Zmluva o úvere predstavuje kľúčový finančný nástroj, ktorý umožňuje jednotlivcom a firmám získať prístup k potrebným peňažným prostriedkom. Na Slovensku je právny rámec pre zmluvu o úvere primárne upravený zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“). Tento článok sa zameriava na komplexný pohľad na zmluvu o úvere, jej podstatné náležitosti, odlišnosti od zmluvy o pôžičke a relevantné aplikačné aspekty v slovenskom právnom poriadku.
Právny Rámec a Rozdiel od Zmluvy o Pôžičke
Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje zmluvu o pôžičke v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník / OZ“). Pre komplexné posúdenie úverovej zmluvy je nevyhnutné mať na zreteli, že sa líši od zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka.
Rozdiel medzi zmluvou o úvere a zmluvou o pôžičke je ten, že pri zmluve o pôžičke nie je podstatnou náležitosťou zmluvy dojednanie úroku. Zmluva o pôžičke nemá konsenzuálnu povahu, ale predstavuje reálny záväzkový vzťah. Uvedené znamená, že pre vznik zmluvy o pôžičke musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, a to existencia dohody zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Pri reštriktívnom výklade by sme mohli žiadať ich poskytnutie len ako odovzdanie (dare).
V prípade aplikácie ustanovení o úverovej zmluve musí konkrétna zmluva zahňŕňať podstatné časti predmetnej zmluvy v zmysle základných ustanovení § 497 a násl. Obchodného zákonníka. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na to, že úprava ustanovenia § 497 OBZ neobsahuje zmienku o písomnej forme úverovej zmluvy.
VYSVETLENIE ZMLUVY O OSOBNEJ PÔŽIKE
Podstatné Náležitosti Zmluvy o Úvere
Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Medzi podstatné náležitosti zmluvy patria:
- Vymedzenie zmluvných strán: Jasné určenie veriteľa a dlžníka.
- Záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky: Veriteľ sa zaväzuje na požiadanie dlžníka poskytnúť dohodnutú sumu.
- Dohoda o výške úveru: Presné určenie maximálnej sumy, do ktorej bude úver poskytnutý.
- Záväzok dlžníka vrátiť prostriedky a zaplatiť úroky: Dlžník sa zaväzuje vrátiť požičanú sumu a uhradiť dohodnuté úroky.
Zmluvu o úvere môžu dojednať aj strany, ktoré nie sú podnikateľmi. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka, riadiť Obchodným zákonníkom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.
Mena Úveru
Pre zmluvu o úvere je typické, že strany si môžu určiť peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom zmluvy, aj v inej mene ako je euro, ak to neodporuje devízovým predpisom platným na území Slovenskej republiky. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, dlžník má povinnosť vrátiť peňažné prostriedky v tej mene, v ktorej mu bol úver poskytnutý. Pred zavedením eura boli úvery v cudzej mene najčastejšie poskytované v amerických dolároch a nemeckých markách. Americký dolár je zaužívaný aj dnes, avšak nemecká marka a iné meny boli nahradené eurom.
Odplata za Poskytnutie Úveru
Podľa ust. § 499 OBZ za poskytnutie úveru je možné dojednať odplatu, ak má veriteľ v predmete podnikania poskytovanie úveru. Ustanovenie § 499 OBZ má v zmysle ust. § 263 ods. Zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod. Takýto typ zmluvy sa v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje výlučne podľa Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov.
V tejto otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. 4 Obo 86/1999 konštatoval, že: „Veriteľom, ktorý sa zmluvou o úvere zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, nemusí byť iba banka alebo subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania. Poskytovanie úverov môže byť predmetom podnikania hlavne bánk, poprípade iných finančných inštitúcií alebo nebankových subjektov. V otázke predmetu podnikania bánk je potrebné mať na zreteli ust. § 2 ods. 1 Zákona o bankách, ktoré ustanovuje, že banka musí byť právnická osoba, ktorá má právnu formu akciovej spoločnosti, keďže iná forma je zakázaná a jej sídlo sa musí nachádzať na území Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona je banka oprávnená prijímať vklady a poskytovať úvery.“
Aplikačné Problémy a Ochrana Spotrebiteľa
Pri aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere sa v praxi vyskytuje situácia, keď fyzická osoba - podnikateľ pri svojej platobnej neschopnosti vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, v rámci svojej obrany na súde poukazuje na to, že úverovú zmluvu uzatvoril nie v postavení dlžníka - podnikateľa, ale v pozícii dlžníka - fyzickej osoby - spotrebiteľa. Byť spotrebiteľom je pre obranu dlžníka na súde priaznivejšie, keďže v takom prípade môže byť poskytnutá vyššia miera ochrany pred veriteľom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).
V súvislosti s vyššie uvedeným konceptom obrany dlžníka je možné tvrdiť, že postavenie veriteľa sa predmetnou obranou nezhoršilo, keďže fyzická osoba - nie podnikateľ (fyzická osoba - podnikateľ, napr. živnostník) ručí za záväzky celým svojím majetkom. V aplikačnej praxi boli však prípady, keď okresné súdy prisúdili veriteľovi iba výšku istiny bez zmluvného úroku a príslušenstva pohľadávky.
Judikatúra Najvyššieho Súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn. 5Odo/12/2010, konštatoval, že: „Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 5Cdo/120/2010, poukázal na to, že: „Za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, poukázal na to, že: „Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 18. mája 2000, sp. zn. 4Obo/115/1999, konštatoval, že: „Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.“ Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazujú aj na to, že pri záväzkových vzťahoch zo zmluvy o úvere nie je možné pristúpiť k argumentácii, ktorá poukazuje na dohodu zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 262 ods.
Komparácia s Inými Právnymi Systémami
Rôzne právne systémy pristupujú k tomuto inštitútu diferencovane. V anglickom práve sa úver poníma tak, že ho je možné nadobudnúť iba jednou z dvoch foriem. Buď ako pôžičku peňazí, alebo ako odklad platenia, pričom pôžička peňazí sa charakterizuje ako výplata dlžníkovi alebo tretej strane na dlžníkovu žiadosť. Pojmovo veľmi jasne vymedzuje úver taliansky Občiansky zákonník, ktorý v čl. 1842 a nasl. obsahuje úpravu úverovej zmluvy. Otvorenie bankového úveru zakladá záväzok banky pripraviť a uchovávať pre druhú zmluvnú stranu určitú peňažnú čiastku na určitý čas alebo na dobu neurčitú.
Zmluva o Úvere v Obchodnom Zákonníku
Úverová zmluva v zmysle celkovej koncepcie Obchodného zákonníka patrí medzi absolútne obchodné záväzkové vzťahy, čo znamená, že bez ohľadu na povahu zmluvných strán sa zmluva bude riadiť vždy Obchodným zákonníkom. Koncepcia úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku je všeobecnou úpravou, a preto špecifické úverové zmluvy ako zmluva o bankovom úvere sa bude subsidiárne riadiť tiež špeciálnou právnou úpravou úverových operácií v zákone o bankách, prípadne v zákone o stavebnom sporení. Zmluva o úvere je v Obchodnom zákonníku upravená v jeho tretej časti Obchodné záväzkové vzťahy, hlave II., diel V. v ustanoveniach § 497 až 507.
Charakteristika a Vznik Zmluvy
Na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom vzniká obchodnoprávny záväzkový vzťah, ktorého obsahom je záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka a v jeho prospech poskytnúť dohodnutú sumu peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere vzniká už dohodou strán o jej obsahu a je teda zmluvou konsenzuálnou, predmetom ktorej môžu byť výlučne len peňažné prostriedky. Úverovou zmluvou sa veriteľ zaväzuje na požiadanie dlžníka poskytnúť peňažnú čiastku, a teda sa zaväzuje mať túto čiastku pripravenú, aby mohol dlžníkovmu požiadaniu vyhovieť. V tomto zmysle je teda potrebné chápať úverovú zmluvu nielen ako poskytnutie peňazí, ale aj ako rezervovanie prostriedkov v dohodnutom objeme. V zákone nie je upravená odmena za rezervovanie prostriedkov. S odmenou za rezervovanie prostriedkov sa ráta, aj keď ju zákon dovoľuje len za predpokladu, že poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
Dohoda o týchto častiach zmluvy je nevyhnutná na jej vznik. Okrem podstatných častí zmluvy si zmluvné strany zvyčajne dohodnú aj ostatné časti, tzv. nepodstatné náležitosti. Zmluvné strany si pri úvere môžu dohodnúť, že peňažné prostriedky sa môžu poskytnúť aj v inej ako slovenskej mene, pokiaľ to nie je v rozpore s devízovými predpismi.
Devízové Predpisy a Poskytovanie Úverov v Cudzej Mene
Táto možnosť nadväzuje na verejnoprávnu úpravu. V rámci vstupu do OECD a EÚ došlo k uvoľneniu pohybu kapitálu vo vzťahu so zahraničím, ktorý sa odzrkadlil aj v zmenách devízových predpisov. Devízový zákon definuje pojem „finančný úver", ktorým podľa § 2 písm. i) devízového zákona je poskytnutie peňažných prostriedkov v slovenskej mene alebo cudzej mene, s ktorým je spojená povinnosť vrátiť ho v peňažnej forme. Súčasne podľa § 2 písm. Ak sa úver poskytuje po častiach, poskytnutím úveru sa rozumie poskytnutie prvej časti úveru. Zo súčasného znenia devízového zákona teda pre banky nevyplýva nijaké obmedzenie poskytnúť úver v cudzej mene.
Odplata za Uzavretie Úverovej Zmluvy
Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dohodnúť odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa (§ 499 ObchZ). Toto ustanovenie v Obchodnom zákonníku je jediným kogentným ustanovením v úprave zmluvy o úvere a určuje, že platne možno dohodnúť odplatu za uzavretie úverovej zmluvy len vtedy, ak veriteľ poskytuje úver ako predmet svojho podnikania. Odplata za uzavretie úverovej zmluvy má v zmysle tohto ustanovenia jednorazový charakter a veriteľovi vznikne nárok na jej zaplatenie aj v prípade, keď z dôvodov na strane dlžníka nedôjde k čerpaniu úveru. Dojednanie odplaty upravuje ObchZ ako oprávnenie veriteľa.
Právo Dlžníka na Poskytnutie Peňažných Prostriedkov
Nárok na poskytnutie peňažných prostriedkov je dlžník oprávnený uplatniť v lehote určenej v zmluve, pričom ak táto lehota nie je zmluvne určená, môže dlžník tento nárok uplatniť, dokiaľ niektorá strana poskytnutie úveru nevypovie (§ 500 ods. 1 ObchZ). Dlžník má právo požadovať, aby mu veriteľ poskytol dohodnutý objem peňažných prostriedkov a žiadosť dlžníka o reálne poskytnutie prostriedkov považuje za súčasť plnenia záväzkov z uzatvorenej úverovej zmluvy. Na základe žiadosti dlžníka sa povinnosť veriteľa stáva splatnou. Pokiaľ ide o čas plnenia zo strany veriteľa, predpokladá sa plnenie okamžité, bez zbytočného odkladu, okamžite ako bol veriteľ o to požiadaný. V opačnom prípade by sa veriteľ dostal do omeškania aj so zákonnými dôsledkami spojenými s omeškaním dlžníka. Ak je v zmluve určená lehota na požiadanie poskytnutia peňažných prostriedkov, nie je možné žiadať o ne pred touto lehotou ani po jej skončení. Čerpanie úveru možno dohodnúť rôznymi spôsobmi ako napríklad jednorazové, postupné, v tranžiach.
Výpoveď Zmluvy o Úvere
Dlžník môže poskytnutie úveru vypovedať s okamžitou účinnosťou, veriteľ ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená dlžníkovi, ak zmluva neurčuje iné výpovedné lehoty (§ 500 ods. 2 ObchZ). Toto ustanovenie dispozitívne upravuje dĺžku a účinnosť výpovednej lehoty pre dlžníka a veriteľa, ktorá je pre tieto subjekty rôzna. Okamih účinnosti výpovede dlžníkom nastáva jej oznámením (doručením) veriteľovi. Obchodný zákonník výslovne neustanovuje použitie písomnej formy výpovede, ale v ustanovení § 502 ods. Po účinnosti výpovede nemôže dlžník požadovať, aby mu veriteľ poskytol peňažné prostriedky a veriteľ nemôže za dobu po tejto účinnosti požadovať platenie dojednanej odplaty. Výpoveďou nie je dlžník zbavený záväzku vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré čerpal na požiadanie od veriteľa. Iná dohoda, ktorú zákon pripúšťa, sa môže týkať nielen dĺžky, ale aj počítania lehoty výpovede, ba aj nevypovedateľnosti úverovej zmluvy. Vo vzťahu k výpovedi sa uplatnia všeobecné princípy, ktorým je napríklad, že vypovedať možno záväzky uzatvorené na dobu neurčitú, ale nie záväzky na dobu určitú (ak sa na tom strany nedohodli). Úverová zmluva sa môže uzatvoriť obidvoma spôsobmi. Účinky výpovede pôsobia voči stranám „ex nunc“, tzn.
Logika a Dôsledky Výpovede
Výpoveď zmluvy o úvere by nemala existovať po tom, ako sa poskytli peňažné prostriedky v celej výške. V tomto čase už totiž veriteľ splnil svoju povinnosť a dlžník tým, že požiadal, uplatnil svoje právo. Jeho povinnosť vrátiť peniaze spolu s úrokmi bude trvať bez ohľadu na výpoveď. Výpoveď je teda logicky možná iba dovtedy, pokiaľ sa celý úver nevyčerpal a pokiaľ záväzok, ktorý by mal výpoveďou zaniknúť, nezanikol v dôsledku splnenia. Výpoveď možno pripustiť aj v takom prípade, keď napríkl… Zmluvu o pôžičke je potrebné odlišovať od zmluvy o úvere. Na rozdiel od toho Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, pri ktorej podmienkou vzniku zmluvy okrem dohody zmluvných strán je aj reálne poskytnutie predmetu zmluvy dlžníkovi (preto ide o tzv. reálny kontrakt). Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou, čo je vyjadrené v zákone záväzkom dlžníka platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov. Bezúročná zmluva o úvere neexistuje. Zmluva o pôžičke nie je obligatórne odplatnou zmluvou. Zmluva o pôžičke sa stáva odplatnou iba ak sa tak strany na odplate dohodli. Pri zmluve o pôžičke je odplatou úrok. Zmluva o pôžičke - vzor na tejto stránke obsahuje aj také ustanovenia, ktoré chýbajú iným zmluvám o pôžičke, ktoré je možné nájsť na internete. Zmluva o pôžičke (vzor) na tejto stránke rešpektuje, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt. Absencia formulácie o poskytnutí peňazí a potvrdení tejto skutočnosti dlžníkom (najmä ak boli peniaze poskytnuté v hotovosti) môže spôsobiť nevymožiteľnosť pôžičky. Zmluva o pôžičke - vzor na tejto stránke obsahuje aj možnosť dohody veriteľa s dlžníkom o odplate (úrokoch) za poskytnutie peňazí.
Zmluva o pôžičke je upravená v ustanoveniach § 657 - 658 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Občiansky zákonník“). Na druhej strane zmluva o úvere je upravená v ustanoveniach § 497 - 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.
Občiansky zákonník teda pri zmluve o pôžičke „okrem dohody zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy na vznik záväzku z nej vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky“ (PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 3. vyd. Praha : C. H. V tejto súvislosti je ešte potrebné poznamenať, že dlžníkovi zo zmluvy o úvere „vzniká právo (nie povinnosť) úver čerpať.“ (KRAJČO, J.: Občiansky zákonník pre prax. Komentár III.EUROUNION, str. Kým platenie úrokov patrí medzi pojmové znaky úveru, pôžička môže byť dojednaná aj bez úrokov. V zmluve o úvere úrok z poskytnutého úveru predstavuje „cenu peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o úvere veriteľ umožňuje čerpať dlžníkovi.“ (PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 3. vyd. Praha : C. H.