V modernej populárnej hudbe, ktorá zahŕňa žánre ako jazz, rock, pop, country, šansón a folk, hrá štruktúra a artikulácia kľúčovú úlohu. História jednotlivých štýlov formovala ich špecifické hudobné myslenie, pričom v modernej populárnej hudbe sa často kládol dôraz skôr na prácu s artikuláciami, rytmickými odchýlkami a improvizáciou než na rozvíjanie komplexných štruktúr. Hudobníci si v tomto prostredí vytvárajú charakteristické postupy v melódii, harmónii, rytme a forme, ktoré sa stávajú základnými stavebnými kameňmi ich tvorby. Tieto hotové modely, šablóny a schémy, či už ide o rytmické patterny alebo melodicko-rytmické modely, slúžia ako východiskový materiál.
Snahou interpretov je do týchto zabehnutých štruktúr vniesť originálny prvok, ktorý vzniká počas samotnej interpretácie. Tento prístup vedie k odlišnej estetike v porovnaní s európskou klasickou hudbou, prejavujúcej sa v osobitom rytmickom frázovaní, intonačných odchýlkach ako sú "dirty notes" alebo "blue notes". Hudobníci sa sústreďujú na afekt, emóciu, výraz či "feeling". Čím vyššie umelecké ambície tvorcovia majú a čím náročnejší je ich poslucháčsky zámer, tým viac sa ich pozornosť upriamuje na štruktúru diela, pričom hudobný afekt sa môže transformovať do "vyššej formy myšlienkovej reflexie".
Štruktúra a jej chápanie v hudobnej teórii
Pojem "štruktúra" v hudobnej histórii prešiel zložitým vývojom a rôznymi interpretáciami. K. Kropfinger vo svojej práci porovnáva názory mnohých teoretikov, od G. Adlera a T.W. Adorna po H. Stockhausena a R. Wagnera, a dospieva k záveru, že "štruktúra nie je špecificky hudobným termínom". Iní teoretici sa ju snažili vymedziť pomocou matematiky či kybernetiky, alebo hľadali paralely s pojmami ako materiál, tvar či forma, ktoré sú bežne používané v kontexte hudby 20. storočia. Napriek nejednotnosti v definíciách, vzťahy medzi štruktúrou, hudobným materiálom, tvarom a formou sú neodmysliteľne prepojené a menia sa v závislosti od historického obdobia a žánrovo-štýlového okruhu.
Hudobný materiál môžeme definovať ako súbor merateľných fyzikálno-akustických prvkov, ktoré tvoria základ hudobnej reči. Sem patria melódia s jej tónovým systémom, rytmus, metrum, tempo, farba a dynamika. Hudobná štruktúra, na rozdiel od hudobného tvaru, je všeobecnejšia a predstavuje abstraktnú množinu hudobných tvarov, ktoré sa uplatňujú ako psychologický fenomén počas vnímania. Autori v definíciách štruktúry často poukazujú na prvky (elementy, detaily, modely, konštrukcie) a vzťahy medzi nimi (väzby, funkcie, relácie). Hudobná štruktúra tak predstavuje sieť vnútorných vzťahov medzi časťami hudobného celku, ktorá definuje jeho kvalitatívnu podstatu.
Artificiálna, čiže európska umelá hudba sa v priebehu svojho vývoja sústredila na vytváranie originálnych hudobných štruktúr, postupne smerujúc od jednoduchších k zložitejším. V jazze však od jeho počiatkov existovali odlišné praktiky a odchýlky od zvyčajného spôsobu hry či spevu, ktoré vznikali počas interpretácie. Tieto javy zahŕňajú glissandá, vibráto, ornamentiku, "blue notes", nuansy akcentovania dôb spojené s "beatom" a "offbeatom".
Artikulačné techniky v populárnej hudbe a jazze
Špecifická tvorba tónu vo vokálnej a inštrumentálnej hudbe v jazze a rocku, spolu s rôznymi deformáciami ideálnej tvorby tónu v porovnaní s európskou hudbou, vedú k zmene farby zvuku. Pre mnohé modifikácie hudobného materiálu, ako sú melódia, rytmus, tempo, farba či dynamika, si tvorcovia populárnej hudby a jazzu vytvorili špeciálne pomenovania. Medzi ne patria napríklad "dirty notes" (nečistá intonácia), "blue notes" (nečisté tóny s osciláciou medzi veľkou a malou terciou a septimou, vychádzajúce z bluesovej tóniny), rôzne druhy glissand ("whip", "spill", "lift", "smear", "shake", "lip trill"), a rytmické koncepty ako "half time", "double time" či "stop time".
Pri hre rytmických patternov, využití synkopy, princípu "beatu" a "offbeatu", alebo bodkovaného rytmu, dochádza k uplatneniu rôznych druhov akcentov, ktoré predstavujú artikuláciu ako modifikáciu rytmu. Dynamika v jazze a rocku sa často mení spolu so zmenou farby, "soundu" alebo inštrumentácie. Napríklad v rockovej kapele s vysokou intenzitou zvuku spôsobenou elektrifikáciou sa dynamika mení primárne pri nástupe alebo pauze ďalšieho hudobného nástroja. Podobne to platí aj pre jazzové zoskupenia s výlučne akustickými nástrojmi.
Prostredníctvom artikulácie sa modifikuje hudobný materiál. Zatiaľ čo európska umelá hudba sa primárne sústreďuje na vytváranie originálnych hudobných štruktúr, moderná populárna hudba a jazz modifikujú hudobný materiál - melódiu, jej tónový systém, rytmus, tempo, farbu a dynamiku - v priebehu interpretácie. Pojem "interpretácia" v tomto kontexte nie je vždy presný a môže skresľovať realitu. Skutočná interpretácia, v zmysle ako ju poznáme z európskej umelej hudby, sa s ňou nedá celkom porovnať.
Vzťah štruktúry a artikulácie v rôznych hudobných kontextoch
Medzi štruktúrou a artikuláciou, ako aj ich uplatnením v európskej umelej hudbe, modernej populárnej hudbe a jazze, existujú rôzne spojenia, posuny a vzájomné ovplyvňovania. V modernej populárnej hudbe a jazze, kde dochádza k posunom v polarite štruktúra-artikulácia, majú tieto posuny charakteristické znaky a axiologický význam typický pre daný žánrovo-štýlový okruh. Z psychologického hľadiska však pre poslucháča mohli mať pri apercepcii rovnaký význam.
Príkladom je vznik bebopu, kde sa hudobníci koncentrovali na štruktúru akordu a melódie (T. Monk, D. Gillespie, Ch. Parker). Tento posun znamenal redukciu publika, ktoré vnímalo nový štýl ako nezrozumiteľný a náročný. Týmto posunom významu smerom k štruktúre sa bebop priblížil axiologickým princípom umelej hudby. Podobne predstavitelia art rocku (Pink Floyd, Genesis, Yes, Queen) kládli dôraz na hudobnú formu a prevzali prvky z európskej novej hudby, čím si získali poslucháčov z okruhu európskej hudby. Zdôrazňovanie formy v art rocku bolo prejavom preberania axiologických prvkov európskej hudby.
Aj v aleatorickej kompozícii, kde sa uplatňuje určitý stupeň náhody, je v centre pozornosti štruktúra, tvar a forma, aj keď vznikajú priamo počas interpretácie. Aleatorika sa však nestala populárnou hudbou, na rozdiel od rocku a niektorých smerov jazzu. Art rock a bebop naopak prijali určité črty "vážnosti" európskej hudby.
V 19. storočí sa pri vydávaní diel klasicizmu a baroka tešili obľube edície, ktoré nielenže nerešpektovali pôvodnú štruktúru autora, ale dielo dopĺňali technickými pasážami, ornamentikou a novými zvukovými efektmi, ako napríklad prehnanou pedalizáciou pri klavíri či doplneným rytmickým frázovaním.
Emócia, afekt a ich vzťah k hudobnému materiálu
Problematika výrazu, emócie a afektu v hudbe sa muzikológovia zaoberali dlhodobo. Častou chybou bolo hľadanie paraliel medzi emóciou a hudobno-vyjadrovacími prostriedkami, pričom je mylné hľadať zárodok emócie vo vyabstrahovaných prvkoch hudobného materiálu. Taktiež nie je možné vytvoriť modelové situácie, ktoré by garantovali presný výraz, emóciu či afekt. Psychické prežívanie hudobníka a jeho snaha o vyjadrenie emócie sa odráža vo všetkých prvkoch hudobného materiálu.
Kľúčovou otázkou zostáva vzťah medzi hudobným materiálom, štruktúrou a artikuláciou na jednej strane a afektom, psychickým prežívaním hudobníka a pocitom páčenia či nepáčenia sa poslucháča na druhej strane. Doterajšie výskumy pripúšťajú, že v tvorbe tónu a rytme sa môže prejavovať emocionálno-estetická väzba. Jedna artikulácia môže byť zdrojom odlišného afektu. Napríklad škrtený tón v kombinácii s chrapľavým tónom, ktoré využívali hudobníci ako Louis Armstrong a Bessie Smith, prinášali špecifický výraz.
Hluk u predstaviteľov experimentálneho rocku (Frank Zappa, Velvet Underground) bol snahou o "nový zvuk" a odlišné poňatie populárnej hudby, odklon od komerčnej produkcie. Bol to intelektuálny experiment s cieľom dosiahnuť bizarný afekt. Vysoká intenzita zvuku pri hre big bandu je prirodzeným dôsledkom veľkého obsadenia orchestra a cieľom je plný zvuk rôznych farieb. V období swingu orchester vyjadroval prirodzené ľudské afekty, od radosti po smútok. Naopak, vysoká intenzita zvuku v rockovej hudbe súvisí so snahou o extatický účinok.
Rôzne artikulácie melódie, farby, tvorba tónu, inštrumentácia, elektrifikácia, modifikácia rytmu, tempa a dynamiky môžu na poslucháča pôsobiť rozlične. Synkopický rytmus, "beat" a "offbeat", rytmické patterny a akcenty môžu byť pre jedného poslucháča príjemné a pre iného, odchovaného tradičným európskym myslením, nepríjemné a provokujúce. Podobne môže pôsobiť aj vysoká intenzita zvuku.
Kinestézia a synestézia v populárnej hudbe
Kinestézia, teda pohybové účinky na svalstvo, vzniká pri počúvaní jazzu aj rocku, predovšetkým vďaka osobitnej úlohe rytmu v modernej populárnej hudbe. Tento jav je zrejmý z tanečnej funkcie prvotných štýlov jazzu a rocku. Výnimkou môžu byť niektoré skladby free jazzu (Ornette Coleman, Cecil Taylor), kde rytmus nie je typicky motorický a môže sa meniť v rámci skladby.
Prvky synestézie môžeme nájsť v rockovej hudbe, ktorá často pracovala s mimohudobnými prostriedkami - gestom, mimikou, tancom, oblečením, svetelnými efektmi, scénou, filmom a videom. Synestézia je spojená s "vizuálno-priestorovou názornosťou zvukových fenoménov" a súvisí s prepojením hudby a farebných účinkov vizuálnych prvkov. Používanie mimohudobných prvkov v jazze nie je bežné, s výnimkou žánrov ako soul jazz, jazzrock či fusion music, ktoré prepojili jazz s modernou populárnou hudbou.
Najviac sa na účinky synestézie spoliehali hudobníci v art rocku, ktorí sa snažili o extatický účinok hudby, porovnateľný s účinkami drog (tzv. psychedelic music - Jefferson Airplane, Grateful Dead, Doors, Jimi Hendrix). Tento smer pokračoval v elektronickom rocku (Tangerine Dream, Kraftwerk, Jean Michel Jarre). Extáza bola prítomná už v raných formách afroamerického folklóru, ako ring shout či spirituál, kde hudba s motorickým rytmom, intenzitou zvuku a vnútorným napätím pôsobila na organizmus a psychiku. V neskorších obdobiach jazzu, keď sa hudobníci sústredili na hudbu na počúvanie, extatický účinok ustúpil estetickému zážitku. K návratu k extáze došlo v soul jazze, jazzrocku a fusion music, ktoré čerpali z rockovej hudby a etnických kultúr. Účinok extázy kmeňových spoločenstiev počas rituálov možno sledovať aj na rockových koncertoch, čo sa prejavilo už pri vzniku rock and rollu.
Moderná populárna hudba a jej vymedzenie
Moderná populárna hudba (m.p.h.) predstavuje typ nonartificiálnej hudby, ktorý sa vyvíjal z rôznorodého stretávania tradičných foriem európskej populárnej hudby, folklóru s vplyvmi afroamerickej hudobnej kultúry a jazzu. Menej intenzívne, ale stále významné sú vplyvy iberoamerickej, tichomorskej a indonézskej kultúry. Hlavnými štýlovo-žánrovými druhmi sú v súčasnosti pop music a rock. Vývoj a existencia jednotlivých druhov m.p.h. sú bezprostredne predurčené geografickými, etnickými, sociálnymi a kultúrno-politickými podmienkami.
Pojem "populárna hudba" je súhrnné označenie pre hudobnú tvorbu, ktorá plní výhradne zábavnú funkciu a je predmetom masového záujmu. Jej repertoár je rozmanitý a zahŕňa úpravy ľudových piesní, tanečnú a pochodovú hudbu, šlágrovú produkciu, hudbu z operiet, muzikálov a filmov, ako aj skladby zo symfonickej, komornej a inštrumentálnej tvorby, najmä z obdobia romantizmu. Masmédiá zohrávajú kľúčovú úlohu pri vzniku a formovaní populárneho repertoáru.
Súčasná populárna hudba sa začala formovať pred niekoľkými storočiami. Ako "súčasná populárna hudba" sa od prelomu 50. a 60. rokov označuje zmes white blues-u, rocku a piesne, často politicky a sociálne angažovaná. Pojem "pop music" (skrátene "pop") označuje hudobný žáner alebo celý hudobný priemysel, niekedy používaný nepresne ako synonymum pre populárnu hudbu. Pop music ako hudobný štýl sa vyznačuje výraznou spievanou melódiou, sprevádzanou moderným spôsobom. Obvykle neobsahuje výrazné disonancie a nie je príliš zložitá na počúvanie, pretože jej hlavným cieľom je stať sa hitom. Popové skladby majú predvídateľnú štruktúru so slohami a refrénmi, nenáročné texty a sú komponované s cieľom komerčného úspechu. Pop často vzniká kombináciou rôznych hudobných štýlov (napr. pop-folk, latin-pop). Ako hudobný žáner vznikol pop na začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia po ústupe štýlu rock & roll.