Údolie rieky Svinky, región bohatý na prírodné krásy a historické udalosti, ukrýva nielen malebnú krajinu, ale aj fascinujúce príbehy spojené s obnovou a využitím jeho potenciálu. V kontexte rekonštrukcie murovaných chát v tejto oblasti sa otvára pohľad na bohatstvo, ktoré región ponúka - od liečivých minerálnych prameňov až po historické mestá s dlhou minulosťou.
Minerálne Poklady Šariša: Pramene Zdravia a História
Región Šariša je obzvlášť štedrý, pokiaľ ide o minerálne pramene. Obec Lipovce vyniká s najvyšším počtom, až 22 minerálnych prameňov, vrátane známej minerálky Salvator. Bajerov disponuje tromi kvalitnými prameňmi, rovnako ako rekreačné oblasti Sigord v obciach Kokošove (dva pramene) a Zlatá Baňa (dva pramene). Ďalšie pramene sa nachádzajú v Podhoranoch (jeden) a vo Víťazi (dva). Sabinovský okres eviduje celkovo 18 minerálnych prameňov v 12 obciach a mestách, hoci na katastrálnom území mesta Hanušovce nad Topľou sa nenachádza žiadny.
Minerálne vody západne od doliny Torysy sú charakteristické ako „kalciumbikarbonátové“. Ich hlavnou zložkou sú karbonáty (uhličitany), ktoré pochádzajú z vápencov a dolomitov. Vody východnejšie a južnejšie od doliny sa radia medzi „natriumbikarbonátové“, pričom ich najdôležitejšou zložkou je NaCl, pôvodom z morských sedimentov Košickej kotliny. Oba typy vôd často obsahujú rozpustený CO2, čo im dodáva charakter kyselky. Vody s obsahom H2S (sírovodík) sa vyznačujú charakteristickým „vajcovým“ zápachom.
Do prvej skupiny minerálnych vôd patrí napríklad známy prameň „Kvašná voda“, ktorý sa nachádza západne od vrchola Malkovskej hôrky. Podobný charakter majú aj tri pramene v neďalekej Cemjate. V 18. storočí tu vznikli kúpele, kde bol v 19. storočí zachytený prameň „Pod Pavilónom“ a postavený pavilón s menším liečebným domom. Liečili sa tu choroby krvi, nervové a žalúdočné ochorenia. Dnes je pavilón schátraný a pramene sa nevyužívajú.
Ďalšia skupina prameňov sa nachádza v doline Borkút, západne od Hanisky. Z nich prameň Malý Borkút vykazuje pomerne vysokú mineralizáciu (2640 mg/l). Menej známe sú pramene pod Vilec hôrkou, kde v 18. storočí pri sírnom prameni fungovali aj vaňové kúpele. Ďalej je známy prameň Kernovka, situovaný na súkromnom pozemku v ulici Pod Kalváriou.
Druhá skupina minerálnych vôd, známa ako slané vody, sa vyskytuje na území Prešova a jeho okolia. Jej pôvod súvisí s už spomenutými morskými sedimentami a ložiskami soli v Solivare. Z tohto hľadiska je zaujímavá aj samotná soľanka (soľný roztok) nachádzajúca sa v zatopenej bani Leopold na Solivare, s mimoriadne vysokou mineralizáciou (až 292 g soli na liter). Slaná voda sa vyskytuje aj v bývalých kúpeľoch Išľa, pomenovaných ich zakladateľom, grófom Hallerom, po slávnych rakúskych kúpeľoch Bad Ischl. Kúpeľný dom s vaňami, hostinec a promenády slúžili pre hostí. Významnou raritou týchto kúpeľov bolo liečivé bahno zo slatinnej zeminy, ktoré sa v minulosti dodávalo aj do Piešťan. Kúpele v súčasnosti nie sú využívané (mineralizácia vody 4300 mg/l) a zanikli po druhej svetovej vojne. Južnejšie od Prešova sú známe slané vody z Petrovian a sírovodíková voda z Kapušian.
Kultúrno-historické Atraktivity Regiónu Šariš
Historický región Šariš, kedysi súčasť Uhorska, nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Susedí s Poľskom na severe, západnú hranicu tvorí bývalá Spišská župa, na východe Zemplínsku župu a na juhu Abovsko-turniansku župu. Celý región je tvorený povodiami riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom Šariša bol v minulosti Šarišský hrad, od roku 1647 sa ním stal Prešov. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí sa k prevažne slovenskému etniku pridali Rusíni a Ukrajinci. V roku 1918 sa Šariš stal súčasťou Československej republiky a dnes je súčasťou Prešovského kraja.
Prešov: Metropola Šariša s Dávnou Minulosťou
Prešov, krajské mesto Prešovského kraja, je dôležité hospodárske a správne centrum východného Slovenska. S rozlohou 103,36 km² a počtom obyvateľov 87 886 (k 31. 12. 2020) je tretím najväčším mestom Slovenska. Jeho výhodná dopravná poloha na križovatke ciest v smere západ-východ a sever-juh prispela k jeho rastu ako centra riadiacich činností. Prešov je jedinečný tým, že jeho historickým jadrom prechádza 49. rovnobežka. Rozprestiera sa na oboch brehoch rieky Torysa, obklopený Slanskými vrchmi a Šarišskou vrchovinou. Mesto sa delí na štyri katastrálne oblasti: Prešov, Solivar, Šalgovík a Nižná Šebastová.
Erb mesta, udelený kráľom Ladislavom V. v roku 1453, má v striebornej hlave tri červené ruže a spodnú časť štítu delenú trikrát červeno-strieborne. Jeho ideová podstata vychádza z uhorského znaku z čias udelenia mestských výsad v roku 1299.
Dejiny Prešova siahajú do obdobia mladšieho paleolitu (80 000 - 40 000 rokov p.n.l.). Archeologické nálezy z lokality Biroš, ako pästný klin z hnedého rohovca, svedčia o prítomnosti človeka v údolí Torysy. Dôkazy o osídľovaní územia pochádzajú aj z mladšej doby kamennej, bronzovej a železnej. Koncom 6. storočia n. l. prišli do údolia Slovania a usadili sa tu natrvalo. Písomná zmienka o osade s názvom Prešov sa objavuje neskôr, ale o trvalom osídlení slovanským obyvateľstvom môžeme hovoriť už v 8. - 12. storočí.
Okolov polovice 11. storočia bolo územie Šarišskej stolice začlenené do uhorského štátu. Do konca 13. storočia bol Prešov súčasťou kráľovského panstva hradu Šariš. Po tatárskom vpáde v rokoch 1241-1242 kráľ Belo IV. pozýval do Uhorska cudzincov, vrátane Nemcov (Sasov), ktorí sa usadili aj v Prešove. Prvá písomná zmienka o meste pochádza zo 7. novembra 1247 v listine Belu IV., kde sa Prešov nazýva Epuries. V roku 1248 bola vydaná ďalšia listina týkajúca sa farských záležitostí Prešova.
O pôvode názvu mesta existuje viacero teórií. Staršia literatúra uvádza nemecký názov Langdorf (Dlhá ves), ktorý sa však neujal. Neskôr sa začal používať názov Eperies, odvodený od maďarského slova „eper“ (jahoda), spojený s legendou o kráľovi Belovi II. Slepom. Iní historici odvodzujú názov od slova „prešovať“. Najprijateľnejší názor je, že Eperjes je maďarským variantom pôvodného slovenského pomenovania odvodeného od osobného mena Preš. V 13. - 15. storočí sa používal výlučne maďarský názov, ako aj jeho latinské varianty (Epuries, Eperiessinum, Aperiascinum, Fragopolis). Slovenské pomenovanie Prešov (Prašov) sa v písomných pamiatkach objavuje až od 16. storočia.
Dňa 28. januára 1299 udelil kráľ Ondrej III. Prešovu, Veľkému Šarišu a Sabinovu mestské výsady, čím sa Prešov stal kráľovským mestom. Mešťania však museli platiť ročnú daň 150 mariek striebra. Udelenie mestských výsad znamenalo politické, právne a cirkevné vyčlenenie Prešova z radov okolitých obcí.
Dejiny Prešova v nasledujúcich storočiach boli poznamenané zvratmi, povstaniami, vojnami, ale aj obdobiami pokojného rozvoja. Mesto hospodársky rástlo a stávalo sa centrom kultúrneho vývinu. Vplyvy viacerých národov a národností - Slovákov, Rusínov, Ukrajincov, Maďarov, Nemcov, Poliakov, Židov - sa tu stretávali a prelínale. Konfesionálna pestrosť (rímskokatolíci, gréckokatolíci, evanjelici, pravoslávni, izraeliti) obohatila kultúrnu klenotnicu mesta. Od roku 1480 bol Prešov členom Pentapolitany - spolku piatich slobodných kráľovských miest (Sabinov, Bardejov, Košice, Levoča).
Výhodná poloha v stredoveku podporovala rozvoj remesiel a trhov. Prešov sa stal významným centrom remeselnej výroby v Uhorsku. V 16. a 17. storočí mesto zažilo obdobie rozkvetu aj úpadku. V roku 1687 sa odohral „Prešovský krvavý súd“ alebo „Prešovské jatky“, kde boli popravení mešťania a zemania za protihabsburský odboj. Dlhotrvajúce vojny viedli k schudobneniu, zadlženiu a vyľudneniu mesta, ktoré vyvrcholilo na začiatku 18. storočia.
Rok 1710 ukončil existenciu starého Prešova a rok 1711 otvoril novú epochu. V hospodárskom živote mesta dominovali obchod a remeselná výroba. Medzi významné cechy patrili obuvníci, kožušníci, debnári, krajčíri, stolári, farbiari, mečiari, puškári, klobučníci, garbiari, ale aj výrobcovia papiera a organov. Koncom 18. storočia vznikali prvé manufaktúry a v roku 1802 Prešov zaznamenal prvenstvo vo výrobe cukru z cukrovej repy v strednej Európe. Dominantným architektonickým slohom 18. storočia bol barok, s nádhernými stavbami ako palác Klobušicovcov, Sirmaiov palác, Župný dom a Chrám sv. Jána Krstiteľa. Na sklonku 18. storočia sa v Prešove usadili prví Židia.
V prvej polovici 19. storočia klasicizmus nahradil barok. Najvýznamnejšou stavbou tohto obdobia je gréckokatolícky biskupský palác. V druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia bol Prešov pre svoju vysokú úroveň kultúry, vzdelanosti a školstva nazývaný „Atény nad Torysou“. Mesto prijímalo technické novinky, v roku 1894 vybudovalo kanalizáciu a v roku 1895 zaviedlo elektrické osvetlenie.
Počas prvej svetovej vojny mesto schudobnelo. Bezprostredne po jej skončení, 1. novembra 1918, došlo k tragickej „prešovskej vzbure“, ktorá si vyžiadala 41 životov a ukončila uhorskú etapu dejín mesta. Po vzniku Československej republiky bol Prešov okresným sídlom s viac ako 21 000 obyvateľmi v roku 1930. Po druhej svetovej vojne sa stal priemyselnou metropolou s počtom obyvateľov presahujúcim 90 000.
Významné Kultúrno-historické Pamiatky Prešova
Konkatedrála sv. Mikuláša: Najvýznamnejšia historická dominanta mesta, najstaršia budova a jediná dochovaná gotická sakrálna stavba. Považovaná za jeden z najdokonalejších sieňových kostolov v bývalom Uhorsku, svojimi rozmermi sa radí hneď za levočský Kostol sv. Jakuba a bratislavský Dóm sv. Martina. Pôvodný kostol z roku 1230 bol prestavaný do dnešnej trojloďovej podoby v roku 1515. Vnútorné priestory si zachovávajú pôvodné gotické prvky, s dominantným barokovým oltárom sv. Mikuláša. Z kostolnej veže sa naskytá jedinečný pohľad na námestie a okolitý región.
Evanjelický A. V. Chrám svätej Trojice: Renesančný chrám, jeden z mála protestantských kostolov postavených v období reformácie.
Rekonštrukcia Murovanej Chaty: Inšpirácia zo Zbečna
Hoci sa zadaný text primárne zameriava na región Šariša, zmienka o rekonštrukcii murovanej chaty v českom seriáli „Chaty snov“ v obci Zbečno ponúka zaujímavé paralely a inšpiráciu pre potenciálne projekty obnovy v údolí rieky Svinky.
V tomto prípade architekti kládli dôraz na precízne spracovanie exteriéru a komfort pri relaxácii v prírode. Vytvorili príjemné moderné posedenie s použitím dlažby MODERN a oporných stien L. Náročný terén bol zvládnutý inovatívnou technológiou oporných múrov L, ktoré umožnili vybudovať priestor na sedenie. Tieto oporné múry sa vyznačujú prirodzeným odtieňom betónu, ktorý harmonicky zapadá do okolitej prírody. Betónový konštrukčný prvok použitý na renováciu vonkajšieho posedenia spája moderný dizajn s jednoduchosťou a nadčasovosťou. Sortiment zahŕňa prírodný betón a biely betón s jemnými dizajnovými detailmi. Pôsobivé kvetináče LEA farebne dopĺňajú vonkajší priestor a sú robustné a odolné voči poveternostným vplyvom s dlhou životnosťou.
Tieto princípy - dôraz na kvalitné materiály, harmonické začlenenie do prírodného prostredia, funkčnosť a estetiku - môžu byť aplikované aj pri rekonštrukcii murovaných chát v údolí rieky Svinky, čím sa prispeje k zachovaniu a rozvoju dedičstva regiónu.
