Zatknutie a následné uväznenie predstavujú pre jednotlivca radikálne vytrhnutie z bežného života. Strata slobody, neistota ohľadom budúcnosti a verejné prepieranie ich situácie môžu byť pre obvinených mimoriadne náročné. Tento článok sa ponorí do psychologických aspektov väzby a výkonu trestu, preskúma špecifické výzvy, ktorým čelia rôzni väzni, a osvetlí komplexnú realitu života za mrežami.
Neistota a psychický tlak väzby
Väzba, ktorej základná lehota v prípravnom konaní spolu s konaním pred súdom je sedem mesiacov a v závislosti od obvinenia sa môže predĺžiť až na 48 mesiacov, je podľa väzenského psychológa Juraja Zajaca mimoriadne vypätou situáciou. „Pri výkone väzby je človek zo dňa na deň vytrhnutý z obyčajného života a síce zákonným, ale radikálnym spôsobom stráca slobodu,“ upozorňuje. Výskumy potvrdzujú, že väzba obvinených je z hľadiska samovrážd rizikovejšia ako samotný výkon trestu odsúdeného.
Obvinený prežíva neistotu nielen pre neistý vývin jeho prípadu. Uväznenie sa podľa škály životných situácií, ktorú zostavili americkí psychológovia T. H. Holmes a R. H. Rahe, nachádza na štvrtom mieste. Problémom je, že k samotnému uväzneniu sa často pridávajú ďalšie stresové udalosti, ako strata finančného príjmu či narušenie kontaktu s rodinou. Rodinní príslušníci sa na obvinených často hnevajú za to, že sú vo väzení a nemá kto platiť advokáta. K tomu sa môžu pridať závislosti ako drogy, alkohol či gambling. Obmedzená možnosť kontaktu s vonkajším svetom situáciu ešte zhoršuje.
V roku 2020 sa vo väzniciach uskutočnilo 40 pokusov o samovraždu, štyri z nich boli dokonané. Dve z týchto tragédií sa odohrali práve vo väzbe. Tento alarmujúci údaj poukazuje na vážnosť psychického stavu osôb vo väzbe.
Presuicidálny syndróm a kritické obdobia
Myšlienky na samovraždu vo väzbe môžu byť spojené s tzv. presuicidálnym syndrómom, ktorý má tri zložky. Jednou z nich je zúženie vnímania, kedy si obvinený sám ešte viac obmedzí svoje možnosti, napríklad tým, že odmietne rozhovor s psychológom či kňazom, lebo to považuje za zbytočné. Toto zúženie prispieva k neperspektívnemu vnímaniu situácie a zhoršovaniu psychického stavu.
Najkritickejšie obdobia vo väzbe sú hlavne prvých sedem dní po vzatí do väzby. Dôležité je sledovať obvineného v prvých 24 hodinách a byť s ním v kontakte. Citlivé sú aj obdobia, keď sa v rodine obvineného deje niečo závažné, ako vážne zdravotné problémy člena rodiny, vzťahové problémy či smrť blízkeho.
Hoci má človek vo výkone väzby zo zákona možnosť využívať psychologické služby, musí s tým súhlasiť. Psychológovia však uvádzajú, že ak ju ponúknu, málokedy sa stane, že by ju obvinený odmietol. Iniciatívne vyhľadávajú najmä ľudí, ktorí sa dostali do väzenia za závažnú trestnú činnosť, hrozí im vysoká sankcia, alebo boli vysoko postavení a už nie sú.
Väzba a prominentní obvinení: Strata statusu a verejná mienka
Pre prominentných obvinených, ktorí na slobode disponovali bohatstvom, mocou a rešpektovaným sociálnym statusom, môže byť strata slobody obzvlášť ťažká. „Veľmi zjednodušene áno,“ odpovedá psychologička na otázku, či prominentní väzni vnímajú situáciu horšie kvôli strate moci, luxusu i statusu.
Niektorí ľudia však môžu byť vysoko racionálni a prežívať stres menej. Iní zasa nechcú dať najavo svoje pocity, aby nevyzerali zraniteľne voči ostatným obvineným. U mužov je typické, že nechcú ukázať slabosť. Pre človeka, ktorý žije na ulici bezdomoveckým spôsobom života, je väzba tiež radikálnou zmenou, ale nie v zmysle sociálnej hanby a poníženia, a nikto ho nerieši v médiách.
Ľudia s nižším emocionálnym kvocientom, ktorí sa skôr riadia raciom, číslami a pragmatizmom, sa verejnou mienkou nemusia dať tak ľahko ovplyvniť. Každý je individuálny a pre niekoho je väzba záťaž, s ktorou sa vie vyrovnať aj napriek vážnym obvineniam, zatiaľ čo iný nezvládne ani hrozbu nižšieho trestu.
Väzenie ako iný svet: Hierarchia, pravidlá a špecifické skupiny
Samotný výkon trestu sa od väzby líši. Odsúdení zväčša pracujú, čo predstavuje formu sebarealizácie, vytvárania osobných návykov a posilňovania vôľových kompetencií. Čas im plynie rýchlejšie a napätie sa ventiluje. Majú viac možností ako vo väzbe.
Vo väzenskom prostredí existuje vlastná hierarchia a pravidlá. Niektorí odsúdení, napríklad tí, ktorí si odpykávajú trest za sexuálne delikty, stoja najnižšie vo väzenskej hierarchii. Sú pre ostatných odsúdených najhorší a kolektív ich odmieta. Snažia sa ich chrániť pred šikanovaním.
Existujú aj tzv. „špekulanti“, ktorí sa obliekajú upravene, nosia hodinky a vždy niečo hrajú. Títo „rozhrávači“ môžu manipulovať skupinu a vytvárať nepríjemné situácie. V každej skupine sa nájdu aj psychopati, ktorí sú nevyspytateľní.
Osobnosť sa dá meniť, ale trvá to dlhší čas a vyžaduje si to systematickú prácu. Nie je ľahké povedať, či niekto nemá nádej na polepšenie. Posudzuje sa vzťah človeka k ľuďom, jeho inteligencia, emočná zložka a spôsob, akým prejavuje ľútosť či snahu o nápravu.
Recidíva a výzvy resocializácie
Na Slovensku je recidíva prepustených väzňov približne 70-percentná. Aby väzni vychádzali z väzníc lepší a menej náchylní na zločin, je potrebné ísť cestou špecifického prístupu. To znamená vytvárať a aplikovať špecifické intervenčné a resocializačné programy vo vzťahu k trestnej činnosti.
Napríklad, ak niekto desať rokov týral manželku, program by mal byť nastavený tak, aby preberal zodpovednosť za svoje správanie a uvedomil si, že nie situácia, ale on sám je zodpovedný.
Po prepustení na slobodu čelia bývalí odsúdení mnohým výzvam. Svet sa za roky strávené vo väzení zmenil, rodinné pomery sa zmenili, a oni „zabudli“, ako žiť v bežnej spoločnosti. Bez systematickej pomoci zvonku, ako je zabezpečenie bývania či práce, je ich návrat k zločinu pravdepodobný. Štátne inštitúcie a spoločnosť musia vyvíjať systémové kroky na riešenie sociálnych problémov a podporu resocializácie.
Práva a podmienky vo väzniciach
Slovensko má 18 väzníc, v ktorých si trest odpykáva takmer 9 tisíc odsúdených. Ich základné práva sú rovnaké bez ohľadu na stupeň stráženia, avšak s vyšším stupňom sa rozsah obmedzení zvyšuje. Medzi základné práva patrí právo na ubytovanie, spánok, stravovanie, ale aj na nákupy, vychádzky, návštevy či telefonovanie.
V ústavoch s maximálnym stupňom stráženia sú cely uzamykané a pohyb mimo nich je pod dozorom. Odsúdení pracujú iba na pracoviskách vnútri ústavu. Návštevy sú povolené raz mesačne na dve hodiny, no bez priameho kontaktu.
V ústavoch s minimálnym stupňom stráženia sa ubytovne neuzamykajú. Odsúdení majú povolený pohyb vo vymedzených priestoroch a v súvislosti s prácou aj mimo nich. Pravidlá pre návštevy, telefonovanie a nákupy sú voľnejšie.
Väzenské prostredie je často charakterizované ako málo podnetné, čo môže viesť ku konfliktom medzi odsúdenými. Napriek tomu, že väzni pracujú často 10 až 12 hodín denne, ich práca nie je len „oddychom“. Pre mnohých je to spôsob, ako prežiť ďalší deň a vyhnúť sa stereotypu.
Práca s väzňami, či už z pozície psychológa, pedagóga alebo iného zamestnanca, je náročná a poznamenáva aj samotných pracovníkov. Naučiť sa prijať inakosť, pochopiť ich situáciu a zároveň si udržať profesionálny odstup je kľúčové.
Možnosť zmeny a budúcnosť resocializácie
Napriek vysokému percentu recidívy existuje viera v možnosť zmeny osobnosti a správania. Kľúčové sú významné pozitívne či negatívne podnety, ale aj systematická práca na sebe samom a podpora zo strany prostredia.
Spoločnosť však často reaguje odsudzujúcim prístupom voči bývalým odsúdeným, čo im sťažuje reintegráciu. Je potrebné zvážiť výchovu, prostredie, v ktorom človek vyrastal, a jeho psychický vývoj.
Hoci sa robí veľa pre profesionalizáciu sociálnej práce a resocializácie, stále existujú rezervy. Potrebná je systematická štátna podpora a efektívnejšie programy, ktoré by pomohli väzňom úspešne sa vrátiť do spoločnosti a predchádzať tak ďalšej trestnej činnosti.