Majestátne Tatry, vlniac sa vody Dunaja, srdce Európy - to je náš domov, tu žijeme, sem patríme my, odhodlaný, vždy túžiaci po slobode, národ slovenský. Pri nahliadnutí do kroniky Slovenska sa nám pred očami zjaví história poznačená neustálymi bojmi o slobodu a vlastnú štátnosť. Dlhé roky ťahali naši predkovia ťažké okovy neslobody, dlhé roky bojovali za našu budúcnosť. Mali by sme byť hrdí a vďační za to, čo nám zanechali. Mocné hrady a zámky potichu rozprávajú svoje príbehy o nezlomnej odvahe a ceste k slobode.
Historické korene a boj za identitu
História slovenského územia je pretkaná prítomnosťou rôznych národov a kultúr. Už v dávnej minulosti, za čias Sámovej ríše, Veľkej Moravy, Rakúsko-Uhorska, ako aj v časoch nedávno minulých - v časoch ČSR, sa do popredia národu dostávali výnimočne hrdí ľudia, ľudia, ktorí boli za svoj národ, za svoju zem, za svoju vlasť ochotní obetovať to najdôležitejšie, čo len človek vo svojom prostom živote môže vlastniť - svoju lásku, svoj život. Tieto vlastnosti však už nie sú ozdobou súčasných Slovákov a rozprávajú sa o nich len v povestiach a ľudových príbehoch. Skutočná charakteristika sa už veľmi líši.
Slovenská republika je mladý, samostatný štát, ktorý sa zrodil 1. januára 1993. Nachádza sa v strednej Európe s rozlohou 49 035 km² a s približne 5,5 milióna obyvateľov, čo ju radí medzi menšie štáty. Hlavné mesto Bratislava leží na rieke Dunaj, ktorá spája krajinu s Čiernym morom a prostredníctvom kanálov aj so západnou časťou kontinentu, čím znižuje nevýhodu vnútrozemskej polohy štátu. Pôvodné obyvateľstvo osídľovalo toto územie od nepamäti. Počas stáročí sa tu striedali ľudia rôzneho pôvodu a kultúry. Často o nich nie je veľa známe, no nachádzajú sa stopy ich prítomnosti, ktoré študujú archeológovia. Prvé písomné zmienky hovoria o keltských Kotínoch, neskôr o germánskych Kvadoch a Markomanoch, ktorí na dunajskej hranici prišli do kontaktu s civilizáciou Rimanov. V piatom až šiestom storočí na naše územie prišli Slovania a zostali tu natrvalo. Sme teda dedičmi slovanských predkov, ktorí nielenže rozvíjali svoju vlasť, ale tiež odolávali všetkým vplyvom a zahraničným zásahom.
Prírodné bohatstvo a kultúrne dedičstvo
Slovensko sa vyznačuje mimoriadne rozmanitou prírodou. Medzi Dunajom a Tatrami nájdeme široké roviny a týčiace sa skaly, jaskyne, riečne zátoky a močaristé plochy. Územie do veľkej miery tvoria Karpaty, ktoré na juhu prechádzajú do Panónskej panvy. Medzi najvýznamnejšie pohoria patria Vysoké Tatry, jediné skutočne alpské pohoria vo východnej Európe a zároveň jeden z najmenších vysokohorských masívov na svete. Úzke, skalnaté hrebeňy sa týčia nad širokými ľadovcovými dolinami s prudkými stenami. Nižšie svahy pokrývajú husté ihličnaté lesy. Sieť 600 km turistických chodníkov vedie do všetkých alpských dolín a na mnohé vrcholy. Červeno značený turistický chodník Tatranská magistrála sleduje južný hrebeň Vysokých Tatier v dĺžke 65 km cez pozoruhodnú rozmanitosť krajín. August a september sú najlepšími mesiacmi na vysokohorskú turistiku; júl a august sú najteplejšie a najrušnejšie mesiace. Tatranská obloha patrí orlom.
Vysoké Tatry nie sú jedinou prírodnou dominantou. Malá Fatra sa tiahne v dĺžke 50 km cez severozápadné Slovensko, pričom Kriváň (1709 m) je najvyšší vrchol. V srdci národného parku sa nachádza Vrátna, krásna horská dolina s lesnatými svahmi zo všetkých strán. Možnosti turistiky siahajú od ľahkých turistických chodníkov cez les až po malebné hrebeňové prechádzky; v zime sa dolina premieňa na obľúbené lyžiarske stredisko. Nájdeme tu množstvo miest na ubytovanie a stravovanie, hoci ubytovanie v strede leta je obmedzené. Malá Fatra je ľahko dostupná ako jednodňový výlet zo Žiliny.
Slovenská príroda je na mnohých miestach ešte nepoznačená ľudskou rukou. Množstvo chránených parkov, rezervácií či jaskýň svedčí o jej výnimočnosti. Len málokto vie, že Ochtinská aragonitová jaskyňa nemá vo svete veľkú konkurenciu.
Okrem prírodných krás je Slovensko známe aj svojimi bohatými kultúrnymi pamiatkami. Mocné hrady a zámky potichu rozprávajú svoje príbehy o nezlomnej odvahe a ceste k slobode. Nielen hrady a zámky, ale aj literárne diela našich spisovateľov nám umožňujú nahliadnuť do histórie, aj keď svojským spôsobom. Tieto diela sú o to vzácnejšie, že počas tisícročia spisovatelia do nich vkladali svoju túžbu „žiť slobodne a hovoriť v materinskom jazyku“. V našej vlasti sa narodili a žili také osobnosti, ktoré sú známe po celom svete, ako napríklad Ľudovít Štúr.
Slovenská zručnosť a umenie
Slováci sú známi svojou zručnosťou, ktorú dokazujú bez pomoci hocijakých strojov, len vlastnými rukami. Svojím talentom našli uplatnenie na celom svete. Príkladom je slovenské drotárstvo, tkáčstvo či rezbárstvo. Istotne každý pozná ručne vyrezávaný betlehem v Rajeckej Lesnej.
Hovorí sa, že sme aj pracovití. No ako kto. Jedni sa snažia uživiť rodinu a prácou chcú prispieť k lepšiemu životu, iní túto úlohu prenechávajú na štát. Každý mladý Slovák, v kútiku duše, túži raz zbaliť kufre a odísť do zahraničia za vidinou lepšieho zárobku, lepších životných podmienok. Tento trend trápi mnohých, pretože sa vynára otázka, kto tu potom zostane, keď všetci lekári, právnici či umelci odídu? Kto bude reprezentovať našu vlasť?
Spoločnosť a národné povedomie
Slovenský národ patrí medzi národy s najväčším nacionalistickým povedomím na svete. V minulosti sa do popredia národu dostávali výnimočne hrdí ľudia, ktorí boli za svoju vlasť ochotní obetovať aj svoj život. Zatiaľ čo v minulosti existovali osobnosti, ktoré sa postavili za svoj národ, v súčasnosti sa tento trend zmenil. Slováci sa stali národom závidiacim, pasívnym a hlavne závislým. To, o čo naši predkovia bojovali, sme sa my dobrovoľne vzdali - našej nezávislosti a slobody myslenia. Slovensko nie je schopné sa riadiť vlastnými ideami, namiesto toho prijíma myšlienky iných štátov. V súčasnosti však nemá náš národ nikoho, kto by mal odvahu sa proti silným a veľkým postaviť a presadiť požiadavky nášho malého národa.
Slovenský občan prijal úlohu pasívneho diváka a dobrovoľne sa vzdal možnosti vysloviť svoje požiadavky. Stal sa súčasťou syndrómu, ktorý spôsobuje apatiu myslenia, kde prevláda postoj „to, čo mám, mi stačí, o viac sa pokúšať nebudem“. Tento postoj však nie je jediným obrazom nášho národa. Vo svete sme známi predovšetkým dodržiavaním našich ľudových tradícií, svetoznámou slovenskou kuchyňou, ešte takmer nedotknutou prírodou, o ktorú sa neustále staráme, ale aj bohatými kultúrnymi pamiatkami. Preto patríme v nedávnej minulosti medzi turisticky najnavštevovanejšie krajiny strednej Európy.
Na druhej strane, na Slovensku vyrastá nová generácia bojovníkov - študentov, ktorí sa za svoju náklonnosť k našej zemi nielenže nehanbia, ale kedykoľvek a kdekoľvek sú ochotní sa k nej hrdo prihlásiť. Títo ľudia sú budúcnosťou tohto národa, sú novou krvou v žilách. Sú to opäť národovci, v ktorých sa vznietil cit pre svoju vlasť. Je dôležité, aby sme sa naučili svoj národ milovať, svoj pôvod rešpektovať a našu budúcnosť aktívne zveľaďovať. Pre to sme ochotní urobiť všetko, čo je v našich silách.
Vývoj spoločnosti a politiky
Slovensko prešlo zložitým historickým vývojom, ktorý zahŕňa obdobia rôznych štátnych útvarov a vplyvov. Po prvej svetovej vojne sa Slováci spolu s Čechmi snažili o vytvorenie spoločného štátu, Československa, ktoré existovalo v rokoch 1918 až 1992. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa krajina stala súčasťou novovzniknutého Československa, ktorého prvým prezidentom bol Tomáš Garrigue Masaryk.
Počas druhej svetovej vojny existoval formálne nezávislý Slovenský štát, ktorý bol spojencom Osi a zúčastnil sa na vojnách proti Poľsku a Sovietskejmu zväzu. Po vojne bolo Československo obnovené, avšak bez územia Zakarpatskej Ukrajiny, ktoré pripadlo Sovietskemu zväzu. Benešove dekréty viedli k perzekúcii maďarskej menšiny na juhu Slovenska. V roku 1948 sa k moci dostali komunisti a Československo sa stalo satelitným štátom Sovietskeho zväzu.
Nežná revolúcia v roku 1989 viedla k pádu komunistického režimu. V roku 1992 sa v dôsledku nezhôd o autonómiu slovenskej časti federácie rozhodlo o pokojnom rozpustení Československa. Dňa 1. januára 1993 obe krajiny, Česká republika a Slovenská republika, samostatne a pokojne vyhlásili svoju nezávislosť.
Slovensko patrí medzi ekonomicky rozvinuté krajiny sveta. Má komplexnú ekonomickú štruktúru, v ktorej rastú úlohy nielen výrobnej činnosti na úkor priemyslu, ale hlavne poľnohospodárstva.
Prvá svetová vojna a jej dopad na životy ľudí
Príbeh o živote v malej dedinke Ráztoky na severe Slovenska počas prvej svetovej vojny vykresľuje naivitu obyvateľov, ktorí si vojnu spočiatku predstavovali ako niečo, čo sa týka len „zlých ľudí“. Prvé zážitky s vojnou priniesli zranenia, ktoré sa však zdanlivo hojili. Skutočný dopad vojny sa však naplno prejavil až keď sa z frontu vrátili zmrzačení muži, ktorí boli svedkami hrôz, ktoré ich navždy poznačili. Príbeh Ondreja Koreňa, ktorý onemel od hrôzy, a Štefana Ilčíka, ktorý sa napriek matkinmu nesúhlasu rozhodol narukovať, ilustrujú osobnú drámu jednotlivcov a ich rodín v kontexte vojnového besnenia.
Vojna priniesla aj sociálne problémy a morálne dilemy, ako v prípade Evy Hlavajovej, ktorá bola zneužitá notárom Okolickým a následne odsúdená dedinou. Príbeh jej syna Adama, ktorý utiekol z frontu, a jeho snaha o spravodlivosť, odhaľuje temné stránky ľudskej povahy a zároveň poukazuje na odvahu a vytrvalosť v boji proti nespravodlivosti.
Konflikt zasiahol aj do vzťahov, ako v prípade Kristy Dominovej, ktorá dala prednosť strážmajstrovi Angyalovi pred zmrzačeným Ondrejom Koreňom. Vojna však nepriniesla len utrpenie, ale aj momenty solidarity a ľudskosti, ako napríklad ochota dekana Mrvu pomôcť Eve Hlavajovej a jej dieťaťu.
Napriek tomu, že sa niektorí snažili o útek alebo odpor voči autoritám, vojnová mašinéria neúprosne pokračovala. Zhabanie dobytka, ničenie majetku a strata blízkych boli súčasťou každodenného života. Zvesenie zvonov, ktoré mali byť pretavené na delá, symbolizovalo stratu duchovných hodnôt a neúprosné požiadavky vojny. Príbeh o zradcoch ako Kúrňava a ich následnom osude, ako aj o hrdinoch ako Štefan Ilčík, ktorý sa postavil tyranovi Rónovi a zaplatil za to životom, vykresľuje komplexný obraz doby.
Posledné momenty príbehu naznačujú, že aj napriek všetkým hrôzam, boj o pravdu a spravodlivosť pokračuje. Adam Hlavaj sa vracia, aby sa postavil svojmu trýzniteľovi, a hoci jeho návšteva prerástla do vzbury, nádej na spravodlivosť zostáva. Príbeh sa končí s otvorenými otázkami, no zároveň s posolstvom o nezlomnosti ľudského ducha a túžbe po lepšej budúcnosti.