Národné divadlo v Prahe, skvost českej architektúry a kultúry, nie je len miestom, kde ožívajú divadelné umenia, ale aj živou kronikou národných dejín a ambícií. Jeho stavba bola dlhým a komplikovaným procesom, odrážajúcim túžby, prekážky a napokon triumf českého národa. Toto monumentálne dielo, ktoré sa týči na brehu Vltavy, predstavuje nielen architektonický vrchol, ale aj silný symbol národnej identity a obnovy.
Počiatky Myšlienky: Od Snáh k Realizácii
Už v roku 1844 začali českí vlastenci v Prahe uvažovať o výstavbe kamenného divadla. Táto myšlienka sa zrodila z hlbokej túžby po vlastnej kultúrnej inštitúcii, ktorá by slúžila ako centrum českého umeleckého života. Prvým konkrétnym krokom bola žiadosť o "privilégium na výstavbu, zriadenie, vydržiavanie a riadenie" samostatného českého divadla. Túto žiadosť predložil stavovskému výboru českého snemu 29. januára 1845 František Palacký. Privilégium bolo udelené v apríli toho istého roku, čo znamenalo prvý dôležitý krok k realizácii sna.
Napriek udeleniu privilégia sa samotná stavba začala realizovať až po dlhšom čase. Zbor pre zriadenie českého národného divadla v Prahe vydal prvé verejné vyhlásenie na začatie zbierok až v apríli 1851, teda o šesť rokov neskôr. Táto zbierka, hoci bola významným prejavom národnej solidarity, nebola jediným zdrojom financovania. Nemalú podporu poskytol aj samotný štát, čo dokazuje aj účasť cisára Františka Jozefa I. na slávnostnom zahájení výstavby.
Dočasné Divadlo a Počiatky Stavby
Pred samotnou výstavbou Národného divadla vznikla potreba dočasného priestoru pre divadelné predstavenia. V roku 1853 bol zakúpený pozemok a začala sa stavba Dočasného divadla (Prozatimní divadlo). Toto divadlo bolo otvorené v roku 1862 a slúžilo svojmu účelu desiatky rokov. Po otvorení Národného divadla boli obe budovy spojené do jedného komplexu. Josefom Schulzom, Zítkovým nasledovníkom, upravená budova Dočasného divadla tvorí dodnes zadný trakt (javisko) Národného divadla. Na jeho iniciatívu bol do stavby zahrnutý aj nájomný dom dr. Poláka.
Prvá súťaž na projekt Národného divadla bola vyhlásená už v roku 1854. Hoci bol určený víťaz, viedenský architekt Fr. Froehlich, od výstavby sa upustilo a pristúpilo sa k stavbe Prozatimného divadla podľa návrhu Vojtěcha Ullmanna. Ďalšia súťaž sa konala v roku 1866, z ktorej víťazne vyšiel architekt Josef Zítek.
Monumentálna Stavba a Jej Výzvy
Samotná stavba Národného divadla trvala úmerne dlho k monumentálnosti budovy a komplikáciám, ktoré spôsobovali zvýšené náklady. Projekt Josefa Zítka uskutočňoval staviteľ František Havel od roku 1874. Na výzdobe sa podieľali sochári Uzel a Wildt. Stavba bola realizovaná z domácich materiálov a domácimi silami, čo ešte viac podčiarkovalo jej národný charakter.
Výstavba bola rozdelená do etáp. V roku 1865 skupina okolo Sladkovského, Tyrša, Nerudu a Hálka vyzvala tridsaťtriročného profesora pozemného staviteľstva na ČVUT, architekta Josefa Zítka, aby vypracoval návrh Národného divadla. Do konca roku 1868 boli postavené základy a v roku 1877 bola postavená strecha.
Symbolika a Umelecká Výzdoba
V roku 1873 súčasne prebiehali súťaže na výzdobu budovy. Scenár vypracovala osobitná komisia pod vedením Sladkovského. Téma bolo jednak v duchu novorenesančnej koncepcie budovy klasické, jednak sa inšpirovalo dobovým nadšením pre slovanskú mytológiu a pre dejiny rukopisov (kráľovodvorský a zelenohorský). Tieto koncepcie, vychádzajúce z mánesovskej maľby a spojené so súdobou romantickou krajinomaľbou, dali ideový základ výtvarnému prejavu, ktorý sa dnes označuje ako umenie generácie Národného divadla.
Všimnime si detaily, ktoré dodávajú budove jej jedinečný charakter. Nad hľadiskom visí dve tony ťažký luster so šírkou 3 metre a dĺžkou 5,5 metra, ktorý má 260 lampičiek. Medzi javiskom a hľadiskom sú 3 opony: železná opona pre prípad požiaru, druhá opona namaľovaná Vojtěchom Hynaisom oslavuje obetavosť českého národa pri budovaní Národného divadla a tretia opona je červená, zamatová a rozťahuje sa ručne. Nad oponami možno spozorovať nápis „Národ sobě“, ktorý vystihuje spolu s Hynaisovou oponou občanov, ktorí darovali peniaze na výstavbu budovy. Nad oponou sa nachádza aj plastická Štyrchova figurálna zbierka.
V divadle sa nachádzajú aj organ. Vo foyeri na prvom balkóne sa nachádzajú maľby Mikoláša Aleša a Františka Ženíška. Vo foyeri aj v iných priestoroch divadla sú umiestnené busty osobností, ktoré sa mimoriadne zaslúžili o divadlo. Sú tu aj 3 stropné maľby.
Slávnostné Osvetlenie a Tragický Požiar
Slávnostné položenie základného kameňa Národného divadla sa konalo 16. mája 1868. Pôvodne mal byť dovezený základný kameň iba z hory Říp, boli však dodané kamene aj z mnohých ďalších posvätných a historických miest českej krajiny, ako napríklad Blaník, Radhošť, Vyšehrad, Boubín a ďalšie. Okrem základných kameňov bolo tiež slávnostne uložené puzdro s prsťou z plavského mohylníka, jedného z najrozsiahlejších predkresťanských pohrebísk v Čechách.
Národné divadlo bolo prvýkrát otvorené 11. júna 1881 na počesť návštevy korunného princa Rudolfa premiérou Smetanovej opery Libuše. Odohralo sa v ňom ešte jedenásť ďalších predstavení, než bola budova uzavretá pre dokončovacie práce.
Uprostred týchto prác, 12. augusta 1881, vypukol ničivý požiar, ktorý sa stal "celonárodnou katastrofou". Tento požiar vyvolal obrovské odhodlanie pre nové zbierky: za 47 dní bol vyzbieraný milión zlatých, pričom 45% ľudí z Prahy prispelo na zbierku.
Obnova a Nové Otvorenie
Budovu po požiari dokončil prof. arch. Josef Schulz. Obnovené divadlo bolo slávnostne otvorené 18. novembra 1883, opäť predstavením Smetanovej Libuše. Tento akt symbolizoval nielen obnovu fyzickej stavby, ale aj obnovu národnej hrdosti a odhodlania.
Architektonické Rozdelenie a Detaily
Budova Národného divadla sa skladá z troch sektorov rozdielneho veku. Hlavné divadelné priestory s hľadiskom a javiskom obsahuje severný sektor (vlastná Zítkova stavba) na nároží Národnej triedy a Masarykovho nábrežia. K hlavnej budove prilieha stredný sektor, ktorý bol po obnove po požiari upravenou budovou Prozatimného divadla. K nemu bol ako novostavba pristavaný južný sektor.
Hlavná budova je nad priestormi hľadiska a javiska zakončená štvorbokou kupolou na obdĺžnikovom pôdoryse, ktorú nesie oceľová priehradová konštrukcia. Vonkajšia podoba severného sektora je prevedená v neomietnutom, kamenicky precízne spracovanom pieskovcovom murive s bohatou sochárskou výzdobou.
Terasa na úrovni 2. galérie je lemovaná balustrovým zábradlím, na ktorého pilieroch stoja sochy Apollóna a deviatich Múz od sochára B. Schnircha. Úroveň strednej terasy prevyšujú pylóny s vysokými, reliéfmi festónov a divadelných masiek pokrytými soklami bronzových sôch okrídlených personifikácií Víťazstva.
Západné priečelie severného sektora je za nárožnou pylonovou osou jedenásťosé, s krajnými trojosými rizality. Pravý risalit sa otvára stredným pravouhlým portálom, nesúcim na rozlomenom segmentovom frontóne alegórie Činohry a Spevohry od J. V. Myslbeka. Stredná päťosie je členená vysokými kanelovanými polostĺpmi s korintskými hlavicami, kde piliere balustrovej atiky nesú nad oboma rizality súsošie Spevohry a Činohry od Ant. Wagnera.
Do hlavného vestibul, rozdeleného na dva oddiely nerovnakej úrovne, sa vchádza z otvorenej predsiene v severnom priečelí. Z vestibulu vedie schodisko do hlavného foyeru, kde stredné pole zrkadlovej klenby nesie triptych Františka Ženíška (Zlatý vek umenia, Úpadok, Vzkriesenie umenia). Štrnásť luniet vypĺňa cyklus Vlast Mikoláša Alše. Štyri nástenné obrazy (Život, Mýtus, História a Spev bohatiersky) maľoval podľa Alšových návrhov Fr. Ženíšek. V strednom poli medzi východmi do loggie je Myslbekova socha Hudba (1913). Cenná umelecká výzdoba je sústredená v priestoroch medzi západným vestibulom a prezidentskou lóžou.
Na schodisku sú alegorické obrazy Vojtěcha Hynaise (Mier, Zem české, História), v predsieni obrazy krajín českej histórie od Julia Mařáka.
Hlavným priestorom divadla je hľadisko, založené na mierne podkovovitom pôdoryse. Za orchestrišťom na segmentovo oblúkovom pôdoryse rámcuje scénu javisný portál, vzniknutý po požiari spoluprácou Jos. Schulza s Boh. Schnirchom.
Rekonštrukcia a Modernizácia
V 70. rokoch 20. storočia bol stav Národného divadla v zlom stave, a tak bola vykonaná rozsiahla rekonštrukcia. Bola opravená pôvodná budova, zvýšený sklon podlahy, vybudované fajčiarne, zabudované vetranie, znížený počet sedadiel (986 celkom miest) a vytvorené variabilné javisko. Divadlo je vysoké 26 m. Má dobrú akustiku a počuteľnosť aj v najvrchnejších poschodiach.
Stavovské Divadlo: Predchodca a Sprievodca
Okrem samotného Národného divadla je dôležité spomenúť aj Stavovské divadlo, ktoré je úzko späté s divadelnou históriou Prahy. Stavovské divadlo je veľkolepá klasicistická budova a jedno z najstarších európskych divadiel. Na jeho doskách prebieha nepretržitý divadelný život od roku 1783. Pôvodne sa nazývalo Hrabacie Nosticovo divadlo, pomenované po jeho prvom majiteľovi, grófovi Františkovi Antonínovi Nostic-Reineckovi. V roku 1799 ho odkúpili Česki stavovia a premenovali na Stavovské divadlo.
Na jeho doskách zaznela premiéra Mozartovej opery Don Giovanni a práve tu odznela po prvýkrát pieseň "Kde domov můj" v hre Fidlovačka. Stavovské divadlo je symbolicky spojené aj s natáčaním filmu Amadeus Miloša Formana.
Budova Národného divadla, ako aj jej predchodcovia a súčasníci, predstavujú neoceniteľné kultúrne dedičstvo, ktoré hovorí o histórii, umení a nezdolnom duchu českého národa. Jeho pôdorys a celková koncepcia sú odrazom doby, v ktorej vzniklo, a zároveň slúžia ako inšpirácia pre súčasné aj budúce generácie.
Technické Parametre a Umelecké Detaily
Divadlo je vysoké 26 metrov. Má vynikajúcu akustiku a počuteľnosť aj v najvyšších poschodiach. Nad hľadiskom dominuje luster s hmotnosťou dve tony, šírkou tri metre a dĺžkou päť a pol metra, osadený 260 lampičkami. V prípade potreby sa luster zasúva do podkrovného priestoru.
Medzi javiskom a hľadiskom sa nachádzajú tri opony: železná opona pre ochranu pred požiarom, druhá opona namaľovaná Vojtěchom Hynaisom, ktorá oslavuje obetavosť českého národa pri budovaní divadla, a tretia, červená zamatová opona, ovládaná ručne.
Nad oponami sa vyníma nápis "Národ sobě", ktorý spolu s Hynaisovou oponou symbolizuje občanov, ktorí prispeli na výstavbu. Nad oponou je umiestnená aj plastická figurálna zbierka od sochařskej dielne Štyrch.
V interiéri divadla sa nachádza aj organ. Foyer na prvom balkóne zdobia maľby Mikoláša Alše a Františka Ženíška. V rôznych priestoroch divadla sú rozmiestnené busty významných osobností, ktoré sa zaslúžili o divadlo, ako aj tri stropné maľby.
Národné divadlo v Prahe, so svojou bohatou históriou, monumentálnou architektúrou a umeleckou výzdobou, zostáva srdcom českej kultúry a pýchou národa. Jeho pôdorys je nielen architektonickým plánom, ale aj svedectvom o sile národnej identity a neúnavnej snahe o kultúrnu sebaurčitosť.