Dni naozaj rýchlo plynú a často si ani neuvedomujeme, že prežívame aj množstvo radostných a šťastných okamihov. Ono je to tak, že si viac všímame tie smutné a nepríjemné. Táto tendencia k negativizmu je hlboko zakorenená v našej psychike, často označovaná ako „syndróm suchého zipsu a teflónu“ od neuropsychológa Ricka Hansona. Pre matku prírodu bolo dôležitejšie naše prežitie než radosť z nejakej konkrétnej udalosti, preto máme sklony pamätať si negatívne zážitky omnoho intenzívnejšie než tie pozitívne. Ohrozenie diviakom má na nás väčší vplyv než spev vtáčika. Negatívne zážitky sa teda na nás nalepia ako suchý zips, usídlia sa nám vo vedomí, kde ich dookola vyhodnocujeme. Našťastie, človek dokáže vzorec opätovného upadania do negatívneho myslenia zmeniť. Čím dlhšie si podržíme pozitívny okamih vo vedomí, tým viac neurónov bude medzi sebou prenášať informácie, čo v našom mozgu vytvára vhodné prostredie pre pocit šťastia. A preto, ak chceme, aby sa v nás pozitívne zážitky zachytili, musíme sa na ne sústrediť aspoň 20 sekúnd. Hanson tvrdí: „Čím viac budú vaše neuróny vysielať pozitívne informácie, tým pevnejšie prepojenie neurónovej štruktúry budú vytvárať.“
Stanovenie zámeru ako prvý krok k pozitívnejšiemu prežívaniu
Keď človek vstupuje do situácie s jasným zámerom, môže to preňho znamenať obrovský rozdiel v prežívaní reality. Susan Stiffelman, autorka knihy Osvietený rodič, upozorňuje na to, že pred všetkými významnejšími okolnosťami života by sme si mali stanovovať zámer, ako ich chceme prežiť. Výborné je, keď sa dokážeme pozitívne naladiť a snažíme sa z každej práce, z každého rozhovoru alebo stretnutia urobiť príjemnú situáciu. Tento proaktívny prístup nám umožňuje prevziať kontrolu nad našimi emóciami a reakciami, namiesto toho, aby sme boli pasívnymi prijímateľmi udalostí. Je dobré aj deti naučiť stanovovať si zámer. Urobíte to tak, že im pomôžete pozitívnymi slovami opísať, ako by chceli, aby sa niečo vyvíjalo. Možno sa chcú dobre zabaviť na školskom karnevale, predstavení alebo sa chcú cítiť sebaisto na písomnej práci. Týmto spôsobom im dávame nástroje na budovanie odolnosti a pozitívneho myslenia od útleho veku.
Vďačnosť ako základný kameň spokojnosti
Vďačnosť je základným kameňom všetkého. Vďačnosť mení vzťah k tomu, čo sa deje v našom živote, nech už je to čokoľvek, schopnosť akceptovať ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu, ako aj schopnosť tešiť sa z momentálnej chvíle. Vďaka mení aj tú najnáročnejšiu situáciu na takú, ktorú uvítame. Prejaviť vďačnosť je naozaj veľmi jednoduché. Príjemný je aj telefonát, ale ešte lepšie je napísať list rukou. Príjemca bude mať naozaj radosť, lebo bude cítiť, že ste si dali záležať. Písanie listov rukou je zabudnuté umenie, ale v istých situáciach má naozaj svoj význam. Môžete aj svoje deti učiť písať slová vďaky na papier. Ale robte to v uvoľnenej atmosfére. Keby ste deti nútili písať poďakovania, mohlo by ich to znechutiť.
Existujú rôzne aktivity, ktoré môžu pomôcť kultivovať vďačnosť:
- Prevezte sa niekoľko minút autom: Urobte si z tohto rituál. Vyberte si jeden krátky úsek, napríklad cestu do obchodu a počas tejto cesty si hovorte nahlas v aute veci, za ktoré ste vďační. Napríklad: „Som rád, že mi manželka pripravila raňajky. Som vďačná za to, že môžem chodiť do práce, ktorá ma zaujíma.“
- Vyrobte si papierové reťaze vďačnosti: Toto je ďalšia jednoduchá aktivita, ktorú môžete robiť aj so svojimi deťmi. Nastrihajte si aspoň 20 pásikov papiera a na každý z nich napíšte niečo, za čo ste vďační. Potom z nich môžete vyrobiť papierovú reťaz, ktorú si zavesíte v byte napríklad pred dvere. Bude to taká vaša pripomienka vďačnosti.
- Vopred si predstavte svoj deň: Skôr než otvoríte oči, predstavte si nastávajúci deň. Uvoľnite sa a buďte vďační za každého človeka, ktorého počas dňa stretnete. Spomeňte si aspoň na 5 vecí, ktoré na každej z tých osôb oceňujete.
Preberanie zodpovednosti a odmietanie obviňovania
Človek by mal vedieť prevziať zodpovednosť za svoje chyby. Dospelí ľudia sa väčšinou vedia za svoje neprívetivé správanie ospravedlniť. Aj deťom je však potrebné sústavne vysvetľovať, že sú za svoje činy zodpovedné. Keď obviňujeme iných, nedokážeme ani uskutočňovať zmeny, vďaka ktorým by sme sa k šťastiu priblížili bez ohľadu na to, či sú ľudia alebo situácie podľa našich predstáv. Nádoba obviňovania môže pomôcť každému prestať sa stavať do pozície obete. Princíp je jednoduchý. Ak niekto obviní druhého z toho, že urobil chybu, vhodí do nádoby obviňovania 10 centov. Tento symbolický akt pomáha vizualizovať a internalizovať zodpovednosť za vlastné činy a presmerovať energiu z obviňovania na hľadanie riešení.
Ako prekonať svoje chyby
Vzťahy ako kľúč k trvalému šťastiu
Práca, príjem, okolie, ba ani zdravie neovplyvňujú celkovú spokojnosť človeka natoľko ako jeho vzťahy s druhými. Inými slovami, aby sme mohli byť naozaj šťastní, potrebujeme dávať lásku a dostávať ju. Istý biblický pisateľ sa vyjadril: „Ak… Nikdy nie je neskoro rozvíjať si lásku k druhým.“ Vzťahy sú základným pilierom ľudského blaha. Nejde len o romantické vzťahy, ale o všetky formy ľudského spojenia - rodinné, priateľské, kolegiálne. Vanessa, ktorá zažila násilného otca a vyrastala v hrozných podmienkach, našla uzdravenie a rozvoj v rodine, ktorá žila podľa biblickej zásady „láska je zhovievavá a láskavá“. Toto svedectvo poukazuje na transformačnú silu láskyplného prostredia.
Skutočná láska je mocnou hnacou silou, ktorá motivuje ľudí viac ako čokoľvek iné. Hoci niektorí ľudia môžu využívať druhých na získanie sexuálnych zážitkov, hlbšia, duchovná potreba lásky je súčasťou našej večnej podstaty. Keď sa však považujeme len za telo a hľadáme lásku v materiálnom svete, často narážame na sklamanie. Realita ukazuje, že mnohé vzťahy končia rozvodom, napriek počiatočnému nadšeniu. Je to preto, že hľadáme dokonalý vzťah, ktorý v hmotnom svete často neexistuje.
Hľadanie lásky je hlbokou duchovnou potrebou, ktorá pramení z našej večnej duchovnej podstaty. Keď žijeme v hmotnom tele, sme pod vplyvom mysle a často sa stotožňujeme s telesnými pôžitkami. Toto nás vedie k neustálemu hľadaniu naplnenia prostredníctvom tela, čo sa však často neúspešne končí. V tomto kontexte sa hľadanie lásky stáva prirodzenou túžbou po spojení s našou pravou podstatou.
Pochopenie lásky presahuje definíciu „silného pocitu hlbokej náklonnosti“. Vzťahy, ktoré sú založené na egoizme, sú jednostranné. Tam, kde prevláda nezištnosť, sa človek sústredí na šťastie druhého. Egoizmus však nie je duchovnou súčasťou, je to prejav materialistického stavu vedomia. Láska je synonymom slova vzťah. Joga, čo znamená spojenie, je procesom prebúdzania našej najhlbšej duchovnej podstaty.
Láska k sebe a jej limity
V poslednej dobe sa veľmi často objavuje istý fenomén, v spoločnosti sa šíri myšlienka, že najdokonalejšiu lásku môžeme nájsť v sebe, a to je láska k sebe samému. Ale bez ohľadu na to, ako veľmi sa o tom hovorí, nie je možné, aby človek našiel šťastie nasmerovaním lásky len na seba samého. Väčšina ľudí, ktorí vyzývajú k tomu, aby sme milovali sami seba, nechápu, kto v skutočnosti sú. Stotožňujú sa so svojím telom alebo mysľou, a preto sa táto sebaláska prejavuje vo forme zvýšenej starostlivosti o svoje telo alebo trénovania svojej mysle. Jediným dôvodom, prečo nikdy nemôžeme byť úplne spokojní, keď budeme milovať sami seba (aj keď si niekedy myslíme, že sme šťastní), je to, že láska nemôže existovať bez vzťahov. Nemôžeme milovať neživý predmet rovnako ako môžeme milovať inú živú bytosť.
Práca a jej význam pre naplnený život
Mnohí ľudia si myslia, že zmysluplnosť a sebarealizáciu v práci môžu nájsť len vyvolení - tí, ktorí menia svet, vedci, liečitelia, umelci. Vedecké poznatky však hovoria o opaku. Za pocit spokojnosti a šťastia zo sebarealizácie sme zodpovední my sami. Nezáleží na tom, aký typ aktivity vykonávame, ale aký zmysel pre nás má a aké naplnenie v nej nájdeme. Práca je jedným z troch životných cieľov človeka, ktoré tvoria životný zmysel. Nemôžeme sa uspokojiť s odpoveďou, že prácu robíme, lebo musíme, pre sociálne očakávania, pretože spoločnosť je nastavená tak, že práca je povinnosť.
Zmysluplnosť práce je pre každého človeka dôležitá. Erich Fromm chápe prácu ako prirodzenú aktivitu, ktorá pomáha človeku spájať sa s okolitým svetom a napĺňa tým jeho životný zmysel. Edgar Morin vidí prácu ako spôsob, akým dokážeme využiť svoju tvorivosť, silu, poznatky, zručnosti a nadanie, aby sme dosiahli svoj cieľ či uplatnenie. Ak náhle stratíme prácu alebo sa ocitneme dlhodobo nezamestnaní, je takmer isté, že zažijeme traumatickú existenciálnu skúsenosť. Keď v práci využívame svoje schopnosti a stretávame sa s veľkými výzvami, cítime sa šťastne, kreatívne a spokojne. V pozitívne fungujúcich spoločnostiach dosahujeme ako zamestnanci vysokú mieru spokojnosti a motivácie do práce. S tým súvisí aj pocit radosti z práce, angažovanosť, flexibilita a pocit zmysluplnosti.
Kariéra a práca sú pre život a naše mentálne aj fyzické zdravie rovnako dôležité ako partnerské vzťahy. Nepodceňujme ani otázku vlastnej motivácie a zmysluplnosti. Skúsme si položiť otázku: „Dáva mi to, čo robím dnes, zmysel aj do mojej budúcnosti?“ Ak ste odpovedali áno, ste na správnej ceste. Ďalším dôsledkom ignorovania pocitu nespokojnosti je aj to, že roky, ktoré by ste mohli venovať naberaniu skúseností a osobnostného kapitálu, venujete pričastým zmenám práce. Treba zapustiť korene a čeliť aj vetru. Vytrvať!
Na motiváciu a spokojnosť v práci vplývajú vnútorné a vonkajšie faktory. Vnútorné faktory sú pre našu pracovnú spokojnosť a naplnenie významnejšie. Je veľmi dôležité, aby ste sa nad svojou odpoveďou na otázku, ktoré faktory sú pre vás tie podstatné, dobre zamysleli. Vzťah medzi spokojnosťou v práci a spokojnosťou v živote je veľmi úzky. Nespokojnosť v práci nám často zasahuje aj do života mimo nej.
Vzťah k telu a sebaprijatie
Mnohí ľudia sa snažia vyriešiť nespokojnosť so vzhľadom svojho tela chudnutím, zdvíhaním činiek alebo nekonečnými „brušákmi“. Tento prístup k nájdeniu šťastia býva často neúčinný. Najlepším spôsobom, ako tieto problémy vyriešiť, je byť vďačný za svoje telo a prijímať ho také, aké je. Postavu je možné čiastočne zmeniť, ale nemožno ju úplne prebudovať, pokiaľ za to nezaplatíte príliš vysokú cenu vo forme reštriktívnych diét a nutkavého cvičenia po celý život.
Ak nie ste spokojní s tým, ako vyzeráte, pokúste sa obzrieť do minulosti a zistiť, kedy vás prvýkrát napadlo, že s vašim vzhľadom nie je niečo v poriadku. Možno to bol jeden z rodičov, ktorý povedal, že nové šaty vám pristanú, ale keby ste zhodili pár kíl, boli by ste ešte krajšie. Alebo vás súrodenec trápil poznámkami o hrubých stehnách. Potom vykonajte nasledujúce kroky, ktoré vám pomôžu zmieriť sa so sebou a mať sa radi takí, akí ste:
- Premenujte si pre seba telesné partie, ktoré nemáte radi (napríklad „hnusný pupok“ na láskavé „guľaté bruško“).
- Zistite, ktoré časti svojho tela máte radi. Zvyšujte svoju sebadôveru tým, že budete pozitívne zdôrazňovať tie časti tela, ktoré považujete za atraktívne.
- Pokiaľ trpíte úzkostlivými obavami o svoj vzhľad, dovoľte si žiť zdravšie. Keď v sebe budete živiť stále len negativizmus, nikam sa nedostanete. Radšej buďte vďační za všetky dobré veci, ktoré pre vás vaše telo robí. Umožňuje vám jazdiť na bicykli, zdvíhať činky v posilňovni a užívať si život. Ako by ste mohli športovať bez svojho tela?
- Zdravé telo má rôzne tvary a veľkosti, môže byť aj celkom veľké, ale napriek tomu fit. Ak chcete začať zlepšovať vzťah k svojmu telu, zatvorte oči a predstavte si, že máte telo, po ktorom túžite. Vizualizujte si sebaistý postoj, slovný prejav a reč tela, ktoré by ste používali. Potom otvorte oči a chovajte sa tak, ako by ste to všetko už mali.
S trochou tréningu zistíte, že vzhľad je len tenká vrstva kože na povrchu a že vaša skutočná hodnota spočíva v zmysluplných vzťahoch, ktoré máte so svojou rodinou a priateľmi. Časom nazbierate dosť odvahy čeliť aj desivým situáciám.
Váha a jej meranie - presný ukazovateľ?
Ak sa trápite kvôli svojej váhe, nevážte sa každý deň. Je pravdepodobné, že sa budete hodnotiť v štýle „som dobrý/á,“ keď pôjdu kilá dole, a „nestojím za nič,“ keď budete kilá naberať. To je hlúposť. Ste stále rovnako skvelý človek bez ohľadu na číslo na vašej osobnej váhe. Váha nemeria iba tuk, ale aj svalovú hmotu, vodu, zjedené jedlo, obsah čriev, kávu, ktorú ste vypili tesne pred vážením atď. Informácia, ktorú pri vážení získavate, je nepodstatná. Keď napríklad začnete cvičiť a súčasne obmedzíte príjem jedla, pravdepodobne dôjde k nárastu svalovej hmoty a úbytku telesného tuku, preto bude váha ukazovať stále rovnakú hodnotu. Budete sa cítiť štíhlejšie, vyzerať štíhlejšie, vaše oblečenie bude voľnejšie, a napriek tomu sa nedočkáte psychologickej odmeny, pokiaľ budete závislí na tom, čo ukáže vaša osobná váha.
Niektorí športovci sa pokúšajú svoju osobnú váhu oklamať, ale oklamávajú tým iba sami seba. Napríklad bežci a ďalší športovci, ktorí sa silne potia, sa radšej vážia po náročnom tréningu. Počas výkonu môžu stratiť 2-3 kg (aj viac) potu, ale nie tuku. Jediný správny čas na váženie, pokiaľ na ňom stále trváte, je ráno hneď po prebudení. Vstaňte, vyprázdnite močový mechúr a črevá a postavte si nahí na váhu ešte pred tým, než čokoľvek zjete alebo vypijete. Tak zvážite svoje telo v optimálnom a ničím nezaťaženom stave. Pokiaľ sa vážite na konci dňa, vážite aj večeru, nápoje a ďalšiu potravu, ktorá sa nachádza v žalúdku a črevách.
Nezabúdajte tiež na to, že váha, podobne ako výška, nie je otázkou sily vašej vôle. Ak ide o výšku, pravdepodobne ste zmierení s tým, že silou vôle nevyrastiete o 15 centimetrov. Keď však ide o váhu, máte dojem, že by ste svoje telo mohli prinútiť zhodiť množstvo kilogramov. Samozrejme, že ak máte nadváhu, môžete schudnúť na primeranú úroveň telesného tuku. Potom môže byť týždenné váženie pozitívnou motiváciou. Ak však patríte medzi aktívnych športovcov a už dlho sa pokúšate schudnúť o 2 kg pod svoju optimálnu hmotnosť, môžete mať pocit, že sa vám nedarí a spochybňovať svoju sebahodnotu otázkou: „Prečo nedokážem schudnúť ani o hlúpe dve kilá?“ Pretože to nie je jednoduché. Príroda sa bráni neprimeranému poklesu tukových zásob.
Karanténa ako lekcia sebapoznania
Vzťahy s inými ľuďmi sú mnohokrát namáhavé. Táto závislosť môže byť veľmi nebezpečná a môže nás oslabovať a spochybňovať našu sebaistotu. Výsledkom je život prežitý v strachu, namiesto radosti. Byť sám so sebou a byť spokojný, je jednou z najväčších výziev v našom živote. Rýchle tempo doby, v ktorej sme ešte prednedávnom žili nám neumožnilo rozvíjať tento vnútorný vzťah - most do krajiny, z ktorej všetko vzniká a v ktorej všetko zaniká. Do našej podstaty. Umenie samoty je základným predpokladom rozkvetu. Len to vyskúšajte. Nájdite si miestnosť, alebo kút, ktorý na určitý čas, alebo počas celej karantény bude patriť iba vám. Jediný človek na svete, ktorého musíme pochopiť, sme totiž my sami.
Láska a jej komplikované cesty
Koľkokrát môže človek milovať? Ja som to tiež zažila. Môj najdlhší vzťah trval 8 rokov. A keď sme sa prvýkrát rozišli, môj svet sa zrútil ako domček z karát. Všetko stratilo zmysel… Počas tohto vzťahu som zo svojho života vytlačila všetkých priateľov a zostala som sama. Myslela som si, že bez neho nedokážem žiť. A to je zásadný rozdiel. Keď neskôr príde niekto, bez koho už žiť nechcete. Pretože žiť sa naučíme bez každého. Cez bolesť, cez slzy, ale naučíme.
Sranda je, že vtedy, keď to najmenej čakáme, sa začnú diať veci… Osoba, o ktorej by som nikdy nepovedala, že bude pre mňa takou dôležitou, sa mi v kradla do života. Neviem, aká je presná definícia toxického vzťahu, ale myslím si, že presne do toho spadáme. Človek sa učí na vlastných chybách a ja už teraz viem, že začať cítiť lásku k človeku, ktorý je vo vzťahu, je chyba. Jedna moja dobrá známa mi raz povedala veľmi múdru vetu. Nebuduj si šťastie na nešťastí druhých. No stalo sa.
Všetko sa začalo tak pekne. Boli sme len kamaráti. Veľa sme sa rozprávali. Trávili sme spolu všetok čas, ktorý sme mohli. Keď sa u mňa v práci otvorili dvere, stále som dúfala, že vojde on. Stačila chvíľka v jeho spoločnosti a mala som krásny deň. Večer sme sa prechádzali po parku a spoznávali sa. Keď som nevedela, ako ďalej, pretože som v nevidela žiadnu cestu, pomohol mi von z veľmi zlého vzťahu, v ktorom som nebola šťastná. No ako to býva, to, čo som cítila nabralo na obrátkach, a zrazu to nebolo kamarátstvo. Nebolo to ľahké… On bol vo vzťahu vtedy asi 5 rokov. Vo vzťahu, ktorý nefungoval, no stále boli spolu. Pamätám si asi každé slovo, ktoré mi povedal. Každú chvíľu, ktorú sme spolu strávili. Na pocity, ktoré som cítila v jeho spoločnosti. Ale všetko sa pokazilo.
Neviem, či ste už zažili ten pocit, keď cítite, že osoba vedľa vás je vaša spriaznená duša. Ja ten pocit poznám. A pri ňom som spoznala samu seba. Pochopila som, kto som, čo od muža chcem a čo nie. Nikdy som sa pri ňom nemusela pretvarovať. Vždy som bola sama sebou. Miloval ma strapatú, nervóznu aj smutnú. Všetko šlo tak samozrejme. Chcela som ho iba robiť šťastným… To zas mňa napĺňalo šťastím. No trvalo to pridlho. A on bol ako medzi dvoma mlynskými kolesami. Z jednej strany som tlačila na neho ja, že to už ďalej nezvládam, a na druhej strane ona. Nevedel sa pohnúť, a tak sa nakoniec rozhodol.
Je to 5 mesiacov, čo sa to skončilo a stále mi stekajú slzy po lícach. Niekedy si hovorím, že keby to šlo, chcela by som ho vymazať zo svojho života. No potom si pomyslím na to, že niekto možno nikdy nezažije ten pocit, ktorý som mala pri ňom ja. To ticho, ktoré liečilo moju dušu, keď sme ležali vedľa seba. Niekedy tí, ktorí k sebe patria, nemôžu byť spolu… Ako on povedal… „Stretli sme sa v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Ak patríme k sebe, verím, že sa cestu k sebe nájdeme.“ Také ľahké vysloviť to a také ťažké v to aj naozaj veriť.
Láska je zložitá. Niekedy nevieme, čo nám prinesie. Či je tu len na chvíľu, alebo sa z nej budeme tešiť celý život. Tá moja tu bola len na chvíľu a keby som vedela, že to tak bude, užívala by som si každú minútu stokrát viac a vryla by som si každú spomienku hlbšie do pamäti, aby som nikdy nezabudla. Preto… Ak je vo vašom živote niekto taký, nedovoľte mu, aby zapochyboval. Hovorte mu, ako ho milujete, a robte všetko preto, aby si tým bol istý. Pretože nikdy neviete, dokedy vo vašom živote bude. Neviem, či niekedy zabudnem. Či niekedy prestanem cítiť smútok pri myšlienke na neho.
Hľadanie zmyslu v práci a v živote
Aj vy ste tak už niekedy uvažovali? A keď sa vám vaša túžba splnila, ako dlho vás to napĺňalo šťastím? Iste, keď dosiahneme nejaký cieľ alebo získame niečo, po čom sme túžili, sme šťastní, ale taká radosť je zvyčajne prchavá. Trvalé šťastie nespočíva len v tom, čo človek získa alebo dosiahne. Každý z nás je jedinečný. Čo poteší nás, nemusí potešiť niekoho iného. Okrem toho naše názory a priority sa vekom menia. No zo skúseností vyplýva, že existujú určité veci, ktoré sú takmer vždy spojené so šťastím. K pravému šťastiu prispieva, keď je človek spokojný, nezávidí druhým, pestuje si lásku k ľuďom a rozvíja si pevnú vôľu.
Jeden múdry znalec života napísal: „Peniaze sú na ochranu.“ Ale okrem toho uviedol: „Kto miluje striebro, nenasýti sa striebrom, ani nikto, kto miluje bohatstvo, príjmom.“ (Kazateľ 5:10; 7:12) Hoci sú peniaze potrebné na prežitie, mali by sme sa vyvarovať chamtivosti, lebo tá je bezodná. Kráľ Šalamún, ktorý nadobudol veľké bohatstvo, aby sa presvedčil, či to vedie k skutočnému šťastiu, dospel k záveru: „Bola to všetko márnosť.“ Súčasné výsledky výskumov potvrdzujú túto starovekú múdrosť. V článku uverejnenom v časopise Journal of Happiness Studies bolo uvedené, že „keď má človek uspokojené základné potreby, jeho pocit spokojnosti už nie je podmienený ďalším príjmom“.
Závisť je ako zhubný nádor - dokáže prevziať kontrolu nad životom a zničiť jeho šťastie. Ľudia majú sklon závidieť tým, ktorí majú s nimi niečo spoločné. Závisť vedie k násiliu. Ako sa s ňou môžeme vysporiadať? Rozvíjať pokoru a skromnosť, ktorá nám pomôže ceniť si na druhých ich schopnosti a dobré vlastnosti.
Hoci nám ani práca, ani príjem, ani okolie, ba ani zdravie neovplyvňujú celkovú spokojnosť človeka natoľko ako jeho vzťahy s druhými, je dôležité si uvedomiť, že pevná vôľa a húževnatosť nám pomôžu prekonať ťažké obdobia a udržať si pozitívny postoj. Carol, ktorá trpí viacerými zdravotnými problémami, sa nezameriava na svoje problémy, ale na to, ako využíva čas a ako pomáha druhým. Vďaka tomu pociťuje vnútornú radosť, ktorú jej nikto nemôže vziať. Múdrosť z Biblie sa stane „stromom života pre tých, ktorí ju uchopia, a tí, ktorí ju stále pevne držia, sú nazvaní šťastnými“. (Príslovia 3:13-18) Samotný Autor tejto svätej knihy, ktorý je nazvaný „šťastný Boh“, chce, aby ste aj vy boli šťastní.