Premonštrátsky kláštor v Lelesi, rovnako ako aj v Košiciach, zohral významnú úlohu v histórii a kultúre Slovenska. Tento článok sa detailne ponorí do histórie leleského kláštora premonštrátov, preskúma jeho architektonické perly, osvetlí jeho nesmierny význam a zhodnotí jeho súčasný stav.
Založenie a Raná História Kláštora v Lelesi
Založenie kláštora v Lelesi siaha do obdobia medzi rokmi 1188 a 1196. Kráľ Belo III. (1172 - 1196), na popud vacovského biskupa Boleslava, daroval miestne majetky práve biskupovi s cieľom usídliť v Lelesi rehoľu premonštrátov. Zakladaciu listinu však neskôr zničil Belov syn Imrich. Dôvodom bola skutočnosť, že biskup Boleslav sa počas vnútorného konfliktu Imricha s jeho bratom Ondrejom postavil na stranu Ondreja. O predchodcoch premonštrátov v Lelesi nemáme presné informácie, avšak patrocínium svätého Kríža čiastočne naznačuje možnú prítomnosť baziliánov alebo benediktínov, keďže v 12. až 13. storočí bolo zakladanie kláštorov v Uhorsku primárne doménou benediktínov.
Kláštor bol teda založený za vlády Bela III. spomínaným biskupom Boleslavom. Výber lokality nebol náhodný. Výhodná poloha na obchodnej ceste z Blatného Potoka do Veľkých Kapušian urýchlila rozvoj konventu aj priľahlej osady. Región zároveň profitoval z prosperujúceho obchodu so soľou. Kláštor sa postupne stal centrom kultúrneho a náboženského života nielen miestnej komunity, ale aj širšieho okolia.
V prvej polovici 13. storočia začal kláštor fungovať ako hodnoverné miesto, čo znamenalo, že jeho svedectvo malo právnu váhu. V tomto období tu vznikla aj kláštorná škola určená pre kanonikov. Vývoj kláštora však nečakane poznačil ničivý tatársky vpád v roku 1241, ktorý viedol k jeho zničeniu. Napriek tejto tragédii je premonštrátsky kláštor v Lelesi najstarším v zemplínskom regióne. V písomných prameňoch sa o ňom spomína už v roku 1214. V časoch Uhorského kráľovstva plnili mnísi dôležité funkcie spojené s notárstvom, overovaním úradných listín a archívnictvom. Ich úloha ako hodnoverného miesta nebola v Uhorsku ojedinelá; na území dnešného Slovenska fungovalo v tom čase osem takýchto inštitúcií.
Ako vznikol a aký má význam štátny znak Slovenska?
Vývoj Kláštora v Stredoveku a Novoveku
Počas 14. a 15. storočia prešiel kláštorný komplex zásadnou prestavbou. Na južnej strane bol v rokoch 1313 - 1366 postavený impozantný gotický kostol Nájdenia svätého Kríža. Na východnej strane komplexu bola okolo roku 1350 dostavaná gotická kaplnka svätého Michala.
V roku 1405 je pri kláštore doložený špitál a chudobinec, čo svedčí o jeho sociálnej angažovanosti. V roku 1442 bol kláštor vyrabovaný husitmi. V roku 1453 odišiel prepošt Martin spolu s Jánom Huňadym do bojov proti Turkom. Sprevádzal ich aj časť archívu hodnoverného miesta, ktorý bol počas vojenských konfliktov, pochopiteľne, zničený.
Počas obdobia známeho ako „druhá feudálna anarchia“ sa kláštor postavil na stranu Jána Zápoľského. V dôsledku toho bol v roku 1527 vyplienený a vyrabovaný rakúskymi žoldniermi Ferdinanda Habsburského. V roku 1533 bol leleský kláštor silno opevnený výstavbou obranných múrov a priekop. Tento krok vyvolal protest miestneho veľmoža Gašpara Serédiho, ktorý sa obával, že opevnený konvent by mohol slúžiť ako útočisko pre prívržencov Jána Zápoľského. Jeho obavy sa ukázali ako oprávnené, pretože druhorodený syn Petra Peréniho, Gabriel, ktorý ovládal región Medzibodrožia, sa po smrti svojho otca zmocnil leleského kláštora v roku 1557. Z kláštora bol vypudený až v roku 1567 Imrichom Telekessym.
V období rokov 1567 až 1697 bol kláštor v rukách komendátorov, teda svetských zemepánov. Počas ich správy bol kláštor prestavaný. Boli pristavané nárožné veže, celá budova bola zvýšená o jedno poschodie a pribudla aj kostolná veža s hodinami, ktorá bola dokončená v roku 1619.
Premonštráti sa do Lelesa vrátili v roku 1697. Následne prešiel celý komplex barokovou prestavbou. Druhýkrát opustili premonštráti kláštor v roku 1787 na základe dekrétu Jozefa II., ktorý rušil všetky rehole, ktoré sa aktívne nepodieľali na pedagogickej alebo inej výchovnej činnosti obyvateľstva.
Až do začiatku 20. storočia prebiehal v kláštore vcelku jednotvárny život bez významnejších historických správ. Za zmienku stojí renovácia budovy v roku 1896. Na konci 19. storočia sa premonštráti opäť venovali vzdelávaniu a sociálnej práci.
Architektúra a Súčasný Stav Kláštora
Súčasná podoba kláštora sa výrazne líši od pôvodnej. Dnešný komplex budov nahradil tie predchádzajúce, ktoré zničili požiare a tatárske vpády. Vzácne fresky z prvej polovice 14. storočia, zobrazujúce Posledný súd, Michala Archanjela, stretnutie Krista s Veronikou, svätú Alžbetu vdovu a uhorských kráľov v kaplnke svätého Michala, boli neskôr zreštaurované. Prestavby však zničili ich väčšiu časť. Posledné poškodenie spôsobila prasknutá odpadová rúra v blízkosti kaplnky.
Južnú stranu trojpodlažnej stavby uzatvára gotický kostol. Táto gotická stavba z rokov 1315 - 1366 tvorí južné krídlo masívneho štvorosového kláštora, uzatvárajúceho ústredný dvor, kedysi obkolesený arkádami krížovej chodby. Na východnej strane podporujú stavbu kostola oporné piliere, ktoré členia aj polygonálnu apsidu kaplnky a pokračujú v exteriéri kostola na východe. Kaplnka svätého Michala je situovaná v južnom krídle kláštora spolu s kostolom. Ústredný dvor dnes zdobia renesančné arkády.
Kostol je jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbytéria. Na západnej strane sa nachádza prestavaná veža, barokovo upravená so zvonicovou strechou. V budove kláštora sú v prízemí zachované renesančné hrebienkové klenby, zatiaľ čo na poschodiach sú rovné stropy. Barokovo tepaná mreža uzatvára na prízemí schodište vedúce na poschodie. V kostole a kaplnke sa dodnes zachovali gotické krížové klenby.
Kostol svätého Kríža, postavený v rokoch 1315 - 1366, bol v priebehu 17. a 18. storočia barokizovaný. Renovovaný bol až v roku 1892. V súčasnosti tvorí východné krídlo kláštora, ktorého súčasťou je aj gotická kaplnka svätého Michala. Kostol predstavuje jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria. Priestor kostola uzatvárajú krížové klenby s vyžľabenými rebrami, ktoré dosahujú na konzoly a prípory. Tieto sú zakončené konzolami s gotickým akantom. V interiéri sa tiež nachádzajú polkruhovo zakončené barokové okná, typické pre architektúru 17. storočia, rovnako ako aj barokový triumfálny oblúk.
Kaplnka svätého Michala, situovaná v juhovýchodnom rohu kláštora, hneď vedľa sakristie, slúži v súčasnosti ako kapitulná sieň. Kaplnka má pozdĺžny obdĺžnikový pôdorys s polygonálnym záverom na východe. Osvetlenie zabezpečujú tri barokové polkruhové okná, pod ktorými sa nachádzajú zvyšky ostenia pôvodných gotických okien. V rohoch sú viditeľné zvyšky gotických konzol, pri niektorých sa čiastočne zachovali aj nábehy rebrovitej klenby.
Kláštor v 20. storočí a Súčasnosť
Celá oblasť okolo osady Leles má výrazný maďarský národnostný charakter, preto bola obec aj s kláštorom v rokoch 1938 - 1944 pripojená k Maďarsku. Dňa 13. apríla 1950, presne o polnoci, sa na celom území vtedajšieho Československa uskutočnila tzv. Akcia K („K“ ako kláštory), ktorá zasiahla aj premonštrátov v Lelesi. V tom čase boli v kláštore prítomní dvaja bratia a dvaja kňazi, ktorí spravovali miestnu faru.
Nad ránom 14. apríla bola celá budova obsadená zmocnencom a hospodárom Štátneho úradu pre cirkevné záležitosti (ÚSĽU), väzenskými „odborníkmi“, žandármi a vojakmi. Predstaveného kláštora, pátra Nikolajčíka, previezli do centralizačného kláštora v Jasove a dvoch bratov, údajne choromyseľných, do ústavu choromyseľných v Košiciach.
Od roku 1952 bol kláštor necitlivo adaptovaný na školu - Strednú poľnohospodársku školu. V samotnej kaplnke sa nachádzal sklad umelých hnojív. Škola bola v roku 1994 zrušená. V takomto stave bol kláštor v roku 1994 odovzdaný do správy premonštrátskej rehole v Jasove. Kláštorný kostol slúži svojmu pôvodnému účelu dodnes. Kaplnka, spolu s cennými stredovekými maľbami, bola zreštaurovaná v roku 2003.
Kláštor je na požiadanie prístupný verejnosti. V obnovenej kaplnke sa príležitostne slúžia sväté omše, počas ktorých je kaplnka sprístupnená aj verejnosti.
Samotný Leles je súčasťou chráneného vtáčieho územia. Lužné lesy a močiare ukrývajú mnoho vzácnych druhov. Jednou z lokálnych pamiatok je Most svätého Gottharda, ktorý patrí medzi najstaršie kamenné mosty na Slovensku. Jeho ozdobou bola kedysi socha svätého Gottharda, ktorá vadila bývalému režimu a bola odstránená. Pod mostom kedysi tiekla rieka Tisa. V roku 1847 údajne sediac na kamennom moste napísal maďarský básnik Sándor Petőfi, narodený ako Alexander Petrovič, jednu zo svojich revolučných básní, keď cestoval k svojej manželke Júlii na majetky Szendreiovcov. Okrem toho napísal pre Kerényi Frigyesa v knihe „Úti levelei“: „Valami egy órányira Király-Helmectől van Lelesz. Nagyszerű… hizlaló hely.“ (Niečo hodinu cesty od Király-Helmeca je Leles. Nádherné… miesto na priberanie váhy.)
Ozdobou, pýchou a klenotom mosta od 18. storočia bola socha svätého Gottharda. Zmizla do nástupu komunizmu v roku 1948. Most sa nachádza na niekdajšej frekventovanej gotickej ceste. Jeho zaujímavosťou je, že každé zo štyroch klenbových polí má inú veľkosť. Kamenný most v Lelesi pochádza z prelomu 14. až 15. storočia a je 70 metrov dlhý. Je jedným z mála zachovaných gotických kamenných mostov na Slovensku. Kedysi premosťoval rieku Tisa, ktorá tam tiekla ešte začiatkom 19. storočia, ale dnes preklenuje len suché koryto. Tisa ér, spojka Tiszy a Bodroku, tiekla od Čiernej cez Bačku, Leles a Poľany a ústila do Bodroku zľava oproti Zemplínu. Meno dostal začiatkom 19. storočia, keď leleský kláštor prevzali premonštráti z Čiech, ktorí sem priniesli kult svätého Jána Nepomuckého. Na výstavbu tohto klenbového mosta bol použitý bridlicový andezit z neďalekých lomov v Chlmeckých pahorkoch. 70 metrov dlhý a päť metrov široký most zrekonštruovali v roku 1994.
Existuje otázka, či by sa nedalo dohodnúť s pamiatkarmi na znovuosadení repliky pôvodnej sochy v rámci kultúrnej výzvy. Bola by to výzva pre Leles, ktorá by nepochybne spopularizovala gotický most a pamiatky obce.
Premonštrátsky Kostol Najsvätejšej Trojice v Košiciach: História a Význam
Premonštrátsky kostol Najsvätejšej Trojice v Košiciach, na Hlavnej ulici číslo 67, má pohnutú históriu. Pôvodne išlo o Jezuitský kostol, postavený na mieste, kde stál tzv. Kráľovský dom - sídlo kráľovskej komory. Počas náboženských nepokojov a protihabsburského povstania v noci zo 6. na 7. septembra 1619 tu boli umučení traja katolícki kňazi: Marek Križín, kanonik metropolitnej Ostrihomskej kapituly, Melichar Grodzecki a Štefan Pongrácz zo Spoločnosti Ježišovej. Cisárske vojsko vodcov povstania pochytalo a popravilo. Iba jedného z nich, Františka II. Rákócziho, vykúpila jeho matka, grófka Žofia Báthoryová, manželka Juraja II. Rákócziho.
Grófka Žofia z vďačnosti za záchranu syna a na znak kajúcnosti za umučenie troch katolíckych kňazov, v spolupráci s členmi Spoločnosti Ježišovej (jezuitmi), odkúpila Kráľovský dom s pozemkom. Na jeho mieste dala v rokoch 1671 - 1681 postaviť kostol v barokovom slohu podľa vzoru jezuitského kostola Il Gesu v Ríme. Kostol bol konsekrovaný v roku 1681, o čom svedčia konsekračné kríže na fiktívnych stĺpoch na stenách v interiéri kostola a nápis na čelnej vonkajšej fasáde. Grófka Žofia Báthoryová pri slávnostnej posviacke darovala kostolu obraz Čenstochovskej Panny Márie, ktorý sa dnes nachádza v bočnej kaplnke oproti sakristii. Grófka s manželom sú pochovaní v krypte kostola pod kaplnkou svätých košických mučeníkov. Keďže interiér kostola pri konsekrácii bol vymaľovaný iba na bielo bez nástenných malieb, kostol nazývali „Biely kostol“.
V roku 1654 biskup Benedikt Kisdy založil jezuitské kolégium, ktoré bolo v roku 1657 povýšené na Academia Cassoviensis. V roku 1660 cisár Leopold I. potvrdil jeho štatút ako univerzity s teologickou, právnickou a filozofickou fakultou. Kostol Najsvätejšej Trojice sa tak stal univerzitným kostolom. Do zrušenia Spoločnosti Ježišovej v roku 1774 kostol spravovali jej členovia. Po zrušení jezuitov bol kostol v správe farnosti svätej Alžbety.
V roku 1811 cisár František Jozef II. daroval Rádu premonštrátov v opátstve Jasov kostol spolu s priľahlými budovami rehoľného domu, konviktu a gymnázia, ktoré zveril do správy premonštrátskej rehole. Kostol sa tak stal „gymnaziálnym“. V rokoch 1926 - 1936 dali premonštráti kostol ozdobiť nástennými maľbami maliarom Richardom Oroszom, otcom premonštráta Mariána Orosza. Na strope kostola sú výjavy zo života svätého Norberta a na stenách výjavy premonštrátskych svätcov. Istý čas bol kostol pridelený aj armáde a dostal názov Vojenský kostol.
Počas historickej návštevy mesta Košice 2. júla 1995 pápež svätý Ján Pavol II. vyhlásil troch košických mučeníkov za svätých. Ich spomienka sa slávi v celej Cirkvi 7. septembra, no v tomto kostole je to slávnosť. Na sté výročie vyhlásenia košických mučeníkov za blahoslavených boli ich relikvie z kostola Najsvätejšej Trojice v sprievode slávnostne prenesené do Katedrály svätej Alžbety, kde sú doteraz vystavené k verejnej úcte na oltári svätých košických mučeníkov v strede katedrály.
V apríli 1950 komunistický režim zrušil rehoľné rády a kostol sa stal filiálnym kostolom v správe farnosti svätej Alžbety. Slúžili sa v ňom bohoslužby pre maďarsky hovoriacich veriacich, preto dostal názov aj „Maďarský kostol“. Premonštráti sa vrátili do Košíc v roku 1997 a v kostole začali slúžiť okrem maďarských aj slovenské bohoslužby. V roku 2013 rád premonštrátov pod vedením opáta Ambróza Martina Štrbáka obnovil Premonštrátske gymnázium, na ktorom sa stal jeho prvým riaditeľom. Kostol preto v súčasnosti slúži študentom Premonštrátskeho gymnázia i pre verejnosť. Opát Ambróz znovu získal od predstaveného Spoločnosti Ježišovej Rudolfa Uhera relikvie troch svätých košických mučeníkov, ktoré sú uložené v kostole.
Teraz sa v kostole konajú bohoslužby v jazyku slovenskom, maďarskom i v latinskom podľa Misála svätého Jána XXIII. Kostol Najsvätejšej Trojice v Košiciach je nádherná ranobaroková sakrálna stavba, ktorá je známa aj pod názvami Premonštrátsky kostol, Jezuitský kostol, Univerzitný kostol alebo Rákócziho kostol. Pomenovanie dostal po troch košických mučeníkoch - jezuitoch Marekovi Križinovi, Melicherovi Grodeckému a Štefanovi Pongrácovi, ktorých v roku 1619 v Kráľovskom dome umučili hajdúsi Juraja I. Stavbu financovala Žofia Báthoryová (Bátoriová), manželka Juraja II. Spočiatku patril jezuitom, od roku 1671 jezuitskému rádu a od roku 1811 premonštrátom. Pri kostole bola v roku 1657 založená prvá košická univerzita.
Kostol Najsvätejšej Trojice v Košiciach má zachovanú pôvodnú jezuitskú výzdobu, ktorá vytvára úchvatnú ilúziu priestoru. V predĺženej svätyni a nad troma kaplnkami s bočnými oltármi sú do hlavnej lode otvorené oratóriá - práve toto usporiadanie dáva interiéru typický barokový dojem. Dominantou je hlavný oltár od Jozefa Peskyho z roku 1854, ktorý zobrazuje Nanebovzatie Panny Márie (pôvodne s motívom svätej Trojice). Pozadie tvorí iluzívna maľba od košického profesora Erazma Schrottu (Schotta) z roku 1796. Na severnom múre svätyne sa nachádza drevený epitaf Františka I. Rákócziho z roku 1676. Bočné oltáre, štally vo svätyni a rezbami zdobené lavice pochádzajú z ranobarokového obdobia poslednej štvrtiny 17. storočia. V krypte, ktorá mala pôvodne slúžiť ako pohrebisko rodiny Rákócziovcov, odpočívajú kňažná Žofia Báthoryová a jej syn František I. Rákóczi. Patrí medzi najkrajšie chrámy v Košiciach vďaka svojej bohatej histórii spätnej s jezuitmi, univerzitou a dramatickými lokálnymi udalosťami - najmä mučením troch kňazov v roku 1619.
Ako vznikol a aký má význam štátny znak Slovenska?
tags: #premonstratsky #kostol #podorys