Generál Heliodor Píka, narodený 3. júla 1897 v Štítine pri Opave, bol mužom, ktorého životná cesta bola pretkaná hrdinskými činmi v dvoch svetových vojnách, ale aj tragickým osudom politicky motivovaného procesu. Jeho príbeh je svedectvom o odvahe, vernosti vlasti a zároveň o krutej realite politických represií, ktoré poznačili povojnové Československo.
Cesta legionára a budovateľa armády
Pochádzal z rodiny kolára Ignáca Píku. Po ukončení štúdia na českom gymnáziu v Opave v roku 1915, namiesto plánovaného štúdia farmácie, bol odvedený k zemebraneckému regimentu. Jeho vojenská púť nabrala nový smer v roku 1916, kedy sa dobrovoľne dal zajať ruskými jednotkami. Cieľom bolo pripojiť sa k česko-slovenským légiám, ktoré v tom čase bojovali proti Rakúsko-Uhorsku. Na jeseň 1917 sa s časťou légií presunul na západný front, kde v roku 1918 slúžil ako zdravotník 21. česko-slovenského streleckého pluku. Neskôr bol dokonca menovaný do funkcie dôstojníka zodpovedného za obranu proti bojovým plynom. S jednotkou prešiel ťažkými bojmi pri Champagne, Aisne a Terrane.
Po návrate do vznikajúceho Československa začiatkom roka 1919 sa jeho jednotka zapojila do bojov proti poľskej armáde v spore o Tešínsko. V lete toho istého roku sa presunul na slovenský front a následne bol vyslaný na štúdium na prestížnu vojenskú akadémiu v Saint-Cyr vo Francúzsku. Po návrate sa stal učiteľom na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. V roku 1921 sa oženil s Máriou Sehnalovou a v nasledujúcom roku sa im narodil syn Milan. Od roku 1923 ako kapitán pracoval na hlavnom štábe česko-slovenskej brannej moci v Prahe. Jeho kariérny rast pokračoval a v roku 1932 pôsobil ako vojenský atašé v Bukurešti, v Rumunsku, ktoré bolo významným spojencom a považovalo sa za oporu proti rastúcemu nemeckému a maďarskému tlaku. V roku 1937 sa vrátil na ministerstvo obrany.
Odboj a diplomatické misie počas druhej svetovej vojny
Po mníchovskom diktáte a následnej okupácii Československa sa Heliodor Píka, ako zástancom myšlienky ozbrojenej obrany pred nemeckou agresiou, odmietol zmieriť s existenciou Protektorátu. Po marcových udalostiach roku 1939 zvolil útek cez Francúzsko do Londýna, kde ponúkol svoje diplomatické a vojenské schopnosti Janovi Masarykovi. Následne ho exilový prezident Edvard Beneš vyslal do Bukurešti ako vojenského vyslanca pre Balkán. Jeho úlohou bolo pomáhať demobilizovaným vojakom a česko-slovenským utečencom z Protektorátu.
V roku 1941 prebehla v Istanbule návšteva, na ktorej sa zúčastnil aj sovietsky generál Fokin. Píka, ako predstaviteľ londýnskej exilovej vlády, spolu s ďalšími navrhol vytvorenie česko-slovenských jednotiek na území ZSSR a konkrétnu formu spravodajskej spolupráce s Moskvou. Po konzultáciách s Benešom, ktorý v Londýne 18. júla 1941 podpísal sovietsko-česko-slovenskú vojenskú dohodu, sa Píka stal vojenským atašé a veliteľom česko-slovenskej armádnej misie v Moskve.
Už v auguste 1941 varoval Beneša v tajnom liste, že cieľom Sovietskeho zväzu nie je slobodné Československo, ale „diktatúra proletariátu“. Napriek tomuto varovaniu pokračoval v spolupráci, keďže Sovietsky zväz bol v tom čase strategickým spojencom. Proti jeho pôsobeniu sa však postavila Komunistická strana Československa v Moskve. V roku 1942 Píka, spolu s ďalšími, pomáhal pri získavaní československých vojakov zo sovietskych zajateckých táborov a podieľal sa na formovaní vojenskej jednotky v Buzuluku. Spoločne s generálom Ludvíkom Svobodom čelil tlaku Klementa Gottwalda na spolitizovanie jednotky.
Slovenské národné povstanie a povojnové perzekúcie
Dňa 29. augusta 1944, keď nacistické jednotky začali obsadzovať Slovensko a vypuklo Slovenské národné povstanie, sa Píka angažoval v ďalšom priebehu vojny. Pri postupe Sovietov na česko-slovenské územie žiadal, aby bol za veliteľa oslobodzovacích jednotiek menovaný Ludvík Svoboda. Túto, pre Sovietov nesplniteľnú, žiadosť však odmietli. Protestoval tiež proti postupu Červenej armády na Zakarpatskej Ukrajine, tieto protesty však boli úplne ignorované.
Po februárovom prevrate v roku 1948, kedy sa k moci dostali komunisti, sa jeho situácia dramaticky zmenila. Bol obvinený zo „zrady“ a v vykonštruovanom politickom procese bol odsúdený na smrť obesením. Dňa 21. júna 1949 bol popravený na dvore plzeňskej väznice Bory. Jeho politická vražda odštartovala vlnu politických procesov s ďalšími predstaviteľmi odboja a nastalo obdobie ich odsunu na okraj spoločnosti. Obvinený z protištátnej činnosti bol dokonca aj Píkov syn Milan, ktorý bol počas vojny letcom RAF.
Messner Reinhold - extrémny horolezec, dobrodruh - dokumentárny film
Rehabilitácia a odkaz generála Píku
V roku 1968 bol za účasti prezidenta Ludvíka Svobodu obnovený proces s Heliodorom Píkom. Vojenský súd v Prahe skonštatoval jeho nevinu a plne ho rehabilitoval. Napriek tomu sa celá pravda o jeho osude verejnosť dozvedela až v 90. rokoch. Česká televízia o ňom odvysielala dokument s názvom „Prečo vás zabili, generále?“ a vyšlo o ňom aj viacero kníh.
V roku 1991 mu prezident Václav Havel udelil in memoriam Rad Milana Rastislava Štefánika za mimoriadne zásluhy v boji za oslobodenie vlasti v období druhej svetovej vojny. V roku 2004 mu bol udelený Rad Bieleho dvojkríža I. triedy in memoriam. V Plzni a v jeho rodnej obci Štítina mu boli odhalené pamätníky.
Príbeh generála Heliodora Píku je mementom doby, kedy vernosť vlasti a odvážne postoje mohli viesť k tragickému koncu. Jeho život a smrť však zostávajú silným symbolom odvahy a boja za slobodu, pripomínajúc nám, aká krehká je spravodlivosť a aká dôležitá je ochrana pravdy.
Syn Heliodora Píku, Milan, spomína na posledné chvíle svojho otca: „Vypočúvanie skončilo a priviezli ma taktiež k štátnemu súdu na Pankráci. Hneď druhý deň, pretože správy sa vo väzení šíria veľmi rýchlo, mi nejaký z bacharov povedal: ‚Máte tuná otca.‘ ‚Kde?‘ ‚No v rovnakej budove, ale na prvom poschodí, na prízemí.‘ To bol blok A, ja som bol blok A 77 a on bol blok A 134. Tak sme boli, samozrejme, v jednej budove, pár metrov od seba vzdialení, v skutočnosti však strašne ďaleko. Situácia sa vyvinula tak, že nakoniec i keď na to spomínam spätne, bol som strašne rád, že som sa tam dostal, do toho kriminálu. A prečo? Pretože i keď som sa s otcom osobne nemohol stretnúť a s ním hovoriť, som ho každý deň videl. Ako? Každý deň boli povolené vychádzky na dvore. Na dvore Pankráckej väznice, kde na ten dvor viedli okná. Samozrejme, z tých ciel. A práve na prízemí tá prvá cela hneď vedľa schodišťa, ktorým sme vchádzali na ten dvor, bola otca generála. No a ten taktiež, tak ako ja, sa dozvedel, že má tu syna, tak sa na mňa mohol pozerať oknom. I keď musel na niečo vystúpiť, pretože okno bolo vyššie.“
Milan Píka tiež spomína na posledný list svojho otca: „Milovaní a najdrahší, pred hroznými tragickými okamihmi stojím pokojný, vyrovnaný, s čistým svedomím a vedomím, že napriek mnohým chybám, plnil som si povinnosti čo najsvedomitejšie a najpoctivejšie. Som presvedčený, že nejde o justičný omyl, veď všetko je také priehľadné, že ide o politickú vraždu. A predsa rád prinesiem túto násilnú obeť, ak bude slúžiť na upokojenie v národe a na jeho zjednotenie. Niet vo mne zloby, nenávisti ani pomstychtivosti, mrazí ma však horká ľútosť nad tým, že zmizla spravodlivosť, pravda a šíri sa nenávisť a pomsta. Zmizol zmysel pre znášanlivosť, pre slobodu myslenia a prejavu. Ako ľahko sa pravda úplne prekrútila v pravý opak a niet možnosti dať jediné svedectvo a doklad na jej obranu. Je mi ľúto, že strach ovládol väčšinu ľudí, a že sa neodvažujú povedať pravdu, alebo aspoň nepovedať zjavnú lož. Buď z donútenia, alebo z konjunkturalizmu. Kam zmizla poctivosť a odvaha? Kam zmizlo naše krédo zdedené po majstrovi Jánovi Husovi a T.G. Masarykovi, ktoré sme tak hrdo sebe a svetu pripomínali? Pravda? Je to súmrak národného svedomia alebo už temno slobody ľudských práv.“
Tieto slová svedčia o hĺbke jeho charakteru a neochvejnom presvedčení o svojej nevine až do posledného dychu. Generál Heliodor Píka zostáva v pamäti ako symbol hrdinstva, obete a triumfu pravdy nad krivdou, hoci táto pravda bola odhalená až po desaťročiach.