Ceny nehnuteľností a výška nájmov v bytoch v posledných rokoch stúpajú, výrazne najmä vo veľkých mestách. Rastie tak i počet ľudí, ktorí domov stratili alebo im jeho strata reálne hrozí. Počet rodín a jednotlivcov žijúcich v dočasnom či nevyhovujúcom bývaní rastie naprieč Európou. V Londýne sa množstvo rodín v dočasnom ubytovaní zvýšilo od roku 2010 o 50 %. Vo Varšave sa od roku 2013 zvýšil počet ľudí, ktorí prespávajú v núdzových prístreškoch, o 37 %. V Aténach je teraz jeden zo sedemdesiatich ľudí bez domova. Nedostupnosť bývania sa prejavuje ako globálny problém. Alarmujúca situácia postihuje čoraz väčšie množstvo ľudí a zasahuje i príslušníkov strednej triedy. Rôzne podoby bytovej núdze sa už netýkajú len jednotiek percent sociálne najslabších obyvateľov, ale zasahujú do života zásadnej časti spoločnosti. Bývanie je základnou potrebou nás všetkých; bez neho by sme nemali priestor žiť plnohodnotný život, budovať vzťahy a uspokojovať svoje potreby. Bývanie sa pritom často považuje za niečo, čo by sme si mali zaslúžiť, alebo za komoditu, s ktorou je výhodné obchodovať.
Historický kontext a vývoj bytovej politiky na Slovensku
Problematická situácia sa týka i Slovenska. Slovensko bolo začiatkom dvadsiateho storočia prevažne rurálnou krajinou. Väčšina obyvateľstva žila „vo vlastnom“ − v rodinných domoch, formou viacgeneračných domácností. Počas druhej svetovej vojny územie Slovenska prišlo o podstatnú časť zázemia na bývanie. V období socializmu, až do šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, štát neinvestoval do verejnej výstavby. Po druhej svetovej vojne začali krajiny západnej Európy raziť sociálnu politiku, ktorá sa prejavila i v prístupe bývalého Československa. Na rozdiel od súčasnej Českej republiky, Slovensko prešlo urbanizáciou až v šesťdesiatych rokoch. Urbanizácia so sebou priniesla i bytovú výstavbu, ktorá bola podporovaná až do osemdesiatych rokov nielen ako investícia do súkromného vlastníckeho bývania, ale i do nájomného a družstevného bývania. Obce mali tiež rozhodujúcu právomoc, ktorá sa prejavovala v spôsobe prideľovania bytov v obecnom majetku. Na bytovej výstavbe sa podieľali i štátne podniky, aby mohli ponúknuť zázemie pri nábore nových zamestnancov. Podniky stavali i takzvané slobodárne, teda ubytovne pre slobodných, ako alternatívu pre pracovníkov, ktorí nežili v manželstve. Nielen rodinný stav, ale rovnako povolanie ovplyvňovalo pravdepodobnosť získania bytu.
Kľúčovým bol Zákon č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi. Určoval povinnosť národným výborom (tie hospodárili s bytmi), aby boli určené prioritne pre rodiny s nižším príjmom a väčším počtom detí; aby byty prideľovali pracovníkom najdôležitejších národných podnikov a závodov, ako aj povinnosť ohlasovať voľné byty. Podľa §2 mali podnikové a závodné byty slúžiť zamestnancom, ktorí museli za prácou dochádzať. Socialistická panelová výstavba spôsobila, že sa v Československu na niekoľko desaťročí pozastavila výstavba tzv. satelitných mestečiek, ktoré boli typické najmä pre okolie Prahy už za prvej ČSR. Ich výstavba sa tu opäť rozbehla v druhej polovici 90. rokov, počet obyvateľov v bezprostrednom okolí hlavného mesta ČR sa potom v priebehu desiatich rokov zväčšil zhruba o 130-tisíc. Informáciu priniesla televízia ČT24, ktorá to prirovnáva k situácii, ako keby niekto bezprostredne za Prahou postavil mesto veľkosti Pardubíc alebo Plzne. Až na to, že toto osídlenie je rozložené do viacerých lokalít. Pri Bratislave zažila výstavba satelitných mestečiek najväčší boom medzi rokmi 2004 a 2008. S pôvodnými obyvateľmi starej dediny, ku ktorým sa satelitné mestečko primklo ako prívesok, väčšinou novousadlíci žiadne vzťahy nemajú, starousadlíci sa na nich dívajú skôr s nevraživosťou. Ako upozorňuje dokument Českej televízie Satelity, kvôli týmto štvrtiam sa často zastavia najúrodnejšia pôda a výstavba je voči krajine veľmi nezodpovedná. Navyše moderná zástavba pri tradičnej dedine architektonicky často pôsobí ako päsť na oko. Sen o pokojnom bývaní v lone prírody je tak len ilúziou vyvolanou marketingom developerskej spoločnosti. Namiesto panenskej prírody máte výhľad na pozemky susedov a potom ďalej na pusté polia. Ešte aj za prírodou musíte jazdiť niekam ďalej. Je to prakticky to isté, ako keby niekto zobral výškovú budovu, rozrezal ju na kusy a poukladal ich vedľa seba. Aj preto si satelitné mestečká vyslúžili prezývku paneláky naležato. S tým rozdielom, že cena domu v nich výrazne prevyšuje cenu panelákového bytu.
Prechod k trhovej ekonomike a jeho dôsledky na bývanie
Zmena politického režimu ovplyvnila i ekonomickú a sociálnu situáciu. V deväťdesiatych rokoch dominovala predstava, že myšlienka kvalitnej politiky bývania (a nakoniec akejkoľvek verejnej politiky) je živením ducha bývalého socialistického režimu. Privatizácia obecného bytového fondu bola jednou z určujúcich charakteristík spoločenského vývoja. Mestá sa zbavovali bytového fondu, čo znamenalo pre mnohých z vtedajšej generácie zakladajúcej si rodiny vidinu získania bytu, z dnešného pohľadu za veľmi nízku, i pätnásťkrát nižšiu sumu, než bola cena trhová. Toto smerovanie sa opieralo o vieru, že dopyt po bývaní sa možnosťou odkúpenia bytov naplní, čiže potreby bude saturovať, tak ako v iných odvetviach, trh. Ako môžeme spätne zhodnotiť, táto viera bola mylná. Od deväťdesiatych rokov prakticky neexistuje kvalitná bytová politika, ktorá by systematicky riešila potreby obyvateľstva z rôznych častí socio-ekonomického spektra. Bývanie v osobnom vlastníctve je považované za symbol stability a istoty. Kto vlastní obytnú nehnuteľnosť, je považovaný za zodpovedného a poriadneho človeka s puncom dôstojnosti. Vlastnenie obytného objektu v súčasnej spoločnosti spoluvytvára spoločenský status. Na bývanie sa prestáva nazerať ako na ľudské právo.
V súčasnej Slovenskej republike je v súkromnom vlastníctve až 95 % bytového fondu. Zvyšných 5 % sa delí rovným dielom na privátny nájomný sektor a verejný nájomný sektor. So zväčšujúcou sa nedostupnosťou bývania rastie i počet ľudí ohrozených bezdomovectvom. Bezdomovectvo v Slovenskej republike je do značnej miery dôsledkom neregulovanej neoliberálnej ekonomiky a nedostatočného riešenia sociálnej politiky a politiky bývania so zameraním sa na potreby obyvateľstva. Bezdomovectvo a bytová núdza sú zákonitou súčasťou spoločenského vývoja krajiny, nie však nemenným stavom; ani pre osoby, ktoré ním sú zasiahnuté, ani pre celú spoločnosť. Bezdomovectvo je dokonca možné ukončovať. Aj keď do tejto krízovej situácie vedie často súčinnosť faktorov, akými sú rozpad vzťahov, dlhy, závislosti a nezamestnanosť, samotné zbavenie sa týchto problémov nevedie so samozrejmosťou k vyriešeniu bezdomovectva. Pokiaľ človek na bývanie nedosiahne, vina sa spravidla hľadá v nedostatku individuálnej zodpovednosti a v chýbajúcej motivácii.
Organizácia sa v správe venuje dopadom zanedbávania témy dostupnosti bývania naprieč rôznymi úrovňami štátnej a verejnej správy. Podľa medzinárodného práva majú štáty povinnosť usilovať sa o zabezpečenie dôstojného bývania pre všetkých ľudí v najväčšej možnej miere a čo najkratšom čase. Štáty tiež musia zabezpečiť ľuďom ochranu pred vysťahovaním. Dôstojné bývanie musí byť bezpečné, zdraviu nezávadné a v štandardných podmienkach s prístupom k službám, škole a zamestnaniu. K porušovaniu práva na bývanie dochádza na Slovensku a vo svete príliš často. Počet ľudí v bytovej núdzi neustále narastá. Zvyšovanie nákladov na život stále viac ohrozuje aj ľudí so stredným príjmom. Viac ako 1,8 miliardy ľudí na celom svete nemá primerané bývanie a viac ako 150 miliónov ľudí je bez domova. Na Slovensku žije podľa posledného sčítania obyvateľstva až 71 076 ľudí bez domova, čo predstavuje trojnásobný nárast oproti situácii z roku 2011. Toto číslo však pravdepodobne ani zďaleka nezachytáva všetkých ľudí žijúcich v bytovej núdzi. Stále väčšia časť obyvateľstva má pravidelne problém pokryť svoje náklady spojené s bývaním. V Slovenskej republike vynakladajú domácnosti na bývanie v priemere viac ako 27 % svojho hrubého disponibilného príjmu, čo je jedna z najvyšších hodnôt v OECD, kde je priemer 20 %. Na základe zisťovania EU SILC bolo na Slovensku v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia v roku 2021 cca 841-tisíc ľudí, čo predstavovalo 15,6 % z celkového počtu obyvateľov a v roku 2022 išlo cca o 888-tisíc ľudí, čo predstavovalo 16,5 % z celkového počtu obyvateľov. Miera materiálnej a sociálnej deprivácie sa zvýšila po 7 rokoch klesajúceho trendu. Náklady domácností na pokrytie základných životných potrieb podľa štandardizovanej Klasifikácie individuálnej spotreby podľa účelu vzrástli v roku 2023 v porovnaní s rokom 2022 vo všetkých oblastiach života; pričom náklady na bývanie, vodu, elektrinu, plyn a ostatné zdroje energie vzrástli oproti minulému roku o 13,6 %. Pre niektoré domácnosti je pokrytie nákladov na bývanie spojené so znížením životnej úrovne, pretože musia minimalizovať svoje ostatné výdavky, či dokonca priorizovať jednotlivé životné potreby.
Legislatívny rámec a jeho nedostatky
Jediné ustanovenie umožňujúce obyvateľom Slovenska vymáhateľnosť práva na bývanie je ukotvené v článku 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights − ICESCR). Právo na bývanie je zaradené medzi základné sociálne práva so zvláštnym charakterom. Nie je totiž chápané ako nárokovateľné právo jednotlivca voči spoločnosti, ale ako právo založené na spoluzodpovednosti spoločnosti smerom k občanovi. Je zakotvené v rôznych dokumentoch medzinárodného významu, ktorých signatárom je i Slovenská republika. Takýmto inštitútom sa zaoberá doc. JUDr. Denisa Dulaková Jakúbeková, PhD. v Zborníku odborných príspevkov z konferencie „Užitočné neznáme inštitúty v občianskom práve”. Príspevok Dva pohľady na bývanie sa zaoberá dvoma rôznymi pohľadmi na bývanie, z ktorých prvý je malou historickou sondou do bývania v nájomných domoch, postavených na území dnešného Slovenska začiatkom dvadsiateho storočia; autorka si pri nej „pomáha“ dielom Sándora Máraia: Spoveď mešťana, pôvodne z roku 1934. „Súčasný stav bytovej otázky v Slovenskej republike je výsledkom pomerne zložitého historického vývoja v prostredí rôznych hospodárskych a politických pomerov. V období pred rokom 1989 sa celý systém financovania bytovej výstavby odvíjal od systému plánovaného riadenia národného hospodárstva. Zmenou spoločenských podmienok v roku 1989 došlo k zásadným zmenám v oblasti bytovej politiky a zodpovednosť za obstaranie vlastného bývania sa preniesla na občana. Riešením otázky uspokojovania bytových potrieb sa od vzniku Slovenskej republiky zaoberá (aspoň formálne) každá vláda. V súčasnosti je vypracovaná Koncepcia štátnej bytovej politiky do roku 2020, ktorú schválila Vláda Slovenskej republiky v januári 2015,“ uvádza doc. JUDr.
Amnesty International Slovensko upozorňuje na potrebu splniť záväzok pristúpením k dohovorom Rady Európy. Slovensko doposiaľ neprijalo záväzok chrániť právo na bývanie a ukončovať bezdomovectvo. Upozornila na to nezisková organizácia Amnesty International Slovensko, ktorá zároveň pripomína, že adekvátne bývanie je základnou podmienkou pre dôstojný život a aj východiskom pre zabezpečenie ďalších životných potrieb. Za kľúčový krok k dodržiavaniu ľudskoprávnych záväzkov krajiny pokladá pristúpenie k dohovorom Rady Európy, akým je článok 31 Európskej sociálnej charty. Podpisom tohto článku sa Slovensko zaviaže zabezpečiť adekvátne dostupné bývanie pre obyvateľstvo v rozumnom časovom horizonte a zároveň s maximálnym využitím dostupných zdrojov, čo by podľa organizácie mohlo viesť k ochrane práva na bývanie a ukončeniu bezdomovectva. Vláda SR doteraz neratifikovala článok 31 Európskej sociálnej charty, ktorý štáty zaväzuje k aktívnej prevencii a ukončovaniu bezdomovectva. Dodržiavanie záväzkov, ktoré Slovensku a ostatným signatárskym krajinám z Európskej sociálnej charty vyplývajú, kontroluje Európsky výbor pre sociálne práva. Prečo Slovensko doteraz neratifikovalo článok 31 Európskej sociálnej charty? Je cieľom štátu zabezpečiť dôstojný život pre svoje obyvateľstvo - dostupné bývanie je pritom kľúčovou podmienkou na ceste k tomuto cieľu.
Ústava Slovenskej republiky nezakotvuje právo na bývanie ako také, zaručuje len nedotknuteľnosť obydlia a právo na zachovanie a ochranu svojej dôstojnosti. Na Slovensku antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu na základe všetkých chránených zákonných dôvodov (len) v spojení s osobitnými zákonmi, ktoré upravujú oblasť prístupu k tovarom a službám, vrátane bývania. Vyššie citované ustanovenie o posudzovaní diskriminácie v prístupe k bývaniu len v spojení s osobitnými zákonmi môže spôsobovať určité problémy v prípadoch, keď je právo na bývanie upravené inými typmi všeobecne záväzných právnych predpisov, napríklad ministerskými vyhláškami, alebo všeobecne záväznými nariadeniami obcí či samosprávnych krajov. V prípade núteného vysťahovania nie je stanovená povinnosť štátu alebo samosprávy poskytnúť obyvateľom „ilegálnych“ príbytkov náhradné bývanie. Na Slovensku nie je v platnosti moratórium na nútené vysťahovanie počas zimného obdobia. V kontexte opatrení prijatých v súvislosti s pandémiou COVID - 19 umožnil zákon odloženie exekúcií o 6 mesiacov, ak by exekúcia mohla mať závažné negatívne dôsledky na obyvateľov. Uvedené ustanovenie sa však vzťahovalo len na exekúcie nariadené po 12. marci 2020. Ďalej, poskytovatelia bývania mali zakázané ukončiť kontrakty s nájomníkmi z dôvodu meškania platieb v období od 1. apríla do 30. júna 2020, spôsobených dopadmi pandémie. Zákaz bol platný do 31.
Tvorba a uskutočňovanie bytovej politiky patrí podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy do kompetencie Ministerstva dopravy a výstavby SR. Agenda bývania je však na Slovensku na úrovni štátu značne roztrúsená medzi viaceré inštitúcie a zodpovedné útvary. Na Slovensku neexistuje žiadny odborný útvar, ktorý by bol zodpovedný za oblasť bývania a za napĺňanie práva na bývanie svojho obyvateľstva. Koncepčné dokumenty na Slovensku prenášajú zodpovednosť za zabezpečenie bývania na občanov a občianky v rámci „zásad trhovej ekonomiky“.
Existujúce riešenia a medzinárodné inšpirácie
Vzhľadom na rastúci problém nedostupnosti bývania a bezdomovectva je nevyhnutné hľadať efektívne riešenia. Adekvátna legislatívna úprava zákona o sociálnom bývaní, sústredená na najzraniteľnejšie cieľové skupiny, môže výrazne pomôcť v riešení bytovej situácie. Objavujú sa síce i novinky v oblasti financovania, ale smerujú skôr k zakonzervovaniu systému, ktorý pálčivú situáciu nerieši. Keď sa pozrieme na sociálne nájomné bývanie, právna definícia je pomerne vágna. Podľa štátnej Koncepcie rozvoja bývania sa pod pojmom sociálne bývanie na Slovensku chápe každé bývanie, ktoré bolo nadobudnuté s podporou z verejných zdrojov. Štátny fond rozvoja bývania umožňuje výstavbu nájomných bytov obciam, neziskovým organizáciám a ďalším právnickým osobám. Ministerstvo práce sa naproti tomu pripravuje spustiť možnosť financovania zameraného na sociálne podniky bývania. Ministerstvo vnútra spustilo v uplynulých dňoch výzvu zameranú na sociálne bývanie pre sociálne marginalizované komunity. Teší ma, že sa štát začína zaoberať otázkami bytovej politiky, problémom však je, že takto nastavená výzva nerieši bytovú núdzu, skôr konzervuje súčasný nevyhovujúci stav. Výzva počíta s neefektívnym systémom, s extrémne krátkymi nájomnými zmluvami a predpokladá vytváranie ďalších segregovaných lokalít.
Systém prestupného bývania je špecifická metóda pomoci ľuďom v bezdomovectve, v súčasnej dobe je najčastejším prístupom k riešeniu bytovej núdze v SR. Ide o komplexný, hierarchicky usporiadaný systém rôznych foriem sociálneho bývania, ktorého jednotlivé stupne sa líšia komfortom, režimom, podmienkami prideľovania i typom zmluvy. Tieto formy sociálneho bývania sú previazané so sprievodnými sociálnymi službami. Prestupné bývanie vzniklo ako experiment, ktorého cieľom bolo vracať ľudí zo sociálne vylúčených lokalít do nájomných bytov, znižovať ich zadlženosť a zlepšovať kvalitu ich života. Systém má fungovať na báze zásluhovosti − pokiaľ nájomník plní stanovené podmienky, postupuje po stupienkoch vyššie. Problémom je, že systém nefunguje a bezdomovectvo sa ním nevyrieši. Prestupné bývanie má len 20 % úspešnosť, ktorá vychádza z toho, že tí, ktorí úspešne zdolajú všetky jeho stupne, nepotrebujú podporu sociálnych a nadväzujúcich služieb.
Naproti tomu poznáme funkčné stratégie. Housing First, teda Najprv bývanie, je metóda, ktorá sa v posledných rokoch udomácňuje aj v blízkom českom prostredí. Úspešnosť udržania bývania je 80 až 100 %. Podstatou tejto metódy je poskytnúť ľuďom bez domova štandardné bývanie bez predchádzajúcej liečby či akéhosi trénovania bývania a súčasne im poskytnúť potrebnú pomoc podľa ich individuálnych potrieb. Housing First má tiež jasné pravidlá a základné princípy, ktoré je potrebné napĺňať, aby metóda fungovala a viedla k ukončovaniu bezdomovectva. Princíp začať tým, že sa osobám v bytovej núdzi poskytne najprv bývanie a následne podpora podľa špecifických potrieb ich domácnosti predstavuje najdôležitejšiu inováciu v plánovaní stratégií pre riešenie bezdomovectva za ostatných tridsať rokov. A funguje. Nech sa teda Slovenská republika inšpiruje funkčnými krokmi.
Nové prístupy k problematike riešenia bytovej politiky vrátane ukončovania bezdomovectva sa úspešne pretavujú i do legislatívnych úprav v mnohých krajinách, ktoré sa lokálnymi podmienkami vzájomne veľmi líšia, ale ich spoločným cieľom je kvalitná politika bývania. Hoci je legislatívna zmena kľúčová, zmeny v prístupoch k bývaniu je možné presadzovať aj z iniciatívy obce. Práve mestá a obce majú veľmi dôležitú úlohu nielen v presadzovaní bytovej politiky, v reagovaní na súčasné problémy (ako je napríklad nárast poskytovania bytov na krátkodobé prenájmy v rámci Airbnb) či pri jasnom nastavení licencií prenajímateľov, ale aj v reagovaní na reálne potreby a dopyt širokej skupiny obyvateľov. Obec by teda mohla a mala zasahovať do cien nájomného. Spolupráca v súčinnosti s developermi je tiež možnou inšpiráciou. Problémom je, že v súčasnosti developeri nemajú motiváciu investovať do nájomného bývania. Pre developerov je dôležitý zisk, nie napĺňanie ľudskej potreby. Je na obciach a štáte, aby s developermi vyjednali o účele a funkcii novej výstavby tak, aby boli záujmy rôznych strán zlučiteľné.
Veľa sa hovorí o Viedni, o ktorej vieme, že v nej mesto vlastní vyše dvestotisíc bytových jednotiek a súčasne ponúka súkromným developerom spoluprácu, v ktorej im zabezpečí pozemok a výhodný úver. Ako protihodnotu dostane 50 % bytových jednotiek z takto podporeného projektu. Odkukávanie od susedov je v tomto prípade povolené a dokonca žiaduce, pokiaľ viete, ktorých si vybrať. Nielen Rakúsko predstavuje inšpiráciu v riešení politiky bývania. V českých mestách sa tiež darí presadzovať systémy, ktoré smerujú k ukončovaniu bezdomovectva, po Brne či Liberci i Praha prechádza výraznými zmenami. Naopak, smerovanie Maďarska je odstrašujúcim príkladom a malo by pre vládnych predstaviteľov Slovenska i občiansku spoločnosť svietiť ako výstražne zdvihnutý prst.
Výskumníčka Miroslava Hlinčíková v roku 2022 strávila tri mesiace vo výskumnej sekcii organizácie Y-Foundation v Helsinkách. Y-Foundation je najväčší neziskový prenajímateľ vo Fínsku. Vlastní viac ako 18-tisíc bytov vo vyše 60 lokalitách a okrem toho, že byty prenajíma, koordinuje i sieť organizácií, ktoré ukončujú bezdomovectvo, realizuje aplikovaný výskum o poskytovaných službách a je spoluzakladateľom Housing First Europe Hub. Amnesty International Slovensko vydala krátku výskumnú správu, v ktorej sa venuje následkom požiaru v Telgárte. Pri požiari, ku ktorému došlo 20. júla 2023 v najchudobnejšej časti rómskej osady v Telgárte, zahynul jeden človek a viac ako 100 ľudí vrátane 60 detí prišlo o bývanie.
Skryté bezdomovectvo a marginalizované skupiny
Dôležité je celospoločenské uvedomenie, že bývanie prestáva byť vnímané ako ľudské právo, už nie je synonymom pre domov, ale naopak sa z neho v priebehu ostatných rokov stala predovšetkým trhová komodita. Vzťah k bývaniu nevytvárajú iba politickí predstavitelia na úrovni vlády či obcí, nezastupiteľnú úlohu zohráva občianska spoločnosť. O práva sa totiž treba starať a dávať jasne a hlasno najavo svoje potreby. Považujete túto tému za dôležitú? Každý človek má právo na primerané a dôstojné bývanie. Adekvátne bývanie je základnou podmienkou pre dôstojný život a východiskom pre zabezpečenie ďalších životných potrieb. Bývanie je ľudské právo, nie komodita, a Slovensko viac nesmie problém nedostupného bývania ignorovať.
Ľudia bez domova čelia na Slovensku denne extrémnemu sociálnemu vylúčeniu. Život bez domova si nikto dobrovoľne nevyberie. Ľudí v bezdomovectve udržiavajú chudoba, nedostatok dostupného bývania a podporných služieb, ako aj absencia správnej a cielenej podpory v správnom čase. Ide o dôsledok systému, ktorý udržiava dlhodobý stav sociálnej nespravodlivosti. Ľudia bez domova často v dôsledku dlhodobého či krátkodobého života bez stabilného bývania zažívajú aj porušovanie iných ľudských práv, ako sú právo na život, osobnú bezpečnosť, zdravie, súkromný a rodinný život, nediskrimináciu.
Ľudí bez domova je v skutočnosti oveľa viac, než by sme si mohli myslieť. Mnohí ľudia na Slovensku a vo svete nemajú miesto, kam sa môžu večer vrátiť a cítiť sa bezpečne. Bezdomovectvo sa totiž dotýka aj skupín obyvateľstva, o ktorých by sme to na základe ich výzoru či správania neuhádli - bývajú napríklad na ubytovni, v útulku, alebo dlhodobo prespávajú u priateľov. V Amnesty International Slovensko pracujeme s definíciou Európskej typológie pre bezdomovectvo a vylúčenie z bývania (ETHOS), ktorú vypracovala európska organizácia FEANTSA. Túto definíciu využíva väčšina odborných organizácií zaoberajúcich sa pomocou ľuďom bez domova na Slovensku.
Organizácia ďalej upozorňuje aj na problém segregácie rómskej populácie. „Neúmerný počet Rómov na Slovensku žil aj v roku 2023 v segregovaných, environmentálne nebezpečných obydliach s nedostatočným prístupom k vode, sanitácii a elektrine. Na Slovensku je dlhodobý problém s bývaním niektorých rómskych komunít. Na jednej strane mnohé z nich si môžu dovoliť len bývanie nízkej kvality, na druhej strane ich obydlia sú spravidla segregované od obce, s podstatne nižšou úrovňou infraštruktúry a služieb. Mnohé obydlia sú „ilegálne“, t. j. sú postavené na nevysporiadaných pozemkoch.
Ženy zažívajúce bezdomovstvo pritom často tvoria skrytú populáciu, a to z viacerých dôvodov. Ženy zažívajúce bezdomovstvo sa vyhýbajú nocľahárňam či iným formám núdzového bývania pre ľudí prespávajúcich na ulici, a to z dôvodu, že tieto služby sú bežne navrhnuté a poskytované tak, aby vyhovovali potrebám mužov. Ženy bez domova tiež často skrývajú svoj rod či spoliehajú sa na neformálne opatrenia, ako je prespávanie u príbuzných alebo známych, v nebezpečnom či neistom bývaní.
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, kto je to, človek bez domova? Týka sa bezdomovectvo naozaj iba tých ľudí, ktorých vídame na lavičkách v meste? Alebo je tento problém v skutočnosti širší a zasahuje rôzne skupiny ľudí? O fenoméne tzv. skrytého bezdomovectva a o tom, ako ho môžeme riešiť, píše vo svojom texte sociálna pracovníčka Zuzana Olšinová. Tamara je dvojročné dievčatko, ktoré nikdy nebývalo v byte alebo dome. So svojimi mladými rodičmi žije v prístrešku vybudovanom z odpadových dosiek, prikrytom kusom plechu slúžiacim ako strecha, bez podlahy a okien. Spolu s ďalšími asi štyridsiatimi rodinami žijú v jednom z desiatky osídlení, ktoré vznikli v priemyselných zónach či na okraji Košíc. Tamara je jedno z detí, ktoré sú druhou generáciou vyrastajúcou v bezdomovectve.
Squatovanie je jedným z nástrojov, ktoré máme k dispozícii v rámci snahy o premenu moderných miest a mestského prostredia, ktoré sú v súčasnej podobe hlboko nepriateľské k „bežným ľuďom“ a ľuďom ohrozeným sociálnym vylúčením a bezdomovectvom. História svojpomocného stavania domov na slovenskom vidieku je rozsiahla. Možno si z nej brať rôzne poučenia. Vo verejnej mienke a politických rozhodnutiach prevláda jej morálne posolstvo - požiadavka pričinenia sa a individuálnych obetí pri zaisťovaní tejto základnej podmienky spôsobilosti na ľudsky dôstojný život a plnenie spoločenských záväzkov. Svojpomoc je vnímaná ako podmienka morálneho uznania najchudobnejších.
Cesta vpred: Spoločenská zodpovednosť a aktívny prístup
Rady, kterak vám i neobsazený byt vygeneruje meziročně několikaprocentní zisk, debaty s developery o tom, jak dopadá krize bydlení na ně, nedostatečná reflexe krátkodobých pronájmů typu Airbnb v kontextu zhoršování kvality života místních alebo obecně přijímaný fakt, že ten, kdo na to nemá, nechť se prostě přestěhuje, se staly součástí mediálního i společenského diskurzu. Skutečnost, že bydlení je ze své podstaty něco víc než jen položka v investičním portfoliu, že se jedná především o prostor bezpečí, vztahů, komunitního růstu i zázemí, se vytratily.
Amnesty International vychádza z presvedčenia, že bývanie je ľudské právo a že jeho dostupnosť pre všetkých ľudí musí byť jednou zo základných priorít každého štátu - aj Slovenska. Amnesty International preto formulovala základné princípy v procese tvorby Stratégie bývania vypracovanej osobitným spravodajcom OSN pre právo na primerané bývanie, ktorá je založená na ľudských právach.
Dostupnosť mestského, cenovo prístupného bývania je nedostatočná vo všetkých krajských mestách na Slovensku. Práve krajské mestá sú na Slovensku centrami kultúrneho, ekonomického a sociálneho života a zdrojov. Krajské mestá sú preto miestami, kde sa zdržiava väčší počet ľudí vrátane ľudí z menšín a ohrozených skupín obyvateľstva.
Slovensko doposiaľ neprijalo záväzok chrániť právo na bývanie a ukončovať bezdomovectvo12. 12. 2023, 10:01 (aktualizované: 12. 12. 2023, 10:04)Zdroj: TASR/Lukáš KocoAmnesty International Slovensko upozorňuje na potrebu splniť záväzok pristúpením k dohovorom Rady Európy.
tags: #pravo #na #byvanie #publikacia