V dnešnej spoločnosti, kde sú sociálne médiá a neustála online prítomnosť na dennom poriadku, sa potreba byť v centre pozornosti stala takmer normou. Pre mnohých je to prirodzená túžba po uznaní, spojení a potvrdení vlastnej hodnoty. Avšak, keď táto potreba prerastie do nezdravého extrému, môže výrazne ovplyvniť medziľudské vzťahy, osobný život a celkové psychické zdravie jednotlivca. Človek, ktorý neustále vyžaduje pozornosť, môže trpieť histriónskou poruchou osobnosti, narcistickou poruchou osobnosti alebo inými podobnými stavmi, ktoré ho nútia byť neustále v centre diania, často na úkor iných.
Narcizmus: Láska k sebe na úkor iných
Psychológovia často tvrdia, že človek, ktorý nemá rád seba, nemôže mať rád ani ostatných. Pre narcistického človeka však toto tvrdenie neplatí. Má sa rád a často je zároveň jedinou bytosťou, ktorú obdivuje, uznáva a miluje. Spočiatku môže byť ťažké narcistickú poruchu odhaliť, pretože takíto ľudia bývajú inteligentní, pozorní a zaujímaví. Kým im môžete v niečom pomôcť, dokážu sa správať ako očarujúci spoločníci.
Narcisti sa neustále snažia byť v centre pozornosti. Radi sa chvália, rozprávajú prehnané príbehy a hovoria, že sú úžasní. Často miešajú pravdu s klamstvom alebo hovoria polovičnú pravdu, pri ktorej je ich ťažké prichytiť. Ďalší „talent“ narcistických osobností spočíva v tom, že vedia vyvolať u iných pocity viny, pochybností a neistoty. Pre človeka s narcistickou poruchou osobnosti je tiež typické:
- Velikášsky pocit vlastnej dôležitosti: Preháňanie úspechu a talentu.
- Očakávanie uznania vlastnej nadradenosti: Bez zodpovedajúcich úspechov.
- Opájanie sa fantáziami: O vlastnej úspešnosti, moci, brilantnosti, kráse či ideálnej láske.
- Viera vo vlastnú jedinečnosť a zvláštnosť: A v to, že môže byť pochopený výhradne výnimočnými ľuďmi, poprípade, že sa môže stretávať len s jedinečnými či vysokopostavenými ľuďmi alebo inštitúciami.
- Potreba nadmerného obdivu.
- Pocit oprávnenia: Prehnané požiadavky a očakávania prednostného zaobchádzania či automatického súhlasu s vlastnými požiadavkami.
- Zneužívanie druhých: K vlastnému prospechu.
- Nedostatok empatie: Neochota alebo neschopnosť rozpoznať a vžiť sa do pocitov a potrieb druhých.
- Arogantné, povýšené a domýšľavé postoje či správanie.
Jedným zo základných znakov narcistov je potreba byť v centre pozornosti. Psychologický termín pre túto neuspokojiteľnú potrebu je nutnosť neustáleho potvrdzovania vlastnej hodnoty.
Manipulatívne techniky narcistov
- Prenášanie vlastných pocitov a impulzov na iných: Predtým, ako zistíte, že ste v spoločnosti narcistického človeka, sa s ním pravdepodobne rozprávate ako s normálne zmýšľajúcou osobou. Zlé na tom je, že je to presne to, čo narcisti od vás chcú. Bez náležitej opatrnosti vás narcistický človek môže rýchlo namotať na konverzáciu s ním, čím prevezmete na seba bremeno viny.
- Neustále obviňovanie: Narcisti pozorne prepínajú na citlivé témy, aby odviedli vašu pozornosť. Robia to preto, aby vás postavili do obrannej pozície. Budú od vás vyzvedať s cieľom zamerať sa na všetky skutočné alebo vnímané chyby. Vy sa tak budete musieť chrániť. V priebehu konverzácie sa bude narcista naďalej snažiť zatĺkať predstavu o tom, že ste v poriadku. Narcisti odmietajú akúkoľvek zodpovednosť za svoje správanie. Po celú dobu budú ukazovať prstom na vás, že ste vinní za určité nedostatky alebo problémy vo vzťahu.
- Šok a hrôza: Keď narcista prejavuje svoj hnev alebo zlosť, pokúša sa vás šikanovať, aby ste sa mu podrobili. Jeho zámerom je vás zastrašiť alebo zmiasť. Racionálni ľudia, ktorí nie sú zvyknutí na také výbuchy, sa môžu cítiť byť zmätení alebo vystrašení. Sú tak náchylnejší na návrh narcistov. Oslabiť vás je práve to, čo narcista chce.
- Hra na obeť: Nečestní ľudia radi hrajú obeť a narcista patrí do tejto kategórie. Narcista tak vo vás vyvolá pocit, že si nezaslúži vaše zľutovanie. Tragédiou je, že táto manipulatívna technika je vykonaná na úkor toho druhého - na úkor osoby, ktorá si často zaslúži prijímať dobrú vôľu od ostatných. Hoci narcisti patria medzi emočne neutrálnych ľudí, dobre pochopili silu ľudskej empatie. Túto znalosť používajú, aby čelili skutočnej alebo citeľnej „hrozbe“. V prípade, že niekoho zrania, prejdú do obrannej pozície.
- Prerušovanie: Narcista má nenásytnú túžbu byť stredobodom pozornosti celú dobu. Keď ich téma rozhovoru nezaujíma, rýchlo prerušia dialóg a pokúsia sa zamerať pozornosť rozhovoru na seba.
Ak máte záujem a dobrý vzťah s človekom s narcistickou poruchou osobnosti, môžete ho taktne, ale dôsledne upozorňovať na nevhodnosť či prehranosť jeho reakcií voči vám či okoliu. Urobte to spolu s ponúkaním alternatívnych konštruktívnejších reakcií.
AKO ODHALIŤ NARCISTU V ROZHOVORE? 3 ROZHODUJÚCE VETY
Histriónska porucha osobnosti: Večný herec na scéne života
Máte vo svojom okolí človeka, ktorý chce byť za každú cenu stredobodom pozornosti? A využíva k tomu teatrálne a infantilné prejavy, manipulácie či dokonca vybájené klamstvá? Ak áno, môže ísť o histriónsku poruchu osobnosti.
Histriónska porucha osobnosti je charakterizovaná pretrvávajúcou potrebou byť stredobodom pozornosti a prehnanou emocionalitou. Ľudia s touto poruchou často používajú dramatické, teatrálnu a manipulatívne správanie, aby upútali pozornosť ostatných. Túto poruchu majú približne dve percentá populácie, no trpí ňou aj okolie týchto ľudí. Ženy postihuje častejšie ako mužov v pomere približne 65 percent ku 35 percent. Kedysi sa histriónska porucha osobnosti označovala ako hysterická psychopatia. Slovo histrión pochádza z etruského jazyka a znamená herec. Mnohé veci totiž ľudia s touto poruchou iba hrajú.
História a pôvod
Prvé zmienky o takomto správaní pochádzajú z Egypta z roku 1900 pred naším letopočtom. Ebersov papyrus, čo je najstarší známy lekársky dokument, opisuje typické príznaky histriónstva. Egypťania verili, že tento stav spôsobujú pohyby maternice v ženskom tele. Grécky lekár Hippokrates k tomu pridal teóriu, že sa na tom podieľa aj nedostatok sexu. Spájanie histriónstva výhradne so ženami, ktoré boli v tom čase považované za podradnejšie voči mužom, pretrvalo aj v stredoveku a v renesancii. Až v 17. storočí anglický lekár Thomas Willis začal tvrdiť, že takýto stav nemá na svedomí maternica, ale mozog a nervový systém - a teda ním môžu trpieť aj muži, nielen ženy.
Príznaky a prejavy
Príznaky a prejavy sa u jednotlivcov môžu značne líšiť. Typické je, že takáto osoba túži byť centrom pozornosti a má hlasný a nepatričný prejav. Ženy pozornosť dosahujú aj nápadným obliekaním a zvodným správaním sa. Aj muži sa môžu prejavovať ako Don Juan a flirtovať s viacerými ženami naraz - necítia k nim však žiadnu empatiu. Veľmi časté je citové vydieranie, nadmerná dramatizácia banálnych konfliktov a manipulácia s ľuďmi. Histrióni majú infantilné prejavy a sú prehnane afektovaní, pričom afekt často len predstierajú. Potrebujú neustále ubezpečovanie o svojich kvalitách, neznesú kritiku a neúspech veľmi ťažko prežívajú. Majú sklony k vyčítaniu a obviňovaniu iných. Pri zlyhaní sú typické záchvaty plaču. Práve neschopnosť zvládať straty a neúspechy u nich často vedie ku klinickej depresii, napríklad pri rozpade vzťahu.
U ľudí s histriónskou poruchou osobnosti sa tiež často vyskytujú vybájené klamstvá. V takýchto vymyslených príbehoch sú vždy v centre diania a konajú v nich ako hrdinovia zachraňujúci ostatných. Pôsobia veľmi presvedčivo, obratne klamú a prekrúcajú výroky iných, ktoré vždy otočia vo svoj prospech. Do svojho rozprávania vedia zakomponovať silné emócie. Horšie je, že sú aj pomstychtiví, radi intrigujú a ohovárajú.
Diagnostika a liečba
Diagnostika histriónskej poruchy osobnosti je zložitá a vyžaduje odborné posúdenie psychológom alebo psychiatrom. Diagnóza sa stanovuje na základe komplexného zhodnotenia správania a prežívania jednotlivca, pričom sa berú do úvahy diagnostické kritériá definované v diagnostických manuáloch, ako je DSM-5 (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch).
Je dôležité odlíšiť histriónsku poruchu osobnosti od iných duševných porúch, ktoré môžu mať podobné prejavy, ako napríklad hraničná porucha osobnosti (BPD), narcistická porucha osobnosti či antisociálna porucha osobnosti.
Liečba alebo aspoň zvládanie tejto poruchy je pomerne náročné. Ľudia trpiaci histriónstvom sú totiž presvedčení, že nepotrebujú terapiu. Psychoterapia je pritom základným spôsobom liečby. Z týchto dôvodov sa liečba väčšinou začína až okolo štyridsiateho roku života. Problém pri hľadaní pomoci prostredníctvom psychoterapie spôsobuje aj to, že takíto ľudia zveličujú svoje pocity a nemajú radi rutinu, čo komplikuje dodržiavanie plánu terapie. Môžu však vyhľadať pomoc, ak sa u nich prejaví depresia.
Deti a potreba pozornosti: Keď sa pozornosť stáva nástrojom
Približne do troch rokov deti veria, že sú stredobodom vesmíru a že sa všetko točí práve okolo nich. V tomto období sa to môže považovať za niečo normálne. Lenže v neskoršom veku by si dieťa malo začať uvedomovať, že aj ostatní ľudia majú svoje city, potreby, že aj iní občas niečo potrebujú a tiež aj im je potrebné vyhovieť a nie len dieťaťu. Zaujímavé však je aj to, že nielen veľa detí v čase puberty, ale ani veľa dospelých sa s touto myšlienkou nestotožňuje, robí im problémy rozpoznať potreby druhých, správajú sa sebecky a majú sústavne pocit, že všetko sa musí točiť okolo nich. A práve preto, aby z detí nevyrastali dospelí, ktorí sa správajú sebecky, už od malička je potrebné ich učiť, aby sa dívali na svet aj z pohľadu iných ľudí. Aby však mohli rodičia pristúpiť k tomuto učeniu, musia sa najprv naučiť rozoznať, kedy sa dieťa svojím správaním usiluje o ich pozornosť. Je potrebné si tiež uvedomiť, že pozornosť rodičov je pre dieťa mimoriadne dôležitá.
Ako reagovať na správanie dieťaťa vyžadujúce pozornosť?
Je dôležité rozlišovať medzi bežnou potrebou pozornosti a nezdravým správaním, ktoré môže naznačovať hlbšie problémy. Ak dieťa vyžaduje pozornosť neprimeraným spôsobom, rodičia by mali:
- Podporovať dobré správanie: Najdôležitejšie zo všetkého je to, že venujete pozornosť deťom vtedy, keď sa vhodne správajú. To je najlepší spôsob, ako predísť rôznym problémom. Keď sa dieťa pekne hrá, oplatí sa obetovať trochu času a všímať si ho, ako sa hrá. Takto dieťa dostáva pozitívnu spätnú väzbu. Povedzte mu, že sa pekne hrá, že postavilo peknú vežu z kociek, že nekričí, že požičalo hračky sestričke a podobne. Ak si dieťa nevšímate, keď sa hrá pekne, potom je už len jediný spôsob, ako dieťa upúta váš záujem, a to rôznymi konfliktami a problémovým správaním.
- Nastaviť hranice a jasné limity: Dieťa, ktoré ustavične vyžaduje pozornosť, možno len nemá nastavené žiadne hranice a pravidlá.
- Využívať tri prejavy pozornosti: Medzi tri základné prejavy pozornosti podľa Kima Oatesa, autora knihy Dvadsať rád rodičom, patria dotyk, očný kontakt a signál v prvej osobe. Toto sú signály, ktorými dávate dieťaťu najavo okrem svojho postoja aj to, ako sa cítite. Napríklad, pozriete sa na dieťa, dáte mu ruku na plece a poviete: „Priala by som si, aby si toto nerobil, nepáči sa mi to. Som veľmi smutná, keď robíš takéto veci.“ Signály v prvej osobe majú najsilnejší účinok, keď ho skombinujete s očným kontaktom a jemným dotykom. Dajú sa využiť na posilňovanie slušného správania, ale i obmedzovanie nevhodných prejavov.
- Ignorovať nevhodné správanie: Ak dieťa používa nevhodné správanie na upútanie pozornosti, ako sú záchvaty zlosti alebo odmietanie jedla, je dôležité ignorovať toto správanie a venovať pozornosť len vtedy, keď sa dieťa správa vhodne.
- Venovať dieťaťu dostatok pozornosti: Uistite sa, že dieťa dostáva dostatok pozornosti, lásky a podpory. Strávte s ním kvalitný čas, hrajte sa s ním, rozprávajte sa s ním a prejavujte mu svoju lásku.
Príklady správania detí vyžadujúceho pozornosť:
- Záchvaty zlosti: Malé deti majú problém s kontrolou svojich emócií. Vystupňuje sa to ešte viac vtedy, keď sa im nedarí presadiť si svoje záujmy. Vtedy často strácajú nad sebou kontrolu, čo má za následok záchvaty zlosti. Pri takomto výbuchu zlosti veľmi rýchlo zisťujú, že to má aj vedľajšie výhody. Priťahujú pozornosť. Okolie si ich začne všímať, pýtať sa ich, čo im je, prosiť ich, aby s tým prestali. Pozornosť okolia sa môže vystupňovať až tak, že ich začne niekto z dospelých objímať, hladiť, utešovať, len aby prestali vrieskať a plakať. Často sa stane, že im rodič vyhovie, povolí to, čo tak dieťa veľmi chcelo a ono prestane plakať. Následne dieťa pochopí, že záchvaty zlosti majú svoj význam, že vďaka nim získajú nielen pozornosť, ale sa aj vyhovie jeho túžbam a získa to, čo tak veľmi chce.
- Odmietanie jedla: Niektoré deti až veľmi skoro pochopia, že čím menej budú otvárať ústa pri jedle, tým viac pozornosti sa im bude dostávať. A tak to patrične aj využívajú. Treba však odlíšiť situáciu, keď im naozaj nechutí alebo kedy sa chcú s jedlom hrať a kedy potrebujú, aby sa im rodičia viac venovali. Je však dokázané, že ak rodič dáva deťom adekvátnu stravu, určite nebudú podvyživené, ak sa im prestanete pri prehrabávaní v jedle venovať a dieťa sa pri tejto činnosti nebude dostávať do centra pozornosti a keď poriadne vyhladne, určite začne jesť, pretože si uvedomí, že táto cesta nikde nevedie.
- Pomalé obliekanie: Niektoré deti si dokážu vychutnávať pozornosť rodičov práve v tejto situácii. Prestaňte si dieťa všímať a prosiť ho. Ak máte odísť na detské ihrisko o desať minút a vaše dieťa sa nechce obliecť, zavrite dvere a sadnite si do auta bez neho. Budete vidieť, ako rýchlo pribehne oblečené za vami.
- Konflikty medzi súrodencami: Niekedy sa súrodenci pohádajú pre vážne dôvody, ale niekedy len potrebujú prilákať pozornosť rodičov. Čím viac tieto konflikty budete riešiť, tým viac sa budú opakovať. Nesnažte sa za každú cenu vyriešiť každý problém, ktorý je medzi súrodencami. Takto by ste im venovali zvýšenú pozornosť a oni by v hádkach naďalej pokračovali.
ADHD a potreba pozornosti
Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a pod.
Spoločenský pohľad na ADHD
Typické prejavy dieťaťa s hyperaktivitou a poruchami pozornosti sú tieto: vnútorný aj motorický nepokoj, rýchla unaviteľnosť a tekavosť pozornosti, impulzivita, nízka frustračná tolerancia, emočná labilita, slabá inhibičná kontrola, celkovo nízke sebaovládanie a sebadisciplína. V kolektíve to býva často neschopnosť prispôsobiť sa a nájsť si zdravé miesto v skupine, celkový nedostatok sociálnych zručností, časté šaškovanie, túžba byť neustále stredobodom pozornosti, alebo zasa vyčlenenie sa, problém nájsť a hlavne udržať si kamarátov.
Tento spoločenský pohľad na diagnózu ADHD nie je len myšlienkovou hrou. Vyplýva z neho veľmi závažný fakt, že keď chceme tomuto javu predchádzať, budeme musieť zmeniť naše spoločenské nastavenie. Prevenciou a liečbou ADHD na spoločenskej úrovni je teda reforma našej spoločnosti, jej hodnôt a atmosféry. A keďže spoločnosť tvoríme všetci, znamená to, že každý z nás sa môže stať “terapeutom a preventistom” ADHD vo svojom okolí. Rodič môže tieto kvality pestovať vo svojom rodinnom živote a výchove, učiteľ vo vyučovaní a podobne.
Keď sa pozornosť stane konfliktom: Prípad súrodeneckých vzťahov
Rodičia si želali, aby mali bratia dobrý vzťah. Namiesto toho sa medzi nimi prehlbovali nezhody. Medzi bratmi Marošom a Danom je štvorročný vekový rozdiel. Inak majú okrem toho, že sú pokrvní príbuzní, ešte pár vecí spoločných - obaja vyštudovali vysokú školu, strávili časť života v zahraničí, sú ženatí a majú po dve deti. Zrejmá je aj ich fyzická podoba - asi by len ťažko zapierali, že sú bratia. Tým sa akákoľvek podobnosť medzi 47-ročným Marošom a 43-ročným Danom končí. Bratia priznávajú, že čím sú starší a majú viac životných skúseností, tým viac sa ich názory vzďaľujú. Situácia zašla tak ďaleko, že sa bratia prestali stretávať, k rodičom chodili osve a komunikovali spolu len písomne.
Príbeh Maroša a Dana nie je až taký netradičný: vzťahy medzi dospelými súrodencami nie sú vždy ideálne. Hoci rodičia, ktorí nezriedka musia od seba oddeľovať klbčiacich sa súrodencov, dúfajú, že ich to v dospelosti prejde a že sa z ich rozvadených detí stanú najlepší priatelia, nie vždy to vyjde. Maroš ani Dano nemajú pocit, že by ich rodičia preferovali jedného z nich, a nemyslia si, že to je hlavná príčina ich nezhôd. „Ak tam niečo je, tak minimálne,“ hovorí Maroš.
Bratia opisujú svoje detstvo veľmi podobne. Patria k tzv. Husákovým deťom, ich rodičia sú obaja z vidieka, dostali podnikový byt v meste. Otec pracoval ako majster v jednej fabrike, mama v tom istom podniku robila mzdárku. „Naši boli pomerne prísni, skôr mama ako otec. Mama trvala na tom, aby sme mali dobré známky, otec sa s nami bavil o futbale, cez víkendy nás brával na turistiku. Rodičia mali normálne manželstvo, niekedy boli u nás hádky, ale nič dramatické. Čo si pamätám, na rozdiel od mnohých našich kamarátov, ale aj bratancov nás naši nikdy fyzicky netrestali. Aj Dano má také spomienky - pamätá si hlavne to, ako ich mama nútila do učenia, kupovala im drahé encyklopédie, hoci žili dosť skromne, a odporúčala im, ktoré knihy čítať, lebo bola vášnivá čitateľka. „Jej zásluhou sme obaja skončili vysokú školu. V detstve a puberte neboli medzi bratmi nejaké veľké konflikty. Občas sa pobili, povadili, urobili si napriek, ale nikdy v tom nebolo nič zákerné. Rozdiely medzi súrodencami sa naplno začali prejavovať až v dospelosti. „Maroš po univerzite odišiel na stáž do Holandska a priviedol si odtiaľ manželku. Žili pár rokov aj tu, ale vrátili sa späť, lebo švagriná si nevedela zvyknúť. Z Maroša sa stal v Holandsku liberál, hoci sme boli vychovávaní ako katolíci. „Dano tiež žil aj pracoval v zahraničí a aj teraz na Slovensku pracuje v medzinárodnom tíme, ale kým zo mňa iné kultúry urobili otvorenejšieho človeka, u neho to malo opačný efekt. Stále rozpráva, akí sme my Slováci super, akú má ktorý národ náturu. Keď má konflikt so zahraničným kolegom, hneď to pripisuje inej kultúre. Mne sústavne vyčíta, aký som odrodilec a že nechodím do kostola.
Bratia sa nezhodujú ani v tom, ako vychovávať deti, čo je v živote dôležité, majú aj rozdielne životný štýl. Maroš je vegetarián, abstinent, nefajčiar s ekologickým cítením. Bojí sa o budúcnosť svojich detí a pripravuje ich na horšie časy. Hoci sa obaja snažia nekomentovať životné voľby toho druhého, málokedy sa im to podarí. Výsledkom sú otrávené vzťahy, čo sa už prenieslo aj na ich manželky a deti. Pred viac ako rokom diagnostikovali ich mame vážnu chorobu, raz už bola hospitalizovaná aj na jednotke intenzívnej starostlivosti. Na jej naliehanie sa vtedy bratia uzmierili. Dano a Maroš spolu komunikujú len o maminom zdravotnom stave či o starostlivosti o otca, ktorý už tiež občas potrebuje pomoc. Obaja si uvedomujú, že keď už nebudú mať rodičov, veľmi pravdepodobne sa jeden druhému ešte viac vzdialia.
Príklad zo života: Boj o pozornosť v rodine
"Ahojte, mám švagrinú (ženu brata môjho muža) máme deti približne v rovnakom veku, moja má 1,5 roka a jej má 2 roky. No a problém je v tom, že všade kam prideme alebo kde sme spolu, tak sa strašne predvádza, chce byť stredobod pozornosti a chce, aby záujem bol len na jej malej (v hlave má, že jej je prvorodená, tak je niečo viac)… to správanie si už všimol aj môj muž. Mne to príde také smiešne a neviem ako nato reagovať. Nechcem, aby moja malá bola napr. na rodinných akciách v „tieni“. Ako mám nato reagovať?"
Tento príklad krásne ilustruje, ako sa potreba byť stredobodom pozornosti môže prejavovať aj v bežných rodinných situáciách a ako to môže ovplyvňovať ostatných členov rodiny. V tomto prípade švagriná pravdepodobne prežíva neistotu a snaží sa ju kompenzovať neustálym poukazovaním na svoju dcéru, čím chce získať uznanie a potvrdenie jej výnimočnosti, a tým aj svojej vlastnej.
Ako sa vyrovnať s potrebou pozornosti a manipuláciou
Uvedomenie si, že niekto vo vašom okolí prejavuje správanie, ktoré je primárne motivované potrebou byť stredobodom pozornosti, je prvým krokom k zvládnutiu situácie. Je dôležité nebrať toto správanie príliš osobne a pokúsiť sa zaujať súcitnejší, nápomocnejší tón pri interakcii s takýmto človekom.
Stratégie pre jednotlivcov, ktorí vyhľadávajú pozornosť:
- Buďte kreatívni: Ľudia, ktorí sú považovaní za hľadačov pozornosti, majú tendenciu správať sa neautenticky. Robia veci kvôli pozornosti namiesto toho, aby jednoducho boli alebo vyjadrovali, kým skutočne sú. Robiť niečo kreatívne je skvelý spôsob, ako sa autenticky vyjadriť a precvičiť si, ako byť sám sebou.
- Používajte sociálne médiá konštruktívne: Sociálne siete môžu byť často zneužívané ľuďmi, ktorí hľadajú pozornosť. Je v poriadku používať sociálne médiá na inšpirovanie, plánovanie s priateľmi a sledovanie aktuálnych udalostí.
- Sústreďte sa na ostatných: Keď neustále hľadáte pozornosť, väčšinu pozornosti venujete sebe.
- Odpustite si za svoje chyby: Aj keď je zlé zaoberať sa chybami, ktoré sme urobili, veľa ľudí si tieto veci prehráva v hlave znova a znova.
- Cvičte všímavosť: Všímavosť znamená snahu zostať prítomnými, nech ste kdekoľvek, bez toho, aby ste sa stratili v myšlienkach alebo pocitoch, ktoré vás vyvedú z daného okamihu. Všímavosť sa najčastejšie praktizuje prostredníctvom meditačných techník.
- Zaviažte sa vykonať zmenu: Je takmer nemožné urobiť v sebe zmenu, ak sa k tomu vedome nezaviažete.
- Strávte kvalitný čas osamote: Ak vyhľadávate pozornosť, pravdepodobne sa snažíte tráviť veľa času s inými ľuďmi. Precvičte si aj trávenie času sami.
- Hľadajte koreň svojho správania vyhľadávajúceho pozornosť: Identifikácia toho, prečo vyhľadávate pozornosť, vám môže pomôcť konfrontovať hlavnú príčinu vášho správania. Môžete mať napríklad pocit nedostatočnosti, môžete mať problém byť sám, alebo sa vám môže zdať, že so svojím životom nerobíte dosť.
- Požiadajte o úprimnú spätnú väzbu na vaše správanie: Dajte vedieť svojim blízkym, z akého typu správania máte obavy. Môžete im jednoducho povedať, že sa obávate, že hľadáte pozornosť.
- Choďte na terapiu: Ak nemáte podporu, ktorá by vám pomohla, obráťte sa na terapeuta.
Stratégie pre ľudí, ktorí sú vystavení správaniu hľadajúcemu pozornosť:
- Reagujte so súcitom: Pokúste sa tomu človeku vecne povedať, čo pozorujete, a opýtajte sa, čo môžete urobiť, aby ste mu pomohli. Opýtajte sa ich, s čím môžu zápasiť, a povedzte im, že sú milovaní a podporovaní.
- Stanovte si hranice: Ak vám toto správanie nejakým spôsobom ubližuje, nie je to niečo, s čím sa musíte zmieriť. Je dôležité jasne komunikovať svoje hranice a dodržiavať ich.
- Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak máte pocit, že situácia prekračuje vaše možnosti, neváhajte vyhľadať pomoc psychológa alebo terapeuta.
V konečnom dôsledku, pochopenie rôznych foriem správania, ktoré pramení z potreby pozornosti, a osvojenie si stratégií na ich zvládanie, môže viesť k zdravším a vyrovnanejším medziľudským vzťahom.