Pojem "dobrodružstvo" v sociologickej literatúre často ustupuje do pozadia, čo naznačuje, že sa mu venuje minimálna pozornosť. Táto situácia viedla k premýšľaniu o jeho reálnom význame, najmä v kontexte súčasnej spoločnosti. Zdá sa, že tento pojem dosiahol vrchol svojej popularity niekedy na prelome 17. a 18. storočia, po čom sa postupne vytratil z bežného používania, často sa objavujúc už len ako metafora alebo dokonca pejoratívum.
Úpadok pojmu dobrodružstvo v kontexte osvietenstva a racionalizmu
Koniec romantickej éry, ktorá bola plná odvážnych činov a riskantných výprav, ako boli cesty do neznámych krajín, objaviteľské plavby či veľké zemepisné objavy, znamenal aj úpadok samotného chápania dobrodružstva. Zdá sa, akoby sa ľudská energia, ktorá kedysi poháňala dobrodružstvá minulých epoch, s koncom osvietenstva presunula do sféry politických revolúcií a buržoázneho podnikania. Aktivity v týchto oblastiach postupne zatienili význam pozitívnych a konštruktívnych podujatí, ktoré sa často skrývali pod pojmom "dobrodružstvá" minulých čias.
Práve v lone ekonomiky sa formuje model racionálneho správania, ktorý sa v duchu vedy 19. storočia snaží minimalizovať všetky prvky náhodnosti, neurčitosti, nevypočítateľnosti a rizikovosti v ľudských aktivitách prostredníctvom racionálneho kalkulu. Ich výskyt sa považoval za dôsledok nedostatočného poznania, hoci predstavovali objektívne charakteristiky sociálneho sveta. Práve tieto charakteristiky v súhrne vytvárali živnú pôdu pre reálne dobrodružstvá. Niet divu, že v podmienkach nadvlády premršteného racionalizmu vo vede 19. storočia sa dobrodružné vnímalo ako niečo nelegitímne v našom živote. Mohlo sa síce objavovať aj v sférach ekonomiky či politiky, ale nie už v podobe konštruktívnych aktivít ako v minulosti, ale prevažne ako spoločenská anomália. Svedčili o tom aj správy o hlučných finančných aférach, bankrotoch, burzových krachoch či politických machináciách, ktorými boli kroniky 19. storočia doslova preplnené. V tom období dobrodružstvo strácalo akýkoľvek pozitívny obsah a stalo sa synonymom spoločenského škandálu.
Podobným spôsobom sa v pozadí vedeckého záujmu ocitli aj črty spoločenského života ako jeho náhodnosť, neurčitosť a rizikovosť, ktoré v skĺbenej podobe fenomén dobrodružstva vyjadroval. Až s prechodom do obdobia postmoderny alebo "neskorej modernity" (A. Giddens) spoločenská veda obrátila svoju pozornosť aj na tieto aspekty, dokonca im prisúdila význam základných charakteristík dnešnej spoločenskej situácie.
Riziko ako kľúčová kategória modernej spoločnosti
Najlepšie sa to dalo vystihnúť pomocou pojmu "riziko", ktoré sa pre niektorých stalo kľúčovou kategóriou. Prezieraví analytici poukazujú na typické hromadenie rizík rôzneho druhu v dnešnej spoločnosti, čo ich vedie k označovaniu "neskorej modernity" za "kultúru rizika" (A. Giddens) a k prepájaniu "novej modernity" s "rizikovou spoločnosťou" (U. Beck). Pojem rizika "sa stáva fundamentálnym podľa spôsobu, akým laickí aktéri ako aj technickí odborníci organizujú sociálny svet" (Giddens 1991: 3).
Modernita, podľa Giddensa, síce redukuje celkovú rizikovosť v určitých oblastiach a spôsoboch života, ale súčasne zavádza do spoločnosti nové parametre rizika, ktoré predtým zväčša neboli známe. Tým Giddens myslí nielen riziká spojené s atómovou zbraňou či novými typmi zbraní, ale aj riziko "ekologických katastrof, nebezpečenstvo kolapsu globálnych ekonomických mechanizmov alebo vzniku totalitných superštátov" (tamtiež: 4). Pre charakteristiku tejto doby bola kategória rizika azda tou najchýrnejšou, najmä preto, že sa stala bodom stretu tak náhodnosti, ako aj neurčitosti. Na jednej strane práve riziko vyjadruje "rastúci počet náhodných udalostí…" (Giddens 2003: 113), na strane druhej sú riziká v určitých inštitucionálnych oblastiach samy podmienené situáciami neurčitosti, ktoré sa v nich vytvárajú, ako "v prípade hazardných hier a športu" (tamtiež: 116), niektorých ekonomických a politických aktivít.
Tieto situácie sa ozývajú v jednotlivcoch pocitmi neistoty. V tradičných kultúrach sa ľudia pred týmito pocitmi snažili zabezpečiť tým, že vkladali svoju dôveru do "zvláštnych náboženských a magických predpisov v konkrétnych oblastiach rizika" (s. 117). Podľa Giddensa práve náboženstvo a mágia vedeli poskytnúť potrebnú istotu tým, že "prevádzali skúsenosť rizika do pocitu relatívneho bezpečia" (tamtiež). Inak je tomu v prípade svetskej rizikovej kultúry, kde je život "inherentne nestabilný a pocity úzkosti sa môžu stať obzvlášť zreteľnými počas epizód, ktoré majú osudový charakter" (Giddens 1991: 162). Vtedy sa ľudia, najmä tí, ktorí pôsobia v rizikových povolaniach, pokúšajú rôznym spôsobom premeniť "riziko do podoby prozreteľnej šťasteny" (Giddens 2003: 117), a to buď pomocou kúziel, alebo poverčivých rituálov, čo nás približuje k "pred-modernému pohľadu" (s. 120).
Giddens v podstate artikuluje základné podmienky vzniku dobrodružstva ako výsostne riskantného podujatia, čím nám prezentuje súčasnú dobu ako azda tú najvhodnejšiu pre patričné oživenie kategórie dobrodružstva. Sám sa však k tejto kategórii nijako nevyjadruje, ako napokon ani niektorí ďalší sociológovia postmoderny.
Dobrodružstvo ako "transcenzus každodennosti"
Vzhľadom na tieto okolnosti sa zdalo nevyhnutné venovať sa analýze kategórie dobrodružstva s cieľom zhodnotiť jej reálny obsah a posúdiť jej relevantnosť pre identifikáciu niektorých fenoménov dnešného sociálneho sveta. Vychádzajúc sčasti zo Simmelovej koncepcie, usilujeme sa vystihnúť povahu dobrodružstva ako reálneho javu a nájsť jeho základnú formulu, ktorá by dovolila posudzovať ho už nie ako marginálny, ale ako závažný fenomén dnešného sociálneho života.
Vo vlastnej úvahe o dobrodružstve som pôvodne chcela vychádzať z pred časom rozpracovanej koncepcie každodennosti, v ktorej dobrodružstvo patrilo do rubriky "nekaždodenného". Aby som lepšie vystihla podstatu dobrodružstva, bolo potrebné ísť ďalej a pokúsiť sa pochopiť ho ako prejav toho, čo som svojho času označila ako "transcenzus každodennosti". Pojem "každodenné" má svoj bytostný a významový opak v pojme "transcendentné" ako niečoho, čo prekonáva hranice empiricky vnímaného. Pokiaľ "každodenné" stelesňuje pre nás okolitý, empiricky dosiahnuteľný svet, ktorý nás drží v zajatí bežných rutinných úkonov, "transcendentné" vystupuje ako oblasť presahujúca hranice všedných udalostí a dosahujúca svetodejinné rozmery (tamtiež: 408).
To, čo presahuje kruh empiricky podchytiteľných, najbližších cieľov človeka súvisiacich s výkonom každodenných reprodukčných aktivít a stavia pred neho ciele pomerne vzdialené jeho momentálnym záujmom, môžeme nazvať "transcendovaním" každodennosti. Jednotlivec transcenduje seba už tým, že sa usiluje stotožniť so záujmami nadindividuálnych celkov prevažne societálneho rázu. A to neraz robí v opozícii k záujmom menších kolektivít pospolitostného typu, do ktorých bezprostredne patrí, napríklad rodiny, príbuzenstva, pracovného kolektívu, priateľskej skupiny atď. Tieto totiž určujú každodenný okruh povinností bežného človeka, držiac ho v zajatí prízemných, momentálnych cieľov. Len napojením, a to aj cez hlavu týchto kolektivít, na globálnejšie ciele celej spoločnosti, ba dokonca celého ľudstva, sa môže človek realizovať ako univerzálna bytosť, zbavená lokálnej ohraničenosti.
V tomto zmysle transcenzus každodennosti akoby niesol v sebe pozitívny etický význam pre osobnosť. Nie je to však až tak jednoznačné, lebo v rade prípadov poplatnosť jednotlivca cieľom niektorých širších spoločenstiev (siekty, strán, konfesionálnych alebo národnostných spolkov a pod.) môže viesť k pestovaniu ďalšej ohraničenosti, čo už akoby zbavovalo transcenzus pozitívneho spoločenského náboja. Ale to ešte nie je dôvod, aby sme týmto prípadom odopierali status transcenzu každodennosti.
Transcendovať seba však môže človek aj prostredníctvom splynutia s nejakou vznešenou, až utopickou ideou, ušľachtilým spoločensky prospešným cieľom, náboženským učením, literárnou postavou, ale aj nevšedným zážitkom rozmanitej povahy. A práve o neho ide v prípade transcenzu, ktorý sa, podľa mňa, realizuje v dobrodružstve.
Dobrodružstvo spomedzi iných nami spomenutých foriem "nekaždodenného" azda najviac umožňuje ľuďom "transcendovať" svoju každodennosť čo najnápadnejším spôsobom, pretože v sebe obsahuje prvky skoro všetkého. Je napríklad veľmi príbuzné sviatku. Podľa Maffesoliho "práve dobrodružstvo je to, čo idú hľadať v rôznych sviatkoch, vyznačujúcich sociálny život" (Maffesoli 1997: 122). Štruktúra sviatku spočíva v nevedení toho, "čo sa prihodí" (tamtiež). Oproti sviatku slávnosť ako ďalšia podoba nekaždodenného je už viac organizovaná, ritualizovaná, preto aj predvídateľná, ale aj ona ponúka veľa priestoru na prežitie všelijakých príhod. Keď už hovoríme o cestovaní alebo rušnom živote, vystupujú voči dobrodružstvu doslova ako synonymické pojmy. Dobrodružstvo je často spojené aj s hrdinskými činmi, buď reálnymi, alebo fiktívnymi, ako to dosvedčujú hrdinské eposy. Nechýba mu ani prvok mysticizmu, aspoň v podobe mystického inštinktu, ktorý podľa Simmela vedie geniálneho dobrodruha k uhádnutiu toho tajomného bodu, v ktorom sa "beh sveta a individuálny osud takpovediac ešte navzájom neodlíšili" (Simmel 1997: 52) a v ktorom sa môže rozvinúť dobrodružstvo. Keď ide o extatické opojenie ako o ďalšiu formu transcenzu každodennosti, môže sa objaviť vo vrcholnom okamihu prežitia dobrodružstva. Dobrodružstvo sa ukazuje teda ako to najvydarenejšie skĺbenie najvýraznejších prejavov "nekaždodenného", ako jeho vrcholový bod.
Simmelova filozofia a transcendentná podstata dobrodružstva
Na ceste k tejto interpretácii sme našli neočakávanú podporu v patričných textoch od Georga Simmela. Práve v Simmelovej filozofii života, ktorá sa stala jedným z hlavných zdrojov súčasnej sociológie každodennosti, nachádzame predstavu o transcendentnosti samého ľudského života. Zdôvodňuje to hraničným charakterom našej existencie, čo znamená nielen to, že "my vždy a všade máme hranice, ale že sami sme takou hranicou" (Simmel 1996b: 7). Stále sa orientujeme na to, čo je "nad nami" a "pod nami", na pravé alebo ľavé, na väčšie alebo menšie, na silné alebo slabé, lepšie alebo horšie. Lenže bezpodmienečnosť jestvovania hranice ešte neznamená, podľa Simmela, že sa ju nedá prekročiť a vytvoriť vzápätí novú hranicu. Plynulosť života však spočíva v spochybňovaní starých hraníc, v ich nepretržitom posúvaní.
V tomto zmysle sa ľudská podstata vyjadruje pomocou nasledujúceho paradoxu: "Sme všestranne ohraničení, ale zároveň nie sme ohraničení zo žiadnej strany" (Simmel 1996b: 9). Pomocou pojmov, špekulácie, konštruovania a výpočtu sa človek vymaňuje spod reality zmyslovo daného sveta a dovoľuje uvidieť jeho hranice zvonku. Uvedomenie si týchto hraníc umožňuje ich posúvanie a prekonávanie, ale súčasne presvedčuje o ich prítomnosti. Akt života zahŕňa v seba tak ohraničenosť, ako aj prekročenie hranice. Život ľudského ducha vlastne spočíva v nekonečnom sebaprekročení, v prekonávaní vlastných hraníc, ktoré sa uskutočňuje "prirazením k niečomu, čo je na druhej strane" (Simmel 1996b: 11). Pričom toto nie je, podľa Simmela, pretrhnutím "nejakej jednotlivej hranice, ale hranice vo všeobecnosti, je to akt sebatranscendencie (zdôraznenie - D. A.), stanovujúci imanentnú hranicu buď skutočnej, alebo len možnej" (tamtiež). Nekonečným pohybom svojich transcendencií duch preukazuje svoju životnosť. Prekonať seba pre človeka znamená "prekročiť hranice, ktoré mu kladie okamih" (tamtiež).
Transcendentnosť pre Simmela vystupuje ako základná charakteristika života, jeho najvšeobecnejšia formula. "Podstata života spočíva v jedinej funkcii, ktorú som, symbolicky a nedokonale, pomenoval ako transcendovanie seba samotného" (tamtiež, s. 12). Vidieť, že svojou všeobecnosťou Simmelovo stanovisko ďaleko presahuje rámec našej pôvodnej predstavy o transcendovaní každodennosti, stávajúc sa tým nápomocným pri určení transcendentnej podstaty dobrodružstva. Už samotný fakt uznania dobrodružstva za jednu zo životných foriem (Simmel 1997: 52) logicky vedie k jeho chápaniu ako špecifického prípadu "prekročenia vlastných hraníc" (Simmel 1996b: 18), lebo práve toto "prekročenie" alebo "transcenzus" tvorí obsah hociktorej životnej formy.
V tom nás utvrdzuje aj Simmelov detailnejší rozbor dobrodružstva, ktorý dáva možnosť interpretovať ho ako niečo, čo "vypadáva zo súvislosti života" (Simmel 1997: 44). Dobrodružstvo akoby sa vzpieralo celistvosti života a vybočovalo z "jednotného a súvislého životného procesu" (tamtiež: 45). Jeho špecifický obsah je podmienený tým, že ono skutočne tvorí "súčasť našej existencie", lenže "vo svojom hlbšom zmysle zároveň prebieha mimo rámca obvyklej kontinuity tohto života" (tamtiež). Byť mimo niečoho znamená prekročiť, transcendovať jeho hranice, a práve táto "exteritorialita tvárou v tvár životnému kontinuu" (s. 47) tvorí pre Simmela podstatu dobrodružstva.
Zásluhou Simmela je to, že sa vo svojej analýze nezastavuje len pri procese transcendovania života, ako tento prebieha v dobrodružstve, ale pozvoľna dospieva k jeho ontickým, štruktúrnym vyústeniam, hoci to explicitne nevyjadruje. Dá sa o tom usudzovať podľa hojného výskytu dobrodružstva v jeho texte obrazov, vystihujúcich jeho podstatu skôr ako nejaký "útvar" (s. 215), v ktorom sa proces transcendovania akoby "zvecňoval". Opisuje dobrodružstvo ako "exklávu v životnej súvislosti" (s. 54), ako "akýsi ostrov v živote" (s. 46), ako "cudzie teleso" a pod.
Simmelova analýza dobrodružstva nám má stále čo povedať ešte dnes. Je to podmienené nielen zriedkavou sociologickou nápaditosťou jej autora, ktorý sa vedel predtým tematicky povzniesť cez takmer nepovšimnuté fenomény každodenného života, ale do značnej miery aj jeho filozofickou fundovanosťou, ktorá tak chýba našim sociologickým súčasníkom. Imponuje, ako dokáže zasadiť taký špecifický jav ako dobrodružstvo do rámca všeobecných foriem bytia, zadefinovaných prostredníctvom takých kategórií nemeckej klasickej filozofie, akými sú napríklad bytie, bytie pre seba a bytie pre iného, či pojem existencie a esencie.
Kultúra ako rámec ľudského bytia a sociálna integrácia
Kultúra, ako súbor výkonov a čŕt komunity, považovaných za prejav vyššej vyvinutosti ľudí, predstavuje špecifický ľudsky spôsob organizácie. Zahŕňa názory, myšlienky, gestá, reč a obliekanie - všetko, čím sa odlišujeme od zvierat. Kultúra je kolektívny ľudský produkt, ktorý predstavuje súhrn hmotných aj nehmotných hodnôt vytvorených v procese spoločensko-historickej praxi. Je obmedzená hranicami štátu, pričom každá kultúra je jedinečná a neopakovateľná. Dokument UNESCO z roku 2002 definuje kultúru ako komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emočných čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru. Kultúra vyjadruje našu inteligenčnú, vzdelanostnú a duchovnú úroveň a hovorí o tom, akí sme, obzvlášť prostredníctvom umenia.
Kultúrne dedičstvo tvoria prvky kultúry, ktoré sa v minulosti osvedčili a majú trvalejšiu platnosť. Masová kultúra je kultúra dostupná a zrozumiteľná čo najširšiemu okruhu ľudí. Kultúrne univerzálie sú prvky kultúry spoločné pre všetky sociokultúrne systémy, ako napríklad používanie nejakého jazyka, postoj k nadprirodzenu či vytváranie umenia. Základné delenie kultúry zahŕňa kultúru ako civilizáciu, kultúru ako svetonázor, kultúru ako súbor hodnôt, noriem a artefaktov a kultúru ako model pre ustálené činnosti a ich produkty. S pojmom kultúra sú spojené pojmy materiálna (hmotná) kultúra a symbolická kultúra.
Najvýznamnejšie funkcie kultúry sú integračná, výchovno-vzdelávacia, sociálna, socializačná, akulturačná, humanizačná, normatívna, kreatívna, akumulačná, identifikačná, preventívna, adaptačná, zábavná, terapeutická, komunikačná, ekonomická a politická funkcia. Integračná funkcia pomáha indivíduu pri integrácii do spoločenstva. Sociálna funkcia zahŕňa vzorce konania. Socializačná funkcia znamená integráciu indivídua do kultúrneho života spoločenstva. Akulturačná funkcia znamená začlenenie indivídua do inej kultúry.
Prvky v kultúre zahŕňajú prvky materiálnej kultúry (predmety vytvorené ľudskou prácou), hodnoty (predstavy a ciele), normy (pravidlá správania), symboly (verbálne a neverbálne), umenie (vysoké, masové, ľudové), ideológiu (súbor názorov skupiny) a sociálne inštitúcie (škôlstvo, zdravotníctvo, rodina).
Entocentrizmus vychádza z presvedčenia o nadradenosti vlastnej kultúry, zatiaľ čo relativizmus tvrdí, že všetky kultúry sú jedinečné a majú nárok na vlastné normy. Typy kultúry zahŕňajú dominantnú kultúru, subkultúru a kontrakultúru. Kultúrne zmeny môžu byť endogénne (vnútorné) alebo exogénne (vonkajšie). Ťažiskové zložky kultúry tvoria náboženstvo, jazyk, história a vzdelanie.
Socializácia: Cesta k sociálnej bytosti
Socializácia je proces postupné začleňovania jednotlivca do spoločnosti prostredníctvom napodobňovania a identifikácie. Trvá celý život, pričom kľúčové sú obdobia detstva a dospievania. Prostredníctvom sociálnej interakcie a komunikácie sa človek ako biologická bytosť stáva sociálnou bytosťou. Sociálne učenie je proces osvojovania si sociálnych noriem, vedomostí, návykov a postojov.
Hlavným cieľom socializácie je zaradenie jedinca do spoločnosti tak, aby prijímal uznávané hodnoty a zbavoval sa neuznávaných. Cieľom je sformovať jedinca tak, aby sa aj osamote správal, akoby bol pod stálym dozorom. Cieľmi socializácie sú začlenenie do sociálnych vzťahov, naučenie sa sociálnych rolí a vytvorenie osobnosti a identity.
Socializácia prebieha v troch fázach. Prvá fáza sa začína od chvíle, kedy dieťa rozlišuje seba od matky (fáza individualizácie). V druhej fáze dochádza k postupnému prekonávaniu vzťahu matka-dieťa, nadobúda význam rodina ako celok, dieťa si uvedomuje odlišnosť pohlaví a osvojuje si základné normy. Tretia fáza, nazývaná enkulturácia a societizácia, je etapou, kde prvotnú úlohu hrá škola.
Rozlišujeme primárnu socializáciu (v základnej rodine) a sekundárnu socializáciu (učenie a prispôsobovanie sa v širšom sociálnom prostredí počas celého života). Socializácia môže byť zámerná (cielené úsilie rodičov, učiteľov) alebo nezámerná (každodenný vplyv rodičov a iných sociálnych zdrojov v neformálnych situáciách).
Proces socializácie zahŕňa personalizáciu (utváranie osobnosti), enkulturizáciu (prijímanie a rozvoj kultúry), profesionalizáciu (osvojenie profesnej roly) a socializáciu (osvojenie sociálnych rolí). Hlavným výsledkom socializácie je vytvorenie sociálnej identity človeka.
Sociálna rola je spoločnosťou očakávaný spôsob správania viazaný na určitý status. Sociálne statusy môžu byť vrodené (pohlavie, rasa), získané (vzdelanie, povolanie) alebo vnútorné (nezamestnanosť, zdravotné postihnutie).
Deviácia je správanie odchyľujúce sa od normy, ktoré porušuje zvyky, zákony a normy. Môže byť funkčná (časom akceptovaná) alebo nefunkčná. Nonkonformné správanie vybočuje z normy, ale je tolerované spoločnosťou. Konformné správanie sa nijako neodchyľuje od normy.
Spoločenská kontrola zahŕňa procesy vynucovania dodržiavania spoločenských noriem, ktoré môžu mať formu neformálnej, formálnej alebo sebakontroly.
Človek je spoločenská bytosť, ktorá vyhľadáva spoločnosť. Už naši predkovia vedeli, že v skupine sa žije ľahšie. Socializácia je kľúčový dlhodobý proces začleňovania jedinca do spoločnosti, kde si osvojuje zvyky a stáva sa individuálnou bytosťou. Počas primárnej socializácie sa jedinec v rámci malej skupiny učí fungovaniu spoločnosti a rozvíja svoju osobnosť. V sekundárnej fáze aplikuje naučené vzorce správania na širšie skupiny, prispôsobuje sa novým situáciám a často čelí resocializácii. Každý človek má v spoločnosti pozíciu, status a mnoho sociálnych rolí. Sociálny status je postavenie človeka v skupine na základe schopností, veku, rešpektu a obľúbenosti. Sociálna rola je súbor štandardného správania v spoločenskej úlohe.
Edukácia pre žitie a rozvoj individuálneho potenciálu
Ľudské otázky týkajúce sa pravého bytia človeka sú kľúčové: "Prečo stojí za to žiť? Mám pre čo žiť? Na čo je človek na svete? Kedy a ako stojí zato skutočne žiť? Kedy je človeku dobre? Kedy sa dá povedať, že niečí život je skutočne dobrý? Kedy sa dá povedať, že sa niečí život podaril - že to bol vydarený život?" (J. Patočka). V Sokratovskom humanizme je človek bytosť pôvodne od prírody nedotvorená. Samotný život je len zdanlivo plným žitím, ale človeka je možné k pravému, skutočnému bytiu prebudiť. Duša je pre Sokrata to, na čom v živote jedine záleží.
Predstava o "dobrom živote" zo subjektívneho hľadiska zahŕňa psychologické, etické aj estetické priority odvíjajúce sa z predstavy o svete a o človeku. Právo na ľudskú dôstojnosť je deklaráciou aj žitou realitou. S právom na ľudskú dôstojnosť sa spájajú nemalé povinnosti človeka - pracovať na svojom duchovnom, psychickom a sociálnom rozvoji v rámci možností vlastného individuálneho potenciálu a v medziach reality svojho žitia.
Podmienky žitia sa odvíjajú od psychickej a sociálnej vyspelosti ľudí. Deklarované pravidlá a reálny život ľudí sú pre mnohých zmätočné. Týka sa to aj fenoménu deklarovanej ľudskej dôstojnosti na jednej strane a žitého porušovania ľudskej dôstojnosti nedôstojnými spôsobmi manipulácie s vedomím ľudí na druhej strane. Deklarujú sa duchovné a duševné hodnoty bytia, lenže v každodennom žití sú podnecované hodnoty materiálneho zabezpečenia, majetníctva a odvádzanie ľudí k virtuálnemu prežívaniu vlastného života.
Predstava o prepojení edukácie s riešením životných problémov ľudí je založená na úvahe o "mystickej svadbe" interného psychologického prostredia bytia človeka s externým sociálnym prostredím. Zo spoločenského hľadiska je edukácia preventívna systémová pomoc ľuďom v ich živote a k ich žitiu. Staronová, ale stále dôležitá je funkcia edukácie v socializačných, personalizačných a enkulturačných procesoch formovania osobnosti človeka. Podporou celoživotného učenia sa ľudí sa naskytá šanca a spôsob ochrany, rozvoja a kultivovania individuálneho duchovného, psychického a sociálneho potenciálu osôb.
Psychická vyspelosť je zjavná zo správania sa ľudí, predovšetkým v záťažových situáciách. Najvyšším cieľom poznania pre jednotlivca je sebapoznanie. Sebareflexiou si osoba utvára po celý život svoju personálnu, sociálnu aj kultúrnu identitu. Psychický obraz o svojej osobe podmieni spôsob aj úroveň životnej realizácie konkrétneho človeka.
Sila individuálneho potenciálu bez psychickej a duchovnej samoregulácie môže ohroziť iných ľudí, spoločnosť, prírodu, planétu Zem i vesmír. Absencia duchovného rozmeru v živote ľudí má za následok, že sa človek neintegruje do usporiadania a poriadku Života. V ľuďoch je treba hľadať zdroj psychickej sily aj zmysel ich života.
Individuálny potenciál vymedzuje funkčnú hodnotu ľudského jedinca v socio-kultúrnych vzťahoch. Je zjednotením jedinečných dispozícií a spôsobilostí človeka k určitému spôsobu a povahe prežívania (myslenia, cítenia) a k určitému spôsobu a povahe správania (čo osoba chce, o čo sa usiluje). Človek v primeraných podmienkach disponuje po celý svoj život schopnosťou zdokonaľovať sa psychicky a meniť svoje správanie.
Kľúčové sú schopnosti socializovať sa, identifikovať sa, adaptovať sa, integrovať sa a realizovať svoj psychický a sociálny potenciál. Zmysel sociálnej edukácie dospelých spočíva v utváraní rozumovej, emocionálnej, motivačnej, hodnotovej a sociálnej pripravenosti dospelých osôb k vyhodnoteniu životnej reality a k optimálnemu rozhodovaniu sa a konaniu.
Disciplína, na rozdiel od kontroly, vychádza z pochopenia seba samého a je spontánna. Vedie človeka k celistvosti a vyžaduje vedomé rozhodovanie a konanie. Zodpovedný človek odpovedá na životné výzvy odozvou, nie reakciou, čím dosahuje sebauvedomenie. Individualizačný proces vedie k rozšíreniu vedomia o sebe, utváraniu identity, psychickej autonómii a integrácii osobnosti. Učenie sa je interiorizácia, živý a tvorivý proces, prostredníctvom ktorého sa utvára osobná, sociálna a kultúrna identita človeka. "Poznaj sám seba" je výzvou k vnútornému hľadaniu, ktoré je jednou z nádejných ciest pre náš trpiaci a ohrozený svet.