Hnev je jednou zo základných ľudských emócií, ktorá nás sprevádza od nepamäti. Hoci je často vnímaný ako negatívny jav, môže mať aj svoju pozitívnu funkciu a slúžiť ako signál, že niečo nie je v poriadku. Pochopenie jeho príčin a spôsobov zvládania je kľúčové pre naše psychické aj fyzické zdravie a pre udržanie zdravých medziľudských vzťahov.
Hnev ako prirodzená reakcia
Hnev je definovaný ako silná afektívna reakcia na urážku alebo frustráciu. Podobne ako radosť, smútok, strach či odpor, má aj hnev pre nás evolučný význam. Pomáha nám dosiahnuť to, čo potrebujeme v frustrujúcej a náročnej situácii, a tiež nám pomáha chrániť sa v ohrození. V momente hnevu sa v našom tele spúšťajú hormonálne mechanizmy, ktoré zvýšia srdcovú činnosť, uvoľnia adrenalín a rozšíria cievy, čím nás pripravia na výraznú fyzickú reakciu. Zdravo naštvaný človek dokáže ísť si za svojím a hnev mu v tom pomáha.
Psychoterapeut Gabriel Hrustič vysvetľuje, že hnev sa nedá označiť ako niečo apriori negatívne. "Rozhodne sa nedá hnev označiť ako niečo apriori negatívne. Ako je nevyhnutné, aby živočích, ktorý chce loviť, prežíval nejakú reakciu hnevu a dokázal tak zaútočiť na niečo, tak aj my, keď sme zdravo naštvaní, ideme si za svojim a hnev nám to pomáha dosiahnuť."
Napriek tomu však hnev môže ublížiť iným ľuďom. Kde je teda hranica medzi zdravým hnevom a problémom? Kľúčové je vedieť s hnevom narábať rozumne a konštruktívne, aby nás hnev neovládal, ale aby sme my ovládali náš hnev. Jednou z jasných hraníc je to, keď našim hnevom ubližujeme druhým ľuďom.
Skryté príčiny hnevu
Aj keď prejavy hnevu majú často svoj dôvod, sú väčšinou prehnané a neprimerané situácii, ktorá ju vyvolala. Hnev môže byť maskou pre iné, hlbšie pocity, ktoré sa človek bojí priznať alebo vyjadriť.
Keď nedostávame to, čo chceme:Paradoxne, mnoho mužov sa správa obviňujúco a nahnevane, ak vyžadujú náklonnosť. Podráždené otázky a narážky naznačujú, že im niečo chýba, často len obyčajné objatie. Ak ženy o tomto vedia, môžu to vyriešiť jednoducho - nielen čakať na objatie od muža, ale občas byť iniciátorkami ony samy. Keď k tomu pripoja aktívne počúvanie a úprimnú komunikáciu, muž sa cíti prijímaný, uznávaný, šťastnejší a pokojnejší.
Keď sme unavení a nedokážeme sa vyrovnať so životnými komplikáciami:Všetci sa občas cítime unavení. Problém nastáva, keď sa muži väčšinou tvária, že je všetko v poriadku a nikomu nič nepovedia. Ak takto dlho potláčajú to, čo ich frustruje, prehlbuje sa u nich pocit vyčerpania. Keď sa muž dostane do štádia, kedykoľvek vyletí a hnevá sa kvôli všetkému, čo mu prekáža, je to signálom, že jeho psychické rezervy sú na dne.
Keď si spomenieme na detskú traumu:Niektoré veci, ktoré sa nám stali v detstve, si pamätáme aj v dospelosti a často sa k nim vraciame. Môžeme sa nahnevať, ak zažijeme situáciu, ktorá je týmto spomienkam podobná. Mnoho manželiek si často vôbec ani neuvedomuje, že ich partner sa možno bojí opustenia. Samozrejme, takmer ani jeden muž toto nepovie nahlas, a preto je dobré, keď ženy to určitým spôsobom vycítia. Ak máte pocit, že partnera nahnevalo alebo rozrušilo niečo, čo prežil v detstve, nenásilne sa ho opýtajte, či mu môžete nejako pomôcť alebo či sa chce o tejto situácii porozprávať.
Keď máme depresiu:Depresia netrápi iba ženy, hoci názory, že muži ako silnejšie pohlavie nemajú emočné problémy, pretrvávajú. Sú vnímaní ako silní a neohrození a hlboký smútok, melanchólia či úzkosť k nim jednoducho nepatria. Výskumy však hovoria niečo iné. Málokto si uvedomuje, že keď sa muž neustále sťažuje na únavu a problémy so spánkom, môže trpieť depresiou. Odborníci tvrdia, že mnohí muži zaháňajú chmúrne myšlienky alkoholom alebo drogami, čo im čiastočne pomáha uvoľniť sa. Príznačné pre mužov v depresii je tiež to, že vyhľadávajú adrenalínové športy, hazardné hry alebo striedajú sexuálne partnerky. Na rozdiel od žien, ktoré sú skľúčené, bývajú skôr agresívni, násilnícki alebo podráždení.
Keď sa cítime odmietnutí a nepochopení:Ak sa muž cíti nerešpektovaný, prehliadaný a nemilovaný, to je tiež jeden z dôvodov, ktorý ho dokáže priviesť k hnevu. V takejto situácii je dobré aktívne ho počúvať. Vyvráťte mu pocity, ktoré cíti a potvrďte mu, že v takejto situácii by ste sa cítili rovnako. Ukážte mu, že si ho vážite, obdivujete a že rozumiete tomu, že občas sa každý človek môže cítiť odmietaný a nepochopený. Muži často trpia a hnevajú sa aj kvôli tomu, že nie sú milovaní takí, akí v skutočnosti sú, ale za to, čo robia alebo poskytujú. Takže, občas je vhodné mužovi povedať, že ho milujete, oceňujete za to, aký je človek. Chváľte ho za to, že dokáže zvládnuť veľa vecí a prejavte mu uznanie.
Potláčanie emócií a jeho dôsledky
Zakrývanie a neprejavovanie emócií, vrátane hnevu, môže viesť k vážnym problémom. Spoločnosť často učí chlapcov nevyjadrovať emócie, čo môže viesť k tomu, že z nich vyrastú muži, ktorí sa boja vyjadriť, čo si skutočne myslia, zo strachu, že budú vyzerať ako slabí. Muži sa často riadia egom, ktoré im nahovára, že sa nemôžu sťažovať a hovoriť o svojich emóciách. Sú presvedčení, že len vysoké pracovné tempo a napĺňanie očakávaní svojich nadriadených tvorí zmysel ich života. Tento vnútorný tlak sa u nich prejavuje hlavne vo vypätých okamihoch a postupne ich začne zožierať zvnútra. Výsledkom môže byť nástup depresií alebo zvýšeného stresu. Kombinácia týchto faktorov sa v konečnom dôsledku podpisuje aj na ich fyzickom zdraví. Tento svoj vnútorný problém niekedy riešia napríklad závislosťami alebo agresivitou. A možno aj preto sú práve muži náchylnejší na srdcovo-cievne ochorenia a častejšie dostávajú infarkt.
Potlačené alebo nevyjadrené emócie môžu viesť tiež k vážnym problémom so stupňujúcim sa hnevom. Keď sa u muža prejavuje veľký hnev, možno sa práve pokúša rozprávať o svojich emóciách. Ženy by preto mali spozornieť a pomôcť mu v tom.
Uzdravte svoj reflex hnevu skôr, ako zničí vaše vzťahy
Hnev ako motivácia a cesta k sebapoznaniu
Hnev nemusí byť len zlý, môže nás aj nakopnúť k prekonávaniu prekážok. "Hnev je normálnou zdravou emóciou, no je potrebné ho zvládať primeraným spôsobom," hovorí psychoterapeut Hrustič. Pre každého človeka je dôležité vedieť dávať najavo konštruktívne a zrozumiteľne svoju nespokojnosť, hnev, vedieť dávať druhým hranice, t.j. povedať druhému, že zašiel ďaleko a povedať nie. Tým človek podporuje svoju sebaúctu, svoju hodnotu, rešpektuje sa a až potom to isté môže očakávať od druhých. Zároveň je potrebné, aby človek vnímal svoje frustrácie, pocity nenaplnenia, prázdnoty a hľadal, čo je za nimi. Touto cestou minimalizuje svoj hnev a preventívne predchádza jeho stupňovaniu do zlosti a agresie. Niekedy si človek ani poriadne neuvedomuje, že žije v hneve a potrebuje pomoc od najbližších.
Kľúčom k zvládaniu hnevu je uvedomenie si, že sme nahnevaní a čo nás nahnevalo. Často cítime len hnev a prenášame si ho, ideme domov naštvaní, trúbime na vodičov, nadávame im, alebo nadávame na politikov, na kohokoľvek. Je dôležité si prejsť v sebe, čo všetko nás v ten deň naštvalo, kto nás naštval a mať tretiu osobu, s ktorou si to môžeme rozobrať. Lebo ten posledný zážitok, kde už ideme vybuchnúť, môže byť len tou poslednou kvapkou, ale tá nálož je nazbieraná z predchádzajúcich momentov.
Hranice a spôsoby zvládania
Prehĺbenie porozumenia vlastným emóciám a ich konštruktívne vyjadrovanie je nevyhnutné. Hnev nám môže pomôcť prekonať frustráciu, ale záleží od dispozície človeka, jeho osobnostnej zrelosti a schopnosti, či to bude konštruktívna reakcia hnevu, ktorá prekážku pomôže prekonať bez ubližovania iným, alebo to bude deštruktívna reakcia, ktorá zničí všetko naokolo.
Často presúvame hnev na najbližších, pretože v situácii, keď na nás hnev príde, si reakciu z nejakého dôvodu nemôžeme dovoliť. Buď na to nie sme schopní, alebo máme strach, čo by hnev priniesol, alebo ho máme v danej situácii natoľko potlačený, že si ho ani neuvedomujeme. Hnev v nás ale pretrváva a čaká na nejaký impulz, kde sa môže vybiť. V takomto prípade sa môžeme odreagovať pri športe, alebo môžeme stratiť nervy a kontrolu v situácii, kde je pre nás bezpečnejšie hnev prejaviť, ale ublížime niekomu, kto za to nemôže.
Správna reakcia, keď pociťujeme hnev, spočíva predovšetkým v tom, aby sme si prežívanie hnevu uvedomovali. Tam začína priestor, ako s ním môžeme narábať a aj nájsť spôsob, ako ho adekvátne vyjadriť. Mnohí ľudia sa však hnevu tak boja, že si ho ani nepripustia. Takéto potláčanie hnevu má súvislosť s detstvom. Keď často ako deti počúvali, že „nemáš sa prečo hnevať, toto nie je dôvod na hnev, choď do izby, upokoj sa a potom sa vráť“, tak zakaždým im bolo ukázané, že ak prežívajú hnev, je to niečo neadekvátne, sú za to vylúčení a majú sa za to hanbiť. Pre nich začne byť prežívanie hnevu zúskostňujúce, majú pocit viny a to vedie k potláčaniu hnevu.
Deti sa rodia s prirodzenou emočnou výbavou vrátane hnevu, ale to, ako s hnevom narábame, je veľmi ovplyvnené výchovou a prostredím. Keď je dieťa neprimerane trestané, rodičia po ňom kričia a vidí, ako hnev vedie k agresívnej reakcii, tak aj tie deti reagujú takýmto spôsobom. Nevedia hnev ovládať a napríklad v škôlke či škole bijú ostatné deti. Častokrát sú to deti, ktoré zažívajú domáce násilie.
To, ako narábame so svojimi emóciami, je v podstate to, ako narábali s našimi emóciami naši rodičia. Od temperamentu závisí miera dráždivosti našej centrálnej nervovej sústavy na podnety. Niekto má dráždivosť menšiu, niekto väčšiu. Ľudia, ktorí majú dráždivejšiu výbavu, sú viac ostrejší, ale rovnako sa vedia viac tešiť.
Dôsledky potláčania a neprimeraného prejavu hnevu
Ak človek potláča hnev, môže to viesť k vážnejším psychickým poruchám. Vážnejšia porucha je, keď človek potláča hnev a začne ho otáčať proti sebe. Vtedy sa obviňuje, považuje sa za hrozného, zlého, zlyhávajúceho. Útočí a kritizuje seba. Veľká nálož energie sa otočí proti nám a vedie to k sklesnutiu a depresívnemu prežívaniu. Za mnohými depresiami sa skrýva obrátený hnev. Nahromadenie hnevu v sebe môže viesť aj k paranoidným reakciám. Človek, ktorého štvú blízki alebo šéf či kolegovia v práci a on to vytesňuje, môže prostredníctvom obranného mechanizmu premietať svoje agresívne impulzy na druhých a začať byť podozrievavý.
Na druhej strane, ak človek hneď dáva svoje emócie nahlas najavo, môže to viesť k poruchám správania, hrubej agresivite voči druhým ľuďom. Títo ľudia majú častokrát aj problém so zákonom, mnohých ich nájdeme vo výkone trestu.
Dobré narábanie s hnevom znamená vedieť ho využívať v náš prospech. Vedieť sa zdravo naštvať a ísť za niečím, mobilizovať sa. To nemusí byť hnev na konkrétneho človeka, ale aj na to, že sa mi nedarí, a vtedy si poviem, že idem prekonať prekážky a bojovať za to. Takisto pri obrane. Niekto mi ublíži a ja si poviem, že takéto správanie si neželám. Keď napríklad žena zažije nejakú formu sexuálneho obťažovania, tak by veľmi pomohlo, keby to dokázala jasne s hnevom dať tomu človeku najavo, že si to neželá. Vyceriť doslova na neho zuby, aby sa stiahol.
Keď sa človek nevie brániť, tak tie zuby má vyceriť niekto, kto ho môže ochrániť. Napríklad zastať sa tej ženy na pracovisku, alebo šikanovaného dieťaťa. To je to dobré narábanie s hnevom, keď nastavíme niekomu zrkadlo, že takéto správanie je neakceptovateľné.
Uzdravujúce kroky pri zvládaní hnevu
Pri zachádzaní s hnevom je dôležité dodržať niekoľko krokov:
- Priznať si, že sa hnevám: Uvedomenie si vlastného hnevu je prvým krokom k jeho zvládnutiu.
- Zdržať sa bezprostrednej reakcie: Dať si čas na to, aby emócie vychladli a umožniť racionálnemu uvažovaniu prevziať kontrolu.
- Lokalizovať svoj hnev: Pochopiť, čo konkrétne vyvolalo hnev a kto alebo čo je jeho zdrojom.
- Rozobrať svoje možnosti: Zvážiť rôzne spôsoby, ako situáciu riešiť konštruktívne.
- Podniknúť konštruktívne kroky: Vyjadriť svoje pocity a potreby spôsobom, ktorý neublíži ostatným a zároveň vedie k riešeniu problému.
Je dôležité si položiť otázku: je moja reakcia pozitívna a má potenciál napraviť zlo a obnoviť vzťah? Hnev sa často objaví náhle a my ho dokážeme identifikovať až pri našich prejavoch. Len málo ľudí sa počas dospievania naučilo zachádzať so svojím hnevom a správne ho usmerniť. Väčšina z nás sa riadi vzorcami, ktoré odpozorovala od rodičov.
Skrotiť svoj hnev nie je to isté, ako ho potlačiť. Skrotiť hnev znamená usmerniť ho - premyslieť si kedy a ako ho prejaviť. Mnohí z nás zažili situáciu, kedy v hneve povedali a urobili niečo, čo neskôr ľutovali, ale už to nemohli vziať späť. Preto je dôležité usmerniť hnev. Niekedy pomôže na chvíľu sa vzdialiť od toho, kto nám ublížil a v ktorého prítomnosti sa prestávame kontrolovať. Okrem toho je dôležité zodpovedať otázku: prečo sa vlastne hneváme. V čom spočíva zlo tohto človeka? Čím nám ublížil? Nakoľko vážny je jeho previnenie?
V situácii, keď nie je možné napraviť bezprávie, situácia nás nespúta a ani neochromí. To zlo neostane bez reakcie, len nepostavíme samých seba do pozície sudcu. Oveľa lepšie však je, ak je možnosť konfrontovať človeka so zlom, ktoré spôsobil, a nájsť riešenie ako uzdraviť vzťah. Namiesto návalu slov sa pokúste najprv vyjasniť situáciu. Môžete začať slovami: "Niečo ma trápi a potrebujem, aby si sa k tomu vyjadril. Máš chvíľu, môžeme sa porozprávať? Niečo sa stalo a ja sa cítim dotknutý (zranený). A hnevám sa. Možno som celú vec nesprávne pochopil. Preto sa chcem o tom porozprávať." Takáto reakcia pomáha situáciu vyjasniť a v prípade, kedy došlo k zraneniu, vedie k prevzatiu zodpovednosti, ľútosti, odpusteniu a nakoniec k uzdraveniu.
Hnev je vyjadrením hlbokej nespokojnosti. Je to mimoriadne silná emócia, ale vždy je lepšie niečo o nej vedieť, pracovať s ňou, ako sa nechať ňou ovládať.