Začiatok 20. storočia bol obdobím dynamických zmien v spoločnosti, kultúre a v neposlednom rade aj v spôsobe bývania. Vplyv industrializácie, urbanizácie a nových sociálnych prúdov sa odrazil v architektúre aj v interiéroch. Zatiaľ čo v mestách rástli honosné meštianske domy a paláce, na druhej strane sa formovali prvé robotnícke kolónie. V tomto kontexte sa pozrime na konkrétny príklad rekonštrukcie bytu, ktorý sa snaží skĺbiť historického ducha s modernými požiadavkami na bývanie.
Pôvodný stav a prvotné zámery
Pôvodný byt, nachádzajúci sa na druhom podlaží starého štvorpodlažného činžiaku, mal rozlohu 91 m² a pôvodné usporiadanie 3 + 1. Pred rekonštrukciou bol interiér v zlom technickom stave, pričom sa z pôvodného vybavenia podarilo zachovať len časť drevených podláh. Hlavným motívom pre rekonštrukciu sa stala túžba majiteľa, vášnivého zberateľa kníh, vytvoriť priestor, kde by sa zmestila jeho rozsiahla knižnica. Základné usporiadanie bytu, ktoré zodpovedá pôvodnému riešeniu, bolo zachované: spoločenská časť je orientovaná do ulice, zatiaľ čo kuchyňa sa nachádza v centre dispozície. Tri spálne, orientované oknami do tichého vnútrobloku, poskytujú pokoj a súkromie.
Knižnica ako srdce domova
Knižnica sa stala dominantným prvkom celého interiéru. Jej rozsiahle prevedenie nielenže spĺňa požiadavku majiteľa na dostatok úložného priestoru pre knihy, ale zároveň tvorí vizuálne a funkčné centrum obývacieho priestoru. Dubové drevo, použité na podlahu aj na nábytok, dodáva interiéru teplo a eleganciu. Vstavaný nábytok z lakovaných MDF dosiek a neutrálne biele steny slúžia ako pozadie, na ktorom vynikajú farebné obrazy a samozrejme, knihy samotné.
Dubové drevo a remeselná zručnosť
Jedálenský a konferenčný stôl, posteľ a nočné stolíky boli navrhnuté na mieru z dubového dreva. Tento materiál, známy svojou pevnosťou a krásnou kresbou, dodáva nábytku nadčasový charakter. Použitie dubového dreva nie je náhodné - odráža sa v ňom snaha o návrat k tradičným materiálom a remeselnej zručnosti, ktoré boli v minulosti samozrejmosťou.
Praktické riešenia pre každodenný život
Steny v kúpeľni a kuchyni sú umývateľné, čo zohľadňuje praktické potreby každodenného používania. V priestoroch WC bola použitá na stenách šedá lakovaná cementová stierka, ktorá dodáva priestoru moderný a industriálny nádych. Tieto prvky dokazujú, že aj v historickom objekte je možné integrovať moderné a funkčné riešenia.
Spoločenské a ekonomické reálie na prelome storočí
Pohľad na bytovú kultúru a bývanie na prelome 19. a 20. storočia nám dáva širší kontext. V druhej polovici 19. storočia sa v mestskej spoločnosti vyhranilo niekoľko základných skupín obyvateľstva. S rozvojom priemyslu sa rozširoval proletariát, ktorý sa grupoval aj z prichádzajúceho vidieckeho obyvateľstva. Kultúru bývania podmieňovali nielen civilizačné výdobytky a dobové módne trendy, ale aj možnosť každej rodiny vytvoriť si svoj vlastný jedinečný priestor. Atmosféra domácností meštianskych rodín sa formovala celé generácie, vytvárajúc z ich príbytkov miesta spomienok a generačnej kontinuity. K tomuto typu klasickej meštianskej domácnosti pribúdali rodiny novodobých zbohatlíkov, ktorí sebe a najmä svojmu okoliu potrebovali dokázať svoje postavenie.
Obyvatelia mesta tvorili pestrú zmes sociálnych vrstiev. Ich spoločenskému postaveniu zodpovedala úroveň bývania definovaná náročnosťou architektúry budovy, dispozičným riešením bytu, zariadením interiéru či vybavením domácnosti, ale aj polohou domu v rámci mesta. Na najvýznamnejších uliciach sa stavali honosnejšie meštianske domy a šľachtické paláce, v uliciach ďalej od centra stáli domy remeselníkov, vinohradníkov a mestskej chudoby.
Od konca 18. storočia začala intenzívnejšia stavebná činnosť za zbúranými hradbami a mesto sa začalo rozširovať aj pozdĺž prístupových ciest. V druhej polovici 19. storočia došlo s rozvojom priemyslu k funkčnej diferenciácii územia mesta. V priestore medzi Palisádami a Štefánikovou ulicou a v okolí Šafárikovho námestia sa formovali ulice s palácmi a honosnejšími nájomnými domami. Na svahoch nad mestom sa vytvorila nová vilová štvrť. Smerom na východ vznikali priemyselné podniky a v ich blízkosti vyrastali kolónie s bytmi pre robotníkov a nemajetné rodiny. Nová architektúra sa budovala v duchu eklektických variácií historických slohov a secesie. Kultúru bývania skvalitnilo zavedenie kanalizácie, vody, plynu a elektriny.
Vývoj bytovej kultúry a spoločenské zmeny
Privátny život obyvateľov mesta formovali dobové spoločenské a konfesionálne pravidlá. V druhej polovici 19. storočia k tradičným meštianskym rodinám pribudla vrstva novodobých zbohatlíkov a formujúca sa trieda nižších spoločenských vrstiev, ktoré si začali vytvárať vlastnú hodnotovú kultúru. Úmerne s novými možnosťami bývania rástli aj požiadavky na zariadenie domácností. Rozširovaním sériovej výroby sa nábytok, doplnky interiéru či vybavenie kuchyne stávali cenovo dostupnejšie, obchody ponúkali aj možnosť nákupu na splátky. V dobovej tlači vychádzali návody, ako si zariadiť domácnosť, doplnené inzerátmi s ponukou tovaru.
Zariadenie bytu a spôsob bývania sa stal odrazom spoločenského postavenia rodiny či jednotlivca, súvisiaceho s finančným zázemím. Boli to predovšetkým príslušníci stredných a vyšších mestských vrstiev, ktorí si svoje obydlia chceli zariadiť na úrovni noblesy šľachtických palácov. Typickým prvkom tohto snaženia sa stala najväčšia a najparádnejšia izba v byte - salón. Tento prvok, prevzatý zo životného štýlu šľachty, bol príkladom snahy povýšiť svoj životný štýl na úroveň tejto spoločnosti, avšak bez pochopenia významu salónu ako prirodzenej súčasti každodenného života tejto vrstvy. Salón vo väčšine meštianskych domácností slúžil iba na prijímanie návštev, nebol súčasťou ich každodenného života.
V bytoch vyššej kategórie okrem salónu bola spálňa, jedáleň, pracovňa pre muža, detská izba, samostatná kuchyňa a už aj kúpeľňa. V bytoch nižšej kategórie sa mnohé z týchto funkcií združili do jednej. To bol aj príklad salónu. V mnohých domácnostiach funkciu salónu prevzala jedáleň s vyčleneným priestorom pre posedenie. Dobovému vkusu pri zariadení domácností mešťanov plne vyhovovali už známe štýly z minulých storočí, spĺňajúce kritérium solídnosti a dojmu starobylosti. Nábytok v štýloch historizmu zaplavil domácnosti a došlo k všeobecnému zhoršeniu vkusu a romantická sentimentalita zaplnila meštianske byty najrôznejšími, mnohokrát nepotrebnými čačkami. Vtedajšiu módu a vkus určovali budapeštianske a viedenské meštianske módne trendy zachytené v mnohých časopisoch zaoberajúcich sa kultúrou bývania.
Majetnejšie vrstvy mali možnosť objednať si výrobu nábytku v miestnych stolárskych firmách. Prostredníctvom obchodníkov sa sem dostával aj nábytok importovaný predovšetkým z Budapešti a Viedne. Napríklad v Bratislave bolo niekoľko obchodných spoločností, ktoré ponúkali dovozový tovar lacnejší ako domáca malosériová výroba a okrem toho poskytoval pre majetnejšie vrstvy honosnejšie a módnejšie predmety ako domáca produkcia. Hlavnou cieľovou skupinou pre výrobcov sériového nábytku boli predovšetkým široké stredné vrstvy obyvateľstva. Bytová kultúra sa stala normou prezentujúcou nielen osobnú, ale predovšetkým spoločenskú identitu. Zariadenie domácností vždy bolo odrazom majetkových pomerov i osobného vkusu.
Vývoj interiérov a základného zariadenia
Samotný nábytok v podstate vychádzal z tvarov vyhranených už v priebehu predchádzajúcich storočí. Reprezentačnou miestnosťou bytu či domu bol už spomínaný salón, kde základným druhom nábytku bola čalúnená sedacia súprava a vitríny umožňujúce vystavenie porcelánu, skla či iných predmetov prezentujúcich úroveň domácnosti. Salón bol často súčasťou rozmernejšej miestnosti so zariadením jedálne, kde nesmel chýbať veľký stôl so stoličkami a neodmysliteľné honosné príborníky.
Charakteristickú zostavu a podobu dostala spálňa, v rámci ktorej sa koncom 19. storočia manželské postele už ukladali vedľa seba. Súčasťou garnitúry boli dvojdverové, neskôr aj trojdverové šatníky, nočné stolíky a toaletný stolík. Súčasťou bytov boli aj pánske izby s knižnicou, pracovným stolom či sedacou súpravou, ženy používali prenosné menšie pracovné stolíky určené na ručné práce a mali aj svoje dámske písacie stoly. Svoje zariadenie mala aj kuchyňa, kde sa nachádzali často už sériovo vyrobené kredence, stôl a stoličky, police či skrinky. Vo vstupnom priestore bytu nechýbali rozmerné zrkadlá. Súčasťou bytov boli aj detské izby a v bytoch vyššej kategórie nechýbali ani kúpeľne. Vzhľadom k požiadavke pohodlia sa obľúbeným stal čalúnený sedací nábytok, ktorý sa najmä koncom 19. storočia udomácnil vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Základné zariadenie bolo doplnené drobnými kusmi nábytku napr. rôznymi stolíkmi, vitrínkami, poličkami, skrinkami, zrkadlami, hodinami, obrazmi a inými doplnkami interiéru.
Meštianske domy respektíve paláce postavené ešte v 18. storočí alebo v prvej polovici 19. storočia na starých parcelách a domy postavené po zbúraní mestských hradieb obývali nepretržite meštianske rodiny a zariadenie ich domácností odrážalo ducha spôsobu ich života. Zariadenie interiéru prechádzalo z pokolenia na pokolenie a dopĺňalo sa iba priebežne podľa potreby predmetmi novými. V domoch, respektíve bytoch postavených v druhej polovici 19. storočia základné členenie pôdorysu už vychádzalo z odlišného ponímania bytovej kultúry, kedy sa do úvahy brali aj nové technické výdobytky a sociálne aspekty bývania.
Sociálne bývanie a vznik robotníckych kolónií
Koncom 19. storočia sa dostala do popredia myšlienka riešenia bytovej otázky nemajetných obyvateľov mesta. V blízkosti priemyselných podnikov začali vznikať robotnícke kolónie s domami, v ktorých sa prenajímali miestnosti alebo malé byty so spoločnými splachovacími záchodmi. Na podnet Juraja Schulpeho, ktorý sa zaoberal zlepšením životných pomerov pracujúcich bez majetku a stálych príjmov, na mieste križovania dnešných ulíc Karpatská, Šancová a Beskydská začala v roku 1884 vznikať prvá vzorová robotnícka kolónia v Uhorsku. Vyhovovala najmodernejším zdravotníckym i sociologickým požiadavkám. Byty mali povalu, pivnicu a zeleninovú záhradu. Bolo tu detské ihrisko, malý park a dvor na chov domácich zvierat. K dispozícii bola aj spoločenská miestnosť s knižnicou, práčovňa, mangľovňa, izba pre chorých, sklady, kúpeľ, múzeum a svoju miestnosť tu mal aj spolok Uránia. Pre deti robotníkov zriadili materskú a ľudovú školu. Kolóniu tvorilo 8 budov s 35 bytmi s kanalizáciou, elektrinou a splachovacími záchodmi.
Po roku 1919 v súvislosti s postavením Bratislavy ako politického, hospodárskeho, kultúrneho a ekonomického centra, prílev obyvateľstva a formovanie sa novej strednej vrstvy úradníkov a inteligencie nastolili akútne riešenie bytovej otázky. Prostriedkom na odstránenie bytovej núdze sa stali zákony o stavebnom ruchu z rokov 1921 - 1927. Došlo k obrovskému stavebnému rozvoju vo vnútornom meste i po jeho obvode. Zákony vytvorili základy pre osídľovanie mesta, stavbu bytových kolónií a vzory pre stavby rodinných domov. Zaručovali aj príspevok štátu na stavbu bytových domov. Podľa tohto zákona všetky priestory bytov museli byť priamo osvetlené, takmer všetky mali kúpeľne, primerané miestnosti pre služobné a po stránke hygienickej a zdravotnej znamenali obrovský pokrok. Stavby vyhovovali po každej stránke modernému ponímaniu bývania. Nastala rozsiahla výstavba bytových domov nielen za hranicami starého mesta, ale novú tvár dostali aj ulice v jeho centre. Od roku 1930 v súvislosti s novým sociálnym zákonom o bytovej výstavbe riešili nedostatok bytov aj výstavbou viacerých malobytových komplexov mestských domov pre sociálne slabé vrstvy. Cieľom týchto stavieb bolo zabezpečiť kultúrne bývanie vyhovujúce dobovým hygienickým požiadavkám.
Bratislava - Výstavba bytov (1953)
Nositeľmi pokrokových myšlienok modernizmu sa stali architekti, stavby ktorých začali meniť tvár Bratislavy. V duchu funkcionalizmu vytvárali obytné priestory plné vzduchu a svetla s využitím technických vymožeností a rešpektujúcich zásady hygieny. Predovšetkým pri stavbách rodinných domov respektíve víl sa architekti stávali aj autormi návrhov interiérového zariadenia, ktoré vyrábali bratislavské nábytkárske firmy najmä J. Müller a L. Wolf. V 20. a 30. rokoch v bytovom zariadení existovali vedľa seba dva štýly. Art deco, elegantný sloh hľadajúci inšpiráciu v štýloch 18. storočia a v secesii, ktorý nahradil eklektické historizujúce nábytky tešiace sa stále veľkej obľube. Okolo roku 1930 nastupuje nielen v architektúre ale aj v zariadení bytov funkcionalizmus, oslobodený od zdobnosti, priznávajúci konštrukciu a materiál. Vznikali interiéry zariadené v duchu moderného ponímania presvetleného priestoru s účelne členeným interiérom a mobiliárom využívajúcim okrem dreva aj sklo a trubkovú oceľ. Mnohé, najmä staršie meštianske domácnosti však boli naďalej zariadené historickým nábytkom, ktorý bol iba priebežne dopĺňaný, ale vymieňaný za nový. Na tradičné ponímanie meštianskeho života nadväzovali spočiatku aj priestorové koncepcie víl v 20. a 30. rokoch, pochádzajúce ešte z 19. storočia. Po roku 1919 sa mnohé zo šľachtických palácov zmenili na nájomné domy s obchodmi v prízemí a prepychové sály sa zmenili aj na kancelárie.
Aj napriek mohutnej výstavbe bytových domov pre rôzne vrstvy obyvateľstva v medzivojnovej Bratislave, mnoho obyvateľov bývalo v núdzových podmienkach. Majitelia činžových domov a „brlohov“ v Podhradí a na Židovni prenajímali izby v starých rozpadávajúcich sa domoch bez slnka a s tmavými dvorčekmi so zapáchajúcimi kanálmi. Na mestskom pozemku na Dornkapli vznikla kolónia pozostávajúca z domčekov a búd postavených zo starých tehál a dosák. Mali jednu miestnosť, ktorá bola zároveň kuchyňou i spálňou a súčasťou obydlia bol aj kúsok záhrady. Bývali tam najmä robotníci, nemajetní ľudia i ľudia vyradení z malomeštianskeho života, ktorým neostávalo nič iné ako čakať na charitu.
Po roku 1918 došlo k zmene pôvodnej štruktúry mestského obyvateľstva. Predstavitelia miestneho kapitálu a inteligencie sa začali zaujímať o prejavy moderného životného štýlu oslobodzujúceho od nánosov historizmu a preferujúceho estetiku účelnosti. V tomto duchu sa stavali nielen vily, ale aj bytové domy pre strednú vrstvu a obytné komplexy pre široké vrstvy obyvateľstva. Nábytok a mnohé úžitkové predmety, predtým považované za luxus, sa postupne stávali bežnou súčasťou každodenného života.
Moderná rekonštrukcia v historickom objekte
V kontexte týchto historických súvislostí je zaujímavá aj nedávna rekonštrukcia staromestského bytu v Bratislave. V rámci projektu Staromestské bývanie pre kreatívny pár, ktorý vznikol pod taktovkou architektov z Jam Studio, sa podarilo skĺbiť ducha doby vzniku budovy s modernými nárokmi na bývanie. Realizácia interiéru, ktorý bol dokončený v roku 2023, má celkovú podlažnú plochu 95 metrov štvorcových. Majitelia si na rekonštruovanom byte cenia predovšetkým jeho vysoké stropy a veľkorysú výmeru, čo ich priviedlo k rozhodnutiu uprednostniť kompletnú rekonštrukciu 90-ročnej rezidencie pred bývaním v novostavbe.
V rámci realizácie sa architekti takmer úplne vyvarovali nábytku siahajúceho od podlahy až po strop, s výnimkou niekoľkých úložných priestorov v spálni či dennej miestnosti. K zachovaniu genia loci tohto svojrázneho bytu prispelo aj repasovanie mnohých pôvodných prvkov, ako sú drevené kastlové okná, liatinové radiátory či interiérové dvere. Na podporu atmosféry bývania typickej pre prvú polovicu 20. storočia boli použité aj ikonické stoličky od českej značky Ton, model 1930, ktorý odkazuje na obdobie vzniku budovy.
Výraznou zmenou prešlo dispozičné riešenie bytu. Zbúraných bolo niekoľko priečok a menila sa aj celková poloha jednotlivých miestností. Najvýraznejšou zmenou je presun pôvodnej kuchyne, na ktorej mieste sa dnes nachádza hlavná spálňa. Táto miestnosť je orientovaná do vnútrobloku, neprenikajú do nej priame slnečné lúče, preto sa architekti rozhodli situovať sem spálňu, čo majitelia oceňujú najmä v letných mesiacoch. Na opačnej strane bytu sa po novom nachádza veľkorysá denná miestnosť, pozostávajúca z kuchyne, obývacej izby a jedálne, ktorá vznikla zbúraním jednej z priečok. Práve táto zmena výrazne zvýšila kvalitu bývania. Kuchynská linka je netradičná aj tým, že úplne postráda horné skrinky; s cieľom zachovať vzdušnosť ich nahradila jednoduchá polica. Zvyšok miestnosti je ladený v neutrálnych tónoch. Nočná časť sa od dennej odlišuje už na prvý pohľad, predovšetkým zvolenou farebnosťou - dominuje jej svetlozelená farba doplnená o úložné priestory s dreveným dekorom. Hlavnú spálňu od kúpeľne oddeľujú dvojkrídlové presklené dvere, vďaka čomu sú obe miestnosti dostatočne presvetlené. Súčasťou dispozičných zmien bolo aj zmenšenie poslednej izby, z ktorej sa po novom stala pracovňa. Interiér 90-ročného staromestského bytu sa vďaka premyslenej zmene dispozície lepšie prispôsobil požiadavkám súčasných majiteľov. Okrem atypickej farebnosti sa vyznačuje aj viacerými unikátnymi kúskami od renomovaných slovenských i zahraničných značiek.
Tento príklad rekonštrukcie ukazuje, ako je možné s citom a modernými poznatkami pristúpiť k historickým priestorom a vytvoriť funkčné a esteticky príťažlivé bývanie, ktoré reflektuje nielen potreby súčasnosti, ale aj odkaz minulosti.
Vývoj bývania v druhej polovici 20. storočia a paneláky
V druhej polovici 20. storočia došlo k masívnemu rozvoju bytovej výstavby, pričom dominantnou formou sa stali paneláky. Tieto uniformné stavby, budované často v priemyselných oblastiach na okraji miest, tvorili a dodnes tvoria veľkú časť bytového fondu. Najviac panelákov sa na Slovensku postavilo v šesťdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia. Najväčšie sídlisko, Petržalka v Bratislave, bolo začaté v roku 1973 a ak by bolo mestom, patrilo by medzi najväčšie na Slovensku.
Napriek masovej výstavbe pretrvával nedostatok bytov. Získanie bývania za socializmu nebolo jednoduché; nájomníci štátnych bytov získavali dekrét, teda právo na trvalé užívanie bytu, ale nemohli si ho kúpiť. Najviac sa stavali dvoj- a trojizbové byty. Po roku 1989 sa na paneláky spočiatku pozeralo s dešpektom, avšak neskôr sa ukázalo, že ich životnosť môže byť oveľa dlhšia, ako sa predpokladalo. Vizuálne sa paneláky tiež zmenili - z pôvodne šedých a esteticky nepríťažlivých stavieb sa stali farebnejšie. Občianska vybavenosť však zaostávala, často sa dokončovala dlho po výstavbe bytov.
Bežný panelákový byt sa vyznačoval uniformitou, tapetami na stenách a umakartovými jadrami v kúpeľniach a na WC. Obývačka bola často reprezentovaná sektorovým nábytkom, sedačkou, konferenčným stolíkom a televízorom. Ľudia sa snažili svoje byty prispôsobiť svojim predstavám, avšak možnosti boli obmedzené uniformnou výrobou nábytku. Okrem nábytku sa líšia aj možnosti spotrebičov v domácnosti, ktoré sú dnes oveľa dostupnejšie.
Časť ľudí bývala v tehlových bytoch, ktoré boli postavené ešte pred panelákmi, avšak často boli zanedbané. Na dedinách sa pred rokom 1989 bývalo v domoch, často stavaných svojpomocne. V roku 1989 bolo na jeden štvorcový meter bytu potrebné odpracovať približne 4 dni, v súčasnosti je to až 36 dní. Hypotéky v roku 1989 neexistovali. Mladomanželské pôžičky s výhodným úročením vznikli po druhej svetovej vojne s cieľom pomôcť mladým ľuďom s bytovou otázkou.
Realitný trh prešiel obrovskou transformáciou. Pred rokom 1989 verejnosť vnímala ponuky na výmenu bytov len cez riadkovú inzerciu v novinách. Dnes internet zmenil realitný trh na nepoznanie, umožňujúc detailné prezretie nehnuteľností z pohodlia domova. Prvé realitné kancelárie začali vznikať začiatkom deväťdesiatych rokov, s marketingom založeným na inzercii v tlačených médiách. Dnes je nevyhnutná silná online prítomnosť.
Ľudia si kedysi lokalitu bývania nemohli veľmi vyberať, museli sa uspokojiť s bytom, ktorý im bol pridelený. Lokalita v súčasnosti zohráva pri cenách bytov kľúčovú úlohu. Vlastníctvo k pozemkom, najmä mimo zastavaného územia obce, bolo pred rokom 1989 obmedzené kvôli kolektivizácii. Po roku 1993 boli pozemky v reštitúcii navrátené pôvodným vlastníkom alebo ich dedičom. Pred rokom 1989 boli majetky ako domy, bytové domy či továrne vyvlastňované aj vo verejnom záujme.
Do roku 1991 existovalo namiesto nájomných vzťahov tzv. osobné užívanie bytov. Socialistické organizácie spravovali bytový majetok a prideľovali byty občanom. Vlastník bytu dnes nie je obmedzovaný žiadnymi pravidlami, môže si stanoviť výšku nájomného podľa vlastného uváženia. Niektorí vlastníci však dodnes nemôžu prenajímať ani užívať svoje byty, ktorých sa stali vlastníkmi v rámci reštitúcie, pretože v nich stále bývajú osoby, ktorým ich pridelil štát pred rokom 1991.
Kataster nehnuteľností v súčasnej podobe existuje od roku 1995. V začiatkoch bola evidencia nehnuteľností menej kvalitná, najmä kvôli chýbajúcim zápisom o vlastníckych právach k pozemkom mimo zastavaného územia obce. Vlastnícke vzťahy v rámci obcí boli evidované k necelým 70 % nehnuteľností. Moderný katastrálny portál bol spustený 1. septembra 2007. Pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky si občania za prepis nehnuteľnosti platili poplatok podľa jej kúpnej ceny.
Modernizmus a jeho vplyv na bývanie
Modernizmus, ako súhrnné označenie pre rôzne umelecké, filozofické i náboženské prúdy, ktoré sa začali viac presadzovať koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia, mal významný vplyv aj na formovanie modernej spoločnosti a kultúry bývania. Slovo "moderné" sa stalo heslom tých, ktorí sa stavali proti humanistickému obdivovaniu antiky a súdili, že jej výkony možno prekonať. Táto snaha o prekonávanie a inovácie sa prejavila aj v architektúre a dizajne interiérov.
V druhej polovici 19. storočia sa v mestskej spoločnosti objavili nové vrstvy obyvateľstva, ktoré si vytvárali vlastnú kultúru bývania. S rastúcimi možnosťami sa zvyšovali aj požiadavky na zariadenie domácností. Sériová výroba sprístupnila nábytok a interiérové doplnky širšiemu okruhu ľudí. V dobovej tlači sa objavovali návody a inzeráty propagujúce nové trendy v bývaní. Zariadenie bytu sa stalo odrazom spoločenského postavenia a finančného zázemia rodiny.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa v architektúre a dizajne presadzovali nové smery, ktoré sa snažili oslobodiť od historizujúcich prvkov a zamerať sa na funkčnosť, účelnosť a nové materiály. Vplyv modernizmu sa prejavil v čistých líniách, geometrických tvaroch a dôraze na svetlo a priestor. Architekti sa začali venovať aj návrhom interiérov, pričom spolupracovali s nábytkárskymi firmami.
V 20. a 30. rokoch 20. storočia existovali popri sebe dva hlavné štýly: Art deco, ktorý čerpal inšpiráciu z historických štýlov a secesie, a funkcionalizmus, ktorý kládol dôraz na účelnosť, jednoduchosť a priznanie konštrukcie a materiálu. Funkcionalizmus priniesol presvetlené priestory, účelne členené interiéry a mobiliár využívajúci drevo, sklo a trubkovú oceľ. Aj napriek tomu si mnohé tradičné domácnosti zachovali historický nábytok, ktorý bol len priebežne dopĺňaný.
V medzivojnovej Bratislave došlo k intenzívnej výstavbe bytových domov pre rôzne vrstvy obyvateľstva. Zákony o stavebnom ruchu vytvorili základy pre rozvoj bývania, pričom sa kládol dôraz na hygienické a zdravotné aspekty. Nové stavby vyhovovali modernému ponímaniu bývania. Okrem bytových domov sa stavali aj rodinné domy a vily, pričom architekti často navrhovali aj interiérové zariadenie.
Napriek pokroku v bytovej výstavbe však mnoho obyvateľov žilo v núdzových podmienkach. Staré domy v centre mesta boli často v zlom stave, prenajímali sa izby s nedostatočnými hygienickými podmienkami. Vznikali kolónie s jednoduchými obydliami pre robotníkov a nemajetné rodiny.
Po roku 1918 došlo k zmene štruktúry mestského obyvateľstva, pričom sa začali presadzovať prejavy moderného životného štýlu, preferujúceho estetiku účelnosti. V tomto duchu sa stavali moderné vily, bytové domy a obytné komplexy. Nábytok a úžitkové predmety, kedysi považované za luxus, sa postupne stávali bežnou súčasťou každodenného života. Tento posun od historizmu k modernizmu a funkcionalizmu definoval podobu bývania v prvej polovici 20. storočia a položil základy pre ďalší vývoj v tejto oblasti.