V roku 2007 americká televízia uviedla na obrazovky kontroverzný program s názvom Kid Nation. Tento formát, ktorý ešte pred premiérou vyvolal vlnu pohoršenia, postavil do centra diania výhradne deti. Štyridsať účastníkov vo veku od ôsmich rokov bolo umiestnených na 40 dní do opusteného mestečka v mexickej púšti, kde mali sami vytvoriť spoločenstvo s vlastnou hierarchiou a zákonmi. Myšlienka nechať deti napospas samým sebe v izolovanom prostredí okamžite evokovala paralely s literárnym dielom „Pán Múch“ Williama Goldinga, kde sa skupina britských školákov po stroskotaní lietadla ocitne na opustenom ostrove a ich snaha o civilizované spolužitie sa postupne mení na brutálny boj o moc.
Kontroverzia okolo Kid Nation a ochrana detí
Umiestnenie programu do Mexika nebolo náhodné. Kritici poukazovali na to, že v krajinách s voľnejšími zákonmi na ochranu detí by si tvorcovia takéto niečo v USA nedovolili. Zástupkyňa Asociácie na ochranu detí, Kim Talman, vyhlásila: „Zákony na ochranu detí sú tam voľné, v USA by si takéto niečo nedovolili.“ Tento argument podčiarkuje obavy rodičov na celom svete, ktorí sa čoraz častejšie vyjadrujú k obsahu televízneho vysielania.
Medzinárodný prieskum verejnej mienky, ktorý uskutočnila spoločnosť UPC v 13 európskych krajinách vrátane Slovenska, odhalil, že takmer dve tretiny slovenských rodičov (64%) by privítali prísnejší dohľad nad vysielaním jednotlivých programov. Hlavným dôvodom ich obáv je nadmerný výskyt násilia a sexuálneho obsahu na obrazovkách. Až 83% slovenských rodičov uviedlo násilné scény ako hlavný dôvod pre potrebu prísnejšieho dohľadu, zatiaľ čo 57% označilo za problém príliš veľa sexuálneho obsahu. Tieto obavy sa premietajú aj do ich rozhodovania o tom, čo ich deti môžu sledovať - násilie je dôvodom pre zákaz sledovania programov u 55% rodičov a sexuálny obsah u 45%.
Celoeurópsky prieskum ukázal, že tieto obavy nie sú výlučne slovenskou záležitosťou. Intenzívnejší dohľad nad TV obsahom si želá 57% európskych rodičov, pričom len 5% by preferovalo slabšiu kontrolu. Aj napriek týmto obavám však rodičia nezabúdajú na pozitívnu úlohu televízie. Oceňujú jej vzdelávaciu funkciu, najmä v oblasti všeobecného a jazykového vzdelávania detí.
Rodičovská kontrola a čas strávený pred obrazovkou
Prieskum UPC ďalej skúmal, kto skutočne ovláda diaľkový ovládač v domácnostiach. Zistilo sa, že približne polovica slovenských rodičov sleduje televíziu spolu so svojimi deťmi. Pri mladších deťoch (do 5 rokov) ide prevažne o detské programy, zatiaľ čo pri starších deťoch sa rodičia spájajú pri sledovaní filmov a zábavných programov.
Väčšina slovenských rodičov sa aktívne zapája do hodnotenia sledovaného obsahu - 19% tak robí pravidelne a 64% občas. Štyria z piatich rodičov sa tiež podieľajú na rozhodovaní o výbere programu. Zatiaľ čo 34% rodičov rozhoduje o výbere sami a 44% spoločne s deťmi, len 19% slovenských detí má možnosť rozhodovať o sledovanom programe samostatne. Toto číslo je nižšie v porovnaní s krajinami ako Maďarsko, Holandsko či Belgicko, kde deti rozhodujú samy vo viac ako 40% prípadov. Na opačnom konci spektra je Francúzsko, kde rodičia rozhodujú o výbere programu buď sami, alebo spoločne s deťmi, až v 96% prípadov.
Čo sa týka času stráveného pred obrazovkou, až 37% detí na Slovensku sleduje televíziu v priemere 1,5 až 3 hodiny denne. Takmer 35% detí sleduje TV menej ako 1,5 hodiny denne, zatiaľ čo 22% detí pred televízorom trávi viac ako 3 hodiny denne. Najviac času pred obrazovkou trávia deti v Maďarsku, kde až 29% detí sleduje televíziu dlhšie ako 3 hodiny denne. Naopak, najnižšie čísla sú vo Švajčiarsku, kde len 8% detí sleduje TV dlhšie ako 3 hodiny denne.
Slovenskí rodičia tiež patria k tým, ktorí svojim deťom dovolia sledovať televíziu pomerne skoro. Viac ako tretina (36%) rodičov to umožňuje už od dvoch rokov, zatiaľ čo len 4% detí si musí na sledovanie televízie počkať do štyroch rokov. V porovnaní s inými európskymi krajinami, napríklad Nemeckom, kde rodičia zvyčajne dovoľujú sledovať televíziu až od štyroch rokov, je to pomerne skorý vek.
Vplyv televízie na deti: vzdelávanie verzus agresivita
Väčšina slovenských rodičov s deťmi do 18 rokov verí, že sledovanie televízie má pre ich deti pozitívne účinky. Ako hlavné benefity uvádzajú predovšetkým všeobecný vzdelávací účinok (60%) a podporu jazykových znalostí a schopností (41%). Podiel rodičov, ktorí vnímajú televíziu negatívne, je nižší. Takmer polovica opýtaných rodičov (49%) je presvedčená, že televízia nemá žiadny negatívny účinok na ich deti.
Avšak, medzi tými, ktorí pripúšťajú možný negatívny vplyv, 27% rodičov uvádza, že televízia robí deti agresívnymi a 20% rodičov, že televízne vysielanie môže deti vystrašiť. Tieto obavy sa čiastočne zrkadlia aj v štúdiách, ktoré sa zaoberajú vplyvom obrazoviek na vývoj mozgu detí.
Najnovšie výskumy naznačujú, že nadmerné vystavenie obrazovkám v dojčenskom veku môže mať vplyv na vývoj mozgu. Štúdia publikovaná v časopise eBioMedicine sledovala deti počas desiatich rokov a pomocou opakovaného skenovania mozgu zistila, že deti s vyšším časom pred obrazovkou v dojčenskom veku vykazovali zrýchlené dozrievanie mozgových sietí zodpovedných za vizuálne spracovanie a kognitívnu kontrolu. Tento jav, vysvetlený ako reakcia na intenzívnu senzorickú stimuláciu, môže viesť k predčasnej špecializácii mozgových sietí, čo má za následok dlhší čas na rozhodovanie v kognitívnych úlohách v neskoršom veku a zvýšené príznaky úzkosti v adolescencii. Výskumníci zdôrazňujú kľúčový význam obmedzenia času pred obrazovkou v prvých dvoch rokoch života, pričom čítanie deťom v tomto období môže tento negatívny vplyv zmierniť.
Prelomový pohľad na vplyv času stráveného pred obrazovkou na detský mozog
Televízor vo vlastnej izbe má na Slovensku až 39% detí, čo je podobné ako v iných európskych krajinách. Najmenej detí má televízor vo svojej izbe vo Švajčiarsku (18%), najviac v Rumunsku (62%) a Maďarsku (56%). Napriek tomu, že mnohí rodičia volajú po zvýšenom dohľade nad televíznym vysielaním, len malé percento si uvedomuje, že ich deti môžu v súkromí svojich izieb sledovať aj programy, ktoré im zakázali. Až 79% rodičov na Slovensku svojim deťom po dovŕšení 18 rokov nezakazuje sledovať prakticky žiadne programy, čo naznačuje istú mieru uvoľnenia kontroly s rastúcim vekom detí.
Voyeurizmus, moc a biznis reality show
Paralely s televíznymi seriálmi v kontexte reality show nie sú náhodné. Podľa Centra Mediálnej Gramotnosti sa reality show vo svojej podstate pridržiavajú „seriálovej poetiky“. Scenár je často len osnovou, dej sa odvíja od interakcií účastníkov. Divák má možnosť nahliadnuť do intímneho života iných ľudí, dokonca doň zasahovať svojím hlasovaním. Fenomén moci nad osudmi protagonistov je však často menej atraktívny ako možnosť pozorovať a nebyť pritom videný.
História poukazuje na zakódovanú potrebu pozorovania a kontaktu v ľudskej povahe. Kedysi ľudia sledovali gladiátorské zápasy či sa stretávali so susedmi. Dnes je sledovanie reality show často kompenzáciou osobného kontaktu. Ponúka úľavu pri pohľade na problémy iných alebo túžbu po dobrodružstve bez priamej účasti. Zvedavosť je prirodzená a pozorovanie iných nedokonalých jedincov nie je trestuhodné.
Koncept reality show sa zrodil v Holandsku a prvým globálnym hitom bol Big Brother, ktorý v roku 1997 vytvoril John De Mol. Tento formát, založený na izolácii vybraných ľudí a strate súkromia výmenou za možnosť výhry, z neho urobil jedného z najbohatších ľudí sveta. Úspech Big Brothera otvoril dvere pre ďalšie formáty, ako napríklad The Voice, ktoré sa predávajú formou licencie po celom svete. Recept na úspech je jednoduchý: vytvoriť napätie a zabezpečiť vysokú sledovanosť, čo sa odrazí na príjmoch televíznych staníc.
Vzťahy ako zo skúmavky: Peniaze, psychológia a „divoké“ osobnosti
„Je to o vplyve a o dobre prešpekulovanej psychológii,“ konštatuje jeden z odborníkov. Príkladom je Wertherov efekt, kedy masové sledovanie určitého javu môže ovplyvniť správanie divákov. Mediálny teoretik Marshall McLuhan výstižne zhrnul vplyv médií: „Médiá sú predĺžené ľudské zmysly, ktoré ako rozširujú, tak aj menia, upresňujú a znepresňujú ľudské vnímanie.“ Vnímanie reality sa tak stáva subjektívnym.
Psychológ PhDr. Dušan Fabián, CSc., ktorý pôsobil pri príprave troch slovenských reality show, opisuje, že podobný žáner ako reality show existoval už v 60. rokoch pod názvom Cinema Veritae. Avšak, reality show prinášajú niečo zvláštne s cieľom prioritne upútať diváka. V rámci prípravy súťažiacich sa kládol dôraz na výber psychicky v poriadku jedincov, avšak s túžbou po zviditeľnení, zisku peňazí, alebo dokázaní niečoho svojim blízkym. Tieto motivácie hraničili až s exhibicionizmom.
Psychológ v reality show má rôznorodú úlohu. Cieľom jeho práce je zabezpečiť, aby sa do šou nedostali ľudia, ktorým by účasť mohla uškodiť, a strážiť ich, aby sa im nič zlé nestalo. V uzavretom priestore a bez spätnej väzby s ľuďmi z ich bežného života sa u účastníkov spúšťajú rôzne mechanizmy. Vzniká „silové pole“, kde postupne strácajú kritickosť a sebakontrolu.
V skupine súťažiacich sa prirodzene vytvára hierarchia. Súťaž o alfa samca, odborníkov (beta) a „fackovacieho panáka“ (omega), na ktorom si ostatní vybíjajú agresivitu, sú bežné javy. Výber účastníkov bol často zameraný na originálne, zvláštne osobnosti, ktoré by boli pre šou „zaujímavé a šťavnaté“.
Čo priťahuje divákov k reality show? Podľa odborníkov sú to predovšetkým autentické emócie. Jednoduchí ľudia, neherci, prežívajú svoje emócie autenticky, čo umožňuje divákovi rýchlejšie sa s nimi identifikovať. Smútky, radosti, dialógy - celá škála emocionality, ktorá môže byť pre diváka náhradou niečoho, čo v modernej civilizácii chýba. Môže to byť aj istá forma voyeurizmu, kde divák v bezpečí svojho domova sleduje a emocionálne prežíva životy iných, čím kompenzuje vlastné nedostatky či túžby po dobrodružstve.
Reality show, vrátane kontroverzného Kid Nation, tak predstavujú komplexný fenomén, ktorý kombinuje zábavu, psychológiu, biznis a hlboko zakorenené ľudské potreby pozorovania a interakcie. Aj keď môžu byť zdrojom kontroverzie, ich popularita svedčí o ich schopnosti osloviť široké publikum a reflektovať isté aspekty modernej spoločnosti.