Šarišský hrad, opradený legendami a históriou, sa týči na kužeľovitom andezitovom Šarišskom vrchu, ktorý sa majestátne vypína do výšky 570 metrov nad malebným mestečkom Veľký Šariš, len niekoľko kilometrov od metropoly východného Slovenska, Prešova. Jeho poloha v údolí rieky Torysy nebola náhodná - strategicky predurčená na trvalé osídlenie a zároveň na ochranu dôležitej severojužnej obchodnej cesty. Dnes je táto rozsiahla zrúcanina národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá láka nielen domácich obyvateľov, ale aj turistov zo širokého okolia, túžiacich po dotyku s minulosťou.
Po stopách dávnych osídlencov: Od neolitu po stredovek
Archeologické objavy na hradnom vrchu svedčia o jeho dlhej a bohatej histórii osídlenia, siahajúcej až do neolitu, neskorej doby kamennej a mladšej doby bronzovej, teda do obdobia 13. až 11. storočia pred Kristom. Nálezy neolitickej keramiky a štiepaných kamenných produktov potvrdzujú, že ľudia obývali tento strategický bod už v dávnych časoch. Ďalšie obdobie osídlenia bolo preukázané na prelome letopočtu až do 4. storočia. Táto kontinuita osídlenia však bola prerušená a pokračovala až v 10. až 12. storočí. Presné obdobie výstavby základnej stredovekej stavby nie je síce známe, ale archeologické výskumy naznačujú, že pôda bola obývaná už dávno pred príchodom uhorských kráľov.
Zrod kráľovského hradu: Obrana Toryskej cesty
Výstavba nového hradu v jeho dnešnej podobe sa začala v 13. storočí, čo potvrdzuje aj prvá písomná zmienka o hrade menom Sarus z roku 1245. Hrad bol postavený s jasným cieľom - chrániť spomínanú severojužnú obchodnú cestu, ktorá viedla údolím rieky Torysy. Už od začiatku svojho jestvovania bol Šarišský hrad kráľovským majetkom. Po vzniku Šarišského komitátu v 40. rokoch 13. storočia sa stal centrom nového správneho celku a sídlom šarišských županov (comes). Kráľovský kastelán Michal, spomínaný v roku 1254, patril k prvým známym správcom tohto významného sídla. Nový kamenný hrad, najmä jeho mohutná hranolová veža s rozmermi 13,2 x 13,2 metra a hrúbkou múrov až 4,5 metra, bol postavený po vpáde Tatárov, kedy kráľ Belo IV. nariadil budovanie kamenných hradov po celom kráľovstve na zvýšenie obranyschopnosti krajiny.
V rukách mocných rodov: Omodejovci, Peréniovci a ďalší
Na začiatku 14. storočia sa hradu zmocnil mocný rod Omodejovcov, známy svojimi konfliktami s kráľom Karolom Róbertom. Noví majitelia hrad rozšírili o obytné i hospodárske objekty a výrazne zosilnili jeho opevnenie. Hradný kapitán Demeter z neho dokonca terorizoval okolité mestá a kráľových verných zemanov. Po pamätnej Bitke pri Rozhanovciach v roku 1312, kde Omodejovci spolu s rodinou Soósovcov a Matúšom Čákom bojovali proti kráľovi Karolovi Róbertovi, sa hrad opäť stal kráľovským majetkom. Víťazný kráľ skonfiškoval majetky porazených.
V roku 1405 kráľ Žigmund daroval hrad Petrovi Perénimu a neskôr sa dostal do rúk rodu Šoóšovcov. Títo sa stali župnými komesmi a hrad sa stal ich majetkom. Na krátky čas, v rokoch 1441-1460, obsadil hrad poľský vojvodca Ján Jiskra z Brandýsa a jeho kapitáni. Po ich odchode sa hrad vrátil do vlastníctva Peréniovcov, ktorí sa stali jeho dedičnými vlastníkmi. Peréniovci sú považovaní za významných zveľaďovateľov areálu, postavili viaceré obytné, hospodárske i fortifikačné stavby, vrátane nového hradného múru v druhej polovici 15. storočia.
Pevnosť proti Turkom a úpadok
Perényiovci v roku 1526 po bitke pri Moháči prešli na stranu Jána Zápoľského, čím sa dostali do konfliktu s cisárskym vojskom. Cisárske vojsko hrad obliehalo a v roku 1537 aj dobylo. Po tomto období sa na Šarišský hrad presunuli provinčné orgány z kráľovského domu v Košiciach. Obavy z nájazdov Osmanskej ríše po bitke pri Moháči viedli k posilneniu obranného systému hradu. Šarišský hrad sa tak stal centrom habsburskej časti kraja od Tatier po Tisu. Habsburgovci ho prestavali na mohutnú vojenskú pevnosť s kasárenským štýlom života, čo bolo v súlade s podobnými projektami obranných stavieb v celej Európe.
V roku 1642 sa hrad dostal do držby vplyvného magnátskeho rodu Rákociovcov, ktorí sídlili v honosnom kaštieli v podhradí. Napriek svojej mohutnosti však táto pevnosť nezasiahla do nasledujúcich pohnutých udalostí posledných protihabsburských povstaní. Zlom nastal v roku 1660, kedy výbuch skladu pušného prachu značne poškodil celý hrad. V nasledujúcich rokoch ho preto používali iba na ubytovanie vojska. Konečný úpadok nastal v roku 1687, kedy hrad vyhorel a viac nebol obnovený. Predpokladá sa, že k deštrukcii prispel aj vtedajší hradný kapitán, ktorý dal v roku 1687 podpáliť poškodené hradné budovy. Posledný z rodu Rákociovcov, sedmohradské knieža František II. Rákoci, známy bojovník za slobodu Uhorska, zomrel vo vyhnanstve v Turecku. Hrad po ženskej línii prešiel do vlastníctva rodu Aspermont, neskôr ho vlastnili Szirmayovci.
Architektonické a obranné prvky
Šarišský hrad bol v priebehu stáročí podrobený viacerým stavebným úpravám, ktoré odrážali meniacu sa vojenskú taktiku a potreby jeho majiteľov. Centrom hradu bola impozantná hranolová veža, známa ako donjon, s rozmermi 13,2 x 13,2 metra a extrémne hrubými múrmi o hrúbke 4,5 metra. Táto veža slúžila ako posledné útočisko a zároveň ako symbol moci. Hrad bol opevnený mohutným múrom a vstup doň bol zabezpečený bránou na severozápadnej strane. Stavba bola realizovaná z miestneho andezitového kameňa, s pieskovcovými nárožiami, ktoré dodávali stavbe pevnosť a estetický ráz. Obranný systém predstavovalo štrnásť bášt vstavaných do hradbovej línie, vybavených strieľňami, ktoré umožňovali efektívnu obranu proti útočníkom.
Súčasnosť: Národná prírodná rezervácia a vyhľadávané miesto
V dnešnej dobe je Šarišský hrad vyhľadávaným miestom oddychu a rekreácie pre obyvateľov Prešova a okolia. Na hrad vedie spevnená asfaltová cesta, ktorá je prístupná aj pre cyklistov a slúži zároveň ako náučný chodník. Celý hradný vrch je vyhlásený za Národnú prírodnú rezerváciu, čo svedčí o jeho prírodnej hodnote. Opevnenie hradu, vrátane bášt, je dodnes zachovalé, čo umožňuje návštevníkom predstaviť si jeho niekdajšiu mohutnosť. Vďaka úsiliu dobrovoľníkov, ktorí sa starajú o areál hradu, plocha už nie je zarastená divorastúcimi krovinami a je udržiavaná v príkladnom stave.
Po rekonštrukcii pôvodného hradného donjonu na danom mieste vyrástla 15 metrov vysoká vyhliadková veža, ktorá sa stala pýchou hradu a ponúka dych berúci výhľad na okolitú krajinu. Z vrcholu veže sa naskytá panoramatický pohľad na Vysoké Tatry, Levočské vrchy, Čergov a Slanské vrchy, čo robí z návštevy hradu nezabudnuteľný zážitok. Kedysi sídelný hrad kráľov a kniežat dnes hostí stálu expozíciu a sprievodcovskú službu, ktorá obohacuje návštevu o historické fakty a príbehy. Hrad je otvorený celoročne, s aktivitami pre deti aj dospelých, čím sa stáva ideálnym miestom na rodinné výlety. Počas letnej sezóny je k dispozícii bufet a na vyhradenom mieste je možné aj opekanie. Návštevníci si môžu vyskúšať stredoveké hradné hry, ako preťahovanie lanom, hod do terča či lukostreľbu, čím sa ešte viac ponoria do atmosféry minulosti.
Pod cestou na hradný vrch sa nachádza Archeopark Veľký Šariš, ktorý je zameraný na život stredovekého človeka žijúceho v podhradí. Všetky budovy sú postavené v súlade s dobou 12. storočia a vo vnútri areálu sa nachádza umelé jazierko slúžiace na ekologické zadržiavanie vody. Objekty sú vybavené predmetmi zameranými na bežný život stredovekého hospodára, sedliaka či remeselníka. Archeopark taktiež ponúka možnosť priblížiť verejnosti stredoveký život, aký panoval v podhradí približne v 12. storočí.
Šarišský hrad, so svojou bohatou históriou, impozantnou architektúrou a nádherným okolím, predstavuje cennú kultúrnu a historickú pamiatku, ktorá si zaslúži pozornosť a ochranu pre budúce generácie.