Vzťah umenia a skutočnosti je témou, ktorá sa v literárnej teórii a kritike objavuje už po stáročia. Ide o dávno diskutovaný a vždy aktuálny vzťah výpovede ku skutočnosti, ktorý sa však v moderných umeleckých smeroch transformuje smerom k subjektivizácii. Namáhavé usporiadanie skutočnosti, komplexná interpretácia sveta a snaha o vyjadrenie neuchopiteľných vnútorných stavov sa stávajú dominantnými prvkami, ktoré menia tradičné chápanie umeleckého diela. V tomto kontexte sa umenie neusiluje o priamy, objektívny odraz reality, ale skôr o jej vnútorné prežívanie a interpretáciu umelcom, pričom sa otvára priestor pre neustálu aktivizáciu čitateľa a jeho vlastnú tvorivú interpretáciu.
Prechod od Objektivity k Subjektivite: Symbolizmus a Impresionizmus
Po tom, ako realizmus a naturalizmus vyčerpali svoje výrazové možnosti vo vernom zobrazení objektívnej reality, začala sa formovať nová literárna generácia, ktorá hľadala nové spôsoby vyjadrenia. Popri ešte stále fungujúcom realizme sa v polovici 19. storočia postupne začína formovať nová literárna generácia, ktorej metóda písania je v princípe popretím realizmu. Realizmus a naturalizmus vychádzali z objektívnej reality, ktorú sa pokúšali verne zobraziť. Postupne ale vyčerpali výrazové možnosti kritického realizmu a začali sa opakovať bez toho, aby nejakým zásadnejším spôsobom pomohli svojím dielom zmeniť negatíva spoločnosti, ktoré podrobovali kritike. Výsledkom bol odklon od priameho zobrazovania skutočnosti.
Symbolizmus: Hľadanie Nevypovedateľného
Symbolizmus ako reakcia na extrémy naturalizmu a parnasizmu prevzal od svojich predchodcov to, čo považoval za užitočné, a ostatné zavrhol. Centrom pozornosti sa stal vnútorný svet autora, jeho osobité (svojské) vnímanie skutočnosti všetkými zmyslami. Symbolisti sa snažili priblížiť mnohovýznamovosti hudby, preto báseň stáva mnohovýznamovou - polysémantickou. Symbol = niečo konkrétne, čo sa všeobecne uznáva za znak istej abstraktnej hodnoty. Symboly spočiatku preberali z mystiky, náboženstiev alebo antiky, no postupne dostali symbolický charakter i bežné pojmy.
Charles Baudelaire, zakladateľ modernej francúzskej poézie, vo svojej zbierke básní Kvety zla vyvolal mimoriadnu pozornosť. Jeho poézia sa podobá princovi oblačnému, čo šípom smeje sa a vnára do búrok; no na zem stiahnutý, v strede posmeškov, má trému a krídla mohutné hatia mu každý krok. Básnik je podľa Baudelaira tvor, ktorý patrí svojmu vnútornému svetu, dosahuje výšok, ktoré sú pre bežných smrteľníkov nedosiahnuteľné, a vo svojom svete fantázie a tvorivosti sa cíti najlepšie. Jeho talent je vzrušujúce prekliatie, ktoré ho síce robí neschopným žiť bežný každodenný život, ale na druhej strane mu umožňuje prežívať krásu a vzrušujúci pocit tvorby.
Paul Verlaine, ďalší z "prekliatych básnikov", v básni Básnické umenie prezrádza vlastné kritériá na dobrú poéziu: „ ani si neváž príliš slov. Prejav im svoje pohŕdanie: pieseň sa vtedy dobrou stane, keď sa to presné pospája v nej s hmlou.“ Mnohé z jeho kritérií patria medzi znaky symbolistickej básne - hudba, polysémantickosť, používanie pojmov ako symbolov.
Jean Arthur Rimbaud, večný tulák, napísal najlepšie básne medzi 16. a 20. rokom svojho života. Jeho tvorbu výstižne charakterizoval Ľubomír Feldek: „Rimbaudovi je jasné, čo nebýva jasné školometom: že o čo viac tzv. správnych myšlienok a ušľachtilých postojov je v básni, o to je v nej menej poézie.“
Impresionizmus: Zachytenie Okamžitého Dojmu
Podobný proces, aký sa dial v literatúre, zasiahol aj výtvarné umenie. Realistickú maľbu vystriedal impresionizmus - smer, ktorého predstavitelia (Monet, Manet, Renoir, Degas) sa usilovali namiesto verného zobrazenia reality vystihnúť náladu, dojem alebo pocit. Tieto smery, ktoré nastúpili po realizme a naturalizme, nazývame spoločným termínom - moderna - a sú priamymi predchodcami moderných smerov (avantgárd) 20. storočia.
Nové Formy a Obsahy: Avantgarda a Literárna Moderna
Avantgardné smery 20. storočia ďalej posúvajú hranice umenia, experimentujú s formou a obsahom a reflektujú dynamicky sa meniaci svet.
Guillaume Apollinaire: Dynamika Súčasnosti a Nový Typ Básne
Guillaume Apollinaire znamenal prelom v písaní poézie. Zaviedol do básne asociatívnu obraznosť a pomocou voľného združovania asociatívnych obrazov vytvoril nový typ básne, tzv. báseň - pásmo. Po obsahovej stránke sú jeho básne zakorenené v básnikovej súčasnosti a, na rozdiel od symbolistov, Apollinaire neuniká od reálneho sveta. Práve naopak, chce v básni zachytiť dynamicky sa meniacu dobu - jej rýchle tempo súvisiace s prudkým rozvojom techniky (automobil, kinematografia, letecká doprava…). Je očarený novým svetom ako dieťa, ktoré s nadšením skúma neznámy svet okolo seba.
Jeho experimentálny prístup k písaniu poézie sa naplno prejavil v zbierke Kaligramy, kde verše usporiadal do obrazcov. Báseň Pásmo z prevratnej zbierky Alkoholy je príkladom jeho nového prístupu: „Starý svet ten ťa už unavil nakoniec / Pastierka Eiffelka čuj ako bľačí ti to stádo mostov dnes / Máš už dosť života v gréckej a rímskej antike / Tu už aj autá sú akoby antické (…) / Čítaš si reklamy plagáty nahlas ti spievajú cenníky / To je dnes poézia a na prózu sú denníky.“
Slovenská Literárna Moderna: Ivan Krasko a Ján Jesenský
Na skutočnú básnickú osobnosť, pre ktorú poézia nebola len formou transparentného vyjadrenia národno-obranných postojov, ale predovšetkým bytostnou potrebou sebavyjadrenia, sme museli čakať od čias štúrovcov takmer 60 rokov. Napokon prišla v podobe chemického inžiniera Jána Bottu, vlastným menom Ivana Krasku. Kraskova tvorba vyrastá predovšetkým z koreňov európskej literárnej moderny, a to najmä francúzskej a rumunskej (Mihail Eminescu), no rozhodne pritom nie je nijakým jej zjednodušeným napodobňovaním. Krasko si vytvoril svojbytný básnický jazyk, symboly, ktoré sa opakovane objavujú v jeho básniach (topole, pusté pole, havran…), sú typicky kraskovské, clivá atmosféra jeho veršov nemá inde obdoby.
V zbierke Nox et solitudo (Noc a samota) nájdeme básne s charakterom osobnej intímnej spovede, ale aj básne, ktorými autor zaujíma postoj k situácii svojho národa. V básni Topole sa stretávame s typickými kraskovskými motívmi: „Hej, topole, tie topole vysoké! / Okolo nich šíre pole - / Čnejú k nebu veľké čierne- zrovna jako čiesi bôle -topole.“
Janko Jesenský, ďalší predstaviteľ slovenskej literárnej moderny, vo svojej tvorbe reflektoval zmeny v spoločnosti a v prístupe k umeniu. Jeho diela sa vyznačujú presnosťou, výstižnosťou a často aj ironickým nadhľadom.
Subjektivita a Pravdivosť v Umení
V súdobom historickom kontexte sa otázka pravdivosti textu v jeho vzťahu k skutočnosti stáva oveľa náročnejšou. Odstupom času môže byť ilúziou, že text presne odráža realitu. Umelecké dielo sa podozrieva z neautentickosti a vykonštruovanosti, či už kvôli intencionalite autora, alebo jeho tendenčnosti. Text má svoj špecifický (a)temporálny rozmer a jeho výpoveď ku skutočnosti sa neustále prehodnocuje.
Už v tradícii, napríklad v príbehu o Abrahámovi a jeho synovi Izákovi, vidíme snahu o zvládnutie zobrazovanej skutočnosti a jej interpretáciu, ktorá presahuje rámec jednoduchého opisu. Zjavenie sv. Jána, ktoré sa stalo súčasťou kánonu, je vo svojej totalite a zároveň otvorenosti umelecky presvedčivé.
Predstava o tom, že umenie má iba jednoduchý a statický komunikačný pohyb od autora k čitateľovi, je v kontexte modernej literatúry nepostačujúca. Recepčne náročnejšieho básnického textu si vyžaduje permanentnú aktivizáciu čitateľa a jeho tvorivú interpretáciu. Umelecké dielo nie je len odrazom reality, ale skôr priestorom, kde sa skutočnosť pretvára, kde vznikajú nové významy a kde sa autorov talent prejavuje v schopnosti komunikovať nielen fakty, ale aj emócie a vnútorné prežívanie.
Podľa Kratochvíla, „v [ňom] nie je možné cokoliv“. Táto radikálna pozícia naznačuje, že umenie sa môže odtrhnúť od reality a vytvoriť si vlastný, zvláštny (ale prijateľný) svet fikcie. Keď v ňom text svojou povahou nevyvoláva jednoznačnú afirmáciu a je nezrozumiteľný, neznamená to, že nie je pravdivý. Naopak, pre čitateľa, ktorý je pripravený na takéto umenie, je to kompliment, výzva, nová skúsenosť.
Autorove Vnímanie a Interpretácia Skutočnosti
Už v romantizme sa objavuje túžba umelca po úniku zo skutočnosti do sveta fantázie a ideálov. Táto tendencia sa v symbolizme ešte viac prehlbuje. Autor sa pokúša vypovedať nevypovedateľné, dotknúť sa podstaty skutočnosti prostredníctvom náznakov, symbolov a sugestívnych obrazov. Týmto spôsobom sa umenie stáva nielen odrazom sveta, ale aj jeho interpretáciou, ktorá odhaľuje skryté významy a umožňuje čitateľovi nahliadnuť do hlbších vrstiev reality.
Metaforické zobrazenie skutočnosti, ako ho môžeme vidieť napríklad v románoch F. Kafku, F. M. Dostojevského či v biblických príbehoch, nám ukazuje, že umenie má schopnosť odhaliť pravdu aj vtedy, keď sa priamo nedrží faktov. Práve naopak, často práve cez fikciu, cez metaforu, cez symbol sa nám podarí pochopiť hlbšiu podstatu ľudského bytia a sveta okolo nás.
Dojmy, ktoré v nás umelecké dielo vyvoláva, sú často až pri pohľade späť neuveriteľne presné a výstižné zobrazenie súdobej skutočnosti. Identifikujeme ich neraz až pri pohľade späť. Tento proces je výsledkom nielen autorovho talentu, ale aj jeho schopnosti komunikovať k duchovnému svetu čitateľa, čo mu umožňuje zvládnutie zobrazovanej skutočnosti v jej komplexnosti.
Jazyk ako Nástroj Subjektívnej Výpovede
Možnosti jazyka odraziť svet sú obrovské, no zároveň limitované. Symbolisti a moderní umelci si uvedomujú, že jazyk nie je len transparentným nositeľom informácií, ale aj nástrojom, ktorý formuje naše vnímanie reality. Preto hľadajú nové formy vyjadrenia, experimentujú s rytmom, zvukomaľbou a významom slov, aby dosiahli čo najpresnejšie vyjadrenie svojho vnútorného sveta.
Lipnutie autora na náhode, jeho talent, to všetko sa zúčastňuje na estetickej originalite básnického textu. Vopred nediskvalifikuje ani možnosti vzniku určitých významových permutácií, ktoré vznikajú v procese komunikácie. Jazyk sa tak stáva priestorom, kde sa stretáva autorova subjektivita s čitateľovou interpretáciou, kde sa rodia nové významy a kde umenie odhaľuje svoju schopnosť reflektovať nielen vonkajšiu, ale aj vnútornú skutočnosť.
Príroda v dielach Ivana Krasku, ako napríklad v básni Topole, nie je len opisom krajiny, ale symbolom vnútorného stavu básnika. „Hej, topole, tie topole bez žitia! / Nemo stoja v úzkom kole - / prízraky sťa z nirvány by - / Pozerajú v prázdno doletopole.“ Táto sugestívna obraznosť nám ukazuje, ako umenie dokáže pretvárať realitu a vytvárať nové významy, ktoré presahujú rámec jednoduchého opisu.
V konečnom dôsledku, subjektivizácia umeleckej reality nie je únikom od skutočnosti, ale skôr jej hlbším pochopením a interpretáciou. Umenie sa stáva priestorom, kde sa stretáva vnútorný svet umelca s vonkajším svetom, kde sa rodia nové významy a kde sa odhaľuje komplexnosť ľudského bytia.
tags: #subjektivizacia #umeleckej #reality