, rovnako ako niekto potrebuje mať rannú kávu a cigaretku.
Z toho, že ste iný, ešte neznamená, že ste divný! Divní sú možno všetci ostatní.
Vnútorný kritik a jeho úloha
Za divných sa ľudia označujú vo viacerých možných prípadoch. Napríklad, keď máte totálnu katarziu z toho, že počujete škrípať polystyrén o sklo, alebo nemáte radi pivo, nikdy ste nefajčili a mnoho rôznych ďalších dôvodov, prečo vás ľudia považujú za divného. Všetci poznáme ten vnútorný hlas, ktorý nám pri rôznych príležitostiach hovorí: „Vyzeráš hrozne.“ „Si padavka.“ „Priberáš.“ „Toto nezvládneš.“ „Tá blúzka sa sem vôbec nehodí. Mala si si dať radšej šaty.“ „Starneš.“ „Si príliš nízky. Poznám niekoho, kto by bol nízky a rešpektovaný?“ „Si lakomá.“ „Nemáš žiadny talent.“ Príkladov na takéto vety je nekonečne veľa. Podobné myšlienky sa objavujú pravidelne a najlepšie práve vtedy, keď ich vôbec nechceme: znervóznite zásadne vo chvíli, keď si potrebujete udržať pevný hlas a sčerveniete práve v situácii, keď potrebujete pred kolegami zostať nepriestrelnými profesionálmi.
V danom momente si však zvyčajne neuvedomujeme, že nám hlavou bežia podobne kritické myšlienky. V týchto momentoch si skrátka myslíme, že to, čo nám náš vnútorný hlas hovorí, je jednoducho pravda a my sme v skutočnosti tými najhoršími ľuďmi na svete. Hlas, ktorý nám o nás podsúva takéto kritické myšlienky, sa podľa odborníkov dá označiť rôzne, napríklad ako „vnútorný šotek“ alebo podľa Hala Stone-a a jeho manželky Sidry ako „vnútorný kritik“.
Vnútorný kritik je prirodzenou súčasťou každej osobnosti. Je však dôležité poznamenať, že vnútorný kritik sám o sebe nie je žiadnou komplexnou osobnosťou - tou sme my. Vnútorný kritik ako súčasť nášho vnútorného systému má iba jednu jedinú úlohu: jednoducho nás kritizovať. To znamená, že od neho nemôžeme očakávať pochvalu, láskavosť či uznanie za naše snaženie. Čím viac sa mu budeme snažiť vyhovieť, tým na nás bude tvrdší.
Podľa Hala Stone-a je úlohou vnútorného kritika chrániť nás. Tým, že nás neustále kritizuje, posudzuje, hodnotí, nás vlastne chráni pred kritikou z vonku. Tým, že ma skritizuje za moje „hrozné“ oblečenie úplne prvý, ma chráni pred tým, čo si o mojom oblečení budú myslieť ostatní. Predsa ak som ja sám sebe najprísnejším kritikom, čo tam už po tom, čo si o mne budú myslieť ostatní. Z tejto perspektívy teda nejde o to, či má alebo nemá náš vnútorný kritik pravdu, skôr ide o to, pred čím nás má potrebu chrániť. Nejde teda o to, či sme alebo nie sme neschopní, alebo či nosíme hrozné oblečenie, skôr o to, akú potrebu náš vnútorný kritik práve týmito myšlienkami plní. Ak sa zameriame na túto pozitívnu, prospešnú úlohu vnútorného kritika v našom živote, môžeme sa s ním skúsiť porozprávať.
Keď priateľskosť vnímajú ako „divnosť“
Niekto mi povedal: „Vraj som divný.“ A keďže ma tá osoba pozná najlepšie zo všetkých, tak to tak aj musí byť. Nie že by to vadilo jej, ona si už za ten čas zvykla. Ale vraj to vadí iným. Ľuďom z mojej bezprostrednej blízkosti. Ľuďom, s ktorými sa stretnem. Vraj to budem mať v Kórei ťažké. Som divný, pretože som k ľuďom priateľský hneď ako ich stretnem. Ešte nie sme kamaráti. Úprimne, často si ešte ani dobre nepamätám ich meno, ale správam sa k nim, akoby som ich poznal už dlho. Som k nim milý a dôverujem im. A to niektorí z nich občas využijú.
Stretnem nového človeka. Rozprávame sa, bavíme a všetko je v poriadku. A potom poviem niečo, čo si daný človek vysvetlí úplne inak, ako to ja myslím. Jednoducho niečo zoberie osobne. V poriadku, možno niekedy poviem niečo, čo má ďaleko väčší dosah, ako si sám uvedomujem vtedy, keď to poviem. Mal by som si na to dávať väčší pozor. Každý človek je iný a každý má iné obavy a je citlivý na niečo úplne iné. Čo jednému človeku absolútne neprekáža, môže iného nehorázne nahnevať. A ako máš vedieť, že daná vec nahnevá práve toho či oného, keď si ho práve iba stretol a nevieš o ňom skoro nič? Znamená to, že nemáme povedať úplne nič, ak si nie sme istí, že to toho druhého nenahnevá či neurazí? Že máme byť populisti? Že nikdy nemôžeme viesť zmysluplnú konverzáciu?
Ak si všimnem, že reakcia daného človeka nie je taká, ako som čakal, a že napríklad vtip zoberie osobne, tak sa snažím vysvetliť, ako som to myslel. Alebo sa jednoducho ospravedlním a poviem, že som to nemyslel tak, ako to daný človek pochopil. Vraj neviem vyčítať úmysly ľudí. Možno je to pravda, ale naozaj netuším, či to niekto dokáže lepšie ako ostatní. Netuším. A moc ma to nehnevá. Ako som už raz písal, iba preto, že ma niekto raz v živote oklamal, neznamená, že už nikdy nikomu nebudem veriť. Viem, že dobrí ľudia sú okrádaní a podvádzaní viac ako iní, ale ja budem radšej dobrým človekom, ktorého občas niekto podvedie a budem žiť spokojný a šťastný život, ako by som mal byť neustále v strehu a neveriacky sa pozerať na ľudí a na ich úmysly. Samozrejme, že ak ide o biznis a/alebo veľké peniaze, treba byť vždy ostražitý. Ale ak sa jedná o osobný život a to, či to niekto so mnou myslí úprimne alebo nie, to až tak neriešim.
Áno, chcem vyzerať dobre. Áno, chcem sa páčiť ostatným. Ale neurobím preto všetko. Oblečiem si to, čo sa mi páči. A keď sa to zdá iným divné alebo nezvyčajné, je to ich problém. Menšiu výnimku tvorí cestovanie. Keď sa nachádzam v cudzej krajine, snažím sa aspoň trochu priblížiť štýlu obliekania, aké v danej krajine prevláda. Ale nie vždy a nie za úplne každých okolností. Neuveriteľne si užívam prechádzky po meste v zahraničí. Či to boli veľkomestské ulice Sydney v Austrálii, malé uličky starého mesta Chiang Mai v Thajsku, alebo sú to teraz neónmi vysvietené ulice Busanu v Južnej Kórei. Vždy keď kráčam mestom, pozerám sa na ľudí okolo a usmievam sa. Čím viac sú ľudia mrzutí a bez emócie či života v ich tvári, tým viac sa prirodzene usmievam. Pretože ja som na rozdiel od nich šťastný. Aj vtedy, keď kráčam po meste. Aj vtedy, keď prší. Neporovnávam sa s nimi. Nehovorím si, že som lepší alebo som toho dokázal viac ako oni. Ale viem, v danom momente je môj život svetlejší ako ten ich - nech je ich dôvod hocijaký. Možno im môj úsmev pomôže a aspoň trochu vylepší ich deň. A možno si povedia, že som divný, pretože sa usmievam na ľudí na ulici. To prvé im náladu zlepší, to druhé nie.
Ona mi nevyčítala, že som taký, aký som. Chcela mi pomôcť. Iba do daného problému šťuchla a ja som ju dotlačil do toho, aby mi povedala viac. Ten deň bol hrozný. Cítil som sa naozaj na dne. Nevedel som sa stotožniť s tým, že fakt, že som k ľuďom priateľský, ich môže odo mňa odháňať. Myslel som, že byť priateľský je dobré. Bol som v tom, že nemám problém nájsť si nových priateľov. Bol som v tom, že ma ľudia majú radi. Večer som nevedel zaspať a na druhý deň som sa nevedel sústrediť na prácu. Nevedel som, ako tento môj problém vyriešiť. Vedel som, že som za posledné roky prešiel výraznou zmenou svojej osobnosti a verím, že k lepšiemu. To, čo mi bolo povedané, je názor jedného človeka. Názor druhého človeka na teba nie je odrazom teba, ale jeho. Uvedomil som si, že to, čo mi radila, je presný opak toho, čo chcem robiť a za čím si stojím. Chcem byť milý k ľuďom. Chcem im pomáhať aj za cenu, že nič nedostanem naspäť. Stojí mi to za to. A stojí to čierne na bielom aj v mojom manifeste. Chcem sa zlepšovať a rásť ako osobnosť, ale nechcem byť chodiacim robotom bez emócií.
Poznámka: Rozhovor, ktorý v článku spomínam, sa udial, keď som bol v Busane asi iba druhý týždeň.