Štefan Nosáľ, meno synonymné s umeleckou interpretáciou a štylizáciou slovenského ľudového tanca, zanechal nezmazateľnú stopu v kultúrnom dedičstve nielen Slovenska, ale aj sveta. Jeho životná púť, od skromných začiatkov v Hriňovej až po celosvetové uznanie, je príbehom neúnavnej vášne, inovatívneho myslenia a hlbokej oddanosti umeniu. Prof. Ing. Štefan Nosáľ, narodený 20. januára 1927 v Hriňovej a zosnulý 22. júla 2017 v Bratislave, bol nielen choreografom a dlhoročným umeleckým vedúcim legendárneho súboru Lúčnica, ale aj uznávaným pedagógom a autorom, ktorý formoval celé generácie tanečníkov a folkloristov.
Od inžiniera k tanečnému umeniu: Nečakaná cesta
Paradoxne, cesta Štefana Nosáľa k umeniu nebola priamočiara. Po absolvovaní osemročného gymnázia v Banskej Bystrici (1939 - 1947) sa vydal na dráhu techniky. V rokoch 1947 až 1953 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde získal titul stavebného inžiniera. Toto technické vzdelanie však v neskoršej fáze jeho kariéry nebolo na škodu, ale skôr prispelo k jeho systematickému a precíznemu prístupu k choreografii. Skutočný umelecký zlom nastal v rokoch 1953 až 1957, kedy absolvoval štúdium choreografie tanca na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Táto transformácia z technického inžiniera na umelca bola predzvesťou jeho budúceho mimoriadneho vplyvu na slovenskú kultúrnu scénu.
Lúčnica: Srdce jeho umeleckej duše
Rok 1949 znamenal vstup Štefana Nosáľa do sveta folklóru prostredníctvom súboru Lúčnica, kde sa stal tanečníkom v mužskej skupine „Odzemkári“. Táto skupina bola považovaná za jednu z jej základných zložiek a jeho talent a vášeň pre tanec nezostali bez povšimnutia. Netrvalo dlho a bol zvolený za umeleckého vedúceho tanca a choreografa tejto skupiny. V roku 1951 prevzal pozíciu umeleckého vedúceho a hlavného choreografa celého súboru Lúčnica. Toto obdobie sa ukázalo ako kľúčové, pretože pod jeho vedením Lúčnica formovala svoj umelecký vývin a smerovanie zásadným spôsobom, ktorý ovplyvňuje súbor dodnes.
Počas takmer sedemdesiatročného nepretržitého umeleckého vedenia Lúčnice transformoval Štefan Nosáľ tento reprezentačný teleso, interpretujúce originálnu národnú kultúru, na jeden z najlepších svetových súborov vo svojom odbore. Odborníci aj široká verejnosť považujú Lúčnicu za svetový unikát, čo je priamym dôsledkom Nosáľovej vízie a práce.
Svojský štýl: Od autenticity k javiskovej štylizácii
Profesor Nosáľ vo svojich choreografiách vytvoril mimoriadne svojský štýl prekomponovávania pôvodných ľudových tancov do ich umeleckej javiskovej štylizácie. Jeho prístup bol založený na hlbokom osobnom poznaní, dlhodobých odborných výskumoch a vlastnom originálnom umeleckom jazyku. Autentický folklórny materiál spracovával spôsobom, ktorý bol nielen divácky mimoriadne príťažlivý, ale zároveň aj umelecky náročný. Nepredstavoval len reprodukciu tradičných tancov, ale ich novú interpretáciu, ktorá zachovávala ich ducha, no zároveň im vdychovala novú, scénickú dynamiku a umeleckú hodnotu.
Jeho tvorba v Lúčnici zahŕňa vyše 100 tanečných kompozícií a viacero celovečerných tematicky komponovaných programov. Medzi najvýznamnejšie patria: „Vitaj naša jar“, „Hra a práca“, „Pieseň a práca“, „To je Lúčnica“, „Elán a Lúčnica“, „Karpaty“, „Lúčnica a jej deti“, Jubilejný program k 50. výročiu Lúčnice, „Lúčnica na Křižíkovej fontáne“ v Prahe a „Lúčnica a hostia k 80. narodeninám Prof.“. Tieto programy sa stali základnými kameňmi repertoáru Lúčnice a dodnes sú považované za vrcholné diela scénického folklóru.
Spolupráca s velikánmi a svetové turné
Štefan Nosáľ nepracoval v izolácii. Jeho tvorivá energia sa prirodzene prelínala s inými umelcami, predovšetkým s poprednými slovenskými hudobnými skladateľmi. Medzi jeho najčastejších hudobných partnerov patrili Tibor Andrašovan, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Svetozár Stračina, Peter Jantoščiak, Juraj Farkaš a Igor Bázlik. Táto synergia medzi choreografiou a hudbou viedla k vytvoreniu nezabudnuteľných umeleckých diel, ktoré oslovovali široké publikum.
S Lúčnicou absolvoval nielen tisícky vystúpení na Slovensku a v Čechách, ale aj nespočetné zahraničné zájazdy. Jeho programy zožali obrovský úspech u miliónov divákov v celej Európe, USA, Kanade, Strednej a Južnej Amerike, Rusku, Číne, na Taiwane, v Hong-Kongu, Austrálii, Indonézii a Japonsku. Celkovo jeho tvorbu videlo publikum vo viac ako 60 štátoch sveta, čím sa stal skutočným kultúrnym veľvyslancom Slovenska.
LÚČNICA - 70. výročie - program “Štefan Nosáľ 90”
Viac než len folklór: Divadlo, film a pedagogika
Nosáľov vplyv presahoval rámec folklórneho súboru. Spolupracoval aj so Slovenským národným divadlom v Bratislave, pre ktoré vytvoril choreografie k významným operným inscenáciám ako „Krútňava“ a „Svätopluk“ od Eugena Suchoňa, či „Jánošík“ a „Beg Bajazid“ od Jána Cikkera. Vytvoril choreografie aj k baletu „Ej, husári“ od Svetozára Stračinu a k historicky najúspešnejšiemu predstaveniu činohry SND, spevohre „Na skle maľované“. Táto inscenácia, na ktorej sa autorsky spolupodieľal, dosiahla v SND neuveriteľných 640 repríz, čo predstavuje absolútny rekord v slovenskom divadle.
Jeho talent bol žiadaný aj vo filmovom a televíznom priemysle. Ako tanečník a herec účinkoval v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách, pričom často pôsobil aj ako choreograf a odborný poradca režiséra. Medzi tieto projekty patria napríklad „Chorea amore“ a „Chorea guernica“ (réžia M. Slivka), „Tanečné miniatúry“, „Rok na dedine“, „Kytica trvalej krásy“, „Kubo“, „Sváko Ragan“, „Neďaleko do neba“ (réžia M. Ťapák), „Rodná zem“ (réžia J. Mach), „Hudba z Marsu“ (réžia J. Kadár a E. Klos), „Ej, tá človečina“ (réžia M. Ťapák, B. Filan).
Popri svojej rozsiahlej umeleckej činnosti sa Štefan Nosáľ venoval aj pedagogickej práci. Od roku 1968 pôsobil ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave, ktorú v rokoch 1972 až 1992 aj viedol ako jej vedúci. V roku 1974 sa habilitoval na docenta a v roku 1982 mu bol udelený titul profesora. Počas svojej aktívnej pedagogickej činnosti sa zaslúžil o uznanie samostatného statusu Tanečnej fakulty v rámci VŠMU. Publikoval vysokoškolskú učebnicu „Choreografia ľudového tanca“, ktorá sa stala základnými skriptami pre podobne zamerané odborné školy v celom Československu. Pod jeho vedením vyrástlo mnoho absolventov, ktorí sa stali úspešnými choreografmi a vedúcimi profesionálnych i amatérskych súborov, čím sa jeho odkaz šíri ďalej.
Literárne dielo a osobný odkaz
Štefan Nosáľ bol aj plodným autorom kníh a odborných publikácií, ktoré dokumentujú jeho život a dielo, ako aj jeho pohľad na umenie a folklór. Medzi jeho najvýznamnejšie publikácie patria: „Na ceste k súčasnej choreografii“ (1962), „Choreografia ľudového tanca“ (1984, reedícia 1991), „Môj život Lúčnica“ (2000) a „Čarodejník Lúčnice“ (2007, spoluautor D. Machala). Tieto diela poskytujú cenný vhľad do jeho tvorivého procesu a filozofie.
Okrem toho, ako vokálny sólista a hráč na fujaru, nahral mnohé tradičné i komponované skladby, ktoré obohatili programy Lúčnice, televízne inscenácie a rozhlasové vysielanie. Jeho hlas a hudobné cítenie boli neoddeliteľnou súčasťou umeleckého odkazu, ktorý zanechal.
Jeho manželkou bola taktiež lúčničiarka, čo svedčí o hlbokej prepojenosti jeho osobného života s umením, ktorému zasvätil celý svoj život. Citát jeho manželky podčiarkuje jeho osobný prístup k umeniu: „Som rád, že som sa narodil v tomto kraji a zdedil veľké duchovné bohatstvo jeho ľudí. Celé roky svojho života som strávil v neustálom objavovaní a vytváraní krásy, nielen tej, čo oči vnímajú, ale aj tej, čo dušu krášli.“
Uznanie a vyznamenania
Mimoriadny prínos Štefana Nosáľa pre slovenskú kultúru bol ocenený mnohými medzinárodnými cenami, ako aj najvyššími domácimi oceneniami a štátnymi vyznamenaniami. Medzi najvýznamnejšie patria: Zaslúžilý umelec (1968), Národný umelec (1989), Rád Ľudovíta Štúra II. triedy (1997), Cena ministra kultúry (2001), Krištáľové krídlo (2001), Slovak Gold (2002) a Pribinov kríž I. triedy (2007). V roku 2010 si prevzal Cenu Pavla Straussa. V roku 2017, pri príležitosti jeho 90. narodenín, mu bola udelená Zlatá plaketa ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR za výnimočný celoživotný umelecký prínos a vynikajúcu prezentáciu Slovenska v zahraničí. Minister Miroslav Lajčák ho označil za „kultúrneho veľvyslanca“, ktorý približuje svetu slovenskú špecifickosť a prezentuje ju v tom najlepšom svetle.
V roku 2006 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Hriňová, jeho rodiska, kde bolo v roku 2019 zriadené Múzeum Štefana Nosáľa v jeho rodnej drevenici. Toto múzeum slúži nielen na prezentáciu jeho celoživotného diela, ale aj ako centrum regionálnej výchovy a podpory tradičných remesiel.
Štefan Nosáľ bol nielen umelcom, ale aj vizionárom, ktorý vďaka svojej húževnatosti, cieľavedomosti a neúnavnej práci zanechal nesmrteľné dedičstvo. Jeho tvorba je dôkazom, že folklór nie je len relikt minulosti, ale živý organizmus, ktorý dokáže osloviť a inšpirovať aj moderného diváka, ak je interpretovaný s láskou, profesionalitou a umeleckou odvahou. Jeho odkaz žije ďalej v srdciach divákov, v dielach jeho žiakov a v neustálej genialite súboru Lúčnica.