Stredoveká orba a poľnohospodárske techniky, ktoré ju umožňovali, predstavujú fascinujúci pohľad do života našich predkov. Hoci sa priamo "stredoveká orba" v texte explicitne nespomína, analýza dobových poľnohospodárskych metód, nástrojov a sociálnych zmien v širšom kontexte praveku a raného stredoveku nám umožňuje rekonštruovať obraz o tom, ako sa obrábala pôda a aké inovácie formovali poľnohospodárstvo v rôznych obdobiach. Text sa zameriava najmä na eneolit (dobu medenú) a raný stredovek, pričom poskytuje cenné informácie o vývoji poľnohospodárskych techník, ktoré predchádzali a formovali stredoveké poľnohospodárstvo.
Počiatky obrábania pôdy a žiarové rituály
Slovania v období od 6. do 8. storočia praktizovali žiarový rítus pri pochovávaní svojich mŕtvych. Títo zosnulí boli pochovávaní na plochých pohrebiskách do urnových alebo jamkových hrobov, prípadne do mohýl, ktoré boli bežnejšie u východných Slovanov. V prípade urnových hrobov sa zvyšky po spálení pozostatkov na hranici vkladali do nádoby, ktorá bola následne uložená do zeme. Okrem ľudských pozostatkov sa v urnách nachádzali aj predmety dennej potreby, ako napríklad nože, a niekedy aj pozostatky zvierat. Jamkové hroby boli rôznych tvarov a rozmerov, s voľne rozptýlenými pozostatkami mŕtvych na dne. Najväčšie žiarové pohrebisko na Slovensku bolo preskúmané v Čakajovciach s 89 hrobmi. Birituálne pohrebiská, kde sa striedalo kostrové a žiarové pochovávanie, sú doložené napríklad v Bratislave-Devínskej Novej Vsi a Bratislave-Záhorskej Bystrici. V Čechách sa za najstaršie ploché žiarové pohrebiská považujú Bobnice, Praha-Bohnice a Praha-Hradčany. Na Morave sa v Přítlukách odkrylo 436 hrobov datovaných do druhej polovice 6. a začiatku 7. storočia.
V 7. storočí sa na Morave objavujú mohylníky, kde boli mohyly budované nad hrobom. Od konca 8. storočia sa v nížinných oblastiach mohylové pohrebiská vytratili a boli nahradené plochými, zatiaľ čo v hornatejšom prostredí sa udržali a praktizovalo sa v nich aj kostrové pochovávanie. V Poľsku sú zo začiatku raného stredoveku známe ploché žiarové pohrebiská, kde boli spálené pozostatky uložené voľne do jamy alebo v popolnici. Na území východného Nemecka máme doložené žiarové hroby v oblasti stredného Polabia a v povodí rieky Havoly, prevažne na plochých pohrebiskách. Z dnešného Rakúska pochádzajú nálezy keramiky pražského typu zo žiarových hrobov. V severozápadnom Maďarsku boli objavené pohrebiská z obdobia avarského kaganátu, charakteristické biritualitou, kde sa samostatné žiarové hroby vyskytujú aj v kostrových hroboch.
Eneolit a "Secondary Products Revolution" (SPR)
Eneolit, všeobecne nazývaný obdobie neskorej doby kamennej, predstavuje kľúčový prechod medzi neolitom a dobou bronzovou. V slovenskej a českej archeologickej literatúre sa používa termín eneolit, zatiaľ čo v Maďarsku "doba medená", vo Francúzsku a na Blízkom východe "chalkolit" a v nemecky hovoriacich krajinách a Poľsku "mladý neolit" alebo alternatívne "metalikum". V období eneolitu došlo k významným spoločensko-hospodárskym zmenám, označovaným ako "secondary products revolution" (SPR). Zatiaľ čo v neolitickom období zvieratá poskytovali len primárne živočíšne produkty (mäso, kožu, kosti), od neskorej doby kamennej sa začali sekundárne využívať obnoviteľné zdroje z živých zvierat. Predovšetkým išlo o spracovanie vlny u oviec a využívanie trakčnej sily veľkých zvierat.
Vplyvom nových kultúrnych impulzov došlo k intenzifikácii poľnohospodárstva, najmä zavedením pluhu v kombinácii s ťažnou silou zvierat. S tým súvisela aj inovácia v doprave objavením sa prvých štvorkolesových vozov. Použitie voza, ktorému zrejme predchádzalo technologicky jednoduchšie zariadenie v podobe dvojkolesovej káry alebo saní, umožnilo rýchlejšie pozberanie úrody a jej prepravu do sýpok, čím sa eliminovali straty spôsobené náhlym zhoršením poveternostných podmienok. Možnosť prepraviť väčšie množstvo nákladu viedla k zvýšeniu mobility populácií a rozvoju transregionálneho obchodu. Neolitické žiarové poľnohospodárstvo, založené na vypaľovaní lesného porastu a cyklickom sťahovaní osád, bolo nahradené systémom prielohového obrábania pôdy. V blízkosti osád sa vytvárali trvalo odlesnené plochy - tzv. prielohy, ktoré sa periodicky obrábali. S tým súviselo trvalejšie niekoľkogeneračné osídlenie jednej sídliskovej jednotky, čím sa vytvárali sídliskové aj rozsiahle pohrebné areály. Použitím hlbšej orby s pomocou pluhu sa zároveň odstraňovali zvyšky porastu a pňov, čím sa definitívne zastavil proces zalesňovania. Po niekoľkých rokoch sa pole prenieslo ďalej a na pôvodnom mieste vznikli pastviny, ktoré sa po čase opäť zorávali.
Eneolitické hospodárstvo v prevahe stálo na chove dobytka, ktorý bol v zimných mesiacoch prikrmovaný letninou. Lov nadobúdal oproti neolitu významnejší podiel vo výžive. Najstaršie znázornenie voza v Európe so záprahom a štvorcovými poliami pochádza z Bronocíc (PL).
Vznik metalurgie a spoločenské zmeny
Významnou inováciou eneolitu bol vznik metalurgie, ktorý spôsobil ďalekosiahle zmeny v hospodárstve, spoločnosti aj v nadstavbovej sfére. V procese spracovania rudy na kov sa uplatňuje špecializácia, v rámci ktorej vznikajú osobitné kategórie remeselníkov - od prospektorov a kovolejárov až po obchodníkov. Z tejto skupiny príslušníkov pravekej spoločnosti sa potom vykryštalizovala ekonomicky silnejšia vrstva, ktorá bohatla na výrobe a distribúcii medeného sortimentu. Ťažobné revíry, ktoré boli najskôr verejne dostupné, prechádzali do súkromného vlastníctva úzkej skupiny prominentov.
Dominantná úloha v celom procese pripadla mužovi, čím sa stratila predchádzajúca prevaha ženy v neolite a muž sa dostal na čelo ekonomického aj spoločenského rebríčka. V popredí sa ocitli rodoví náčelníci a vojenskí velitelia, zatiaľ čo bázu spoločnosti tvorila vrstva roľníkov a pastierov. Tomu zodpovedá aj sortiment prvých kovových výrobkov, kde dominujú symbolické zbrane a insígnie mocenskej povahy. Vplyvom akcelerácie metalurgie sa vytvára prvý kapitál - nadprodukt, ktorý sa kumuluje v rukách najvplyvnejších jedincov. Prvé kovové depoty, ktoré sa objavujú v eneolite, svedčia už o pokročilej sociálnej diferenciácii. Na ochranu svojich vlastníckych práv a demonštráciu moci si začali patriarchálni náčelníci budovať prvé výšinné opevnené centrá, čo naznačuje aj zvýšenie počtu antagonistických konfliktov. Snaha ovládnuť nové ložiská medi viedla k rozsiahlym kultúrnym pohybom, ktoré zasiahli takmer celú Európu a zvyknú sa označovať aj pojmom "eneolitické sťahovanie národov".
Spoločenská stratifikácia sa prejavila aj v pohrebnom ríte, kde sa zvyšuje podiel hrobov s bohatou výbavou, vrátane medených výrobkov, predovšetkým sekieromlatov. Prejavom istej statusovo podmienenej, ritualizovanej činnosti boli ceremoniálne aktivity, pri ktorých sa praktizovalo obradné pitie alkoholických nápojov, dokladané početnými nálezmi črpákov. Existenciu vojenskej nobility potvrdzuje výskyt prvých dýk a vysoký počet nálezov militárií. Novým kovom, ktorý najlepšie reprezentuje rozdiely v spoločenskom statuse je zlato, ktoré sa vo forme šperkov vyskytuje na pohrebiskách. Ideológia spätá s kovoprodukciou hlboko zasiahla všetky sféry spoločnosti a výrazne sa prejavila aj v kultovej sfére. Predpokladá sa, že celý proces metalurgických činností bol prísne ritualizovaný a dostupný len úzkej skupine okolo rodového patriarchu.
Výskum eneolitu na Slovensku a klimatické podmienky
Počiatky výskumu eneolitu na Slovensku siahajú do obdobia po vzniku Československej republiky. Jan Eisner v roku 1933 spracoval v svojej práci "Slovensko v praveku" klasifikáciu viacerých kultúr. Na jeho dielo nadviazal prof. Budinský-Krička, ktorý v roku 1947 zhrnul koncepciu neolitu a eneolitu na našom území na podklade typológie nálezov. V povojnovom období sa zintenzívnili terénne výskumy, ktoré priniesli rad nových poznatkov. Jozef Vladár spolu s Jánom Lichardusom skúmali mladolengyelské lokality. Jozef Vladár priniesol nové poznatky definovaním skupiny Kosihy-Čaka, Nyírség-Zatín a kultúry zvoncovitých pohárov.
Z hľadiska klimatického spadá doba medená do obdobia epiatlantiku (4000-1250 BC). Podnebie sa vyznačovalo opakovanými klimatickými osciláciami, striedali sa vlhké a suché letá, pričom priemerná teplota bola o 1-2 stupne vyššia ako dnes. V miestach osídlenia človeka sa vplyvom odlesňovania vytvárala kultúrna step. Na rozdiel od prvých dvoch stupňov lengyelskej kultúry, počas stupňa Brodzany a Ludanice sa osídlenie vrátilo na černozem, pričom sídliská boli situované pomerne blízko vodných zdrojov. Podľa niektorých autorov práve počas trvania staršieho eneolitického stupňa lengyelskej kultúry nastalo výraznejšie obdobie sucha, čo sa prejavilo postupom osídlenia do vyšších polôh s vyšším priemerom zrážok. Na druhej strane existujú doklady záplav, ktoré pochovali sídliská až po 3 metre hrubú vrstvu blata.
Havránok: Svätyňa, hradisko a obetisko
Archeologický výskum na vrchu Havránok pri Liptovskej Mare odkryl zvyšky dôležitého hospodárskeho a spoločenského strediska púchovskej kultúrnej skupiny, ktoré tu prekvitalo okolo prelomu letopočtov. Výskum objavil aj zachovaný zvyšok pôvodnej hradby keltského hradiska. Nálezy dvora z mladšej doby železnej, brány keltského hradiska a svätyne, pochádzajúce spred nášho letopočtu, sú náznakovo rekonštruované. Na najvyššom bode lokality stál v stredoveku zemepanský hrádok od 12. do 16. storočia.
Havránok bol významným centrom, kde sa praktizovali rôzne rituály. Archeológovia tu objavili obetisko s pozostatkami ľudských obetí, zvierat a rôznych predmetov. Obetiny boli rôznorodé, vrátane nádob, opaskov, nástrojov, strieborného drôtu a zliatkov. Zistené boli aj pozostatky ľudských obetí, predovšetkým žien vo veku 20-30 rokov a starších jedincov. Niektoré obete vykazovali výrazné anomálie, ako napríklad ochorenie kostnej drene alebo ťažké obmedzenie pohybu. Obetovanie ľudí bolo zrejme spôsobom získania si náklonnosti bohov a mohlo súvisieť aj s rituálnym kanibalizmom.
V svätyni sa konali obradné pitie alkoholických nápojov, hostiny a obetné obrady. Nálezy mincí s vyobrazením koňa a lastúrovitej vypukliny svedčia o tradíciách, ktoré ľudia zachovávali aj vtedy, keď už nevedeli, čo vlastne znamenajú. Tieto mince napodobňujú grécke mince, pričom vypuklina nahrádza hlavu Filipa II. Macedónskeho a jazdec na koni sa mení na koníka s bodkami. Okolo obetiska bol na prelome letopočtov vybudovaný kamenný múr a na neprístupných miestach val. Stará studňa bola zrušená a vykopaná nová, v ktorej archeológovia našli len dve kostry, opäť ženské. Znížil sa počet obetných predmetov a ich kvalita, čo svedčí o úpadku. Nakoniec došlo ku katastrofe. Svätyňa a okolité obce zanikli násilím, čo dokazujú zvalené múry, strelky zapichnuté z vonkajšej strany valu a zničená hrnčiarska pec. Do krajiny vpadli cudzí ľudia, ktorí vypálili a spustošili nielen Liptovskú Maru, ale aj ďalšie hradiská.
Orkucany: Od stredovekej dediny po súčasť mesta Sabinov
Obec Orkucany, dnes miestna časť mesta Sabinov, má bohatú históriu siahajúcu minimálne do 13. storočia. Prvá zmienka o nej pochádza z listiny z roku 1248, ktorá hovorí o zániku desiatkov. V minulosti boli Orkucany poddanskou dedinou, ktorej obyvatelia sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom. Pestovali tradičné plodiny a chovali domáci dobytok.
Významnou kapitolou v dejinách Orkucian je obdobie reformácie a protireformácie. Evanjelický kazateľ tu pôsobil od konca 16. storočia a obec sa stala sídlom evanjelickej farnosti. V 17. storočí sa začala násilná rekatolizácia, ktorá viedla k zníženiu počtu evanjelikov. Nepokojné obdobia Rákociho povstania, tureckého nebezpečenstva, stavovských rozporov a vojen, hladu, epidémií a požiarov znamenali veľké straty. Morová epidémia na začiatku šesťdesiatych rokov 18. storočia si vyžiadala mnoho obetí. Urbárska reforma Márie Terézie ovplyvnila život poddaných. Podľa urbárskeho súpisu z roku 1772 bolo v dedine 39 domácností, z toho 37 sedliackych. Všetci obyvatelia platili Sabinovu dane a odovzdávali rôzne produkty.
Zrušenie poddanstva v rokoch 1848/49 prinieslo hospodárske a spoločenské oslobodenie. V roku 1857 žilo v Orkucanoch 425 obyvateľov, s prevahou evanjelikov. V roku 1869 tu žilo už 528 obyvateľov, s rôznym konfesijným a národnostným zložením. Prevažná časť obyvateľstva sa živila poľnohospodárstvom, ale narástol aj počet ľudí zaoberajúcich sa remeslami. Nízka gramotnosť bola vážnym problémom. V rokoch 1900 a 1910 sa značný počet obyvateľov vysťahoval do Ameriky.
V roku 1918 vstúpili Orkucany do nového štátu s 485 obyvateľmi. Do roku 1930 ich počet vzrástol na 609. V medzivojnovom období bola založená roľnícka škola. Počas Slovenského štátu boli demokraticky zvolení starostovia a poslanci nahradení vládnymi komisármi. Po druhej svetovej vojne sa obec modernizovala, zaviedla sa elektrina, miestny rozhlas a vodovod. Následne však došlo k odchodu obyvateľstva do miest Sabinov a Prešov. V roku 1985 došlo k pričleneniu Orkucian k mestu Sabinov.
tags: #rekonstrukcia #stredovekej #orby