Strata blízkej osoby, najmä v dôsledku tragickej udalosti ako je dopravná nehoda, predstavuje pre pozostalých nesmiernu a často neprekonateľnú bolesť. Kým žiadna finančná suma nemôže nahradiť nenahraditeľné - zmarený ľudský život a zničené citové puto - právny systém sa snaží aspoň čiastočne zmierniť utrpenie pozostalých prostredníctvom náhrady nemajetkovej ujmy. Táto oblasť práva však čelí výzve nekonzistentnosti a nepredvídateľnosti v rozhodovacej praxi súdov, čo vyvoláva legitímnu otázku: v akej výške by mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby pri dopravnej nehode, aby bola skutočne primeranou satisfakciou?
Vývoj legislatívy a súdnej praxe
Dlhé roky bola náhrada nemajetkovej ujmy v slovenskom právnom poriadku pomerne obmedzená. S účinnosťou zákona o povinnom zmluvnom poistení motorových vozidiel a najmä po prelomovom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej zo dňa 24. októbra 2013 (sp. zn. C-22/12, ECLI:EU:C:2013:692), došlo k výraznému posunu. Tento rozsudok totiž potvrdil, že povinné zmluvné poistenie motorových vozidiel zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy. Táto zmena mala za následok rozšírenie súdnych sporov a postupne viedla k ustáleniu niektorých princípov pri priznávaní súm odškodnenia.
Pred rozhodnutím vo veci Haasová bolo nepredstaviteľné, aby povinné zmluvné poistenie krylo aj náhradu nemajetkovej ujmy. Napriek tomu, že od tohto rozhodnutia uplynulo už značné obdobie, právna úprava v tejto oblasti zostáva do istej miery liberálna, keďže konečné rozhodnutie o výške odškodnenia ponecháva plne v kompetencii sudcu. Táto "voľnosť" však na druhej strane môže viesť k nekonzistentným a nepredvídateľným výsledkom, kedy sú v porovnateľných prípadoch priznávané neporovnateľné sumy.
Problém nejednotnej praxe a potreba objektivizácie
Súčasná rozhodovacia prax slovenských súdov v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby pri dopravnej nehode je charakterizovaná značnou nekonzistentnosťou. Stretávame sa s prípadmi, kedy okresné súdy priznajú pozostalým sumy v rozmedzí 30 000 až 50 000 eur, zatiaľ čo odvolacie súdy v iných prípadoch považujú takéto sumy za premrštené a za primeranú satisfakciu určia len 7 000 až 10 000 eur. Takáto prax vyvoláva pochybnosti o súlade s legitímnymi očakávaniami poškodených a s princípom právnej istoty.
Ústavný súd SR vo svojich nálezoch opakovane zdôrazňuje potrebu jednotného prístupu. V náleze zo dňa 5. decembra 2017 (sp. zn. III. ÚS 288/2017) uviedol, že "Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady." Problém však spočíva práve v spomínanej rôznorodej, ba až svojvôľnej rozhodovacej praxi, ktorá odporuje tomuto princípu.
Hoci je nepochybné, že ide o mimoriadne citlivú oblasť vyžadujúcu vnímavý prístup a komplexné individuálne zhodnotenie všetkých právne relevantných skutočností, súčasný stav neumožňuje eliminovať subjektívny prvok v rozhodovaní sudcu. Každý prípad je síce špecifický, avšak na druhej strane, ak má právny poriadok fungovať koherentne, je nevyhnutné hľadať spôsoby, ako objektivizovať proces určovania výšky odškodnenia.
Hľadanie "objektivizovanej exaktnej sumy"
Autori príspevku navrhujú, aby sa, podobne ako to urobil Najvyšší súd Českej republiky, prijala základná čiastka náhrady. Táto "objektivizovaná exaktná suma" by slúžila ako východiskový bod pre výpočet odškodnenia, čím by sa zabezpečila určitá jednotnosť a predvídateľnosť. Sudcovi by sa zároveň mal ponechať priestor reagovať na špecifické okolnosti konkrétneho prípadu, pričom táto základná suma by mohla byť modifikovateľná smerom nahor alebo nadol na základe stanovených kritérií. Tým by sa vytvorila "zlatá stredná cesta", ktorá by umožňovala súdom po starostlivom a rozumnom uvážení dospieť k primeranej výške náhrady.
Takýto prístup by vytvoril jednotný rámec pre rozhodovanie, ktorý by bol vnímaný ako spravodlivý a primeraný nielen poškodenými, ale aj verejnosťou. Vytvorenie úzu o "základnej sume náhrady" by uľahčilo rozhodovací proces nielen súdom, ale aj ostatným aktérom právneho sveta.
Alternatívy a inšpirácie
V súvislosti s riešením naznačeného problému sa ponúkajú viaceré alternatívy.
Prvá alternatíva: Stanovenie fixných súm
Táto možnosť bola v minulosti snahou Národnej banky Slovenska a Slovenskej asociácie poisťovní. Autori ju však považujú za nevhodnú. Dôvodom je, že legislatívna iniciatíva v tomto smere smerovala nielen k ignorovaniu judikatúry Súdneho dvora EÚ, ale aj k nedôvodnému paušálnemu "zastropovaniu" všetkých postmortálnych nárokov pozostalých osôb. Takéto paušálne stanovenie nezohľadňuje individuálne okolnosti prípadu a popiera špecifickosť každého jednotlivca.
Druhá alternatíva: Inšpirácia českou judikatúrou
Pozitívnou inšpiráciou môžu byť závery prijaté v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19. septembra 2018 (sp. zn. …). Táto myšlienka kvantifikovať nároky nemajetkovej ujmy je hodnotená ako pozitívna, avšak jej odôvodnenie považujú autori za nedostatočné. Otázka, prečo má byť napríklad 20-násobok adekvátnou náhradou oproti iným odškodneniam, zostáva v tomto kontexte nedostatočne zodpovedaná.
Preto je legitímne preformulovať otázku smerom k stanoveniu základnej objektívnej sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy za nezvratný zásah do najbližších rodinných väzieb tak, aby odzrkadľovala jednotnosť prístupu právneho poriadku a zohľadňovala výšky odškodnení priznávaných v iných prípadoch nemajetkových ujm, ako sú zásahy do práva na česť, dôstojnosť či súkromie.
Tretia alternatíva: Odzrkadlenie spoločenských hodnôt
Preferovanou alternatívou autorov je, aby výsledná suma odškodnenia za smrť blízkej osoby odzrkadľovala aj hodnotu, akú spoločnosť prisudzuje znehodnoteniu citových vzťahov. Keďže rodina je základnou bunkou spoločnosti, pri hľadaní "finančnej náplasti" za znehodnotenie emocionálnych väzieb je nevyhnutné zohľadniť hodnoty ako život, zdravie a význam rodiny pre spoločnosť.
Pravidlá pre odškodňovanie nemajetkových ujm musia byť nastavené tak, aby bola rešpektovaná hierarchia spoločenských hodnôt a primeranosť medzi rôznymi variantmi odškodnenia. Je neprípustné, aby rodičia, ktorí v dôsledku dopravnej nehody prišli o maloleté dieťa, dostali nižšie odškodnenie ako osoba, ktorej bolo urazené "iba" profesionálne postavenie. Hoci nejde o bagatelizáciu zásahov do profesionálneho života, je potrebné sa zamyslieť nad tým, prečo sú v niektorých prípadoch priznávané niekoľkotisícové odškodnenia, zatiaľ čo pri doživotnej traume spôsobenej blízkym osobám je satisfakcia vnímaná ako "premrštená".
Odškodnenie po dopravnej nehode.
Kvantifikácia a kritériá
V kontexte určovania výšky nemajetkovej ujmy pri úmrtí blízkych osôb (manžel/ka, rodičia, deti) je dôležité zohľadniť nielen vnútroštátnu, ale aj európsku úroveň priznávaných odškodnení. Pritom je potrebné porovnať sumy priznávané za rôzne typy ujmy:
- Dolný limit: 16 000 eur (priznané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave za prieťahy v konaní) vs. 20 000 eur (priznané Európskym súdom pre ľudské práva za policajnú akciu s možným rasovým podtextom, s ľahkými zraneniami).
- Stredný limit: 60 000 eur (priznané Ústavným súdom SR za nevymenovanie do funkcie generálneho prokurátora).
- Horný limit: Takmer 100 000 eur (priznané Krajským súdom v Bratislave).
Tieto predložené rozhodnutia by mali minimálne podnietiť úvahy o adekvátnosti priznávaných nárokov a o tom, či dostatočne reagujeme na jednotlivé kauzy a či primerane finančne kompenzujeme zásah do integrity jednotlivca. Pokiaľ akceptujeme súdom právoplatne priznané výšky odškodnenia, a nevidíme dôvod na ich odlišné výšky, potom je potrebné sa zamyslieť, kam by sme zaradili odškodnenie za úmrtie maloletého a nezvratný emocionálny zásah do života jeho rodičov.
Zodpovednosť poisťovní a argumentácia
V súdnych konaniach zo strany komerčných poisťovní často zaznieva argument, že poškodení žalobcovia využívajú ekonomicky stabilný subjekt a zámerne si uplatňujú nadhodnotené finančné nároky. Z pohľadu udržania poistného systému sa suma v rozsahu 40 000 až 50 000 eur môže zdať privysoká. Je však potrebné pozrieť sa na túto sumu cez optiku limitu poistného plnenia, ktorý je v zmysle § 7 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. nastavený na niekoľko miliónov eur. V tomto kontexte predstavuje iba minimálne percento zo stanoveného limitu. Komerčné poisťovne mali po rozhodnutí vo veci Haasová dostatok času na úpravu svojich poistných podmienok tak, aby nebola ohrozená ich finančná situácia.
Tvrdenie, že poškodení sa chcú obohacovať na úkor poisťovní, je zjednodušujúce a ignoruje fakt, že poškodení požadujú iba primeranú satisfakciu za stratu blízkej osoby. Je preto dôvodné sa domnievať, že nie je dôvod čiastky odškodnenia priznávať v neprimerane nízkych sumách. Naopak, je potrebné prijať také pravidlá, aby finančná kompenzácia bola vyvážením znehodnotených úzkych citových väzieb, odzrkadľovala hierarchiu spoločenských hodnôt, brala do úvahy náhrady priznávané v iných prípadoch a v neposlednom rade reagovala na vývoj ekonomiky a cien.
Nemajetková ujma a princípy európskeho deliktného práva
Princípy európskeho deliktného práva (PETL) predstavujú dôležitý rámec pre budúcu harmonizáciu európskeho deliktného práva. PETL prinášajú odlišný pohľad na nemajetkovú ujmu a jej náhradu v porovnaní so slovenskou právnou úpravou. Podľa článku 2:201 PETL je škoda definovaná ako majetková alebo nemajetková ujma na právom chránených záujmoch. PETL zavádzajú koncept zodpovednosti za škodu založený na porušení týchto záujmov.
V PETL je nemajetkovej ujme venovaný článok 10:301, ktorý uvádza, že zásah do právom chráneného záujmu môže ospravedlniť náhradu nemajetkovej ujmy, najmä v prípade ujmy na zdraví, ľudskej dôstojnosti, slobode alebo inom osobnostnom práve. Pri stanovení výšky náhrady sa musia brať do úvahy všetky okolnosti prípadu, vrátane závažnosti, trvania a následkov utrpenia.
Novéum, ktoré PETL prinášajú, je odškodnenie tzv. sekundárnych obetí. Kým právne poriadky členských štátov často upravujú odškodnenie pri zásahu do telesnej integrity jedinca, ujme na cti či osobnostných právach priamych obetí, koncepcia odškodňovania nepriamych poškodených - príbuzných či osôb s blízkym vzťahom k obeti - je menej jasná. PETL sa snažia reflektovať bolesť a utrpenie, ktoré pociťujú aj tieto osoby, čím otvárajú priestor pre širšie vnímanie nemajetkovej ujmy.
Záver
Určovanie výšky nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby pri dopravnej nehode je komplexný proces, ktorý vyžaduje citlivý prístup a zohľadnenie mnohých faktorov. Hoci súčasná právna úprava ponecháva značnú voľnosť súdom, je nevyhnutné hľadať cesty k väčšej jednotnosti a predvídateľnosti v rozhodovacej praxi. Prijatie základnej sumy náhrady, modifikovateľnej na základe jasne stanovených kritérií, spolu s dôrazom na spoločenské hodnoty a medzinárodné štandardy, by mohlo viesť k spravodlivejšiemu a primeranejšiemu odškodneniu pozostalých, ktorí sa ocitli v nesmierne zložitej životnej situácii. Diskusia o týchto pravidlách je nielen legitímna, ale aj nevyhnutná pre zabezpečenie dôveryhodnosti právneho systému a pre naplnenie jeho základného účelu - poskytnúť primeranú satisfakciu za spôsobenú ujmu.