Verejná moc je neoddeliteľnou súčasťou fungovania každého štátu. Je to sila, ktorá umožňuje štátu riadiť spoločnosť, zabezpečovať poriadok a presadzovať zákony. V Slovenskej republike, rovnako ako v iných demokratických krajinách, je verejná moc vykonávaná predovšetkým prostredníctvom špecifických orgánov, ktoré tvoria základný rámec štátneho mechanizmu. Tieto orgány nie sú len pasívnymi vykonávateľmi moci, ale aktívne formujú právny poriadok a ovplyvňujú životy občanov.
Základné piliere verejnej moci: Zákonodarná, Výkonná a Súdna moc
Štátna moc je v Slovenskej republike rozdelená na tri nezávislé zložky, ktoré sa navzájom dopĺňajú a kontrolujú. Týmto rozdelením sa predchádza koncentrácii moci v jedných rukách a zabezpečuje sa rovnováha v systéme riadenia štátu.
Zákonodarná moc: Národná rada Slovenskej republiky
Jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky je Národná rada Slovenskej republiky (NR SR). Je to orgán štátnej moci, od ktorého primárneho postavenia v republike je odvodené postavenie ostatných štátnych orgánov. NR SR ako volený orgán reprezentuje suverenitu štátu a ľudu. Je to stály štátny orgán, ktorý plní závažnú úlohu pri budovaní Slovenskej republiky ako moderného a demokratického štátu.
Poslanci Národnej rady sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách tajným hlasovaním na obdobie štyroch rokov systémom pomerného zastúpenia jednotlivých politických strán podľa výsledku volieb. Aktívne volebné právo - právo voliť - má každý občan Slovenskej republiky, ktorý dovŕšil 18 rokov. Pasívne volebné právo - právo byť zvolený za poslanca - má občan Slovenskej republiky, ktorý má právo voliť, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Funkcia poslanca je nezlučiteľná s funkciou prezidenta, ústavného sudcu, sudcu, prokurátora, príslušníka policajného zboru, príslušníka justičnej stráže a vojaka z povolania.
Národná rada prerokúva a uznáša sa na ústave, ústavných zákonoch, ostatných zákonoch a kontroluje, ako sa dodržiavajú. Zákonodarnú iniciatívu majú výbory, poslanci národnej rady a vláda Slovenskej republiky. Zákonodarný proces sa v národnej rade realizuje prostredníctvom troch čítaní. Národná rada je schopná sa uznášať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov; uznáša sa nadpolovičnou väčšinou prítomných poslancov.
Medzi ďalšiu pôsobnosť parlamentu patrí: rozhodovať o návrhu referenda, vyslovovať súhlas (nesúhlas) s medzinárodnými zmluvami, zriaďovať ministerstvá, vypovedať vojnu, vyslovovať súhlas s programovým vyhlásením vlády, odvolávať jej členov. Činnosť národnej rady riadi a organizuje jej predseda a podpredsedovia. Národná rada sa môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uznesieť na určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému do programu.
Výkonná moc: Vláda a Prezident
Najvyšším orgánom výkonnej moci je vláda Slovenskej republiky. Skladá sa z predsedu, podpredsedov a ministrov. Vládu vymenúva a odvoláva prezident, a to spravidla po parlamentných voľbách tak, že prezident poverí niektorého z politikov zostavením vlády. Po vymenovaní vlády je povinná táto najneskôr do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu Slovenskej republiky so svojím programovým vyhlásením vlády a požiadať ju o vyslovenie dôvery.
Za predsedu vlády, podpredsedu vlády a ministra môže byť vymenovaný každý občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky. Člen vlády nemôže vykonávať poslanecký mandát alebo byť sudcom. Nemôže tiež vykonávať inú platenú funkciu, povolanie alebo podnikateľskú činnosť. Vláda je schopná sa uznášať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov. Vláda rozhoduje v zbore a svoje rozhodnutia prijíma uznesením.
Hlavou štátu je prezident Slovenskej republiky. Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Kandidátov na prezidenta majú právo navrhnúť poslanci (najmenej 15 poslancov) alebo občania na základe petície (najmenej 15 tisíc občanov). Za prezidenta je zvolený ten kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra. Prezident je kontrasignatárom medzinárodných zmlúv, ústavy, ústavných zákonov a zákonov. Môže podávať návrh na preskúmanie ústavnosti danej právnej normy na Ústavný súd SR. Ďalšie právomoci: je najvyšším veliteľom ozbrojených síl, vymenúva členov diplomatických misií, zvoláva ustanovujúcu schôdzu NR SR, vyhlasuje referendum, vypovedá vojnu, vymenúva členov súdnej rady, sudcov súdov a sudcov Ústavného súdu.
Ministerstvá a ústredné orgány štátnej správy, ktoré majú vytvorené nižšie stupne, vykonávajú štátnu správu. Na čele ministerstva stojí minister, ktorý zodpovedá za jeho činnosť. V čase jeho neprítomnosti ho zastupuje štátny tajomník. Ministerstvo sa člení na sekcie a odbory.
ÚLOHY a PRÁVOMOCI prezidenta [Prehľad AP Gov Jednotka 2 Téma 4 (2.4)]
Súdna moc: Nezávislé súdnictvo
Súdna moc je nezávislým orgánom štátu, ktorého hlavnou úlohou je zabezpečovať spravodlivosť a chrániť práva občanov. V Slovenskej republike ju vykonávajú jednotlivé inštancie súdov: Okresný, Krajský a Najvyšší súd.
Súdnu moc vykonávajú sudcovia, ktorí sú menovaní do svojej funkcie a sú pri výkone svojej činnosti viazaní iba zákonom. Ich nezávislosť je garantovaná ústavou a zákonmi. Súdy rozhodujú v individuálnych právnych sporoch, posudzujú zákonnosť normatívnych právnych aktov a rozhodujú o ústavnosti.
Ústavný súd Slovenskej republiky má osobitné postavenie. Rozhoduje o ústavnosti normatívnych právnych aktov a prijíma sťažnosti fyzických a právnických osôb týkajúce sa porušenia ústavy. V prípade zistenia protiústavnosti môže pozastaviť účinnosť právnej normy alebo rozhodnúť o náprave. Ústavný súd sa skladá z 13 sudcov, ktorých menuje prezident na 12-ročné funkčné obdobie na návrh NR SR.
Verejná moc a jej ďalšie formy
Pojem „orgán verejnej moci“ sa bežne používa v právnej teórii, hoci úplný zoznam týchto orgánov nie je striktne definovaný. Podľa právneho názoru senátu Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky je verejnou mocou taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane.
Postavenie orgánu verejnej moci majú všetky orgány, úrady, inštitúcie, právnické či fyzické osoby, prostredníctvom ktorých je vykonávaná zákonodarná, výkonná či súdna moc. Medzi ďalšie subjekty vykonávajúce verejnú moc patria napríklad:
- Verejný ochranca práv (Ombudsman): Je samostatnou kapitolou výkonu verejnej moci, dohliada na dodržiavanie základných práv a slobôd.
- Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky (NKÚ SR): Taktiež predstavuje samostatnú kapitolu výkonu verejnej moci, zameranú na kontrolu hospodárenia s verejnými prostriedkami.
- Samospráva: Samospráva sa delí na územnú samosprávu a záujmovú samosprávu.
- Územná samospráva: Vykonávajú ju obce a vyššie územné celky. Orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta obce. Orgánmi vyššieho územného celku sú zastupiteľstvo vyššieho územného celku a predseda vyššieho územného celku. Títo sú volení obyvateľmi.
- Záujmová samospráva: Má právo na vlastné rozhodovanie o vlastných záležitostiach, ktoré spája určitý spoločný záujem. Medzi záujmovú samosprávu patria občianske združenia, cirkevné a náboženské spoločnosti, politické strany a hnutia či ďalšie profesné združenia (napr. AZZZ SR, Asociácia nemocníc Slovenska).
Prenesený výkon štátnej správy a ďalší aktéri
Pri prenesenom výkone štátnej správy môže orgán (napr. kraj, obec) rozhodovať len v medziach zákona. Štátne orgány môžu vykonávať svoju pôsobnosť aj prostredníctvom svojich organizácií, spravidla rozpočtových alebo príspevkových organizácií ako napríklad materské školy, základné školy, domovy sociálnych služieb, zariadenia pre seniorov, zdravotnícke zariadenia a pod. Na tieto organizácie sú v rámci ich kompetencií prenesené rozhodovacie právomoci, ktoré sú takisto súčasťou verejnej správy.
Osobitnú kategóriu predstavujú orgány, ktoré vykonávajú svoju činnosť na základe zákona a majú postavenie verejného činiteľa. Príkladom sú súdni exekútori. Slovenská komora exekútorov je samosprávnou stavovskou organizáciou, ktorá združuje všetkých exekútorov. Exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Definícia a chápanie štátneho orgánu
Pojem „štátny orgán“ je v právnej teórii chápaný rôzne. Hans Kelsen už na začiatku 20. storočia upozornil na spornosť definície slova „orgán“. Najužšia definícia štátneho orgánu ho chápe ako „orgán, v ktorého konaní sa realizuje vôľa štátnej osobnosti“, čo by znamenalo, že štátnym orgánom by bol len hlava štátu a parlament.
Širšie definície označujú za štátne orgány napríklad aj štátne úrady, úradníkov, jednotlivých poslancov parlamentu či dokonca jednotlivých občanov štátu. Všeobecne sa však štátny orgán chápe ako relatívne samostatná jednotka štátu, ktorá je jedinečná podľa právnych noriem a je zasadená v určitej sústave. Štátne orgány sú vybavené právomocou (spôsobilosťou vydávať právne akty) a pôsobnosťou (rozsahom činností, ktoré môžu vykonávať).
Štátne orgány sú základnými a rozhodujúcimi zložkami organizácie štátu. V moderných štátoch by mali byť vždy opísateľné prostredníctvom pôsobnosti, právomoci a štátomocenského charakteru svojej činnosti. Ich úlohou je zabezpečovať vnútorné a vonkajšie funkcie štátu. Medzi najvýznamnejšie orgány patria parlamentné štátne orgány, výkonné orgány, súdne orgány a kontrolné a dozorné orgány.
Niektoré definície zaraďujú medzi štátne orgány aj tzv. zvláštne zložky, ako sú policajné a bezpečnostné sily a armáda. Bez ohľadu na formálnu klasifikáciu však platí, že pokiaľ štátna inštitúcia či úradník môže oficiálne rozhodovať navonok, nadobúda aspoň charakter štátneho orgánu.