Spišská Nová Ves, mesto s bohatou a mnohostrannou históriou, sa nachádza vo východnej časti Slovenska, v regióne Spiš, v srdci Košického kraja. Leží na rieke Hornád, v južnej časti Hornádskej kotliny, na východnom okraji Slovenského raja, na styku Volovských a Levočských vrchov. Mesto je často označované ako vstupná brána do Národného parku Slovenský raj, čo mu dodáva jedinečný charakter a turistický potenciál. Počtom obyvateľov patrí medzi významné mestá na Slovensku, je druhým najväčším mestom Spiša, tretím najväčším mestom Košického kraja a šestnástym najväčším mestom na Slovensku.
Počiatky osídlenia a formovanie mesta
Územie Spišskej Novej Vsi bolo osídlené už v dávnych časoch. Archeologické nálezy svedčia o prítomnosti slovanského obyvateľstva už v období Veľkomoravskej ríše, konkrétne už v 8. storočí. Po páde Veľkej Moravy sa život na tejto lokalite neprerušoval a obyvatelia sa presídlili na územia medzi dnešnou Mlynskou ulicou a Redutou. Archeológovia predpokladajú, že sa jednalo o historicky známy slovanský Iglov. Osídlenie na tomto území bolo prerušené v polovici 13. storočia, pravdepodobne v dôsledku tatárskeho vpádu. Po tomto období sa sem pôvodní obyvatelia opäť vrátili a obnovili svoje zničené obydlia.
V druhej polovici 13. storočia sa k pôvodnému slovanskému osídleniu začali usadzovať saskí kolonisti, ktorí si založili vlastnú obec. Táto nemecká obec, nazývaná Nova Villa, sa postupne rozrastala a v konečnom dôsledku splynula so staršou slovenskou osadou Iglov. Prvá písomná zmienka o tejto novozaloženej nemeckej obci pochádza z listiny ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. novembra 1268, v ktorej sa spomína "plebanus de Villa Nova". Názov mesta, Spišská Nová Ves, je teda odvodený z dvoch pôvodných osád - slovenskej Iglov a nemeckej Villa Nova (neskôr Neudorf). Pôvod názvu Iglov je spájaný so slovanským slovom "igla" alebo "ihla", pravdepodobne odkazujúc na geografickú polohu osady v tvare ihly na sútoku riek Hornád a Brusník. Názov Villa Nova (Nová Ves) zase odráža príchod nemeckých kolonistov.
Rozvoj mesta v stredoveku a ranom novoveku
V 13. storočí, v tesnej blízkosti pôvodných osád, založili nemeckí kolonisti novú obec, Novej Vsi. V druhej polovici 13. storočia došlo k splynutiu oboch obcí. Slovenská časť obyvateľstva mohla využívať výhody účasti v Spoločenstve spišských Sasov, ktoré bolo zaručené privilégiom kráľa Štefana V. z roku 1271. Toto spoločenstvo poskytovalo obyvateľom značné výhody, vrátane práva na ťažbu nerastných surovín, klčovanie lesov a oslobodenie od platieb či dávok.
V 14. storočí sa Spišská Nová Ves vyvinula v významnejšie mestečko s udeleným trhovým právom. Hospodársky rozvoj mesta bol predurčený obrovským chotárom s bohatstvom lesov, rúd a s nedostatkom ornej pôdy. V chotári mesta vzniklo už v 14. storočí množstvo baní na meď, železo a striebro, ako aj hút a hámrov. Významnými banskými lokalitami boli Grälta, Knôla a Hnilec. Mesto sa však často dostávalo do majetkových sporov s okolitými zemepánmi a mestami ako Marássyovci, Smižany, Iliašovce a najmä Levoča, s ktorou viedlo politický súboj.
Významným remeslom, ktoré preslávilo Spišskú Novú Ves v 14. a 15. storočí, bolo zvonolejárstvo. Dielňa Majstra Konráda a jeho nástupcov z rodín Vayglovcov a Wagnerovcov vyrábala zvony a bronzové krstiteľnice nielen pre Spiš a celé Uhorsko, ale aj pre Malopoľsko a dokonca české Vyšehrad. Najstarším doloženým cechom v meste bol kováčsky cech, založený v roku 1439. Okrem kováčov boli v meste významní aj farbiari, kolári, kordovanníci, kotlári, kožušníci, remenári, tkáči a súkenníci.
V roku 1412 sa Spišská Nová Ves, spolu s ďalšími spišskými mestami, dostala do poľského zálohu kráľa Žigmunda Luxemburského, čo trvalo až do roku 1772. Po opätovnom začlenení do Uhorska v roku 1772 sa Spišská Nová Ves stala sídlom Provincie XVI spišských miest a od roku 1876 mala postavenie banského mesta. Od roku 1872 bola sídlom okresu.
Priemyselný rozvoj a modernizácia
Hospodársky vývoj mesta bol silne ovplyvnený jeho geografickou polohou a prírodnými zdrojmi. V 18. storočí a prvej polovici 19. storočia kvitlo baníctvo a hutníctvo, pričom sa ťažili predovšetkým siderit, limonit, medené rudy (chalkopyrit, tetraedrit) a strieborné rudy. V roku 1759 v meste prebehli nepokoje baníkov. Postupne však baníctvo začalo nahrádzať konkurencia zo susedných oblastí, ako sú Rudňany a Gelnica.
Najstarším priemyselným podnikom v meste bola mestská papiereň, ktorá fungovala od roku 1676 do konca 19. storočia. Významný bol aj závod na výrobu kameniny, v prevádzke v rokoch 1812-1869. V roku 1827 vznikla manufaktúra na spracovanie antimónu a modrej skalice, neskôr aj olejkáreň a mechanická tkáčovňa. V roku 1860 bola založená spoločnosť Spišskonovoveský valcový mlyn.
Rozvoj priemyslu výrazne urýchlilo vybudovanie železničnej trate Košice-Bohumín v roku 1871. Vďaka tejto trati sa Spišská Nová Ves stala dôležitým železničným uzlom s vlastnými železničnými dielňami (založenými v roku 1908). S rozvojom železnice sa v meste objavili aj ďalšie priemyselné podniky, ako napríklad továreň na drevené krabice, závody na ťažbu a výrobu sadry, parná farbiareň (1869), továreň na poľnohospodárske stroje, škrobáreň (1878), hámre na motyky, tkáčovňa (1883) a poľnohospodársky liehovar (1884). V roku 1894 tu bola postavená elektráreň, ktorá zabezpečila verejné osvetlenie ako jedno z prvých miest v Uhorsku. Neskôr pribudla tehelňa, konzerváreň (1907) a v roku 1917 veľká parná píla.
V rokoch predmníchovskej Československej republiky a klérofašistického Slovenského štátu sa ekonomicko-sociálny charakter mesta zásadne nezmenil. Zostalo hospodárskym, obchodným a peňažným centrom regiónu, aj keď mnohé menšie priemyselné podniky zápasili s ťažkosťami. V tomto období sa Spišská Nová Ves stala jedným z centier revolučného hnutia na Spiši. V roku 1919 štrajkovali železničiari, v roku 1920 sa konala župná konferencia sociálnej demokracie, ktorá sa prihlásila k marxistickej ľavici, a do generálneho decembrového štrajku v roku 1920 sa zapojili robotníci viacerých miestnych podnikov aj poľnohospodárski robotníci.
Baníctvo na hornom Spiši
Spišská Nová Ves počas vojnových rokov a po oslobodení
Počas druhej svetovej vojny zasiahlo Spišskú Novú Ves bombardovanie maďarským letectvom 24. marca 1939, pri ktorom zahynulo 13 ľudí. Mesto sa stalo jedným z centier odporu na Spiši. V roku 1944 do mesta vnikli partizáni, ktorí vyzbrojili obyvateľstvo z miestnych zásob. V blízkosti mesta sa odohrali tuhé boje s nemeckými fašistickými vojskami. Mesto bolo oslobodené 27. januára 1945 vojskami 4. ukrajinského frontu a 1. československého armádneho zboru v ZSSR.
Po vojne nastal prudký vzrast priemyslu. V roku 1949 sa Spišská Nová Ves stala sídlom podnikového riaditeľstva Železorudných baní a Východoslovenského geologického prieskumu. V roku 1950 bol otvorený prvý nábytkársky podnik na východnom Slovensku, Nový domov, a do prevádzky bol daný moderný mlyn. Mnohé staršie závody a prevádzky boli zrekonštruované a modernizované, vrátane Slovenských škrobární a Lokomotívneho depa. V roku 1969 bol otvorený závod textilného priemyslu Tatrasvit. Vybudovali sa nové sídliská, sociálne, kultúrne a športové zariadenia a rozvíjali sa služby. Pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej správy o meste bol v roku 1968 udelený Rad práce.
Architektúra a pamiatky
Spišská Nová Ves sa pýši bohatým architektonickým dedičstvom, ktoré odráža jej dlhú históriu. Dominantou námestia je farský Kostol Nanebovzatia Panny Márie, trojloďová gotická stavba z prelomu 13. a 14. storočia, ktorá prešla viacerými úpravami a prestavbami. Jeho súčasná krížová klenba pochádza z roku 1445 a veža bola postavená v rokoch 1501-1523. V interiéri sa nachádzajú neskorogotické nástenné maľby a gotická bronzová krstiteľnica. Mimoriadne cenné je aj gotické súsošie Kalvária od Majstra Pavla z Levoče. Veža kostola, s výškou 87 metrov, je najvyššou kostolnou vežou na Slovensku.
Ďalšou významnou sakrálnou stavbou je rímskokatolícky Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie, dvojloďová baroková stavba z roku 1724, pôvodne kaplnka mestského špitála. V rokoch 1869-1873 bol doplnený o neogotickú kaplnku, čím vzniklo súčasné dvojlodie.
Evanjelický kostol, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba z rokov 1790-1796, je zaujímavý tým, že nemá vežu a patrí k tzv. tolerančným kostolom. V interiéri sa nachádza priebežná protestantská empora s organom a vzácna historická knižnica.
Medzi významné svetské stavby patrí Provinčný dom, pôvodne gotická radnica zo začiatku 15. storočia. V rokoch 1777-1876 slúžil ako sídlo Provincie XIII (neskôr XVI) spišských miest. V roku 1443 v ňom bola uzavretá mierová zmluva medzi kráľom Vladislavom Jagelovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa. Od roku 1954 je sídlom Múzea Spiša. Jeho rokoková fasáda je dielom staviteľa Františka Bartla.
Nová radnica, trojpodlažná klasicistická stavba z rokov 1777-1779, nahradila starú stredovekú radnicu. V druhej polovici 19. storočia získala jej fasáda neoklasicistický charakter. V interiéri sa nachádza reprezentatívna obradná sieň.
Mesto má aj ďalšie pamiatky, ako napríklad Mariánsky stĺp, sochu kpt. Jána Nálepku, Galériu umelcov Spiša a Redutu. Historické námestie si zachovalo svoj pôvodný charakter s mnohými meštianskymi domami s historickým pôvodom.
Okresný stavebný podnik a jeho odkaz
Súčasťou histórie mesta je aj Okresný stavebný podnik (OSP) Spišská Nová Ves, ktorý fungoval ešte za čias Československa. Hoci je známy predovšetkým z pesničky, ktorá sa stala hitom, jeho činnosť zanechala stopy v podobe budov a infraštruktúry. Zaujímavosťou je budova na ulici Ing. Kožucha, kde od roku 1964 sídlil OSP. Na tejto budove sa nachádza v omietke vysekaný obrazec žeriavu, ktorý slúžil ako symbol vtedajšieho stavebného rozmachu. Túto výzdobu si objednal vtedajší riaditeľ OSP, pán Viktor Kubík.
Spišská Nová Ves dnes
Spišská Nová Ves je dnes moderným mestom, ktoré si váži svoju bohatú minulosť. Je centrom regiónu Spiš, dôležitým hospodárskym, kultúrnym a administratívnym centrom. Svojou polohou pri Slovenským raji láka turistov a ponúka široké možnosti na trávenie voľného času. Mesto si zachovalo svoju jedinečnú atmosféru, ktorá je výsledkom stáročí spolunažívania rôznych národností a kultúr, a ktoré sa odrazilo v jeho architektúre, tradíciách a v neposlednom rade aj v jeho obyvateľoch.