Občas nám prichádzajú sťažnosti na chybne a nevhodne obnovované a rekonštruované stavebné pamiatky. Dnes môžeme zhrnúť najviac kladené otázky ohľadom narábania s pamiatkami, t.j. údržba, opravy, prerábky, rekonštrukcie a významné obnovy. No najväčší problém majú občania so zle vykonanými stavebnými úpravami v rozsahu rekonštrukcie a významnej obnovy. Občania však nie sú v týchto otázkach sami, problémy majú aj niektoré menšie obecné stavebné úrady.
Výzvy pri obnove historických budov
Obec nemala dostatok peňazí na obnovu kaštieľa, tak si dala spracovať projektovú dokumentáciu na jeho významnú obnovu, aby mohla dostať dotáciu a bezúročnú pôžičku od Štátneho fondu rozvoja bývania. Je to jedno z riešení, ako stavbe pomôcť, ale nie vždy to musí dobre dopadnúť. Stáva sa žiaľ aj to, že niektoré, zvyčajne malé obecné stavebné úrady, vyžadujú splniť aj energetickú triedu v zmysle zákona č. 555/2005 Z.z. o energetickej efektívnosti budov v aktuálne platnom znení k danému času žiadosti o stavebné povolenie, pretože inak povolenie odmietajú vydať. Dobre, stavebník - vlastník kaštieľa vyhotoví obnovu aj podľa zákona č. Kaštieľ pred niekoľkými rokmi zrekonštruovali a obnovená budova bola zaradená do nízkoenergetickej triedy. To sa podarilo vďaka aplikovaniu minerálnej vaty na pôvodné 1,1 m hrubé múry z kameňa. Reakcia miestnych ľudí a turistov na novú fasádu je viac negatívna, ako pozitívna. Nemáme síce žiadne reakcie na pocitové teplo v kaštieli a vyčíslené úspory oproti predchádzajúcemu obdobiu pred obnovou, ale máme negatívne reakcie na rastúcu vlhkosť a zápach v interiéri.
Tento kaštieľ, kdesi v obci na Slovensku, však patrí aj pod ochranu kultúrnych pamiatok. Bol postavený pred rokom 1800, preto musím upozorniť, že stavby postavené pred rokom 1945 a ktoré sú pod pamiatkovou ochranou, nespadajú pod žiadne technické normy EÚ a ani Slovenské technické normy, doslova ži a d n e! Preto je nepochopiteľné, ako niekto mohol navrhnúť, alebo požadovať, odsúhlasiť, alebo podmieniť rekonštrukciu historickej stavebnej pamiatky splnením akejkoľvek energetickej triedy, alebo nejakej inej podmienky platnej po roku 1945. Kaštieľ z pred roku 1800 sa po rekonštrukcií stal síce nízkoenergetickým, ale mikroklimaticky a zdravotne sa momentálne stáva neobývateľným, dokonca ani dočasne. Aj keď momentálne nepoznáme akým celkovým rozsahom stavebných úprav kaštieľ prešiel a čo všetko ešte pre dosiahnutie nízkoenergetickej triedy vykonali, môžeme bez obáv konštatovať, že stavbu zadusili a môžeme opodstatnene očakávať aj jej postupnú celkovú degradáciu až zničenie aj so všetkým zariadením.
Je potrebné si uvedomiť, že ešte začiatkom 19. storočia a hlavne pred ním boli takmer všetky stavby a zvlášť stavby tohto druhu budované hlavne z kameňa, alebo z pálenej a nepálenej tehly, s hrúbkami stien nad 60 cm až do 100 cm a niekedy aj viac. Akékoľvek zateplenie, kontaktné, alebo predsadené - odvetrané, je zbytočné a historickú stavbu môže len poškodiť! Je potrebné si tiež uvedomiť, že zákon č. 555/2005 Z.z. v aktuálne platnom znení ku dňu obnovy a zateplenia stavby sa vzťahuje len na stavby vybudované po roku 1945, t.j. pod jurisdikciu tohto zákona nespadajú stavby vybudované pred rokom 1945! Preto nie je možné, aby akýkoľvek vlastník stavby alebo úradník vyžadoval uplatnenie požiadaviek zákona č. 555/2005 Z.z. na staršie stavby a už vôbec nie na stavby chránené, ako kultúrne pamiatky, alebo chránené ako pamiatky lokálne. Je potrebné vedieť, o aké stavby ide a či boli vybudované pred rokom 1945, alebo po roku 1945. To je principiálny rozdiel!
Tiež si treba uvedomiť, že ku každej takejto historickej stavbe je nutné pristupovať citlivo, individuálne a s dostatočným odborným, technickým a architektonickým cítením a znalosťami. Technické normy EÚ a tiež naše nie sú dogmy, ktoré sa musia za každú cenu, teda aj za cenu poškodenia, alebo zničenia historickej stavby dodržať. Normy je potrebné len vedieť čítať, chápať a aplikovať ich v praxi. Keby to mnohí zodpovední úradníci a projektanti robili, tak by nebolo toľko nezmyslov na stavbách a nie len na nich. Rozhodne na akýchkoľvek stavbách vybudovaných pred rokom 1945 zateplovanie nemá čo hľadať a už vôbec nie na chránených stavbách.
Legislatívny rámec a správny prístup k obnove
Pri navrhovaní opráv, rekonštrukcií a obnovy pamiatkovo chránených stavieb, alebo správnejšie pri všetkých stavbách vybudovaných pred rokom 1945, je potrebné v zásade dodržiavať pôvodné stavebné a technologické postupy platné v dobe ich výstavby, alebo aspoň čo najbližšie k tomu časovému horizontu. Odborná literatúra pre rekonštrukcie a opravy starých dobových stavieb sa na trhu dá získať, problém je skôr v odbornej príprave na školách a použití vedomostí v praxi.
Z hľadiska legislatívy odporúčame riadiť sa hlavne zákonom č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v aktuálne platnom znení. Veľmi dobrá pomôcka je aj odborná príručka k ochrane, udržiavaniu a starostlivosti o pamiatky "Vademecum vlastníka kultúrnej pamiatky" ISBN 978-80-89175-71-0, ktorú vydal Pamiatkový úrad SR v roku 2017. Samozrejme, treba dodržiavať predpisy bezpečnosti práce, aktuálne platný stavebný zákon a ďalšie predpisy podľa druhu zásahu do pamiatkovej stavby. Taktiež je potrebné aplikovať technické normy na tie časti stavebných konštrukcií a riešení, ktoré sa do pamiatkovej stavby dodatočne implantujú. Kľúčové je tiež nájsť kvalitný stavebný (technický) dozor, ktorý má skúsenosti s historickými stavebami. Splniť uvedené podmienky pre zabezpečenie kvalitnej obnovy historickej stavby, alebo pamiatky, pri dnešnom stave odborníkov tohto zamerania na slovenskom stavebnom trhu, vôbec nie je jednoduché.
Je normálne, bežné zasahovať takýmto spôsobom, teda zatepľovaním obvodových stien, výmenou starých okien za nové a pod. Zatepľovanie historických stavieb, výmena pôvodných klasických drevených okien a dverí za plastové, výmena drevených parkiet z masívu za laminované platne a podobne je čistým bohapustým zločinom ničiacim nie len technickú a architektonickú stránku historickej stavby, ale aj historický, technický a často až umelecký odkaz našich predkov a časti našej histórie. Žiaľ, na Slovensku je takto znehodnotených stavieb viac, niektoré menšie som aj sám riešil, ale nemienim ich menovať a robiť si ďalšie nepríjemnosti za poukázanie na neschopnosť niektorých „odborníkov“, ktorí sa takýmito nevhodnými zásahmi podpísali pod neblahý osud niektorých stavieb. Ich majitelia musia znovu zabezpečiť nové peňažné prostriedky na obnovu stavby po jej obnove. Tento neblahý stav je však spôsobený viacerými faktormi, niekedy aj samotnými vlastníkmi v honbe za úsporou investičných nákladov za každú cenu ušetriť na projekte, na materiáli, na murároch a pod.
Pamiatková ochrana a jej špecifiká
Obnova pamiatkovo chránenej budovy alebo stavby, ktorá sa nachádza v ochrannom pásme, podlieha špeciálnemu režimu. Čo by ste mali vedieť pred tým, než s rekonštrukciou začnete? Rekonštrukcia budovy, ktorá je uznaná ako národná kultúrna pamiatka, má svoje prísne pravidlá a podlieha špeciálnemu režimu. Návšteve krajského pamiatkového úradu sa nevyhnete ani v prípade, že vaša nehnuteľnosť síce nie je pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území alebo ochrannom pásme. Vlastníci bežnej budovy sa do niektorých prác na dome môžu pustiť aj bez ohlásenia stavebnému úradu. Ide predovšetkým o udržiavacie práce ako oprava fasády, výmena krytiny na streche či maliarske práce. Tieto činnosti nemusíte nikomu oznamovať a nepotrebujete na ne ohlášku ani stavebné povolenie - pokiaľ teda nebývate v kultúrnej pamiatke.
Podľa Pamiatkového úradu SR sú pamiatky nositeľom cenného autentického odkazu minulosti a súčasťou našej kultúrnej a národnej identity. Ochrana pamiatok je preto verejným záujmom. Jedným z hlavných cieľov ich ochrany je zachovanie a prezentovanie všetkých týchto hodnôt. Právny rámec pre ochranu pamiatok vytvára zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu a jeho vykonávacia vyhláška. Všeobecne platí, že každá pamiatka, s ohľadom na jej vývoj a stav zachovania hodnôt, je jedinečná. Pamiatkový úrad SR eviduje podľa údajov z februára 2022 vyše 10-tisíc nehnuteľných a 15-tisíc hnuteľných národných kultúrnych pamiatok. Podľa štatistík Pamiatkového fondu nájdeme najviac nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok v Prešovskom kraji (24,41 %), nasledujú Banskobystrický kraj (16,49 %), Košický kraj (12 %), Bratislavský kraj (11,87 %), Žilinský kraj (10,24 %), Nitriansky kraj (8,46 %), Trnavský kraj (8,34 %) a Trenčiansky kraj (8,17 %).
Základným znakom nehnuteľnej kultúrnej pamiatky je jej hmotná podstata ako architektonického, stavebného, technického alebo výtvarného diela. Nehnuteľná kultúrna pamiatka je daná svojou skladbou a jedinečným riešením usporiadania jednotlivých hmôt a priestorov. K hmotnej podstate pamiatky patria nielen pôvodné murivá, klenby, krov, stropy, podlahy, schodiská, kamenné a iné architektonické, umelecko-remeselné a výtvarné historické detaily, ale aj omietky, maľby a nátery. Jej súčasťou sú tiež výplne okien a dverí, zábradlia a remeselné doplnky ako zámky, kľučky, pánty a podobne.
Dlhodobá stratégia obnovy fondu budov, ktorú vypracovalo Ministerstvo dopravy a výstavby SR, upozorňuje, že historické a pamiatkovo chránené verejné budovy síce disponujú kultúrnou hodnotou a dedičstvom, ktoré je dôležité chrániť, patria však k najhorším z pohľadu energetickej hospodárnosti. Historické budovy majú často atypicky členený tvar a neštandardné dispozičné a výškové usporiadanie interiérov. Takáto rekonštrukcia pri odbornej a citlivej aplikácii výrazne zlepší kvalitu života pre obyvateľov, zníži prevádzkové náklady, zlepší vnútorné prostredie, prípadne zefektívni prevádzku, ak ide o verejnú budovu.
Finančné nástroje a podpora obnovy
Na nakladanie s kultúrnou pamiatkou, aj pokiaľ je súkromným majetkom, sa vzťahujú presné, zákonom stanovené pravidlá. Možno ste to netušili, ale ako majiteľ nehnuteľnosti, ktorá je kultúrnou pamiatkou, máte povinnosť prednostne ju ponúknuť na odkúpenie štátu, ak ju chcete predať. Ponuku doručíte písomne Ministerstvu kultúry SR a ak do 30 dní odo dňa doručenia nedostanete žiadnu odpoveď, respektíve je zamietavá, predkupné právo štátu zaniká. Ďalšou vašou povinnosťou je udržiavanie pamiatky. Pri rozhodovaní o budovách, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami alebo sú situované v pamiatkových územiach, rozhoduje o podmienkach stavebných zásahov príslušný krajský pamiatkový úrad. Pred začatím obnovy je vlastník kultúrnej pamiatky alebo ním poverený zástupca povinný predložiť krajskému pamiatkovému úradu Žiadosť o vydanie rozhodnutia o zámere obnovy národnej kultúrnej pamiatky. A to z dôvodu, aby sa vylúčila príprava takej obnovy, ktorá je nezlučiteľná s ochranou pamiatkových hodnôt. Pamiatkový úrad potom v rozhodnutí o zámere určí podmienky vykonania obnovy, v ktorých uvedie prípustnosť predpokladaných prác a podmienky, za ktorých je možné tieto práce pripravovať, aby sa pamiatka neohrozila alebo nepoškodila. Môže pritom nariadiť aj pamiatkový výskum. Až následne si vlastník môže dať vypracovať prípravnú a projektovú dokumentáciu. Na základe rozhodnutia stavebného úradu môže začať realizovať obnovu budovy. Pri nehnuteľnostiach v pamiatkovom území alebo ochrannom pásme priloží vlastník zámer úpravy nehnuteľnosti.
Mnohé z pamiatok dlhé roky chátrajú, prípadne potrebujú obnovu, pretože sa na nich podpísal zub času, aj keď slúžia svojmu účelu. Na ich rekonštrukciu je možné čerpať dotácie od štátu, z rôznych fondov a nadácií, ale tiež z prostriedkov EÚ. Jedným z nástrojov na záchranu historických budov je dotačný program Obnovme si svoj dom, ktorý funguje od roku 2004. Prostredníctvom neho sa podarilo do dnešného dňa zachrániť približne 5 542 pamiatok. Tieto prostriedky sú určené na obnovu, ochranu a rozvoj kultúrneho dedičstva v oblasti pamiatkového fondu. Medzi podporované aktivity patria rekonštrukcia krovov, strešných prvkov a striech, podpora tradičných stavebných technológií a umelecko-remeselných prác pri obnove objektov.
Obnovu historickej budovy môžete financovať tiež z Plánu obnovy a odolnosti SR, ktorý ráta s historickými a pamiatkovo chránenými budovami. Takáto rekonštrukcia by mala priniesť 30-percentné zníženie spotreby energie, pričom historická a pamiatková hodnota stavby musia zostať zachované. Preplácané však budú i náklady na odstránenie a likvidáciu nebezpečného odpadu, stavebno-technická obnova budov, nabíjačky elektromobilov, stojany na bicykle, výsadba stromov či rôzne zelené opatrenia.
Samotná realizácia obnovy je najočakávanejším krokom v celej fáze, ale zároveň aj najnáročnejším. Pri rekonštrukcii historických objektov využívame naše dlhoročné skúsenosti a znalosti právnych predpisov i odbornej spôsobilosti. Od roku 2016 sme tiež držiteľom ISO certifikácie v oblasti Rekonštrukcie historických objektov a národných kultúrnych pamiatok. V spolupráci s Krajským pamiatkovým úradom v Bratislave sme realizovali obnovu bytového domu na Wilsonovej ulici. Ten reguloval napríklad i hrúbku tepelného izolantu na fasáde. Pri rekonštrukcii tehlového bytového domu na Anenskej ulici zase úrad nariadil technické riešenie fasády zo strany ulice bez zateplenia. O tri roky neskôr sme sa vrátili na rovnakú ulicu, aby sme tu tentoraz rekonštruovali ďalšiu historickú budovu. Veľkou výzvou, na ktorú dodnes spomíname, bola aj komplexná obnova bytového domu na Palárikovej ulici, ktorý bol naozaj v zlom technickom stave. Z nedávnych projektov, ktoré majú charakter pamiatky, sme museli pri rekonštrukcii rešpektovať pôvodný architektonický výraz štvorpodlažného bytového domu, ktorý mal špecifické členenie fasád s výtvarnými prvkami v podobe sôch.
Diskusia o prístupe k obnove: Zachovať alebo inovovať?
Obnova historických objektov alebo území je citlivou záležitosťou práve z toho dôvodu, že pri nej dochádza k stretnutiu dvoch rozličných hodnôt - pôvodných a tých, ktoré prináša nový tvorca, architekt alebo reštaurátor. Zachovať objekt v jeho originálnej podobe alebo doň vniesť nový prvok, ktorý bude ako jedna časť mozaiky vypovedať o súčasnosti? A ak dáme priestor novotvaru, aký prístup zvolíme, aby sme nepotlačili pôvodné hodnoty? Myslíte si, že treba zakaždým dodržať historický architektonický vzhľad objektu alebo územia?
Ing. arch. hlavný architekt a majiteľ architektonickej a projektovej kancelárie P - T, spol. s r. o.: Ak existujú hodnoty, o ktoré sa možno oprieť, treba historický ráz objektu zachovať. Objekt pritom sám osebe nemusí byť z architektonického hľadiska výnimočný. Veľakrát je súčasťou širšieho urbanistického kontextu alebo historického rámca, ktorý spoluvytvára. Takýto obraz možno vidieť napr. aj v Benátkach, ktoré na svojich bočných kanáloch ukrývajú množstvo nenápadných objektov. Nepútajú síce svojou mimoriadnou architektúrou, ale práve tým, že sú súčasťou genia loci a dotvárajú fenomén Benátok. Ťažko jednoznačne určiť aj časové obdobie, ktoré treba zachovať, pretože každý historický úsek v architektonickom vývoji objektu je zaujímavý. Rovnako hodnotný môže byť funkcionalistický, secesný, barokový alebo gotický objekt či prvok.
Doc. Ing. arch.: Snaha o zachovanie identity a integrity historických objektov, ich architektonických prejavov v interiéri a exteriéri, ako aj historických urbanistických území sa odvíja od ich pamiatkovej hodnoty. Na tom je v podstate založená aj pamiatková starostlivosť a ochrana kultúrneho dedičstva architektonických pamiatok. Pri vlastnej obnove pamiatok na základe zachovania, resp. pri obnove alebo regenerácii pamiatkového územia nepovažujeme za zaväzujúci časový úsek, ale zachované hodnoty a ich integritu. Prístup k pamiatkam je však individuálny a ich hodnoty posudzuje výskum. Pri pamiatkových územiach hovoríme o urbanisticko-historickom, pri individuálnych pamiatkach o umelecko-historickom a architektonicko-historickom výskume. Až na základe dôkladného zhodnotenia sa stanoví metodický prístup k obnove pamiatky, ako aj zásady obnovy.
Dr. Ing. arch.: Nikdy nemôže ísť o bezpodmienečné dodržanie historicky dochovaného stavu. Každý zásah totiž predpokladá, ba niekedy dokonca vyžaduje zmenu tohto stavu, a to aj v prípade obnovy kultúrnej pamiatky reštaurátorskými metódami, na ktorú dohliada zákon a úrady. Adekvátnosť, oprávnenosť alebo, povedzme, kvalitu novej podoby obnoveného objektu v rozhodujúcej miere ovplyvňuje to, do akej miery sme ochotní objekt spoznať a identifikovať ho ako hodnotu. Na otázku, ktorý vzhľad objektu alebo územia je zaväzujúci, vedeli naposledy s ľahkosťou jednoznačne odpovedať puristickí architekti 19. storočia. Dnes vieme, že nemali pravdu. Ak ide o objekt alebo územie, na ktoré sa vzťahuje zákon o ochrane pamiatkového fondu, treba dodržať všetky požiadavky, súvisiace so zachovaním pamiatkových hodnôt - objektu i územia - ako súčasti kultúrneho dedičstva. Pri zamýšľanej obnove architektonickej pamiatky stanovuje príslušný pamiatkový úrad požiadavky, ktoré sa musia zohľadniť, aby sa zachovali pamiatkové hodnoty objektu. Úrad ich určuje a spresňuje na základe podrobného preskúmania takto chránenej pamiatky. Rozbor sa zvyčajne týka viacerých etáp architektonického vývoja, ktorým pamiatkový objekt prešiel. Jeho výsledkom je návrh na obnovu pamiatky. Obsahuje podrobné pokyny o miere a spôsobe jej zachovania - teda aj historicko-architektonického vzhľadu objektu. Dokument stanovuje pre každé chránené územie špecifické zásady, ktoré treba pri jeho obnove dodržať, a to vrátane zaväzujúcich (tzv. východiskových) období. Väčšinou však nejde výlučne o jedno vývojové obdobie, ktoré by sme mali rešpektovať. Podobne sa postupuje aj pri chránenom území.
J. Hermann: Miera osobného vkladu závisí individuálne od každého autora. Nie každý architekt disponuje takými kvalitami ako napr. Josip Plečnik, ktorý na Pražskom hrade implantoval dodnes obdivované novotvary. Dôležitá je predovšetkým danosť vhodne a citlivo vstúpiť do historického prostredia. Na druhej strane však o tom rozhoduje aj povaha konkrétneho objektu. Od nej sa odvíjajú možnosti na dotváranie novotvarov alebo nových prvkov.
J. Lalková: Tvorbu v historickom prostredí, či už ide o dotvárajúcu regeneráciu pamiatkového územia, alebo o obnovu architektonickej pamiatky, považujem za vysoko atraktívnu a tvorivú. Táto tvorba si však vyžaduje popri invenčnosti nielen široké vedomosti z oblasti dejín stavby miest, architektúry a umenia, ale aj materiálové a konštrukčné znalosti. Historický urbanizmus aj jednotlivé architektúry počas svojej existencie prechádzali rôznymi premenami, a to funkčnými aj slohovými, výsledkom ktorých je vrstvenie hodnôt. Aj súčasný autor má právo prispieť k týmto hodnotám svojím vkladom. Zásadnou podmienkou je však kvalita pridaného diela.
J. Krcho: Kreativita sa uplatňuje vo veľkej miere. Aj dobrý reštaurátor, ktorý pracuje konzervačnou metódou, pristupuje k svojmu dielu tvorivo, i keď to možno nie je viditeľné na prvý pohľad. Pre dobrého architekta je podľa mňa oveľa väčšou výzvou vytvoriť niečo v kontexte jestvujúceho prostredia, identifikovať a prijať všetky jeho hodnoty a obmedzenia, než stavať bez ohľadu na súvislosti.
N. Urbanová: Práca, na ktorú sa kladú neľahké požiadavky z dôvodu ochrany architektúry či územia, je mimoriadne náročná aj preto, lebo ju treba skĺbiť s určitými, často prehnanými požiadavkami investora. Dôležitú úlohu zohráva okrem iného práve tvorivosť autora projektu, jeho schopnosť invenčne vyriešiť spojenie pamiatkových hodnôt a požiadaviek na využitie objektu z hľadiska súčasnosti a aplikovať jej výrazové prostriedky. Miera ich uplatnenia však musí byť v rovnováhe s hodnotami, ktoré vytvorili architekti v minulosti.
J. Hermann: Novotvar musí v každom prípade rešpektovať pôvodný charakter objektu, ktorý dopĺňa, a nesmie voči nemu pôsobiť agresívne. Súčasne by však malo ísť o kvalitnú architektúru na úrovni dnešnej doby. Ak stoja vedľa seba dva objekty z rôzneho obdobia, či už z oblasti dizajnu, alebo architektúry, a obidva sú kvalitné, jeden vedľa druhého obstoja, lebo medzi nimi necítiť nerovnováhu, ale utvárajú rovnocenné partnerstvo. Ukážkovým príkladom je pražské Václavské námestie, ktoré vymedzujú stavby rôzneho slohového obdobia - či už secesný hotel Ambassador oproti Janákovmu funkcionalistickému hotelu Juliš, Baťov dom, alebo modernistická budova ČKD na Můstku od Šrámka a Šrámkovej. Všetky tam dodnes stoja so vztýčenou hlavou.
J. Lalková: Kvalitný súdobý dizajn môže vytvoriť výnimočnú a príťažlivú atmosféru, a to i v kontraste s historickým prostredím. Tak ako považujeme Holleinov Haas dom vo Viedni so zrkadliacou sklenou fasádou pri Štefanskom dóme za výnimočnú architektúru, tak prijímame moderný kvalitný mobiliár v pamiatkovo obnovenom objekte. Ide o jasne priznaný nový vstup do prostredia bez falošnej historizujúcej pretvárky. Na druhej strane je ukážkou nedobrého vkusu hľadanie symbiózy formou neutrálnej falošnej historizujúcej zástavby, akú môžeme vidieť napr.
J. Krcho: Moderný dizajn by mal predovšetkým identifikovať danosti prostredia a nejakým spôsobom na ne reagovať. Spôsob reakcie môže byť rôzny, neexistuje jednoznačný recept. Moderný prvok by nemal prekročiť určitú únosnú mieru zásahu do objektu. Giovanni Lorenzo Bernini bol určite vynikajúci architekt, no jeho v roku 1626 moderné veže, pristavané k Panteónu, najprv posmešne nazývali „berniniho somárskymi ušami“ a napokon v roku 1882 zbúrali. Na druhej strane tu máme skutočných novátorov ako Josip Plečnik, Carlo Scarpa, John Pawson, Alvaro Siza alebo Peter Zumptor. Ich architektonické diela udivujú aj tým, do akej miery alebo akým spôsobom boli autori ochotní prispôsobiť svoju novú architektúru danému objektu alebo prostrediu. Alvaro Siza vo svojom sídlisku v Evore rozvíjal kontext, ktorý by v tom čase máloktorý architekt uznal za hodný zachovania. No zdá sa, že existujú aj iné moderné postupy ako pridávanie prvkov. Joseph Kosuth o Duchampovi v súvislosti s jeho úžitkovými predmetmi, ktoré vystavoval ako umelecké diela, napísal, že vrátil umeniu pravú identitu tým, že nastolil „otázku funkcie“ a objavil, že „umenie nie je nič iné ako určenie umenia“. Podobne sa javí aj postup Martina Kusého a Pavla Paňáka, pretože vodojem, ktorý používajú ako ateliér, identifikovali ako architektúru. Zásobník je teraz moderným prvkom, a pritom si zachoval svoju pôvodnú podobu.
N. Urbanová: Vyžaduje predovšetkým výraznú kvalitu, ktorá je popri iných aspektoch tiež vecou tvorivých schopností autora. Nemožno tu stanovovať podmienky v zmysle nadväzovania na zachované historické prvky alebo použitia novotvaru. Moderný dizajn by mal historickú tvorbu rovnocenne dopĺňať, a tým rozšíriť jej hodnoty o ďalšie. Tak to bývalo aj v minulosti. Preto sa z viacerých vývojových období, ktorými v priebehu rokov architektúra a sídla prešli, uplatňujú pri obnove tie najhodnotnejšie.
J. Hermann: Podľa môjho názoru treba zachovať pôvodný objekt v čo najväčšej miere, ak je naozaj kvalitný a dovoľuje to jeho stav.
J. Lalková: Je všeobecne známe, že obnovy pamiatok si vyžadujú neraz veľmi vysoké finančné náklady, ktorých objem, samozrejme, závisí od miery poškodenia a potreby nutných zásahov. Finančné nároky sa zvyšujú aj na základe zmeny funkcií, resp. enormným funkčným preťažením objektu (napr. využívaním suterénu, zobytnením podkrovia či modernizáciou infraštruktúry). Na druhej strane sa zachovávajú a prinavracajú kultúrno-historické hodnoty. To znamená, že obnova pamiatky sa nedá posudzovať iba z ekonomického hľadiska, resp. podľa návratnosti vynaložených prostriedkov. Kritériom na posúdenie vhodnosti asanácie by nemal byť ani zlý stavebno-technický stav. Hlavnou podmienkou je vôľa zachovať hodnoty na základe ich jedinečnosti - ide teda o zachovanie kultúrneho dedičstva. V prípade stavieb v zlom stavebno-technickom stave a súčasne s malou urbanisticko-architektonickou, historickou alebo nedostatočnou výpovednou hodnotou možno po ich dostatočnom vyhodnotení, príp.
J. Krcho: Každá obnova môže, ba niekedy dokonca musí vo svojom riešení počítať aj s odstránením niektorých častí. Asanácia väčších alebo menších celkov je oprávneným postupom aj v prípade obnovy historických sídiel, ktoré podliehajú najvyššiemu stupňu ochrany. Dokonca by sa dalo povedať, že bez asanácií by sa historické celky nedali obnoviť. No v tomto prípade by som sa pýtal inak. Otázka by mala znieť: čo je možné alebo potrebné zbúrať a čo naopak zachovať a obnoviť? Odpoveď by mala nasledovať po dôkladnom zoznámení sa s objektom alebo objektmi.
N. Urbanová: V súčasnosti v podstate nie je problém obnoviť, príp. aj rekonštruovať pamiatkový objekt v akomkoľvek narušenom stave. Zásadou ochrany pamiatkových hodnôt, platných v civilizovanom svete, je zachovanie originálu, prípadne originálnych technológií a materiálov v zmysle ich nutnej náhrady. Z tohto pohľadu sa musí pristupovať aj k pamiatkovým objektom.
J. Hermann: V zásade neevidujeme problémy s dostupnosťou materiálov, ťažkosti sa však môžu objaviť na inom mieste - pri hľadaní vhodných remeselníkov, ktorí dokážu materiál použiť zodpovedne vzhľadom na pôvodný historický kontext.
J. Lalková: V prvej polovici 20. storočia ochrancovia pamiatok prijali v rámci tzv. Aténskej rezolúcie (1931) zásadu, ktorú neskôr zakotvili v Aténskej charte z roku 1933. Zásada hovorila o tom, že všetky nové zásahy treba realizovať tak, aby sa odlíšili prostredníctvom nových materiálov a konštrukcií. Túto zásadu prehodnotila Benátska charta, ktorá znamenala návrat k tradičným materiálom a ich širšiemu uplatneniu pri obnove. Dôvodom boli aj mnohé zlé skúsenosti pri obnove, kedy pri nesprávnom použití dochádzalo k nevhodným chemicko-technologickým reakciám. Ako príklad môžeme uviesť mnohé torkretáže klenieb, alebo hĺbkové škárovanie kamenných murív cementom. Súčasným trendom je využitie historických materiálov, konštrukcií a technológií s primeranou mierou nových materiálových možností, najmä v prípade novotvarov.
N. Urbanová: V rámci súčasnej ponuky nie je problém získať tradičné druhy základných materiálov, napr. kameň, tehlu, drevo, železo. Záleží však na ich spracovaní - rozmeroch, tvare, profilácii a pod. Nevyužívajú sa dostatočne materiály, ktoré sa už síce použili, ale zostali zachovalé. Pritom v minulosti tento postup bežne využívali aj majetnejší investori. Často sa stretávame s nevhodným výberom materiálov, napr. pri použití krytiny, alebo s ich nevhodnou povrchovou úpravou.
tags: #rekonstrukcia #historickych #budov #v #zmysle #zakona