Územie dnešného Slovenska bolo svedkom osídlenia už od dávnych čias, siahajúcich až do obdobia paleolitu. Tieto prvé stopy ľudskej prítomnosti sú svedectvom o dlhej a zložitej histórii formovania sa obyvateľstva v srdci Európy. Klimatické podmienky v tomto mimoriadne dlhom období sa vyznačovali striedaním ľadových a medziľadových dôb, ktoré zásadne ovplyvňovali životy vtedajších komunít. Archeologické nálezy odkrývajú stopy rôznych paleolitických kultúr, od oldovanských až po świderienske, pričom najstaršie doklady sa spájajú s druhom človek heidelberský. Následný ústup ľadovca, ktorý sa často končil pri severných hraniciach Slovenska, umožnil postupné osídľovanie územia.
Od neolitu po dobu bronzovú: Rozvoj civilizácií
Obdobie neolitu, kedy vzniklo poľnohospodárstvo, zanechalo po sebe už výrazne viac stôp. S rozvojom metalurgie v dobe bronzovej sa na Slovensku objavilo veľké množstvo rôznych archeologických kultúr, ako napríklad unětická kultúra, maďarovská kultúra, otomanská kultúra, ako aj rôzne mohylové kultúry a kultúry popolnicových polí, vrátane známej lužickej kultúry. Tieto kultúry svedčia o dynamickom kultúrnom a technologickom rozvoji v regióne.
Železná doba a príchod Keltov: Počiatky písanej histórie
Príchod železnej doby na Slovensko, pravdepodobne z oblastí Anatolie a/alebo Talianska, priniesol nové technologické možnosti. V halštatskej dobe sa vďaka priaznivým geologickým podmienkam začal rozvíjať významný ťažobný priemysel zameraný na železo, olovo, zlato a soľ. Vekerzugská kultúra je spojená s prvým výskytom hrnčiarskeho kruhu na Slovensku. Toto obdobie je tiež kľúčové pre príchod Keltov, ktorých možno považovať za prvé historicky známe etnikum osídľujúce územie Slovenska. Kelti prišli do Karpatskej kotliny z oblastí dnešného Nemecka, Francúzska a Álp. Po príchode, pravdepodobne v dôsledku konfliktov s expandujúcou Rímskou ríšou, si podmanili pôvodné obyvateľstvo. V závere laténskej doby vytvorili rozsiahle opevnené osady - oppidá, pričom niektoré z nich, ako napríklad Bratislavské oppidum, sú dokázateľne nepretržite osídlené dodnes. Väčšina Keltov však žila v menších osadách, kde si stavali domy z dreva a bežne ich zamykali železnými zámkami. Boli zručnými remeselníkmi, kováčmi, hrnčiarmi, minciarmi, poľnohospodármi aj obchodníkmi.
Dákovia a Germáni: Súboj civilizácií na Dunaji
Koncom 2. storočia pred Kr. sa na Slovensku objavili aj Dákovia, ktorí pôvodne obývali územia dnešného Rumunska. V čase výbojov prvého dáckeho kráľa Burebistu bolo južné Slovensko, najmä nížiny, osídlené Dákmi a zrejme začlenené do Dáckeho kráľovstva, pričom vytlačili časť Keltov. V roku 10 pred Kr. však Rimania porazili Dákov v Panónskej panve a posunuli hranice Rímskej ríše na stredný Dunaj. Dácke obyvateľstvo postupne mizne zo Slovenska v 1. storočí po Kr. Likvidáciu väčšiny Keltov zavŕšili expanzívne výboje Germánov zo severozápadu, ktorí sa na území Slovenska objavili začiatkom 1. storočia po Kr. Kelti sa však na severe Slovenska udržali až do 2. storočia po Kr. Germánska civilizácia v tom čase nedosahovala takú úroveň ako keltská. Germáni sa venovali viac poľnohospodárstvu a kočovnému chovu dobytka, pričom boli zároveň dobrými bojovníkmi. Na území juhozápadného Slovenska si germánske kmene hovorili Markomani, na západnom Slovensku Kvádi, ktorých vplyv sem zasahoval z územia dnešných Čiech. Germáni sa však čoskoro po príchode na Slovensko dostali do stretu s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou.
V rokoch 12 až 9 pred Kr. a v 1. storočí po Kr. bolo územie Slovenska niekoľko rokov súčasťou Vanniovho kráľovstva. Vannius vládol približne 30 rokov, ale stal sa príliš mocným, a tak bol za podpory Rimanov zosadený. Rímska ríša si v blízkosti Dunaja budovala rozsiahlu sieť pohraničných pevností. Jednou z takýchto rímskych hraničných osád na Slovensku bola Gerulata v Rusovciach.
Markomanské vojny a rímsky vplyv
Markomanské vojny a následné zrážky s rímskou armádou mali pre Germánov na území Slovenska neblahé následky. Tieto konflikty trvali niekoľko desiatok rokov a bojovalo sa na územiach dnešného Talianska, Rakúska, Maďarska, Slovenska a Česka. Správy antických autorov opisujú neustále strety, rímske útoky na sever a zároveň germánske protiútoky na juh. Situáciu v oblasti komplikovali prieniky mnohých ďalších národov, ktoré sa snažili prekročiť rímske hranice, čím vyvíjali tlak aj na germánske kmene. Germáni využili rímsku slabosť po tom, čo sa ich vojsko vrátilo z výpravy proti Partom nakazené morom, a okolo roku 170 opakovane zaútočili. V roku 172 viedol Marcus Aurelius proti nim trestnú výpravu. Jeho syn Commodus viedol proti Germánom ďalšiu výpravu a po ich porážke s nimi uzavrel prímerie. Z tohto obdobia pochádza aj jedna z prvých písomných pamiatok na území Slovenska - rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179, ktorý spomína vtedajšiu osadu ako Laugarício. Rímske vojenské pevnosti boli v tej dobe postavené aj na dunajskom predmostí pri Iži a Komárne. Germáni sa v tomto období postupne romanizovali a ich šľachta často spolupracovala s Rimanmi. Za vlády Valentiniána bola hranica na strednom Dunaji v dôsledku germánskeho nebezpečenstva intenzívne prestavovaná a ešte viac zosilnená.
Sťahovanie národov a príchod Slovanov
Koncom 4. storočia sa Staroveký Rím nachádzal v hlbokom úpadku. Práve sa rozbiehajúci reťazec udalostí, známy ako Sťahovanie národov, bol posledným klincom do rakvy Rímskej ríše. Veľká časť pôvodného obyvateľstva z krajiny buď ušla, alebo podľahla v boji novým národom. Územím Slovenska vtedy tiahli mnohé kmene, napríklad Vizigóti, Ostrogóti či Longobardi a Gepidi. Všetky tieto národy sa dali do pohybu v dôsledku útoku kočovných Hunov. Jedným z kmeňov, ktorý postupoval vo viacerých vlnách v tomto období do krajiny, boli aj Slovania. Prvé vlny prišli na naše územie v priebehu 5. a 6. storočia. Cestou Slovania stretávali zvyšky pôvodného germánskeho, ale aj keltského obyvateľstva. Noví prisťahovalci často zostali žiť medzi pôvodným obyvateľstvom, čo sa odzrkadľuje aj v prijatí germánskych geografických názvov. Slovania v tej dobe kolonizovali približne len 10 % územia, zvyšok bol ešte stále divokou nedotknutou krajinou. Poznali jačmeň, proso, pšenicu, mak, ľan. Živili sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Boli tiež schopnými remeselníkmi, najmä šperkári a hrnčiari. Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch pramení aj v tom, že sa spočiatku nezúčastnili žiadnych veľkých bojov.
Samova ríša a avarská nadvláda
Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na území Slovenska pochádzajú od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria, Prokopa. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón, a pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótóm a Rimanom. Prokopios v inej časti svojich letopisov ďalej písal o tom, ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie, kde rozdrvili proti nim vyslané početne silnejšie cisárske oddiely. V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny avarské kmene, ich vplyv zasiahol aj územie južného Slovenska. Kultúrny vplyv však siahal podstatne ďalej. V 6. storočí sa Slovania dostali do područia kočovných kmeňov Avarov. Ich krutovláda vyvolávala medzi Slovanmi povstania. Jedného z nich sa podľa Fredegarovej kroniky zúčastnil aj istý franský kupec Samo, ktorého si nakoniec Slovania, pre jeho statočnosť a vojenské kvality, zvolili za kráľa kmeňového zväzku - Samovej ríše (623 - 658). Samova ríša sa však onedlho dostala do sporu s Franskou ríšou kvôli útokom na kupcov. Keď si chcel franský kráľ Dagobert I. podrobiť Samovu ríšu, lebo odmietala uznať jeho územné nároky a platiť poplatky Franskej ríši, vypukla vojna. Frankovia potom spolu s Longobardmi napadli Slovanov a plienili ich územie. V roku 631 bol Dagobert porazený v bitke pri Vogastisburgu a Samova ríša si udržala samostatnosť. Po Samovej smrti roku 658 sa kmeňový zväz Slovanov opäť rozpadol. Avari boli definitívne porazení až Karolom Veľkým na prelome 8. a 9. storočia.
Vznik Veľkej Moravy: Počiatky štátnosti
Od 8. storočia sa začínajú slovanské kmene opäť zjednocovať. V prvej polovici 9. storočia vznikajú dva nové útvary: Moravské kniežatstvo (na čele s Mojmírom I.) a Nitrianske kniežatstvo (na čele s Pribinom). Roku 833 vyhnal Mojmír I. Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva a obe kniežatstvá spojil, čím vlastne vznikla Veľká Morava. Vyhnaný Pribina sa usadzuje pri Blatenskom jazere, kde stavia hradisko Blatnohrad. Zomrel roku 861 a na jeho miesto nastupuje syn Koceľ. Rast vplyvu Veľkomoravskej ríše vyvolával odpor Východofranskej ríše, ktorej prvým kráľom sa stal Ľudovít Nemec. Roku 846 vtrhol na Veľkú Moravu a po smrti Mojmíra I. násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy jeho synovca Rastislava. Rastislav sa však odmietol podriadiť Franskej ríši, snažil sa o cirkevnú samostatnosť, vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy a podporoval Ľudovítových nepriateľov. V snahe úplne sa zbaviť východofranského vplyvu na Veľkej Morave sa Rastislav roku 861 obrátil na pápeža Mikuláša I. s prosbou o biskupa a kňazov, aby vyučili duchovenstvo, no u neho neuspel. Rastislav sa s rovnakou prosbou obrátil na byzantského cisára Michala III., ten mu vyhovel a roku 863 prišla na Veľkú Moravu byzantská misia na čele so sv. Konštantínom a Metodom. Roku 870 bol Rastislav, bojujúci s východofranskými vojskami, zradený svojím synovcom Svätoplukom, vydaný Frankom a oslepený. Sám Svätopluk bol však Frankami uväznený. Roku 871 vypuklo na Veľkej Morave povstanie, vedené kňazom Slavomírom. Svätopluk sa vtedy svojim väzniteľom ponúkol, že pomôže povstanie potlačiť. Bol teda postavený do čela armády proti Slavomírovi, po dohode s ním však prešiel na jeho stranu a spoločnými silami dopomohol k porážke Frankov. Následne sa tak stal neobmedzeným vládcom Veľkej Moravy. Roku 874 uzavrel Svätopluk s Ľudovítom Nemcom mier vo Forchheime. Po jeho smrti roku 894 sa na trón dostáva jeho syn Mojmír II., ktorý však musel čeliť tlakom zvonka (útoky Frankov a kočovných Maďarov) a zvnútra (spor medzi ním a druhým Svätoplukovým synom, Svätoplukom II. o trón).
Konštantín a Metod: Vznik písomníctva
V roku 867 sa bratia Konštantín (Cyril) a Metod aj so spolupracovníkmi a učeníkmi vydali na cestu späť z Veľkej Moravy. Po ceste sa zastavili aj v Blatenskom kniežatstve, kde vládol Pribinov syn Koceľ, istý čas tam pobudli a vyučovali učeníkov z Koceľovho kniežatstva. V Benátkach ich zastihlo posolstvo rímskeho pápeža Mikuláša I., ktorý ich pozval do Ríma. Tam od rímskeho pápeža Hadriána II. (Mikuláš I. medzičasom zomrel) získali schválenie pre používanie staroslovienčiny ako liturgického jazyka a ich žiaci boli vysvätení na kňazov, diakonov, poddiakonov a čtecov (lektorov). Konštantín na následky choroby zomrel v Ríme, no ešte predtým vstúpil do kláštora a prijal mníšske meno Cyril. Metod bol vysvätený za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy a poslaný naspäť za Rastislavom, aby pokračoval vo svojej misii a vyučoval na veľkomoravskom učilišti. Pri ceste naspäť bol však roku 870 na rozkaz bavorských biskupov zajatý a 3 roky väznený v Bavorsku, odkiaľ ho roku 873 na zákrok nového pápeža Jána VIII. prepustili. Až potom sa dostal na Veľkú Moravu, kde sa medzitým po zrade svojho strýka Rastislava dostal k moci Svätopluk I. V roku 880 na žiadosť Svätopluka pápež zriadil nové biskupstvo v Nitre, na čele s biskupom Vichingom. Metod pokračoval vo svojej misii až do svojej smrti 6. apríla roku 885, za svojho nástupcu ustanovil sv. Gorazda. Svätopluk však moc odovzdal Vichingovi, ktorý u rímskeho pápeža Štefana V. dosiahol zákaz bohoslužieb v slovienskom jazyku ako aj odvolanie sv. Gorazda.
Maďarské nájazdy a začlenenie do Uhorska
Maďarské kočovné kmene pokračovali v nájazdoch a lúpežných výpravách na Slovensko a na západ až do roku 955, kedy sú v bitke pri Lechu porazení Otom I. Veľkým a donútení prejsť na usadlostný spôsob života. Po slabých kniežatách z rodu Arpádovcov sa k moci roku 972 dostáva Arpádov pravnuk Gejza, ktorý posilňuje kniežaciu moc a hromadí moc vo svojich rukách. Po smrti Gejzu (997) završuje centralizačný proces jeho syn Štefan I., ktorý sa roku 1000 stáva prvým uhorským kráľom. Na Slovensko roku 1001 vtrhlo poľské knieža Boleslav Chrabrý a obsadilo Slovensko až po Dunaj, údajne pod zámienkou ochrany nároku Štefanových bratrancov na Nitriansko. Roku 1018 uzatvárajú Štefan I. a Boleslav mier, ktorým sa končí poľská nadvláda nad Slovenskom, čím sa začalo postupné začleňovanie slovenského územia do Uhorska.
Mongolský vpád a nemecká kolonizácia
Roku 1241 prichádzajú do Uhorska pod velením Batuchána Mongoli. Po ich odchode roku 1242 ostali niektoré časti Slovenska kompletne vyľudnené a začal hladomor. Aby sa zaplnili vyľudnené oblasti, začal uhorský kráľ Belo IV. pozývať na Slovensko nemeckých kolonistov, ktorí priniesli nemecké právo a začali zakladať nové mestá. Mnohé lokality taktiež dostávajú mestské výsady, napríklad Zvolen, Nitra, Banská Bystrica, Krupina. Kráľ, motivovaný mongolskou inváziou, dal tiež na Slovensku vystavať kamenné hrady. Kráľovská moc po invázii je v kríze, kráľ má pod svojou priamou správou len časť územia. Už za posledných Arpádovcov sa moc v krajine dostáva do rúk veľmožov. Najmocnejší z nich, Matúš Čák Trenčiansky, držal po vymretí arpádovského rodu až do svojej smrti roku 1321 vo svojej moci väčšinu slovenského územia.
Anjouovská a Luxemburgská dynastia
Roku 1301 ponúkol český kráľ z rodu Přemyslovcov Václav II. uhorský trón (ako protikandidát vystúpil Karol Róbert z Anjou z dynastie Anjouovcov, ale je donútený prepustiť trón), lenže na trón nastúpi až jeho syn, Václav III. ako Ladislav V. Nedosahuje však všeobecné uznanie a na trón nastupuje bavorský vojvoda Oto III. Wittelsbach, ktorý je pre zmenu uväznený rebelmi. Karol Róbert z Anjou má teda voľnú cestu a roku 1308/1309 zasadol na trón. Oficiálne sa stal kráľom až po korunovácii v Stoličnom Belehrade roku 1310. Proti nemu sa však začal búriť Matúš Čák, až kým ho roku 1312 Karol Róbert neporazil v bitke pri Rozhanovciach. Po porazení odbojných veľmožov začal Karol Róbert upevňovať kráľovskú moc, zaviedol pevnú menu a stále dane. Keď roku 1342 zomrel, na trón zasadol jeho syn Ľudovít I., ktorý mal zaručenú aj poľskú korunu zmluvou, ktorú jeho otec uzavrel s poľským kráľom tri roky pred svojou smrťou. Za jeho vlády sa Uhorské kráľovstvo vypracovalo na pozíciu európskej veľmoci. Roku 1370 je zvolený za poľského kráľa. Po jeho smrti sa stáva kráľovnou jeho dcéra Mária. Nastáva boj o politickú moc a uhorskú korunu. Za vlády Žigmunda došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci (vnútropolitický rozvrat a vonkajšie vplyvy). Kráľ bojuje proti Turkom (r. 1396 porazený v bitke pri Nikopole) a proti husitom. Revolučné hnutie a bojové skupiny českých husitov na Slovensku - Bratríci - našli ohlas v radoch mestskej chudoby a poddaných.
Jagelovská a Habsburská éra
Keď po 50 rokoch svojej vlády zomiera roku 1437, nastupuje na trón Albrecht Habsburský, manžel jeho dcéry. Zomiera však už v roku 1439 a nastáva boj o trón medzi Vladislavom I. Jagelovským a synom Albrechta Ladislavom Pohrobkom (obhajcom záujmov Habsburgovcov vo vzťahu k uhorskému trónu bol Ján Jiskra z Brandýsa). V bitke pri Varne roku 1444 padol Vladislav a za právoplatného kráľa je uznaný mladý Ladislav (správcom krajiny zvolený Ján Huňady). Po Ladislavovej smrti roku 1457 bol na trón roku 1458 zvolený Matej Huňady (Korvín), syn Jána Huňadyho, najbohatšieho veľmoža v Uhorsku. Ako svoj prvoradý cieľ určil potlačenie bratríckeho hnutia a ešte v roku svojej korunovácie jeho vojská porazili bratríkov pri Blatnom jazere. Ich posledný tábor bol dobytý roku 1467 vo Veľkých Kostoľanoch. Pilierom moci Mateja I. bola stála žoldnierska armáda - Čierny pluk.
Jazyk a mená predkovia
Pred prijatím kresťanstva používali Sloveni jednomennú sústavu, pričom meno bolo utvorené z apelatíva (všeobecného podstatného mena). Prijímanie mena bol slávnostný akt a meno malo zabezpečiť jeho nositeľovi vlastnosti, ktoré mu v mene želali - silu, zdravie, pokoj, dobro, priazeň bohov, slávu… Meno sa dávalo najčastejšie pri tzv. postrižinách - slávnosti prijímania medzi dospelých. Politicko-náboženské pomery zatlačili slovenské mená do úzadia, ale iba zdanlivo. Prijatím kresťanstva sa začala meniť aj menná sústava zaužívaná u Slovenov. Kresťanská viera priniesla krst. Spočiatku sa krstom naďalej prijímali slovenské (pohanské) mená, neskôr však cirkev začala požadovať, aby pokrstené deti prijali meno biblickej osoby, prípadne svätého. Výber kresťanského mena súvisel, najmä od 12. storočia, s vplyvom európskych panovníckych rodov a s rastúcou prestížou kresťanských mien. Naši predkovia sa prijatím kresťanstva neradi vzdávali tradície slovenských mien. Tento „súboj“ medzi kresťanskými a pohanskými menami sa prejavoval napríklad v tom, že jednomenná sústava sa čiastočne nahradila dvojmennou sústavou - jedno meno dostal človek pri krste (väčšinou išlo o cudzie, kresťanské meno), druhé meno plnilo funkciu prímena (t. j. bližšie charakterizovalo a identifikovalo jedinca) a mávalo apelatívny základ, ktorý dovtedy plnil funkciu jednoduchého predkresťanského osobného mena: Pauli dicti Koza (1431), Stephano dicto Kurchma (1313), Nicolaus dictus Pohar (1347). Neskôr sa z týchto prímen vyvinuli dnešné priezviská a definitívnu podobu nadobudla dvojmenná sústava.
Jazykovedec a historik Dr. Cyril Hromník, ktorý ovláda okrem iných jazykov aj staré dravidské jazyky, dokázal pôvod slovenského jazyka v tamilčine, kde je základ a zmysel slovenských slov, výrazov a mien. Zisťujeme, že slovenský národ tu žije oveľa dlhšie, ako nás učili v škole, a to vyše 5000 rokov! Dr. Cyril Hromník potvrdil jazykovou evidenciou starobylosť nášho slovenského jazyka a národa. Rozumieme okrem iného aj takým slovám, ako je svadba, zákon, právo, tesár, kov, kováč, Kvád, Germán, pohan, chvoj, vlasy, ale aj Vianociam, názvom riek, miest a vrchov, napríklad Váh, Hron, Poprad, Bodrog, Morava, Nitra, Zvolen, Slovenské Pravno, Šaštín, Štrba, Urpín atď. Po dlhých storočiach sa presviedčame o tom, že sme starý európsky národ, národ slovenský, teda Sloveni, a že toto naše meno pochádza z tamilského Sol-veni - uctievači Vlasatého Boha. Žijeme na Slovensku a naše ženy a dievčatá sú doteraz Slovenky, čo sa zachovalo z nášho pôvodného mena. Ešte za čias Konštantína (Cyrila) a Metoda sme sami seba nazývali správne Slovenmi. Meno Slováci nám dali Maďari a Česi niekedy pred štyrmi storočiami. Tým sa mohlo zdať, že Slováci tu predtým ani neboli. Opak je však pravdou. Dr. Cyril Hromník tieto mylné názory úplne vyvracia a dokazuje, že pomenovanie Slovania je len odvodené od mena národa, ktorý sa nazýval Sloveni, v súčasnosti Slováci.
Genetické korene a pôvod Slovanov
Genetické výskumy prinášajú nové pohľady na pôvod obyvateľstva Slovenska. Doc. Vladimír Ferák prostredníctvom skúmania historického genofondu dnešných Slovákov zistil, že vyše 80 % Slovákov zdedilo gény po predkoch, ktorí žili v strednej Európe už v mladšej dobe kamennej (asi 6000 rokov pred Kristom). Približne 40 percent obyvateľstva patrí z hľadiska mužskej línie do haploskupiny R1a, konkrétne podskupiny R1a-M458, ktorá je dominantná vo východnej Európe. Táto genetická línia má svoje korene v paleolite, v oblasti Sibíri, kde žili pravekí Severoeurázijci. Títo predkovia, ktorí sa v menšej miere premiešali s obyvateľmi východnej Ázie, neskôr expandovali po celej planéte. Jedna z týchto expanzií priniesla na naše územie aj mužských predkov väčšiny dnešných Slovákov.
Archeogenetika odhaľuje, že naše genetické dedičstvo je hlboko prepojené s pravekými obyvateľmi Karpatskej kotliny, čo naznačuje dlhú kontinuitu osídlenia, ktorá presahuje tradičné migračné teórie. Tieto zistenia poukazujú na to, že Slováci patria k najstarším obyvateľom Karpatskej kotliny s pôvodnými stredoeurópskymi koreňmi siahajúcimi až 8000 rokov dozadu.
Formovanie moderného Slovenska
Po páde Veľkej Moravy začiatkom 10. storočia pohltili územie Slovenska staromaďarské kmene a územie Slovenska s jeho obyvateľmi sa na dlhé stáročia stalo súčasťou uhorského štátu. Uhorský štát po prvých storočiach vnútorného zápasu medzi šľachtou a panovníkom sa postupne skonsolidoval a aj na dnešnom Slovensku došlo k hospodárskemu rozmachu. Rozvíjali sa banské mestá, obchodné centrá a na území dnešnej Bratislavy bola v roku 1467 založená prvá univerzita na Slovensku - Academia Istropolitana. Po vpáde Turkov do strednej Európy sa v Uhorsku stali panovníckym rodom Habsburgovci, ktorí tu vládli do roku 1918. Z pohľadu slovenského národa bolo zlomovým predovšetkým 19. storočie, v ktorom po prvýkrát Slováci sformulovali svoj vlastný politický program. Sľubný rozmach národného hnutia ochromilo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867 a nadchádzajúce obdobie maďarizácie, ktoré trvalo plných 50 rokov. Až prvá svetová vojna zaktivizovala protirakúsko-uhorský odpor, ktorý vyvrcholil v roku 1918 vyhlásením deklarácie o spojení slovenského národa s českým národom do jedného celku - Československej republiky.
V roku 1939 pod vplyvom medzinárodných udalostí na Slovensku vznikol samostatný Slovenský štát, avšak po skončení druhej svetovej vojny bolo Československo znovu obnovené. Rozhodujúcu moc v ňom postupne získala komunistická strana a až tzv. nežná revolúcia v novembri 1989 priniesla zvrhnutie komunistickej diktatúry. Demokratická spoločnosť vyplavila na povrch viacero problémov, ktoré mali za následok rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov a vznik samostatnej Slovenskej republiky (1. januára 1993). Od mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie.