Ivan Mistrík, herec, ktorý bol pre svoju charizmu a vzhľad často prirovnávaný k francúzskej filmovej hviezde Gérardovi Philipovi, zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskom herectve. Jeho život, rovnako ako jeho postavy na javisku a pred kamerou, bol pretkaný nielen úspechmi, ale aj hlbokými osobnými tragédiami. Od detských rokov v rozhlasovej družine až po angažmán v Slovenskom národnom divadle, jeho kariéra bola naplnená talentom, citlivou krehkosťou a nezameniteľným hereckým prejavom, ktorý si získal srdcia divákov.
Detstvo a začiatky v rozhlase a divadle
Ivan Mistrík sa narodil 15. októbra 1935 v Bratislave. Jeho detstvo bolo ovplyvnené vojnovými udalosťami, ktoré rodinu zaviedli do dedinky Tŕnie pri Zvolene. Práve tento pobyt v otcovom rodnom kraji zabezpečil deťom írečitú slovenčinu. Po vojne sa rodina vrátila do Bratislavy. Už v roku 1946, ako 11-ročný, Ivan spolu so svojím starším bratom Viliamom a neskôr aj mladším bratom Jánom (ktorý sa taktiež stal hercom) absolvoval konkurz do Detskej rozhlasovej družiny. Tam vytvoril desiatky chlapčenských postáv a rýchlo si získal pozornosť svojím talentom.
Jeho mimoriadny talent si všimol aj Andrej Bagar, ktorý mu v roku 1947 zveril rolu malého Uľjanova v hre Kremeľský orloj na doskách Slovenského národného divadla. Tento debut v dvanástich rokoch bol predzvesťou úspešnej divadelnej kariéry. V roku 1948 si zahral spolu s bratom Jánom v inscenácii Rok na dedine.
Štúdium a prvé profesionálne kroky
V roku 1949 sa Ivan Mistrík rozhodol pre štúdium herectva. Odišiel z gymnázia a úspešne zložil prijímacie skúšky na Štátne herecké konzervatórium v Bratislave. Štúdium však po dvoch rokoch prerušil z vážnych rodinných dôvodov. Jeho matku v tom čase na trinásť mesiacov väznili a po prepustení bez slova či ospravedlnenia ju rodina opäť privítala. Tento traumatický zážitok zanechal hlbokú stopu nielen v mladom Ivanovi, ale aj v celej rodine.
Po krátkej brigáde v Slovnafte v roku 1951 nastúpil Ivan Mistrík do Dedinského divadla v Bratislave. Tu, vo veku pätnástich rokov, už mal pracovnú zmluvu a pravidelný plat. V Dedinskom divadle strávil trinásť mesiacov, počas ktorých sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou, o tri roky staršou herečkou Helenou Kollátovou.
Návrat do Bratislavy a Nová scéna
Po pôsobení v Dedinskom divadle zamieril Ivan Mistrík do činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Po ďalších trinástich mesiacoch sa vrátil do Bratislavy a nastúpil na Novú scénu, kde pôsobil v rokoch 1953 až 1966. Práve na Novej scéne sa začala rozvíjať aj jeho filmová kariéra. Vďaka spolupráci s režisérom Paľom Bielikom, ktorý si ho všimol počas jedného z predstavení, sa Ivan naučil o filme všetko. Jeho prirodzený, neteatrálny a pravdivý prejav ho predurčoval pre filmové plátno.
Jeho subtílna postava, spôsob chôdze a herecký štýl mu priniesli porovnanie s francúzskou hviezdou Gérardom Philipom. Táto podobnosť mohla v roku 1959 otvoriť Ivanovi dvere do medzinárodnej filmovej scény. Po smrti Gérarda Philipa počas nakrúcania filmu hľadali filmári náhradu a Ivan Mistrík bol jedným z hlavných kandidátov. Všetko bolo pripravené, no vtedajší predstavitelia Filmexportu a „súdruhovia“ rozhodli, že nie je v záujme Československej republiky, aby herec vycestoval do Paríža. Táto premárnená životná šanca ho hlboko zasiahla.
Vrcholový herec Slovenského národného divadla
V roku 1966 Ivan Mistrík získal angažmán v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1982. Jeho vstupnou rolou na prvej scéne bol knieža Myškin v Dostojevského Idiotovi, ktorú stvárnil ako hosťujúci herec. Túto postavu, ktorá bola zároveň jeho vysnívanou rolou (vo filmovej verzii ju stvárnil práve Gérard Philipe), považujú mnohí za jeden z vrcholov jeho divadelnej kariéry. Režisér Pavol Haspra, ktorý mu túto príležitosť ponúkol, sa stal jeho častým spolupracovníkom.
V SND stvárňoval najmä senzibilných hrdinov, ktorí boli konfrontovaní s drsným svetom. Režiséri ho často využívali v typoch romantických hrdinov, no objavoval sa aj v komediálnych úlohách. Menej často mal možnosť hrať vnútorne komplikovanejšie postavy, ako napríklad Filipa v Dürrenmattovom prepise Shakespearovho Kráľa Jána, Marca Pola v O’Neillovej hre Miliónový Marco, či Fryderyka Chopina v Iwaszkiewiczovom Lete v Nohante. Jeho civilné herectvo, založené na pravdivosti a vnútornej prepracovanosti, bolo taktiež pomenované ako „mistríkovstvo“.
Filmografia a televízna tvorba
Ivan Mistrík bol rovnako aktívny aj pred filmovou kamerou. Debutoval v roku 1950 vo filme Kozie mlieko. Jeho filmografia zahŕňa množstvo úloh v slovenských a českých filmoch. Medzi jeho nezabudnuteľné filmové postavy patria tie z filmov:
- Tvár v okne (1963)
- Dom v Kaprovej ulici (1964)
- Do zbrane, kuruci! (1974)
- Život na úteku (1975)
- Vivat, Beňovský! (1975)
- Vojaci slobody (1976)
- Rómeo, Júlia a tma (1959)
- Vyšší princíp (1960)
- Kapitán Dabač (1959)
- Smrť sa volá Engelchen (1960)
- Sám vojak v poli (1964)
- Mŕtvi nespievajú (1965)
- Balada o siedmich obesených (1968) - tento film, ktorý vyhral prestížne ocenenie na festivale v Cannes, skončil po vpáde ruských vojsk do Československa v trezore.
- Medená veža (1970)
- Orlie pierko (1971)
- Parížski mohykáni (1971)
- Višňový sad (1979)
- Dvanásť nahnevaných mužov (1981)
Nemenej úspešná bola aj jeho televízna tvorba, kde sa objavil vo vyše 200 inscenáciách.
Osobné tragédie a predčasný koniec
Ivan Mistrík bol dvakrát ženatý. Jeho prvá manželka, herečka Helena Kollátová, s ktorou mal dvoch synov, Ivana a Michala, zomrela v roku 1977 na dovolenke v Bulharsku po náhlej mozgovej príhode. Táto strata bola pre herca obrovským šokom. Zostal sám s dvoma deťmi a prácou, ktorú by bez pomoci nedokázal zvládnuť.
V roku 1979 sa oženil s speváčkou Máriou Klesniakovou, s ktorou mal syna Jána. Manželstvo však sprevádzali nezhody a Ivan Mistrík, ako sám jeho brat Ján poznamenal, sa do vzťahu zamiloval „hlava-nehlava“. Mnohí naznačovali, že Ivan na svoju o sedemnásť rokov mladšiu manželku žiarlil, zatiaľ čo o nej kolovali reči, že bola "zlá" a zhadzovala Ivana. Problémy v manželstve ho viedli k utápaniu smútku v alkohole. Napriek radám okolia, aby sa rozviedol, tak neurobil.
Svoje trápenie a vnútorné boje, ktoré nedokázal zdieľať s nikým, vyriešil samovraždou. Dňa 8. júna 1982, vo veku nedožitých 47 rokov, spáchal samovraždu vo svojom bratislavskom byte. Pri smrti mal v krvi 3,5 promile alkoholu. Jeho odchod bol šokom pre kolegov aj verejnosť.
Dedičstvo a spomienky
Ivan Mistrík bol nielen talentovaným hercom, ale aj dobrosrdečným človekom, ktorého kolegovia a priatelia opisovali ako „milosrdnú sestru“ či anjela. Jeho citlivá a dobrácka povaha, spolu s obrovským šarmom a eleganciou, ho robili jedinečným. Aj napriek tomu, že jeho život bol poznačený tragédiami, jeho herecké umenie zostalo zachované vo filmoch, televíznych inscenáciách a divadelných záznamoch.
Jeho brat Ján Mistrík o ňom povedal: „Či to bolo vo filme alebo na obrovskom javisku, tak vždy to bola pravda.“ Jeho kolega Juraj Slezáček poznamenal: „Nahraditeľný je každý, ale Ivan Mistrík - neviem si predstaviť kým a čím…“
Ivan Mistrík bol ocenený titulom zaslúžilý umelec v roku 1977 a v roku 1981 získal Cenu Andreja Bagara. Jeho pamiatku si pripomíname dodnes ako jedného z najvýraznejších a najobľúbenejších slovenských hercov strednej generácie, ktorého život bol rovnako dramatický ako jeho nezabudnuteľné herecké kreácie.
