História Tatranskej Lomnice, jednej z najznámejších a najobľúbenejších tatranských osád, siaha oveľa hlbšie do minulosti, než naznačuje jej oficiálne uvádzaný dátum založenia v roku 1892. Hoci oslavy 110. výročia vzniku osady v roku 2002 potvrdzujú túto tradíciu, samotné územie, na ktorom sa rozprestiera, bolo svedkom ľudskej činnosti už pred stáročiami. Prvé známe kroky civilizácie, ktoré sa dotkli územia dnešnej Tatranskej Lomnice, možno datovať do obdobia stredoveku, keď sa v snahe čeliť expanzii Poliakov osídľovalo toto strategické územie maďarskými vojenskými družinami a nemeckými kolonistami. Títo prví osadníci, baníci, remeselníci a kupci, sa usadzovali v blízkosti prírodných zdrojov a strategických trás.
Prvé vlastnícke listiny a stredoveké osídlenie
Najstaršia známa tatranská donácia z roku 1209 svedčí o tom, že územie dnešnej Tatranskej Lomnice bolo už vtedy súčasťou rozsiahlych pozemkov darovaných uhorským kráľom Ondrejom II. spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Tento panovnícky dar, ktorý zahŕňal lesy a horské hrebene v oblasti Lomnického štítu a Skalnatej doliny, potvrdil kráľ Belo IV. v roku 1246 Rudigerovým synom Hermanovi a Rikolfovi. Takéto súkromné vlastníctvo tunajších lesov sa v podstate zachovalo až do konca 19. storočia, aj keď bolo rozdrobené dedičskými podielmi, predajmi a výmenami.
V 14. storočí sa v blízkosti Skalnatého potoka spomína pastierska usadlosť uvádzaná ako Martyrumfalua. Tento majer, obývaný tirolskými kolonistami, zanikol okolo roku 1360 a nemôže byť považovaný za počiatok Tatranských Matliarov ani Tatranskej Lomnice. Podobne ako praveké stopy osídlenia v prípade Smokovcov či Tatranskej Polianky, aj Martyrumfalua predstavuje len jednu z mnohých epizód v dlhej histórii osídľovania tatranského podhoria.
Lomnický majer a predstupeň osady
Určite už v 18. storočí až do 80. rokov 19. storočia stál v priestore, kde sa dnešná štátna cesta z Veľkej Lomnice rozvetvuje do Tatranských Matliarov a Tatranskej Lomnice, tzv. Lomnický majer. Na starých mapách je označený ako Lujza major, resp. Luisanenhof. Z tohto majera viedla lesná cesta nahor k Sponerovským či Lomnickým Matliarom, ležiacim južne pod Skalnatou dolinou. Tento bývalý berzeviczyovský, neskôr spónerovský statok, bol v dávnejšej minulosti pravdepodobne len neobývaným majerom s hospodárskymi staviskami. Celkom určite však v jeho blízkosti, v nadmorskej výške okolo 850 metrov, už v roku 1881 stála hájovňa, ktorú vo svojich sprievodcoch po Vysokých Tatrách z rokov 1882 až 1888 spomínajú Karl Kolbenheyer i Mikuláš Szontágh.
Vznik prvých budov a predpoklady pre osadu
Vznik Lomnickej horárne v roku 1881, v blízkosti niekdajšej pašeráckej cesty (teraz Cesta slobody) vedúcej od Starého Smokovca, spomína na strane 103 aj nemecká verzia ročenky Uhorského karpatského spolku na rok 1894. Ide o horáreň, známu aj z dobových pohľadníc, ktorej časť dodnes stojí v intraviláne osady neďaleko vily Beatrice na tzv. Barčovej lúke v blízkosti Chotárneho potoka.
Asi 200 metrov severne nad urbárskou hájovňou postavila obec Veľká Lomnica na svojich pozemkoch v roku 1883 ďalšiu budovu, zvanú Lomnická lesná vila. Tá slúžila aj na ubytovanie turistov a už v roku 1890 je známa ako Lomnický Turistický dom. V roku 1892, teda v čase, keď štát odkúpil časť pozemkov Lomnických Matliarov v terajšom intraviláne Tatranskej Lomnice s úmyslom postaviť tu rekreačnú klimatickú osadu, tu už teda určite stáli minimálne dve budovy, z ktorých jedna dokonca existuje dodnes.
Paralely s inými tatranskými osadami: Štrbské Pleso a Starý Smokovec
Paradoxne, pri stanovení dátumu vzniku Tatranskej Lomnice sa analogicky neprihliada na tieto dve obytné budovy z rokov 1881, resp. 1883, ktoré kontinuálne existovali aj v čase „poštátnenia“ osady v roku 1892 a jej následného stavebného rozvoja. Pre porovnanie, za vznik osady Štrbské Pleso sa pokladá v roku 1872 postavená Szentiványiho poľovnícka chatka, ktorá bola iba príležitostným úkrytom poľovníkov a nemala dlhé trvanie. Vznik Starého Smokovca sa až do polovice 50. rokov 20. storočia oficiálne datoval rokom 1797, kedy tu stálo už 5 objektov, pokiaľ tatranský historik Ivan Bohuš nepreukázal, že Csákyho prvá poľovnícka chata pri prameňoch pod Slavkovským štítom vznikla už v roku 1793, čo sa dnes oficiálne uznáva za založenie tejto osady. V oboch prípadoch postavenie prvého objektu samozrejme ešte nie je vznikom osady v pravom slova zmysle. Jednoznačne a správne však ide o jej počiatočné štádium, z ktorého sa postupne ešte počas existencie prvého objektu vytvorila výstavbou ďalších budov v jeho blízkosti.
Doterajšia „oficiálna“ história Tatranskej Lomnice, nerešpektujúc uvedené skutočnosti, začína až rokom 1892, kedy štát a zámožná maďarská šľachta, väčšinou z Budapešti, začali na odkúpených pozemkoch v blízkosti dvoch už existujúcich starších objektov s rozsiahlou stavebnou činnosťou.
Z Tatranskej Lomnice do Tatranskej Kotliny na bežkách
Štátny záujem a vznik klimatickej osady
Zásluhou ministra pôdohospodárstva, grófa Andreja Bethlena, odkúpil uhorský lesný erár od Andora Spónera z Veľkej Lomnice časť niekdajšieho berzeviczyovského komposesorátu s úmyslom založiť na tomto mieste klimatickú osadu. Rovnako bola zakúpená priľahlá časť lesa od Gustáva Szelényiho z Kežmarku, dohromady o výmere 408 hektárov za 110 tisíc forintov. Išlo tu aj o snahu čeliť majetkovej rozpínavosti majiteľa javorinského panstva, pruského kniežaťa Hohenloheho, ako aj zveľadiť spustošené a zanedbané lesy a holoruby bývalých vlastníkov vzorným lesným hospodárstvom.
V snahe zabezpečiť potrebný kapitál pre ďalší rozvoj osady, uzavrelo ministerstvo pôdohospodárstva zmluvu so Spišskou úverovou bankou z Levoče, ktorá úspešne podnikala aj ako nájomkyňa Starého Smokovca. Už v roku 1893 banka ako prvá, v hodnote 85 000 forintov, postavila hotel Tatranská Lomnica (Tátra Lomnitz szálloda), dnešnú Lomnicu, ktorý dal osade aj nový oficiálny názov.
Architektonický rozvoj a výstavba v prvých rokoch
Poschodová trojpodlažná stavba hotela Lomnica dlhá 55 metrov a široká 30 metrov s eklektickými prvkami španielsko-maurskej a nemeckej hrazdenej architektúry, projektoval Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. V hoteli bolo 28 izieb a veľká reštaurácia, ktorú mal v prenájme Ján May z Kežmarku.
O odpredaj parciel a koordináciu výstavby súkromných letohrádkov sa najviac zaslúžil budapeštiansky hlavný župan, člen poslaneckej snemovne a právnik, barón Vojtech Lipthay. Ten si tu už v roku 1893 postavil svoj nádherný letohrádok, ktorý projektoval známy budapeštiansky architekt Alexander Fellner. Okrem pozoruhodnej architektúry sú technickou pamiatkou aj slnečné hodiny vsadené do steny budovy. Po roku 1945 bol objekt zoštátnený a dlhé roky slúži ako Škola v prírode Janka Jesenského. V tom istom roku si tu postavila letohrádok aj Lipthayova sestra, vdova Agáta Orczyová. Je dodnes jednou z najkrajších víl v osade, po roku 1945 známa pod menom Alpinka.
Aj ďalšie tri letohrádky vznikli roku 1893 a ich pôvodnými majiteľmi boli slavónsko-chorvátske grófky, sestry Katarína a Jolana Pejacsevichové (dnes staršia časť penziónu Bělín), rodina Cornidesz (donedávna reštaurácia Slalom, dnes v rozsiahlej prestavbe) a staviteľ Henrich Hermann (dnes Škola v prírode 1. máj na južnom konci osady).
V roku 1894 postavili vilu budapeštianskeho prokurátora Ladislava Magyara (dnes vila Práca v severnej časti osady) a Kúpeľný dom. Jeho projektantom bol Gedeon Majunke. V eklektickej budove s prvkami gotiky, renesancie i švajčiarskeho štýlu boli kedysi parné a uhličité kúpele, masážne kabíny, telocvičňa, čitáreň, elektroliečba, dve izby pre pacientov a byt kúpeľného lekára Arpáda Hammersberga. Cez „maurskú“ vstupnú halu s dekoratívnou výzdobou sa vstupovalo do krytého bazénu, ktorý bol prvým vo Vysokých Tatrách. Po roku 1945 Kúpeľný dom slúžil na rôzne, len nie pôvodné účely a postupne schátral do takého stavu, že ho nezachránili ani snahy viacerých nových majiteľov v posledných rokoch a zdá sa, že jeho nepriaznivý osud je spečatený.
Pred rokom 1900 vznikli ešte letohrádky Gejzu Beniczkého - dnes Tri Duby, kuriálneho sudcu z Budapešti Františka Fabinyiho - dnes Limba, grófa Ladislava Hunyadyho - dnes hudobná škola v blízkosti stanice električky a teraz už neexistujúce vily riaditeľa Gerevicha, dedičného člena panskej snemovne, grófa Jána Königszegga a budapeštianskej operetnej speváčky Júlie Kopácsy-Karczagovej.
V blízkosti bazáru Júliusa Kuszmanna z roku 1896 postavili v roku 1902 secesný hudobný altánok dovezený z niekdajšej milenárnej výstavy v Budapešti.
Hotelové a rekreačné zázemie
V roku 1898 obec Veľká Lomnica pribudovala z východnej strany ku svojmu turistickému domu z roku 1883 poschodový trakt so 16 izbami, čím vznikol Turistický hotel, ktorého dlhoročným nájomcom bol Henrich Metzger. Zrubová prístavba hotela úplne zhorela pri požiari 18. mája 1925. V malej prízemnej budove, v medzivojnovom období známej pod menom „Tizian“, mal svoj fotoateliér Michael Szabo. V roku 1946 ako konfiškát obce Veľká Lomnica budovu prevzala Štátna lesná správa, no zakrátko zhorela. Na mieste niekdajšieho Turistického hotela stojí od roku 1970 zotavovňa, resp. hotel Urán.
V roku 1903 dal postaviť svoj letohrádok podľa Majunkeho projektov budapeštiansky urológ Pavol Haberern - teraz budova Zorka v severozápadnej časti osady (sídlo Správy TANAPu). V roku 1906 vznikla vila grófky Eleonóry Bissingenovej. Zakrátko ju však asanovali a v roku 1909 na jej mieste postavili podľa projektu profesora budapeštianskej umelecko-priemyselnej školy Loranta Balogha-Almássiho vilu grófky Ilony Zichyovej (dnes tzv. Stará Morava). V tom čase vznikla aj vila architekta Rimanóczyho (dnes Stále zdravie) a o niečo skôr vila Dessewffy, dnešná Jelena.
Pričinením pravidelných návštevníkov osady postavili podľa projektov Gedeona Majunkeho aj dva kostolíky. Rímskokatolícky z roku 1900, zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie, za svoj vznik vďačí hlavne arcikňažnej Izabele. Evanjelický a kalvínsky kostol postavený v neorománskom štýle vysvätili biskupi oboch cirkví Pavol Zelenka a Bartolomej Kún 3. augusta 1902. O tento kostol sa pričinil stavebný výbor na čele s Katarínou a Jolanou Pejacsevichovými.
Treťou investíciou Spišskej úverovej banky bola výstavba 63-izbového Bethlenovho domu, ktorý stál južne od hotela Lomnica v priestore medzi terajším nákupným strediskom a základnou školou. Dokončili ho v roku 1896 a svojho času bol najväčším hotelom v Tatrách. Nemal však vlastnú jedáleň a hostia sa museli stravovať v hoteli Lomnica. Bethlenov dom (asanovaný v roku 1975 už ako Slovenský dom) pomenovali na počesť ministra, grófa Andreja Bethlena, ktorý sa zaslúžil o vyprofilovanie Tatranskej Lomnice ako štátnej klimatickej a rekreačnej osady.
V snahe zabezpečiť výstavbu reprezentatívneho hotela na úrovni zahraničných prímorských letovísk prenajal štát v roku 1903 kúpeľnú osadu belgickej spoločnosti Wagons Lits Cook. Ešte v tom roku spoločnosť pristúpila k stavbe elegantného 150-izbového hotela Palace (Palota), vybaveného elektrickým osvetlením a ústredným kúrením. Výstavba sa neobišla bez ťažkostí spôsobených hlavne zosuvom pôdy na návrší, kde hotel stavali, a s tým súvisiacim praskaním stien. Hlavnými dodávateľmi stavebných prác boli košická stavebná firma bratov Arpáda a Gejzu Jakabovcov a Žigmund Kornhäuser zo Spišskej Novej Vsi. Projektantmi hotela boli budapeštianski architekti Quido Hoepfner, rodák zo Spišského Podhradia, a Gejza Györgyi. Slávnostné otvorenie hotela sa uskutočnilo 30. júna 1905 a svojich prvých návštevníkov prijal dnešný Grand hotel Praha o dva dni neskôr.
Pre menej náročnú klientelu postavilo Riaditeľstvo štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici v roku 1914 hotel Lomnička. K dispozícii tu bolo 24 izieb a garáže, predovšetkým pre hostí hotela Lomnica a Bethlenovho domu.
Posledným veľkolepým dielom tesne na začiatku 1. svetovej vojny bola výstavba prekrásneho letohrádku, ktorý vznikol v rokoch 1913 - 1915 podľa projektu Vojtecha Takácha, architekta a maliara maďarského pôvodu, žijúceho v New Yorku. Jeho majiteľom bol gróf Bartolomej Széchenyi s manželkou Natáliou. Tehlovú budovu v modernom poňatí interpretujúcu anglickú tudorovskú gotiku situovali do pekného parku, vedľa cesty vedúcej do Veľkej Lomnice. Objekt poskytoval vysoký komfort s ústredným kúrením, elektrinou, vodovodom, množstvom kúpeľní a krbov. Na prízemí bola vstupná hala, salón, jedáleň, pánska izba a dve hosťovské spálne s kúpeľňou. Na poschodí bola spoločenská hala, pánska a dámska spálňa, dve detské izby a terasa. Vo vedľajšej samostatnej budove bol byt správcu a kuchyňa, ako aj priestory pre služobníctvo. Po konškácii sa do bývalej Széchenyiho vily v roku 1946 nasťahovala Správa Štátnych lesov Vysoké Tatry a v rokoch 1949 - 1959 tu bolo sídlo Správy TANAPu.
Športové a rekreačné aktivity
Riaditeľstvo kúpeľov sa snažilo všemožne pritiahnuť náročných návštevníkov a následne im aj spestriť pobyt zavádzaním rôznych druhov letných a zimných športov. Príslušenstvom osady bola aj konská dostihová dráha 7 km južne od osady pri ceste do Veľkej Lomnice, ktorú uhorský erár v spolupráci s Uhorským Jockey clubom zriadil už v roku 1894. Tá od 30. rokov začínala pustnúť, keď v roku 1931 vznikol dostihový parkúr priamo na južnom okraji Tatranskej Lomnice, až bola plocha dráhy po roku 1948 zmenená na družstevné polia.
V roku 1894 zriadili, dodnes existujúci, tenisový kurt v strede osady a na jej južnom konci pri ceste do Veľkej Lomnice aj strelnicu na vtedy obľúbené tzv. hlinené holuby. V roku 1908 v priestoroch dnešného hotela Odborár, pod cestou do Tatranských Matliar, zriadili golfové ihrisko, ako prvé v celom Uhorsku.
Po otvorení hotela Palace, kde bola aj požičovňa lyží a rôznych typov saní, sa začali v osade rozvíjať zimné športy. V zimnej sezóne 1905/06 upravili svah pod hotelom pre lyžiarov a pre sánkarov zriadili čiastočnou úpravou lesnej cesty prírodnú sánkarskú dráhu. Nový šport sa zapáčil a preto roku 1907 tu založili špeciálny sánkársky Tatra club. Správa kúpeľov roku 1908 zakúpila zo švajčiarskeho Davosu 60 saní, 5 bobov a 2 skeletony. V roku 1909 vybudovali súbežne so sánkarskou dráhou aj umelú bobovú dráhu s drevenými bariérami. Bola dlhá 3,4 km, mala 12 zákrut a jej projektantom bol lesný inžinier Zenón Szántó. Dopravu saní ku štartu umožňoval 3 km dlhý mechanický výťah s dreveným koridorom, ktorý demontovali v roku 1933. V roku 1977 doslúžila aj bobová dráha (obnovená medzičasom v roku 1936), ktorú v roku 1982 nahradili súčasnou, čiastočne na trase pôvodnej. Bohatí hoteloví hostia obľubovali skijöring - jazdu na lyžiach ťahaných koňom, alebo vo vleku za saňami ť…
Transformácia a vývoj po roku 1945
Snahy o vytvorenie jednotnej tatranskej obce siahajú do obdobia po druhej svetovej vojne, kedy v Tatrách nastávali veľké majetkové presuny. Tatry na slovenskej strane boli rozdelené do troch okresov a patrili do katastrálneho územia 22 obcí. V roku 1947 vznikla obec Vysoké Tatry (Vyhláška SNR č.52/1947 Zb.), s magistrátom a s pôsobnosťou okresného národného výboru. Obec sa rozprestierala od Troch studničiek po štátnu hranicu pri Javorine. Sídlo obce bolo v Starom Smokovci. Administratívne zjednotenie smerovalo k vypracovaniu rajónového územného plánu, jednotnému štatútu, dlhodobému plánu rozvoja Vysokých Tatier. Po roku 1948 tu prakticky zanikol súkromný sektor, hotely, sanatóriá, penzióny, dopravné zariadenia menili nielen svojich majiteľov, ale aj pôvodné využitie, ktoré sa začalo orientovať predovšetkým na rekreáciu.
Vznikol Jednotný národný výbor Vysoké Tatry, ktorý mal postupom času rôzne právomoci (okres, kraj). Roku 1957 dostali Vysoké Tatry štatút kúpeľného miesta. Od roku 1960 sa Vysoké Tatry stávajú súčasťou popradského okresu. Historické tatranské osady Podbanské, Štrbské Pleso, Vyšné Hágy, Nová Polianka, Tatranská Polianka, Tatranské Zruby, Nový Smokovec, Starý Smokovec, Horný Smokovec, Dolný Smokovec, Tatranská Lesná, Tatranské Matliare, Tatranská Kotlina boli roku 1990 administratívne zlúčené do mesta, ktoré najprv dostalo nevyhovujúci názov Starý Smokovec a až roku 1998 názov Vysoké Tatry.
Tatranská Lomnica, vďaka svojej strategickej polohe, bohatému historickému vývoju a neustálemu rozvoju infraštruktúry, si aj napriek všetkým historickým zmenám zachovala svoj charakter výnimočnej turistickej a rekreačnej destinácie, ktorá láka návštevníkov z celého sveta.