V dnešnej dobe, kedy nás médiá bombardujú obrazmi dokonalosti a neustále nás povzbudzujú k tomu, aby sme boli "kýmkoľvek chceme", sa môžeme cítiť stratení. Snaha o naplnenie nereálnych očakávaní nás často odvádza od toho najdôležitejšieho - od nás samých. Keď niekto nie je sám sebou, je to na ňom vidieť. Cítime, že nám niečo na ňom nesedí, že nie je autentický. Môžeme povedať, že jeho slová nie sú v súlade s jeho prejavmi a že má na sebe masku. Média sa nás snažia presvedčiť, že môžeme byť kýmkoľvek, stačí len chcieť. Ale tak to nie je. Ak nemáme dostatočnú výšku, asi ťažko sa presadíme v basketbale. Nemôžeme byť kýmkoľvek, ale to nevadí, pretože môžeme byť tým, kým nemôžu byť iní - sami sebou. Každý z nás je originál a má preto jedinečnú úlohu v tomto svete - má svojím bohatstvom obohatiť svet a aj ľudí naokolo. Spoznať kto som, rozvíjať svoje dary a talenty, pracovať na sebe je náš recept na šťastie. Ak budeme sami sebou, budeme autentickí. A byť sám sebou je náš recept na šťastie. Dnešnou témou bude práve preto autenticita. Príde nám to ako niečo vzdialené, hoci vedie nás to k tomu, aby sme boli sami sebou.
Filozofické a Psychologické Korene Autenticity
Pochopenie autenticity ako konceptu, ktorý nám umožňuje žiť v súlade so sebou samým, má svoje korene v rôznych filozofických a psychologických prúdoch. Tieto smery nám poskytujú rámec pre hlbšie pochopenie toho, čo znamená byť autentický a ako túto kvalitu môžeme rozvíjať vo svojom živote.
Jedným z kľúčových prameňov je humanistická psychológia, ktorá vznikla v druhej polovici 20. storočia. Mala byť alternatívou k psychoanalytickému a behaviorálnemu prístupu. Tento smer sa snaží človeka vnímať celostne, dôraz kladie na hodnoty a na určitú kontinuitu a morálku v konaní človeka - aby bol sám sebou. Humanistická psychológia zdôrazňuje vrodenú dobrotu človeka a jeho potenciál k rastu a sebarealizácii. Verí, že každý jednotlivec má vnútorné zdroje a túžbu naplniť svoj potenciál, ak sú splnené určité podmienky.
Druhým dôležitým prameňom je existencializmus, ktorý vznikol po prvej svetovej vojne v Nemecku a následne prežil rozmach vo Francúzsku. Existencializmus kladie dôraz na jedinca, jeho skúsenosť a prežívanie. Človek tu koná slobodne a nesie za svoje rozhodnutia zodpovednosť, preto má obavy, trpí úzkosťou a občas aj pocitom straty zmyslu života (jeho absurdity). Dôraz na človeka mal byť odpoveďou na neľudskosť vojny. V existencializme nachádzame silný apel na individuálnu slobodu a zodpovednosť. V kontexte autenticity to znamená, že sme tvorcami vlastného života a našej identity, a že sme zodpovední za voľby, ktoré robíme. Možno tu nachádzať stopy po personalizme, filozofii života či fenomenológii. Táto filozofia uvoľňuje človeka zo spútanosti, aby ho poslala na cestu objavovania života.
Tretím prameňom je samotný Abraham Harold Maslow, jeden z predstaviteľov humanizmu v psychológii. Najvýraznejšie vstúpil do psychológie s koncepciou pyramídy - hierarchie ľudských potrieb. Pôvodne bola na prvom mieste sebarealizácia. Maslowova hierarchia potrieb poukazuje na to, že pre dosiahnutie vyšších úrovní sebapoznania a naplnenia je nevyhnutné najprv uspokojiť základné potreby. Sebarealizácia, teda vrchol pyramídy, predstavuje naplnenie nášho potenciálu a dosiahnutie autentického života.
Štvrtým prameňom je Carl Ransom Rogers, ďalší z predstaviteľov humanizmu. Ten kládol dôraz na človeka ako jedinca, teda pozrieť sa na jeho svet jeho očami, vcítiť sa do neho, reflektovať udalosti a prežívanie v jeho živote - teda nehodnotiť, ale sprevádzať. Kladol tiež dôraz na „ja“, na potreby ale v kontexte prehodnocovania, čo je momentálne dôležité. Dôležité je podľa neho dosiahnuť zhodu medzi tým, čo sme prežili a ako sme to prežili. Rogersova koncepcia plne fungujúcej osoby zdôrazňuje otvorenosť voči skúsenosti, dôveru vo vlastné pocity a schopnosť žiť plnohodnotný život v súlade so sebou.
Tieto prúdy nám ukazujú, že autenticita nie je len prchavá emócia, ale hlboký vnútorný stav, ktorý je výsledkom sebapoznania, prijatia a zodpovedného konania.
Cesta k Autenticite: Od Maska k Pravde
Túžime byť sami sebou, ale pomerne rýchlo začneme hrať hry, nosiť masku a skrývame svoju pravú tvár. Kým malé dieťa je pomerne autentické a bezprostredne dá najavo svoje pocity a to dokonca bez ohľadu na následky, my sa bránime prejaviť svoje skutočné myšlienky a pocity. Do istej miery je to pochopiteľné, od dospelého človeka sa vyžaduje, aby kultivoval svoje prejavy a aby jeho vystupovanie malo určitú úroveň. Práve Rogers si začal všímať, že výraznú skupinu medzi jeho pacientmi začali tvoriť ľudia, ktorí prestali žiť svoj život a byť sami sebou. Začali hrať rôzne hry a nosiť masky, čo narušilo ich rovnováhu, do ich života prenikla úzkosť, aby sa časom objavila frustrácia a hnev.
Vždy keď sa objaví nejaké jubileum, niekto dostane ocenenie, alebo do nášho života vstúpi choroba, začneme prehodnocovať svoj život. Stálo to za to? A čo by sme urobili inak? Minulosť síce nezmeníme, ale môžeme zmeniť budúcnosť. Čo urobíme preto, aby sme o niečo viac žili svoj život? Tá zmena nemusí byť radikálna. Začať môžeme v malom a pomaly sa nadýchnuť pre niečo väčšie. Alebo ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť.
Byť autentický znamená, byť sám sebou, nehanbiť sa za svoje pocity a myšlienky. Možno bude potrebné ich korigovať, ale sú naše a hovoria niečo o nás. Možno ukazujú na to pekné a môžu nás povzbudiť a možno sa na povrch dostáva niečo negatívne a môžeme na tom popracovať. Jedna z najkrajších myšlienok o autenticite hovorí: „buď tým, kým si a hovor, čo cítiš, pretože na tých, ktorým to vadí, nezáleží a tým, na ktorých záleží, to nevadí“. Žiť autenticky je dôležitejšie, než sa zapáčiť niekomu, na kom vlastne nezáleží a kto vlastne nestojí o to, kto naozaj sme. Navyše, ak zahráme rolu a dáme si masku - budeme tým, kým nás chce mať a aj keď túto našu rolu pochváli, my nebudeme mať pocit naplnenia, pretože to nie sme my. Jednoducho cítime, že tá pochvala je povrchná, pretože nie je skutočná. Ako keď nás pochvália za niečo, čo urobil niekto iný.
Náš čas je obmedzený. Nemáme dosť času na to, aby sme zahrali všetky postavy z divadelnej hry. Úplne stačí, ak zahráme tú svoju a ak ju zahráme naozaj dobre. K tomu máme nakoniec tie najlepšie predpoklady. Tak prečo byť niekým iným? O hercoch sa zvykne hovorí, že jedna konkrétna rola, ktorú zahrali, bola ich životná. Našou životnou rolou je náš život. Ten v určitom okamihu začal a stále beží.
Znakom autentického človeka je, že je sám sebou. Vie o svojich dobrých, aj zlých stránkach. Vie čo má rád a čo nie. Čo sa mu páči a čo nie, čo chce a čo nie… Je mu jedno, čo si myslia ostatní, pretože dôležité je, čo si myslí on sám. Prípadne ľudia, ktorých má rád a ktorí majú radi jeho. Prijímať seba - v dobrom aj v zlom je oslobodzujúce. Na to dobré môžeme byť pyšní a to zlé môžeme premieňať. Ako celok napriek chybám sme vzácni a ak poznáme seba, môžeme na sebe pracovať. Poznať seba je dôležité, ak sa chceme dobre rozhodovať. A zvážiť všetky plusy a mínusy.
Byť autentický znamená preberať opraty svojho života do svojich rúk. Byť zodpovedný sám za seba, aj za to, čo sa nepodarí. Človek, ktorý je autentický vie, že aj neúspech patrí k životu a preto sa z neúspechu snaží poučiť, ale neberie ho osobne a nedovolí mu, aby ho obral o dobrý pocit zo seba. Môže sa nám stať, že za istých okolností si vyberieme pragmatizmus a nepovieme, čo si naozaj myslíme a cítime. Je to podobné, ako v živote. Musíme si premyslieť, do ktorého boja ísť, pretože nemáme dosť síl na to, aby sme vybojovali všetky. Asi nemá zmysel povedať nadriadenému, čo si myslíme, ak o to nestojí a nič to nezmení. Ale to neznamená, že s ním súhlasíme, alebo že jeho názor prijímame za svoj. Skôr je to podnet k premýšľaniu nad tým, či by nebolo správne posunúť sa ďalej a zmeniť pozíciu. Možno situáciu vyhodnotíme ako nepodstatnú a povieme si, že nám tá zmena za tie riziká nestojí. Dôležité je, že tento postoj nemáme často a neskĺzneme k nemu preto, že sme pohodlní. To by sme potom časom dospeli do situácie, ktorú mnohí z nás žijú teraz. Aj teraz z rôznych dôvodov žijeme inak, než by sme mali. Stratili sme v tom mieru a prestali žiť svoj život. Naozaj máte pocit, že to stálo za to?
Pre autenticitu sa rozhodujeme stále znova a znova, keď sme sami sebou. Od jednoduchých rozhodnutí, až po tie veľké. Môžeme na chvíľu zahaliť svoju tvár, ale nie preto, aby sme stratili svoju tvár, ale ochránili ju.
Eudaimonia a Naplnený Život
V 4. storočí pred Kr. Aristoteles prišiel s pojmom eudaimonia. Táto slovná hračka doslova znamená dobrý duch. Je to koncepcia / životný štýl - žiť v súlade sám so sebou. To má byť cesta k dobrému životu. Žiť v súlade s tým, čo je dobré pre nás, nie čo od nás chcú iní. Je to paradox, ale ak kladieme dôraz na to, aby sme boli sami sebou, dosiahneme naplnenie a šťastie. Naplnenie a šťastie bude odmenou za to, že žijeme svoj život. Ak však na svoj hodnotový piedestál postavíme materiálne hodnoty, zážitky, alebo šťastie, tak budeme mať pocit prázdnoty. Akoby sme vošli do obchodu a nevedeli, čo chceme nakúpiť. Aká je šanca, že kúpime to, čo potrebujeme?
V niektorých odvetviach je to prakticky nemožné. V Grécku filozofi premýšľali a diskutovali s plným bruchom. Počasie tam bolo stabilné, príroda pekná a po jedle v hájiku slobodne hovorili to, čo si mysleli. Aj my pre svoj život potrebujeme isté zázemie. Ak sme chorí, myšlienky na chorobu a ako sa uzdraviť nás môžu ochromiť. Ak máme problém zaplatiť účty… Jednoducho máme isté potreby a potrebujeme ich naplniť. Nie bezhlavo, ako sa to deje teraz, kedy sa nás reklamy snažia presvedčiť, že keď kúpime to a to, akoby sme luskli prstom a všetko bude super. Myslím tu skutočné - naše potreby. To, čo potrebujeme my, nie to, čo potrebujú iní od nás.
Úplne dole sú fyziologické potreby. Ak sme hladní, asi nebudeme mať chuť riešiť niečo „vznešenejšie“. Hneď nad tým je pocit bezpečia a ochrany. Ak nemáme istoty, potom aj to pekné a dobré máme problém si vychutnať. Nad tým je potreba niekam patriť a prežívať prijatie a lásku. Ešte nad tým je naša túžba vážiť si seba a dostávať uznanie od druhých. Všetky tieto roviny a potreby v nich Maslow označuje ako nedostatkové, pretože ľudia po nich túžia preto, aby naplnili niečo, čo im chýba. Ak tieto potreby nie sú naplnené, nemôžeme vystúpiť na posledný stupeň - na vrchol pyramídy. Na týchto štyroch rovinách sa snažíme byť sami sebou a preto aj napĺňanie jednotlivých potrieb berie na to ohľad.
A čo je na vrchole? Realizácia nášho potenciálu, teda naše šťastie. Ak sme sami sebou, potom robíme rozhodnutia dôležité pre nás, napĺňame naše túžby s dôrazom na to, čo je dôležité pre nás a tak rozvíjame seba a stávame sa naplno sami sebou. Potrebujeme priebežne napĺňať jednotlivé potreby a nikdy nestratiť z očí dôraz na to, kto sme. A ako už bolo naznačené, Maslow na konci života na vrchole pyramídy nahradil sebarealizáciu slovom šťastie.
Obranné Mechanizmy a Ich Vplyv na Autenticitu
Počas detstva a dospievania sme sa okrem nosenia masky naučili používať rôzne obranné mechanizmy v nádeji, že ochránime seba pred druhými a tí nás nezrania. Snažíme sa vyhnúť úzkosti a preto používame rôzne obranné stratégie. Samotný pojem obranný mechanizmus prvýkrát použil Freud. Aby bolo jasné, obranný mechanizmus nám môže pomôcť dostať pod kontrolu situáciu a občas je užitočný. Ak však pravidelne siahneme po obrannom mechanizme, potom prestaneme byť sami sebou. Budeme v defenzívnej polohe a prestaneme žiť normálny život. Keď nepriateľ vtrhol do krajiny, ľudia utekali na hrad, aby si zachránili život. Ale už nežili svoj normálny život a aj keď prežili, trvalo pomerne dlho, kým sa vrátili do normálu. Koľkí z nás sa zabarikádovali na svojom hrade a prestali normálne žiť.
Obranné mechanizmy 101: Kompletný prehľad o tom, ako sa vyvíjajú a prečo ich potrebujeme (kým ich už nepotrebujeme)
Pozrime sa na niektoré z nich:
- Popieranie: V podstate popierame skutočnosť a pretvárame ju do prijateľnejšej podoby.
- Štiepenie: Keď sme boli deti, náš svet bol jednoduchý - čiernobiely. Keď sme dospeli, uvedomili sme si, že medzi čiernou a bielou je množstvo farieb a tak rozlišovať a rozhodovať sa nie je jednoduché.
- Potlačenie: Aký je rozdiel medzi popieraním a potlačením? Pri potlačení sme konfrontovaní s pravdou, ale v danej chvíli ju neprijímame. Pri popieraní sme ju nikdy nepripustili ako možnú. Jednoducho neexistuje.
- Sublimácia: Vlastne presmerovanie myšlienok a konania inam.
- Projekcia: V podstate to, čo si myslíme a cítime, ale nie sme ochotní to prijať, to, čo nám vadí a nedokážeme prijať, všetko to projektujeme do druhej osoby (hoci to nemá) a na nej to odsúdime.
- Obviňovanie: Prikladanie viny iným za vlastné problémy.
- Disociácia: V podstate skresľovanie reality. Je to situácia, kedy sa stratíme v sebe a prestaneme vnímať okolie. Koľkokrát sme zažili skúsenosť, že ani nevieme, ako nám ubehla cesta. Jednoducho sme nevnímali.
- Racionalizácia: Veľmi obľúbená. V podstate si vieme zracionalizovať čokoľvek, ak máme motiváciu. V tomto je rozum zlým nástrojom, ak riadenie v podstate odovzdá pocitom a túžbam. Rozum to už potom len „posvätí“, keď príde s teóriou, prečo to tak je. Už ste stretli klamára z povolania?
- Regresia: Najčastejšie pripomína stratégiu dva kroky vzad. Jednoducho ocitli sme sa na novej pôde, prípadne sme sa zľakli a situácia sa nevyvíja dobrým spôsobom, tak sa snažíme vrátiť do východiskového bodu.
- Extrémne prežívanie: Tento mechanizmus asi ani nemá dobré pomenovanie v slovenčine. V podstate ide o extrémne prežívanie situácie navonok. Ako by sme inak neboli schopní to všetko povedať a prejaviť.
- Presúvanie: Vlastne presmerovanie ale zamerané čisto na osoby. Je to v situácii, kedy nemôžeme bezpečne prejaviť svoje pocity. Napríklad nás šéf zrečie a my sa mu nebránime a potom si to odnesie iná osoba, ktorú zase zrečie my.
- Reaktívna formácia: Zaujimavá tým, že človek prijme rolu, ktorá je úplne iná, ako je on sám.
Nakoniec prichádzame k trom mechanizmom, ktoré sú považované za zrelšie:
- Potlačenie negatívnych emócií mysľou: Používa rozum na to, aby nestratil kontrolu a vysporiadal sa so situáciou vhodným spôsobom.
- Humor: Zrelým mechanizmom je aj humor. Zaujímavosťou je, že čierny humor sa hlási k životu, kedy sme v absurdnej situácii, priam v nezmyselnosti bytia.
- Identifikácia: Je opakom projekcie. Jednoducho sa identifikujeme s tým, čo sa stalo. Môže to byť nepríjemné.
Byť autentický znamená rásť. Ak kladieme dôraz na poznanie a realizáciu seba, potom rastieme a rastieme oveľa rýchlejšie, ako keď sme ponechaní chaotickému hádaniu, čo by sme chceli a čo by nás naplnilo. Autentickosť nám pomáha dosiahnuť vnútorný pokoj. Sme sami sebou a na tom je postavený náš život. Tým, že rozvíjame seba, náš život má zmysel. Ak sme sami sebou, robíme to, čo nás napĺňa a čas okolo plynie. Práca nám ide od ruky a doslova čas beží. Ak sme sami sebou, potom máme radosť z toho, čo robíme a veci robíme naplno a s vášňou. Vďaka autentickosti sme šťastnejší, sme zdravší, menej sa stresujeme a zápasíme s úzkosťami a s depresiou. Situáciu vnímame realisticky, sme otvorení novým možnostiam (pretože s nimi spájame svoj rast), pri realizácii kladieme dôraz na svoje silné stránky a prežívame aj hlbšie vzťahy.
Pretečie ešte veľa vody Dunajom, kým budeme môcť povedať, že rozprávanie o autentickosti prinieslo svoje ovocie. Byť viac sám sebou je niečo, čo by prospelo mnohým ľuďom. Byť sám sebou, samo o sebe je veľmi pozitívne, treba si však dať pozor na to, aby sme neskĺzli do egoizmu. Byť autentický neznamená byť egoistický. Egoista kladie dôraz na seba a pre neho ostatní prestali existovať - používa ich iba ako nástroj. Autentický človek kladie dôraz na seba, ale vníma seba ako súčasť spoločenstva a vzťahu / rodiny. Dokáže dať bokom svoje uspokojenie a obetovať sa pre iných, ale nestratí pritom z pohľadu, kto je a kým by sa mal stať. Môže svoju realizáciu na istý čas odložiť, ale nikdy sa nestane šedou myškou.
Ak Vás zaujal ten pohyb na hrane medzi „ja“ a „ty“ na ceste k sebarealizácii, môžete siahnuť po knihách Johna Powella. Aby bolo jasné, máme pred sebou dlhú cestu. Pomalými krokmi pracujeme na sebe, stávame sa lepšími ľuďmi, lepšie spoznávame sami seba aj rozvíjame svoje dary a schopnosti. Výstup na pyramídu preto nie je jednorazová záležitosť, ale niečo, čo musíme uskutočňovať stále znova a znova. A neustále pritom prechádzame zmenami, takže aj ten vrchol sa v niečom mení - akoby sme dosahovali vrchol, ale zakaždým inou cestou, alebo za iných podmienok. Ono stále sa budú objavovať nové a nové prekážky. Niekedy budeme musieť odložiť cestu na vrchol, či už nám okolnosti v tom zabránia, alebo nás bude niekto potrebovať. Byť autentický neznamená žiť sám pre seba, ale nepopierať seba.
Praktické Kroky k Autentickejšiemu Životu
Stephen Joseph, britský psychológ a psychoterapeut, ktorý sa vo svojej praxi zameral na zvládnutie traumy v duchu pozitívnej psychológie, je spoluzakladateľom Centra pre traumu a autorom množstva kníh. Podľa neho autenticita znamená, že sa nebojíte byť tými, kým naozaj ste. Nebojíte sa byť sami sebou, transparentní a úprimní. V dnešnom svete je však väčšinou tak, že mnoho ľudí sa hrá na iných, akí v skutočnosti sú. Kopírujú správanie niekoho iného a robia len to, čo robia iní. Hovoria len to, čo by mali hovoriť, ale nepovedia to, čo si naozaj myslia a cítia. Niektorí ľudia si zase autenticitu mýlia s výnimočnosťou.
Na to, aby ste prijali sami seba, treba niekedy veľkú odvahu. Často je veľmi náročné prijať sa aj s chybami a nedostatkami a na druhej strane si reálne uvedomiť svoje pozitíva. Na toto je potrebné dokázať sa reálne na seba pozrieť, a to bez všetkých vplyvov, ktoré na vás denne útočia. Kto sa dokáže na seba reálne pozrieť a následne túži rozvíjať všetko to, v čom je dobrý, urobí prvé kroky k tomu, aby sa v niečom zlepšil a postupne sa stával tým, kým naozaj je. Na toto je potrebné si uvedomiť jednu základnú vec a to tú, že sa nesmiete ľutovať a tiež porovnávať s inými, ale len sami so sebou. Nepotrebujete sa tiež povyšovať alebo ponižovať. Je potrebné pracovať s tým, v čom ste dobrí a dávať si otázku: „Som lepší človek, ako som bol včera?“ Akonáhle si toto uvedomíte, stávate sa slobodnejšími ľuďmi. Autenticita teda najviac súvisí s osobnou slobodou a so životom, ktorý žijete bez masky.
Tu je niekoľko praktických krokov, ktoré vám môžu pomôcť na ceste k autenticite:
- Neustále objavujte sami seba: Byť autentickým človekom predstavuje prácu na celý život. Musíte sami seba dobre poznať a zamýšľať sa nad tým, čo a ako robíte. Na to, aby ste takto mohli vnímať sami seba, si musíte vyhradiť čas a priestor. Musíte sa naučiť byť denne v tichu sami so sebou. Musíte sa tiež naučiť fungovať aspoň niekoľko minút denne bez mobilov a počítačov. Len pravda o tom, kto ste, ak sa zrealizuje, vás urobí slobodným človekom.
- Uvedomujte si, čo vám robí radosť a dodáva pozitívnu energiu: Nerobte niečo len preto, lebo tým urobíte radosť iným ľuďom. Snažte sa robiť čo najčastejšie aj to, čo robí radosť vám. Ak niečo tvoríte - maľujete, píšete básne, spievate, robte to podľa seba a nie podľa toho, ako by sa to páčilo iným. Robte čo najčastejšie veci, ktoré vás držia pri živote. Robte činnosti, pri ktorých cítite radosť, pokoj a naplnenie. Nemusíte jednu vec robiť celý život. Niekedy je ale ťažké zistiť, čo vás naozaj baví. Stáva sa to hlavne vtedy, keď váš život plynie veľmi rýchlo alebo ste sa identifikovali s niečím, čo nesúvisí s vami. Napríklad ste sa identifikovali s materiálnymi vecami. Napríklad máte perfektné auto a myslíte si, že ste niečo viac ako ostatní ľudia. Keby ste zrazu o toto auto prišli, môžete sa cítiť menejcenným človekom. Možno máte tieto pocity aj v súvislosti s vaším domom, oblečením, vzhľadom a podobne. Po tomto pocite túži len vaše ego, ale nie vaša duša. To vás len myseľ chce oklamať.
- Buďte láskaví a empatickí: Ďalším krokom, ktorý vás môže doviesť k autenticite, je aj ten, že budete láskaví a empatickí. Ak dokážete milovať ľudí bez toho, aby ste ich súdili, tak to je skutočná láska. A práve táto láska oslobodzuje. Keby sme takto všetci dokázali milovať, svet by bol nádherným miestom. Láska a empatia sú cnosti, ktoré môžete praktizovať každý deň.
- Buďte pokorní: Pokora neznamená, že sa budete pred niekým ponižovať. Pokora je uvedomenie si, že existuje niečo, čo človeka presahuje. Môžete to nazvať Bohom, vesmírom alebo niečím iným. Všetci predsa cítia, že je to tak.
- Vyslovujte vhodné slová: Slová majú veľkú moc a silu. Často sa hovorí, že slová sa stávajú činmi, činy zvykmi a zvyky sa stávajú naším životom.
- Premýšľajte nad svojimi činmi: Človek občas zabúda, že je zodpovedný za svoje činy. Je dobré si vždy poriadne premyslieť, ako budete v jednotlivých životných situáciách reagovať, čo urobíte alebo neurobíte. Ideálne je konať tak, aby svet bol každý deň lepší. Mnohí si myslia, že oni svet nemôžu zmeniť, že nemajú takú veľkú moc. Každý však môže zmeniť svet okolo seba, teda v prostredí, v ktorom žije. Ak však chcete pomáhať iným, musíte začať najprv od seba, a to tak, že sa pokúsite urobiť vlastný život čo najlepším pre vás samotných. Najlepší je vlastný príklad pre iných.
- Sústreďte sa na podstatné veci: Žijeme vo veľmi rýchlej dobe, v ktorej všetci chcú, aby sme im venovali pozornosť. Každý od nás niečo chce a je veľa tých, ktorí stále niečo predávajú. Neustále na nás útočí reklama. Pozornosť človeka však nie je neobmedzená. A tak by ste sa mali naučiť, komu a čomu budete venovať svoju pozornosť. Je potrebné si to poriadne uvedomiť a reálne s tým niečo urobiť. Nikto vás predsa nenúti bezcieľne a bez jasného zámeru pozerať televíziu, reklamy alebo rôzne články na internete. Vy si môžete zámerne vyberať, čo vás bude ovplyvňovať. Veľa ľudí sa však nad týmto vôbec nezamýšľa a od rána do večera dovolí, aby na neho útočili úplne zbytočné informácie. Keď je mozog zahltený nepodstatnými vecami, nedokáže sa sústrediť na podstatné. V dnešnej dobe človek musí mať jasný cieľ aj v tejto oblasti, pretože sa ľahko môže stať obeťou takého spôsobu života, ktorý vôbec ani nechcel žiť. Samozrejme, je to každého vec, ako sa rozhodne, ale tí, ktorí sa nezaoberajú zbytočnosťami, majú šancu skôr nájsť cestu sami k sebe.
Vplyv Výchovy a Prostredia na Formovanie Osobnosti
Z psychologického hľadiska výrok o necití sa byt sama sebou pred maturitou poukazuje na rozpojenie medzi tým, čo vo svete navonok robíte a tým, ako sa vnútorne cítite. Nechcem v tomto článku posilňovať kultúrne očakávanie, že máme v živote robiť iba veci, ktoré nás bavia. Je normálne, že robíme bežné veci bez hlbšieho zmyslu či potešenia. Ak však dlhodobo zakúšate nespokojnosť s tým, kto ste, ako žijete, milujete a pracujete, je možno čas preskúmať bariéry, ktoré vám bránia žiť v súlade. V súlade so svojimi túžbami, ambíciami, hodnotami.
Čo nám teda umožňuje pristupovať k životu s jasnou predstavou, sebadôverou a spokojnosťou? Faktorov, ktoré ovplyvňujú náš temperament, charakter a životnú cestu je mnoho. V tomto článku sa zameriavam na vplyv výchovy, kultúry a prostredia. Všeobecne sa uznáva, že zásadné sú prvé roky života, počas ktorých sa formuje naša osobnosť. Čo to však reálne znamená? Čo dospelí majú a čo nemajú robiť, aby dieťa vychovali v zrelú, iniciatívnu, spokojnú osobnosť?
Psychoanalytik Erik Erikson sformuloval štádiá, v ktorých sa vyvíja osobnosť a život človeka. Na dojča má v tomto období najväčší vplyv matka. Hovoríme o symbióze medzi ňou a dieťaťom. Hlavnou životnou silou, ktorú dieťa môže v tomto štádiu nadobudnúť je nádej. Skrze matku sa učí, či svetu a životu možno dôverovať. Ak je matkin životný postoj stabilný a optimistický, dieťa má veľkú šancu osvojiť si ho.
V druhom roku života dieťa začína chodiť a vášnivo objavovať svet. Je čas upraviť okolie, aby sa predišlo úrazom či otravám. Hľadáme rovnováhu medzi radostným „Pozri ako ďaleko už dokážeš zájsť!“ a úzkostným „Toto si prehnal, toto nesmieš robiť!“. Je to tiež obdobie vzdoru, dieťa začína uplatňovať svoju vôľu a prirodzenú agresiu. Dieťa sa nás svojim správaním pýta „Je to v poriadku byť sám sebou?“.
Predškolský vek, nevyčerpateľná energia a zvedavosť. Dieťa koná cielene, napodobňuje, túži byť „veľké“ a môže byť frustrované, že sa mu to nedarí. Pýta sa „Je to v poriadku keď robím toto, hýbem sa, konám?“ a očakáva uznanie. Necitlivý dospelý môže detskú snahu zosmiešňovať alebo bagatelizovať. Objavujú sa rivalita, žiarlivosť, zvýšená predstavivosť, deti skúmajú sexualitu, formuje sa zodpovednosť a svedomie. Prísna a moralizujúca výchova môže podnecovať intrapersonálne konflikty, pocity viny, osvojenie si širokých a hlbokých prekážok.
Základy toho, ako sa staviame k sebe, k druhým a k životu vôbec, sú položené v čase, keď s tým nemáme veľkú možnosť niečo urobiť. Skryté presvedčenie, že človek a svet je skôr zlý, bude viac zakazovať, prikazovať, odhovárať a trestať. Aby to však nevyznelo ako kliatba! Hovoríme tu o psychických mechanizmoch, ktorým je možné porozumieť a ovplyvniť ich. V každom veku. Začnite skutočným sebaporozumením. Poznaním vplyvov, ktoré vás formovali a dodnes ovplyvňujú. Ak si dlhšie neviete pomôcť sami, požiadajte o asistenciu druhého človeka.
Svet Vášho Odrazu: Strach zo Samoty a Hľadanie Autenticity
Svet už nie je to, čo býval. Pred nejakým časom som pozerala dokument o mužovi, ktorý po 44 rokoch opustil brány väzenia a mal sa začleniť do spoločnosti. Lenže, aké to je, vrátiť sa naspäť do života po tom, čo ste za bránami absolútnej nevedomosti a svojich vlastných myšlienok strávili štyri desaťročia a odrazu sa ocitnete na ulici, po ktorej sa denne prechádzajú tisíce ľudí a zovšadiaľ na vás kričia reklamy, výstižné slogany a billboardy, ktoré snáď nikdy nezhasnú? Otis Johnson, spomínaný väzeň, to povedal veľmi výstižne. „Zo všetkých zmien, ktoré som si všimol všade naokolo, bola jedna skutočne najvýraznejšia. Ľudia zabudli na to, ako byť sami. Prechádzam sa ulicami a v sklách budov, kde som kedysi pozoroval svoj vlastný odraz, vidím reklamy. Pred štyridsiatimi rokmi som sa prechádzal okolo a videl som sám seba, svoje neposlušné vlasy, zhrbený postoj či hĺbavý pohľad. Odraz mi pomáhal vycvičiť sa v sebakritike.“
„Stojím na ulici a ľudia okolo mňa majú v ušiach slúchadlá. Najprv som si myslel, že sa všetci premenili na agentov FBI, až neskôr mi došlo, že sa všetci rozprávajú s niekým, koho majú práve na telefóne. A ak nevolajú, počúvajú hudbu a kráčajú nevedno kam, keďže práve píšu veľmi dôležitú správu všetkým, s ktorými majú začatú konverzáciu. Sadnem si do parku a pozorujem okolie. Nikto nesedí, nevníma prírodu, sám seba. Možno si to nechceme pripustiť, no nemá pravdu? Nemá človek, ktorý strávil 40 rokov osamote, premýšľaním o zmysle života skutočne pravdu, keď tvrdí, že nám dnešná doba vzala schopnosť venovať sa aspoň v určitej chvíli svojho života sami sebe, svojim potrebám, myšlienkam, plánom či snom? Nie je to naozaj tak, že sme v ustavičnom hluku, šume, nárokoch, ktoré na nás kladie okolie a vzťahoch, ktoré považujeme za zmysluplné, aj keď už dávno nie sú, celkom zabudli, kde sme v tom celom chaose my?“
To ma však prinútilo zamyslieť sa. Prečo sme v neustálom pohybe, vyhľadávame spoločnosť každú voľnú chvíľu, zostávame vo vzťahoch, ktoré nefungujú a stýkame sa s ľuďmi, ktorí nám viac energie berú ako dávajú? Pretože sa bojíme byť sami. Tento svet a realita, v ktorej žijeme, z nás urobila ľudí, ktorí sa po sobotnom dni strávenom osamote nutne potrebujú aspoň vybrať do obchodu, aby sa porozprávali s niekým ďalším. Psychológovia sa však zhodujú v tom, že strach zo samoty nie je ničím výnimočným. V 21. storočí a vo svete, kde je tak jednoduché nikdy nebyť sám, sme sa totiž naučili spoliehať sa na spoločnosť druhých za účelom utiecť pred sebou a svojimi problémami. Naučili sme sa žiť v nefunkčných vzťahoch, kde je ten druhý pre nás pilierom, ktorý nás drží pohromade, aj keď celkom dobre nevieme, kto sme, čo od života chceme a kam kráčame.
Opak je však pravdou. Práve samota je totiž čas, kedy skutočne rastieme. Na to, aby sme mohli spoznať samých seba, svoje potreby, myšlienky a túžby, nepotrebujeme človeka, ktorý sa o nás postará vždy vtedy, keď sa na neho obrátime. Potrebujeme, aby sme sa tým človekom stali MY. Prestaňme sa skrývať za „dokonalými“ konverzáciami cez telefón či na káve a radšej si konečne prehovorme do vlastnej duše. Až vtedy totiž pochopíme, o čom by náš život v skutočnosti mal byť. Naučme sa znovu sedieť v parku, pozorovať okolie, písať si denník, v duchu premýšľať a hľadať odpovede na otázky, ktoré nás už dávno trápia. A nie u druhých, ale priamo v sebe. Skúsme sa predrať cez záplavu hluku, odporúčaní a noriem, ktoré zaplavili odrazy v zrkadlách. Práve ona nám totiž vo všetkom tom chaose ukáže našu pravú tvár a cestu, ktorou máme ísť, aby sme raz boli šťastní. Najprv sami a potom aj s tým správnym.
Názory na to, čo je vhodné a čo nie, sa v spoločnosti často menia. Móda, štýl a vkus sú subjektívnymi vecami, ktoré sa líšia od osoby k osobe. Mnohí ľudia sa neustále snažia nasledovať trendy a prispôsobiť sa očakávaniam ostatných, často na úkor svojej autenticity. Existujú určité veci, ktoré by ste si na sebe nikdy nemali meniť, aj keď vám to iní kážu. Vaše hodnoty a presvedčenia tvoria základ vašej osobnosti. Nikdy by ste nemali meniť hodnoty len preto, aby ste zapadli do niečích iných predstáv. Každý má svoj jedinečný osobný štýl, ktorý vyjadruje jeho osobnosť a vkus. Niektorí ľudia sa cítia pohodlne v tradičnom oblečení, zatiaľ čo iní preferujú extravaganciu. Váš štýl a vkus v oblasti farieb, vzorov a detailov môže byť úplne iný ako u niekoho iného. Je dôležité, aby ste sa cítili pohodlne v tom, čo nosíte, a aby to odrážalo vašu autenticitu.