Na nedávnom konzervatívnom summite v Bratislave krátko pred voľbami prítomní politici diskutovali aj o svojich názoroch na potratovú legislatívu. Igor Matovič zopakoval rozšírený názor, že prísnejší zákon by prakticky nič nevyriešil, len by posilnil zahraničnú potratovú turistiku. Pochod za život v Košiciach bol vnímaný ako symbol opačného prístupu. Doslova živým protikladom tomuto tvrdeniu sú štatistiky z amerického Texasu po prijatí zákona o tlkote srdca. Zverejnené čísla hovorili už dávnejšie pozitívnou rečou v prospech detí, ktorým bolo dovolené prísť na svet. A tento trend naďalej pokračuje.
Texas: Štatistiky ako dôkaz
Niekoľko dní po summite sa v médiách objavila ďalšia štatistika tamojšieho ministerstva zdravotníctva, podľa ktorej sa počas prvých piatich mesiacov tohto roka vykonalo v Texase iba 22 potratov. Všetky vraj boli medicínsky indikované a údajne išlo o prípady, keď bol ohrozený život matky. Pre úplnosť obrazu treba samozrejme uviesť, že ministerstvo zdravotníctva zhromažďuje iba údaje zo zariadení, ktoré sú povinné tieto údaje nahlasovať; nedokáže zachytiť počet chemických potratov. Vzhľadom na takmer sedem miliónov žien vo veku 15 až 49 rokov žijúcich v Texase je neuveriteľné, že iba v toľkých prípadoch by bol život matky v ohrození. Propotratový Guttmacherov inštitút zasa poukazuje na nezahrnuté chemické potraty, ktoré podľa jeho štatistík tvorili viac ako polovicu všetkých potratov v USA ešte pred zrušením známeho rozsudku Roe verzus Wade. Nedávna štúdia univerzity Johna Hopkinsa publikovanej v JAMA (Journal of the American Medical Association) zasa hovorí o desiatich tisícoch detí, ktoré prišli na svet aj vďaka legislatívnej situácii.
S touto legislatívou účinne kooperuje aj program pomoci tehotným ženám a mladým rodinám Alternatíva k potratom, ktorý sa zameriava na materiálnu i psychologickú pomoc. Do tejto oblasti pomoci spadajú aj prozaickejšie formy. Niekedy na to stačí obyčajné slovo, ktoré človeku v krízovej situácii môže otvoriť nové obzory.
Sila jedného slova v krízovej situácii
Taký bol aj medializovaný prípad Alicie z Chicaga, ktorá cestovala autom na dohodnutý termín potratu. Počas cesty si v rádiu naladila vysielanie katolíckeho publicistu Patrika Madrida, otca jedenástich detí, ktorému zavolala do vysielania a zverila sa so svojou situáciou. „Nechcem, aby moje dve deti a manžel mali kvôli tretiemu dieťaťu ťažší život,“ povedala.
Nasledovala verejná výmena myšlienok: „Ďalšie dieťa do rodiny neznamená, že sa „koláč“ musí deliť. Ďalšie dieťa znamená, že sa láska znásobí,“ hovoril zo skúsenosti mnohonásobný otec. Okrem uistení o modlitbách poslucháčov ju moderátor povzbudzoval, aby si predstavila svoje dieťa o niekoľko rokov a tejto predstave potom položila jednoduchú otázku: „Aké by to bolo bez teba?“ Rozhovor ukončila Alicia slovami: „Celkom si zmenil moje nazeranie. Tento príbeh ma posilnil v presvedčení, že niekedy stačí pár slov, ktoré môžu zmeniť zmýšľanie človeka a darovať mu nový pohľad na svet. Tento pohľad potom môže darovať život a svet niekomu inému.“
Zatkli miliardáře před očima jeho dvojčat… To, co potom udělala služka, šokovalo úplně všechny!
Problémom však je, že si tieto slová nevieme povedať sami. Potrebujeme ich počuť od iného. Filozof Martin Buber to vyjadril známou hlbokou myšlienkou: „Človek je bytosť odkázaná na to, aby jej niekto iný čas od času povedal: Je dobré, že si!“ Práve na tieto slová uistenia čaká človek v kríze, ale aj počaté dieťa.
Jazyková pestrosť a slovné hračky
Všimli ste si, koľko hovorových výrazov bežne používame a tak znevažujeme našu krásnu ľúbozvučnú slovenčinu? No niekedy sa nám jednoducho dostanú na jazyk a najlepšie vystihnú to, čo prežívame. Keď som prišla z Oravy do Nitry, naďabila som na jazykovú bariéru. Za nič na svete som nevedela pochopiť, že sa stretneme „núter“. To kam mám ísť? Trvalo mi pár chvíľ, kým som prišla na to, že ostatní spolužiaci ma čakajú vnútri budovy. Keď som sa vydala, pýtala som si od muža trielko, pretože som sa chystala upiecť jablkový koláč. Mykol plecom, že nemáme. Mali sme. My sme tak zvykli volať kuchynské strúhadlo. Keď sa to tak vezme, ono by sa trielko asi dosť ťažko prekladalo do angličtiny, však?
Tento pojem má širokospektrálny záber. Dá sa ním vyjadriť všetko. Najmä to, čo si myslíme, že si druhá strana domyslí. Niekedy nám jeho používanie žiaľ dosť okliešťuje slovnú zásobu.
- napr. napr. - Často používaný skrátený výraz, ktorý však môže viesť k nejasnostiam a opakovanému čítaniu.
- Kí ďas to poruchal? - Expresívne zvolanie vyjadrujúce frustráciu z pokazeného predmetu.
- Napchať, vopchať, strčiť. - Tieto slovesá opisujú proces násilného vkladania niečoho na miesto, kde to nepatrí, alebo vynúteného umiestnenia. A to vtedy, keď niečo nepasuje tam, kde má, no my sa to celou silou snažíme tam vtesnať. Toto slovíčko však môže nadobúdať aj iné významy: opiť sa pod obraz boží, zbiť niekoho.
- nap. Úplne všetko. - Všeobecný a nešpecifický výraz, ktorý môže znamenať čokoľvek od bežného oblečenia až po celkový stav.
- Osoba, ktorú až tak nezaujímajú módne novinky. - Popisuje niekoho s nekonvenčným prístupom k obliekaniu, ktorý uprednostňuje praktickosť pred módnymi trendmi. Má svojský štýl, oblieka sa spôsobom, „čo dom dal,“ pričom si vôbec nepotrpí na estetickú stránku svojej róby. Možno používať v mužskom aj v ženskom rode.
- Bodaj by ťa porantalo. - Silné prekliatie, ktoré vyjadruje silnú nechuť a želanie nešťastia adresátovi. Za týmto slovom nemôžeme hľadať nič priaznivé. „Bodaj by ťa porantalo,“ znamená, že adresátovi nič dobré neprajete. Stále.
- Vrecko na nohaviciach. - Praktická súčasť odevu, ktorá slúži na odkladanie drobností.
- Posledný pohárik alkoholu, ktorý sa dáva na rozlúčku. - Zvyk, ktorý môže mať rôzne spoločenské konotácie.
- Snoriť. - Znamená to „no pekne,“ ale väčšinu to môže mať ironický podtext. Význam slova prézle by ste cudzincovi vysvetľovali asi dosť ťažko. Najmä, keď ani len netuší, čo to je strúhanka. A čo vy?
Tieto výrazy, hoci môžu byť pre cudzinca nepochopiteľné, majú svoje miesto v slovenskom jazyku a kultúre. Ich pochopenie nám pomáha lepšie porozumieť mysleniu a spôsobu vyjadrovania našich predkov.
Pozri aj: Koncert Linkin Park či nevydarená dovolenka v Taliansku. Dôležitým posilňovačom imunity je poriadok v hlave.
Historická identita: Hľadanie koreňov v slovenskej minulosti
V našej odbornej i populárnej literatúre sa akosi nevieme zhodnúť na pomenovaní nášho etnika v jednotlivých historických obdobiach a stále akosi tápame, keď máme pomenovať našich predkov pred 13. storočím. Jedni používajú termín Slovák už na pomenovanie obyvateľov Samovej ríše a vysluhujú si tým označenie za nacionalistických, resp. romantických historikov. Iní by najradšej termínom Slovania nazývali obyvateľov severnej časti Uhorska div nie až do 15. storočia a tvária sa, akoby len hodnoverné objavenie slova Slovák v písomných prameňoch znamenalo, že Slováci skutočne začali existovať. Myslím si, že takáto nejednotnosť by mala skončiť, že by bolo treba používať jednotnú terminológiu, ktorá by nebola výsledkom romantického alebo kozmopolitného fantazírovania, ale bola by založená buď na faktoch alebo hodnoverných hypotézach.
Aj keď nie som vyslovene špecialista na rané dejiny Slovenska a na historickú slavistiku, tieto témy ma vždy výsostne zaujímali a už ako žiak základnej školy a gymnázia som vyslovene hltal práce B. Varsíka, P. Ratkoša, Ľ. Nováka, neskôr aj E. Paulínyho, Š. Ondruša, V. Sedláka a mnohých ďalších historikov - medievalistov staršej i mladšej generácie. Môj pohľad teda nemôže byť úplne pohľadom zvnútra, pohľadom naslovovzatého exaktného bádateľa, ale je pohľad z boku, ktorý tiež môže byť niekedy užitočný. Bezprostredným podnetom na napísanie tejto úvahy boli dve knihy, ktoré sa mi dostali do rúk za rôznych okolností. Jednu som kúpil v Prahe v známom výpredaji na Václavskom námestí za 30 Kč a smelo môžem o nej povedať, že vzhľadom na vzťah hodnoty a ceny to bol jeden z mojich najlepších nákupov. Druhá sa objavila na trhu tesne pred milenárnymi Vianocami a odvtedy sa jej neviem zbaviť, lebo sa mi sústavne tlačí do rúk a sladkým hlasom mi hovorí: Čítaj ma, čítaj ma!
V prvom prípade ide o knihu B. Chropovského The Slavs, ktorá mala tú smolu, že vyšla tesne pred politickými zmenami roku 1989 a nová moc ju už asi nechcela ponúknuť svetu ako profilujúcu česko-slovenskú vedeckú prácu o raných dejinách Slovanov, a tak sa dostala do výpredaja. V druhom prípade bola silným impulzom zaujímavá knižka profesora Š. Ondruša Odtajnené trezory slov, v ktorej publikoval viacero svojich popularizujúcich článkov zo Slovenských pohľadov.
V nesporne kvalitnej publikácii B. Chropovského ma hneď pri zbežnom listovaní zarazila jedna veta na str. 78. „Within a relatively short time“ - píše autor - „he (Svätopluk) established a big empire, ruling over the Czechs, Serbs, Slavic tribes in the Danube region and later those along the Tisza.“ Priznám sa, nebola to maďarská transkripcia mena rieky Tisa, čo ma na nej zarazilo. Údajne to Angličania tak píšu. Zarazilo ma predovšetkým to, že autor používa jasné, moderné etnonymá pre dve spoločenstvá - Česi a Srbi (lužickí) a nejasný termín slovanské kmene v Podunajsku na označenie Slovanov, žijúcich na historickom Slovensku. Pritom v danom období sa Slovania na území Čiech nachádzali ešte v štádiu pred integračnom, kde kmeň Čechov bol iba jedným z mnohých kmeňov obývajúcich územie Českej kotliny. Ani lužickí Srbi ešte neprekonali kmeňové štádium svojho vývinu. Avšak uvádzané „slovanské kmene“ v Podunajsku už najmenej 90 rokov boli integrované do štátnych útvarov (Moravské a Nitrianske kniežatstvo, neskôr Veľká Morava) a kmeňovú štruktúru dávno zavrhli. Je jednoducho nemysliteľné, aby vyspelé spoločenstvo organizované do štátu, nedokázalo seba identifikovať, aby nemalo svoje vlastné etnonymum, ktoré by pokladalo výlučne len za svoje pomenovanie. B. Chropovský si evidentne nevedel rady s tým, ako pomenovať slovanské etnikum na historickom Slovensku a volil podľa môjho názoru nenáležité termíny vo všetkých troch prípadoch (Česi, Srbi, slovanské kmene).
Rovnako vo veľmi zaujímavej knižke Š. Ondruša som narazil na jednu nezrovnalosť, ktorá súvisí so slovom Slovák. Na str. 88 sa zaoberá transkripciou staroslovanského jať do slovenčiny a tvrdí: „Iba my Slováci máme fonému ä, preto treba praslovanské jať písať a vyslovovať ako ä, nie ako ě, resp. je“. Tomuto tvrdeniu, s ktorým vnútorne plne súhlasím, však nezostáva verný. V ďalšej kapitole pri označení jazyka a etnika, ktoré sa usadilo v oblasti Podunajska v období medzi 5. a 10. storočím, už na str. 113 píše, že ho treba nazývať Slovien, resp. sloviensky a slovienčina. Pritom termíny Slovien, sloviensky, slovienčina sú len nedávnou „barličkovou“ reakciou na český novotvar staroslověnský z konca 19. storočia, ktorým sa česká slavistika chcela zbaviť dovtedy používaného termínu staroslovenský, lebo sa jej zdalo nenáležité označovať takýmto termínom jazyk a etnikum Veľkej Moravy. V jej nazeraní to vyvolávalo príliš veľké asociácie na existujúcich Slovákov a tí predsa v ich koncepcii dejín už zaváňajúcej veľkočešstvom nemohli mať históriu staršiu, ako mali Česi. Zavedenie tohto termínu do slavistiky malo od začiatku nacionalistický osteň, konkrétne osteň protislovenský.
Jazykové obdobia a etnonymá
Slavisti rozdelili dejiny vývinu slovanských jazykov do troch veľkých dejinných úsekov. Do obdobia praslovanského, kedy sa niekedy v treťom alebo druhom tisícročí pred Kristom vyčlenil z praindoeurópčiny praslovanský jazyk, ktorý sa potom v piatom storočí po Kristovi rozčlenil na jednotlivé nárečové oblasti. Začalo druhé obdobia, ktoré by sa podľa môjho názoru v logickej nadväznosti na termín „praslovanský“ malo nazývať nie staroslovienskym, ale staroslovanským. Bolo by to aj v plnej zhode s medzinárodnou terminológiou, ktorá sa používa v iných jazykoch (altslawisch v nemčine, Old Slavonic v angličtine i staroslavjanskij v ruštine). V tomto období sa ešte v rámci jednotného slovanského jazyka začali formovať osobitné nárečia, z ktorých sa v desiatom storočí definitívne sformovali samostatné slovanské jazyky tak, ako ich poznáme dnes. Začína obdobia, trvajúce dodnes, ktoré by sme analogicky mohli nazvať novoslovanským. V 10. storočí sa teda sformovali samostatné slovanské jazyky, to znamená, že v tomto období museli byť sformované aj spoločenstvá, ktoré týmito jazykmi ako osobitými, samostatnými entitami komunikovali.
Od 10. storočia sa formovali samostatné národy a s nimi aj ich národné jazyky. Na Slovensku však nezodpovedanou otázkou zostáva, ako pomenovať bezprostredných predkov Slovákov, ktorí boli etnickými nositeľmi veľkomoravskej štátnosti. V spleti rôznych teórií o sebe, ktoré sme od druhej polovice minulého storočia hádam ako jediný národ na svete v takom rozsahu prevzali - ako sa ľudovo povie aj s chlpmi - od svojich susedov, akosi nevieme nájsť jednotný slovník. Jedni používajú termín Slováci bez prívlastku, iní zasa termín Sloveni, ďalší Slovieni a ešte ďalší sa uspokoja s termínom Slovania. Veď hej, tí poslední tým nikomu neuškodia a ani sa nepomýlia. Naši predkovia boli určite Slovania. Ale ako by to skutočne malo byť? Rozhodne si myslím, že by sa na toto obdobie našich dejín už nemalo používať všeobecne slovo Slovan. Rovnako odmietam etymologicky absolútne neopodstatnené slovo Slovien.
Ak prijmeme teórie slovenských jazykovedcov, že slovenčina ako samostatný slovanský jazyk má praslovanské korene, musíme zároveň prijať aj tvrdenie, že od praslovanského do novoslovanského obdobia musela mať aj svojho nositeľa. Žiaden jazyk sa predsa nemôže vyvíjať vo vzduchoprázdne, môže existovať a existuje len vtedy, ak sa používa na komunikáciu. Tento nositeľ musel žiť na konkrétnom území a už v období, keď sa jeho reč začala nárečovo odlišovať od ostatných Slovanov, musel týchto chápať ako „iných“. Minimálne v takom rozmere, ako dnes Záhoráci chápu ako iných napr. Spišiakov. Profesor J. Stanislav sa na svoju dobu vo fenomenálnej knihe Slovenský juh pokúsil vymedziť rajón, v ktorom sa slovenčina ako jazyk sformovala. Je to v podstate oblasť zahrňujúca niekdajšie jadro Veľkej Moravy s časťou Dolného Rakúska od Enže smerom po Dunaji až po Viedenský les, odtiaľ viedla južná hranica tohto územia smerom do Panónie k Neziderskému jazeru, k pohoriu Mecseg v Maďarsku, a ďalej smerom na východ k Dunaju a potom až do Rumunského Bihárska. V súvekých neslovanských prameňoch sa toto obyvateľstvo nazývalo Slavi, Sclavi, Sclavíni, obyčajne s prívlastkom „moravskí“. V dobových slovanských prameňoch sa označujú Sloväni, kde fonéma ä označuje staroslovanské jať.
Historickú neoprávnenosť používania termínu Slovien vidím v tom, že v šírom slovanskom svete od Vladivostoku po Odru a od Baltiku po Stredozemné more hláska jať v slove Slovän, zanikla len troma, možno štyrmi spôsobmi. U západných Slovanov zväčša na a (á) - Slovák, Slovan, Slovácko, slovácky, Slowacja, u južných zväčša na e - Slovenac, Slovenia, slovenski, jugoslovenski = juhoslovanský a u východných na ja - slavjanin, slavjanskij atď. Iba v slovenčine zanikla podľa jednotlivých nárečí všetkými troma spôsobmi. V západoslovenských nárečiach prevažne na a (á) - Slovák, Slovan, slovácky (nárečia na východnej Morave patria do nárečovej subštruktúry slovenčiny, nie češtiny napriek tomu, že ich nositelia majú české národné povedomie), v stredoslovenskej oblasti prevažne na e - Slovenka, Slovensko, slovenský a vo východoslovenskej čiastočne aj ako ja - Slovjak. Možnože názov obce Slovany v Turci, ktorá sa do roku 1946 nazývala Sloväny, zakonzervoval aj štvrtý spôsob zániku hlásky jať v slovenčine. Ale toto je už vyslovene jazykovedný problém. Nevhodnosť jeho používania je ešte vypuklejšia pri preklade do cudzieho jazyka, kde nemá slovo Slovien pre cudzinca žiadnu konotáciu ani na slovo Slovan, ani na slovo Slovák. Nutne uňho vznikajú otázky, aký je vzťah Sloviena k Slovanovi a Slovákovi? Prečo pre príslušníka toho istého etnika v rôznom čase používať rôzne označenia? A hneď je pochybnosť, či ho nechceme zavádzať.
Rovnako používanie slova Sloven vytvára obdobné problémy, najmä však v adjektívnych formách vzniká otázka, načo ho vôbec zavádzať, keď slovenský od Slovák je totožné so slovenský od Sloven. Za takejto situácie (s používaním termínov Sloven, Slovien) sa potom nemôžeme čudovať, že maďarský historik Gy. Gyorffy nechce vidieť na Slovensku ani v 13. storočí Slovákov a hľadá nejakých bližšie nešpecifikovaných Szlovének (Š. Onduš). Pri zodpovedaní otázky, ako teda nazvať vyspelé etnikum, ktoré vytvorilo veľkomoravskú štátnosť a bolo bezprostredným predkom moderných Slovákov (aj moravských), je treba vyriešiť ešte jeden problém. Problém, s ktorým si dodnes nikto uspokojivo nevedel rady - je to časté zamieňanie slova Slovák so slovom Slovan a naopak až do konca 18. storočia a to až do takej miery, že niekedy je vôbec ťažko zistiť, kedy autor myslel Slovan všeobecne a kedy Slovák konkrétne. Myslím si, že tí, ktorí uvažujú smerom, že Slovania žijúci na strednom Dunaji boli nejakí všeobecní Slovania, ktorí sa nevedeli alebo nepotrebovali vymedziť vo vzťahu k ostatným Slovanom, neuvažujú správne. Je nemysliteľné, aby sa niektoré v čase a priestore sformované etnikum, dokonca etnikum sformované do štátu, nevedelo, alebo nepotrebovalo vymedziť vo vzťahu k ostatným príbuzným i menej príbuzným etnikám, ktoré žili v susedstve a takto vymedzené boli. Je nesporné, že v čase, keď sa Slovania dostali do styku s antickým svetom a tento si ich začal intenzívne všímať, žili už vo veľmi veľkom počte na rozsiahlom území strednej a východnej Európy. Je prakticky nemysliteľné, aby etnikum na tak rozsiahlom území bolo súčasťou jedného kmeňa. Musí sa nutne predpokladať, že bolo organizované do mnohých kmeňov, ktoré mali svoje vlastné kmeňové územie i vlastné mená už v praslovanskom období. V spomínanej knižke profesor Š. Ondruš podáva veľmi hodnoverné etymologické vysvetlenia jednotlivých názvov slovanských kmeňov a národov. Kardinálnou otázkou pre vysvetlenie častého zamieňania slov Slovák a Slovan je to, či tieto kmeňové a neskôr národné pomenovania vznikli v oblasti slovanskej pravlasti a odtiaľ si ich nositelia rozniesli do nových vlastí, alebo svoje kmeňové pomenovania získali prišelci až na nových územiach po usadení. Z niektorých Ondrušových náznakov vyplýva, že sa skôr prikláňa k téze, že ich získali až po usadení na nových územiach. Predovšetkým si treba uvedomiť, že termín Slovan či už v gréckej alebo latinskej podobe sa vyskytol pomerne neskoro a pomenovania rôznych slovanských kmeňov zas pomerne skoro, dokonca v niektorých prípadoch skorej, ako sa definitívne usadili v svojej terajšej vlasti. V dobe sťahovania národov boli jednotlivé kmene, alebo ich časti strhávané inými kmeňmi a často sa príslušníci pôvodne jednotného kmeňa ocitli tisícky kilometrov od svojich pôvodných sídiel i svojich bývalých súkmeňovcov. V histórii je veľmi dobre zmapovaný napr. pohyb volžských Bulharov, ktorých časť sa dala strhnúť na cestu až k dolnému Dunaju a do dnešného Bulharska a Macedónska, kde splynuli s tamojším slovanským obyvateľstvom, a ktorých druhá časť zamierila k severnému Kaukazu, kde dodnes žijú ich potomci rozprávajúci pôvodnou turkitskou rečou. Tak napr. Avari po príchode do Dunajskej kotliny v druhej polovici šiesteho storočia, kde v okrajových častiach už bolo stabilizované slovanské osídlenie, pravdepodobne dotiahli so sebou aj ďalšie slovanské etniká - Chorvátov, Srbov, Dulebov a možno aj iných, lebo sa v súvislosti s nimi spomínajú v dobových prameňoch. Počas slovanského povstania na začiatku 7. storočia sa tieto kmene oslobodili a odtiahli z Dunajskej kotliny. Chorváti za Drávu a do Dalmácie, Srbi do oblasti dnešného Kosova, kde vytvorili neskôr svoj prvý štát (Rašku), ale aj do oblasti Lužice, kde dlho predstavovali silný mocenský faktor a ich pozostatky dodnes žijú vo východnom Nemecku. Rovnako si myslím, že juhočeskí Dulebovia sa v tom istom čase rozdelili na tých, ktorí zostali v oblasti Neziderského jazera, a tých, čo sa presťahovali do nových sídel v Českej kotline. Možno aj Chorváti v oblasti Cidliny v Čechách sa tam dostali práve v tomto období z Podunajska. Teda prikláňam sa skôr k názoru, že veľký rozptyl rovnakých pomenovaní slovanských kmeňov súvisí s ich pôvodnou kmeňovou príslušnosťou v pravlasti, ako k tomu, žeby analogické názvy vznikali za analogických situácií v ich novej vlasti. Je neľahko prijať tvrdenie, že uprostred Polabskej nížiny (Cidlina, Pardubice) by mohlo vzniknúť pomenovanie Chorvát (Vrchár), alebo Duleb ako opozitum k Čech (Dolniak versus Horniak), keď musíme akceptovať pravidlo, že Horniak je tam, odkiaľ voda prichádza, a Dolniak tam, kam voda odteká. Ako sa potom mohlo stať, že sa od najstarších čias spisomňovania používalo na označenie Slovanov ako takých? Myslím si, že aj tu treba vychádzať z analógií. Predovšetkým si treba uvedomiť, že vo vnútri spoločenstiev, ktoré rozprávajú podobným jazykom vo väčšine prípadov nevzniká potreba spoločného pomenovania. Vymedzenie my - oni sa deje na báze kmeňovej príslušnosti a príslušníci cudzieho kmeňa sú vždy oni, aj keď rozprávajú podobným jazykom. Napr. pre dórskych Sparťanov boli achajskí periokovia a heilóti oni, akokoľvek rozprávali príbuznou rečou (hoci v Grécku neskôr vzniklo celogrécke povedomie - helénstvo). Aj medzi rôznymi germánskymi kmeňmi, z ktorých sa vytváral nemecký národ, vznikla potreba spoločného pomenovania a…
Slovo ako zbraň aj liek
Aj slovo môže zraniť. Úvaha. Slovo má neuveriteľnú moc. Môže v nás vyvolať emócie, ovplyvniť naše myslenie a ovplyvniť naše vzťahy s ostatnými. Často si neuvedomujeme, aký vplyv majú naše slová na ľudí okolo nás, a to môže mať negatívne dôsledky. Táto úvaha sa zameriava na to, ako slovo môže zraniť a prečo by sme mali byť opatrní s tým, ako komunikujeme s ostatnými.
Slovo môže zraniť na rôzne spôsoby. Môže to byť priamočiare urážanie, ktoré má za následok pocit hanby, smútku alebo hnevu. Alebo to môže byť aj subtilné pripomienky alebo kritika, ktorá oslabuje našu sebadôveru a sebaúctu. Často sa nezameriavame na to, ako naše slová ovplyvňujú ostatných, a to môže viesť k nepredvídateľným dôsledkom. Dôležité je si uvedomiť, že slová majú moc a že je dôležité používať ich s múdrosťou a ohľaduplnosťou. Keď hovoríme s ostatnými, mali by sme si uvedomiť ich pocity a reakcie a snažiť sa komunikovať s láskou a porozumením. Okrem toho, že slová môžu zraniť iných, môžu nás aj samých zraňovať. Keď sa hneváme alebo sme sklamaní, môžeme byť naklonení k použitiu zraniteľných slov, ktoré môžu mať negatívne dôsledky na naše vlastné blaho a pocity. Preto je dôležité byť obozretný s tým, ako hovoríme k sebe a ako sa vyjadrujeme voči ostatným. V záverečnom rozsudku môžeme povedať, že aj keď slovo môže byť len malým kúskom reči, má neuveriteľnú moc ovplyvniť náš svet. Preto je dôležité používať naše slová s múdrosťou a ohľaduplnosťou, aby sme minimalizovali zranenie a podporili pozitívnu komunikáciu a vzťahy s ostatnými.