Slovenská populárna hudba, v zmysle pop music, sa začala rozvíjať v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Jej vývoj bol podmienený vývojom populárnej hudby v západných krajinách, ale aj politickým usporiadaním vo svete. Slovensko má za sebou viac ako sedemdesiatročnú spoločnú históriu s Českom, podstatnú úlohu vo vývoji slovenskej populárnej hudby hral teda aj vplyv kultúrnych väzieb v bývalom Česko-Slovensku. Slovensko v priebehu desaťročí prešlo viacerými kultúrnymi, spoločenskými a politickými zmenami, ktoré sa vo viacerých prípadoch diametrálne odlišovalo. Na začiatku 20. storočia bol vývoj slovenskej populárnej hudby spätý s vývojom populárnej hudby v centre Európy, neskôr sa slovenská hudobná tvorba dostala pod vplyvy totalitných vládnucich štruktúr. V období Slovenského štátu, v priebehu II. svetovej vojny, na slovenskú populárnu hudbu vplývala koaličná fašistická diktatúra Veľkonemeckej ríše. Po skončení vojny sa Slovensko dostalo do izolácie vytvorenej tzv. Železnou oponou. Populárne osobnosti, teda aj osobnosti populárnej hudobnej scény boli interpretmi určitých názorov a svojou popularitou združovali skupiny mladých ľudí, fanúšikov. V niektorých prípadoch bol tento fenomén hrozbou pre totalitné vládnuce štruktúry, bol možnosťou pre vznik opozične ladených organizovaných skupín mládeže. Tento stav nebol počas histórie Slovenského štátu, ale aj obdobia vlády jednej politickej strany žiadúci. Vývoj a vznik novej vlny populárnej hudby výraznejšie ovplyvnila situácia okolo Pražskej jari na konci 60. rokov.
Zrod v rytmoch jazzu: Predvojnové Slovensko a jeho hudobné obzory
Populárna hudba v období po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie do roku 1948 patrila v novovzniknutých krajinách k žánru a subžánrom džezu. Do Česka sa džez začal dostávať už pred prvou svetovou vojnou. Spoznávali ho väčšinou mladí šľachtici, pre ktorých bola znalosť tohto žánru vecou prestíže. Ďalšími vyznávačmi džezu boli príslušníci umeleckej inteligencie, ktorí sa s džezovou hudbou stretli počas štúdií v Mníchove, či v Paríži. Prinášali domov správy o nových tancoch a kabaretnej zábave, ktorá sa do Európy dostávala zo Spojených štátov. Priťahovala ich exotika, drsnosť ragtime, ktoré boli v kontraste so zaužitým sentimentom európskeho gýča. Nadchýnala tým umelcov, hlavne spisovateľov, ktorí dokázali vzletne popisovať svoje dojmy. Hudobníkov tento žáner začal priťahovať až neskôr. V priebehu 20. rokov sa o džezovú hudbu začal zaujímať stále širší okruh ľudí. Pre intelektuálne založenú mládež sa džez stal záležitosťou módy.
Džez po rozpade Rakúsko-Uhorska do bývalej ČSR k širšiemu publiku dostával vďaka masovokomunikačným prostriedkom. Neprichádzal priamo zo Spojených štátov, ale prenikal k nám skôr cez médiá zo Spojeného kráľovstva. Spočiatku bol reprodukovaný z gramofónových platní, neskôr sa šíril éterom cez vysielania rozhlasových staníc. Viacnásobné opakovanie skladieb v rozhlase podmienilo vznik šlágrov. Došlo k spojeniu medzi gramofónovým priemyslom a rozhlasovými spoločnosťami. V roku 1929 sa po prvý raz na našom trhu objavilo prvé hudobné (gramofónové) vydavateľstvo Esta, ktoré vzniklo z niekdajšej filiálky zahraničného distribútora Ultraphon. S novou hudbou prichádzal do zábavných podnikov aj nový tanec, kabarety typu Montmartre sa stali módnou záležitosťou, ktorá sa z Prahy s pomocou putovných turné orchestrálnych telies dostala aj do Bratislavy. Aj vďaka mladým pražským študentom ako bol Jiří Voskovec, Jan Werich, neskôr aj absolvent konzervatória Jaroslav Ježek začal džez znieť aj na Slovensku v zrozumiteľnom jazyku. Hudobná zábava podávaná v humornom podtexte získala pre poslucháča ďalší, atraktívny rozmer. S pribúdaním diktátorských vodcov v 30. rokoch sa do textov piesní dostávala satira, džez sa stal súčasťou angažovanej tvorby. K silnejšiemu prieniku džezu na naše územie došlo až na prelome 30. a 40. rokov spolu s érou swingu.
Slovenská populárna hudba sa vyvíjala na pozadí rozvoja populárnej kultúry európskeho zábavného priemyslu. Ďalšou podstatnou zložkou pre jej podmienený vývoj bola kultúra prezentovaná divadlách, kaviarniach a kabaretoch európskych centier ako bola Paríž, Viedeň, Budapešť a Berlín s divadelným a hlavne operetným repertoárom. Vzácnymi výnimkami boli mestá Košice a Bratislava. V Košiciach už v 20. storočí existovali aktívne hudobné telesá. V Bratislave sa zábavnými strediskami stávali viechy a tzv. koncertné kaviarne. Často v nich hrávali študenti hudobných škôl, konzervatória, hudobníci s klasickým hudobným vzdelaním, z rómskych hudobníkov to boli tí, ktorí poznali noty. Prvý nočný bar s názvom American Bar bol v Bratislave založený v roku 1915. Neskôr na začiatku 20. rokov vznikali ďalšie nočné podniky (Reduta, Bristol, Astória, Moderna…) s ponukou revuálnych programov a tanečnej hudby. V roku 1926 bola v Bratislave otvorená reštaurácia Etablissement Adlon, v ktorej hrávali pozvané zahraničné džezové kapely. V týchto časoch sa začali stávať súčasťou salónnych ansáblov aj hráči na trúbku, saxofón, či na bicie. Známe hudobné formácie zo zábavných podnikov dotávali príležitosť hrávať v rozhlasových vysielaniach. Výraznejšie sa vo vysielaní začali bratislavské kapely presadzovať od roku 1926, t. j. od roku, kedy vznikla bratislavská pobočka Československého rozhlasu. V roku 1929 vznikol Orchester Rádiožurnálu, hrajúci repertoár zväčša zameraný na populárnu hudbu, ktorú tvorili predovšetkým obľúbené úryvky operiet a suít.
Koncom 30. rokov sa v zahraničných médiách šíril džez, swing, country and western, či iné populárne žánre, no v Čechách a na Morave bola po tlakom fašistickej propagandy populárna hudba zakázaná. Situácia spätá s populárnou hudbou sa aj u nás v tomto období komplikovala, nakoľko kultúrnu politiku novovzniknutého Slovenského štátu začalo regulovať Nemecko. Nemecká fašistická propaganda poukazovala na to, že tento druh kultúry je produktom nečistých rás (židovskej, a černošskej). Pre mládež sa tak swing stal jedným zo symbolov odporu proti obmedzenosti diktatúry totalitného režimu. Obmedzovanie zo strany nacistov, dokonca od roku 1941 zákaz tanca a spolitizovanie kultúry, vyvolal u mládeže opačnú reakciu, odpor voči režimu a zvýšil záujem o populárnu hudbu. V období 2. svetovej vojny na Slovensku nebol voči nemeckým kultúrnym požiadavkám výraznejší odpor. U obyvateľstva Slovenského štátu v období 2. svetovej vojny dominoval záujem o ľudovú hudbu.
Prvá gramofónová platňa s nahrávkou slovenskej tanečnej hudby vyšla v roku 1935. Boli to dve tangá nahrané v roku 1934: „Dita“ od autorskej dvojice Alexander Aranyos a Štefan Hoza a „Nepovedz dievčatko nikomu“ od autorov Dušana Pálku a Štefana Hozu. V začiatkoch vývoja populárnej hudby na Slovensku patril k najvýznamnejším predstaviteľom pôvodnej slovenskej populárnej hudby skladateľ Gejza Dusík, ktorý nadviazal na tvorbu jedného z prvých predstaviteľov slovenskej operetnej tvorby prelomu 19. a 20. storočia Miloslava Francisciho. Gejza Dusík v druhej polovici 40. rokov založil vlastné nezávislé hudobné vydavateľstvo, takže patrí zároveň aj medzi zakladateľov hudobného priemyslu populárnej hudby na Slovensku. Medzi významných interpretačných predstaviteľov slovenskej zábavnej hudby patrí dnes už legendárny spevák František Krištof Veselý. Začiatky slovenskej populárnej hudby boli žánrovo späté so zmesou zľudovených operetných melódií v zmesi s dobovým džezom a popom. Prvé amatérske džezové formácie začali na Slovensku vznikať na sklonku 40. rokov. Bol to napríklad Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov (r. 1947), zameraný na swing a čiastočne aj moderný jazz, či Ali Jazz Band v Seredi (r. 1946). Prvým profesionálnym džezovým orchestrom na Slovensku bol bratislavský Dixieland (1956). Medzi interpreti patria: František Krištof Veselý, Štefan Hoza.
Povojnová éra a socialistický realizmus: Hudba pod ideologickým tlakom
Vývoj slovenskej populárnej hudby je vzhľadom na povojnové štátne usporiadanie úzko spätý s vývojom populárnej hudby vo vtedajšom Česko-Slovensku. V povojnovej ére po februárových udalostiach v roku 1948 prevládalo budovateľské hnutie. 50. roky 20. storočia boli poznačené rozdelením vplyvu svetových mocností na dva silné bloky. Česko-Slovenská kultúra, pod patronátom vtedajšieho Sovietskeho zväzu bola ovplyvnená protikapitalistickým postojom komunistických vládnych garnitúr na čele s Klementom Gottwaldom. Všetky buržoázne produkty, teda aj produkty hudobného priemyslu, boli považované za nepriateľské. Cenzúra sa hlboko dotýkala kultúry mládeže, preto nebol vplyv popularity rock and rollu v 50. rokoch výraznejší. Masová kultúra mládeže na Slovensku bola ovplyvnená politicky organizovaným budovateľským hnutím. Povojnové mládežnícke Slovensko bolo pod vplyvom zlatej éry rozvoja socialistického realizmu. V Česko-Slovensku bol organizovaný boj proti spoločnému triednemu nepriateľovi, personifikovanom hrozbou svetového imperializmu. Vznikal kult budovateľských piesní, ktoré boli ľahko zapamätateľné. Populárna hudba začala na Slovensku predbiehať popularitu ľudovej hudby až po roku 1950. Spočiatku to bol fenomén spätý so zábavou vo veľkých mestách, populárna hudba bola súčasťou vystúpení v zábavných podnikoch, k širšej verejnosti sa dostávala rozhlasovým vysielaním. Dominantným interpretom džezovej hudby na Slovensku bol Orchester Siloša Pohanku.
K zlepšeniu situácie prechodne došlo až začiatkom 60. rokov. Na Slovensko sa rôznymi cestami začali dostávať hudobné nahrávky predstaviteľov hviezd rock and rollovej hudobnej scény (Elvis Presley, Chuck Berry..). Boli to albumy, či single, ale hity na stredných rozhlasových vlnových dĺžkach vysielalo v TOP 20 aj legendárne Rádio Luxemburg. V polovici 60. rokov naplno prepukla v anglofónnych krajinách beatová horúčka, vzrastala popularita hudobnej produkcie ktorej predstaviteľmi boli hudobníci povojnových generácií mládeže. Sólové hviezdy, typu Elvisa Preslyho začali nahrádzať hudobné skupiny ako The Beatles, The Kinks, The Who, The Shadows, Cream, či Rolling Stones, začala zlatá éra bigbítu. Slovenská hudobná produkcia sa v 60. rokoch spočiatku zameriavala na napodobňovanie a nahrávanie coververzií známych hitov, no vznikali aj hudobné formácie, ktoré spočiatku podľa vzoru britských The Shadows hrávali inštrumentálne kompozície. V období rokov 1965 - 1967 pretrvával názor, že oficiálnym jazykom bigbítových skladieb je angličtina. Medzi priekopníkov populárnej česko-slovenskej hudobnej tvorby patrí bratislavská skupina The Beatmen, neskôr The Soulmen, so spevákom Dežom Ursínym.
Koniec 60. rokov bol spojený s udalosťami okolo Pražskej jari. Hlavné mesto Česko-Slovenska, Praha, sa v tomto období nakrátko stalo jedným zo svetových centier hudobného diania. Konali sa v nej vystúpenia zahraničných skupín, tri ročníky Československých beatových festivalov, kde sa presadili aj slovenské kapely ako The Soulmen, skupina Blues Five (hrali v nej: Peter Lipa, Dušan Hájek, Jaro Filip, Janko Lehotský…), či ďalšia formácia s názvom Prúdy. V roku 1967 vznikla skupina Modus. Svoju hudobnú kariéru začali osobnosti ako Pavol Hammel, Marián Varga, Ján Lehotský, alebo Ján Baláž, s hudobníkmi začali spolupracovať mladí textári: Kamil Peteraj, Boris Filan. Medzi kapely nastupujúce v šesťdesiatych rokoch patria: The Beatman, The Soulmen, Prúdy, The Gentlemen, The Blues Five, Mr.
Normalizácia a Bratislavská lýra: Obmedzenia a nové nádeje
Dôsledkom politickej situácii obdobia tzv. Normalizácie v Česko-Slovensku po rokoch 1968 - 69 bol ovplyvnený aj vývoj slovenskej populárnej hudby. V prvej polovici 70. rokov došlo k zaujímavému fenoménu, keď československé médiá chŕlili množstvo zahraničných hitparádových hitov vo forme ich coververzií spievaných v slovenskom, či českom jazyku spevákmi ako boli Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Eva Kostolányiová, Jana Kociánová, Oľga Szabová, Eva Máziková, neskôr Karol Duchoň, Karol Konárik a iní. Pôvodné verzie piesní sa v médiách oficiálne nevysielali. Spevákov väčšinou nesprevádzali hudobné skupiny, ale orchestre, v ktorých názvoch dominovali mená ich kapelníkov. Tieto hudobné telesá mali, okrem prevzatých vecí, džezový, kantilénový a dixielandový repertoár (Orchester Juraja Velčovského, VV systém Vlada Valoviča…).
Hudobná tvorba bigbítových kapiel prvej polovice 70. rokov patrila skôr k okrajovým žánrom jej popkultúry. Z pôvodnej slovenskej tvorby rockovejšieho žánru bola v prvej polovici 70. rokov dostupná skôr na koncertných pódiách, či formou nahrávok na hudobných nosičoch. Skupiny akými boli napríklad artrocková kapela Collegium Musicum, bigbítové Provisorium, jazz rocková Fermata, či Revival Jazz Band (s Petrom Lipom), boli známe skôr len v úzkom kruhu fanúšikov. Ich mená v médiách v hlavných vysielacích časoch a zábavných reláciách nerezonovali. Do podvedomia širšieho publika sa diela artrockovej a jazzrockovej hudby dostávali aj vo forme hudobných zvučiek niektorých relácií. Na Slovensku sa usporiadavali tzv. fonotéky, ktoré boli predchodcami dnešných diskoték. V sedemdesiatych rokoch o účinkovaní hudobných skupín rozhodovali rôzne komisie. Vrcholným orgánom, ktorý cez klasifikačné, reklasifikačné skúšky, či rôzne prehrávky overoval a odsúhlasoval profesionálnu dráhu hudobných umelcov bol Slovkoncert. V roku 1971 vzniklo slovenské hudobné vydavateľstvo Opus, došlo tým k čiastočnému vyčleneniu slovenského hudobného trhu od českého.
Dôležitým fenoménom pre rozvoj slovenskej populárnej hudby sa stalo usporiadavanie hudobných festivalov. V totalitnom režime bol ich počet obmedzený, dôsledkom čoho bol význam úspešného účinkovania pre interpretov dôležitým krokom pre ich ďalšiu hudobnú kariéru. Od roku 1975 sa začali v bratislavskom PKO konať Bratislavské jazzové dni, na ktorých vystúpili svetové kapacity tohto žánru: Jack DeJohnette, Stanley Clarke, John McLaughlin či Steve Coleman. Jedným z najvýznamnejších hudobných festivalov, ktorý formoval vývoj populárnej hudby v bývalom v Česko-Slovensku bola Bratislavská lýra. Lýrové začiatky siahajú do roku 1966, teda do doby, keď sa v Prahe začínali konať prvé ročníky Československého beatového festivalu. Pražské beatové festivaly po prvých troch rokoch zanikli, Bratislavská lýra zostala a stala sa tak najvyššou federálnou súťažou, na ktorej sa hodnotila úroveň pôvodnej česko-slovenskej tvorby. V prvých ročníkoch šlo hlavne o úspechy sólových interpretačných umelcov a typického, podľa vzoru ďalších svetových hudobných festivalov, kantilénového žánru (Karel Gott, Eva Pilarová, Marta Kubišová, Karel Černoch, Marcela Laiferová, Eva Máziková, Karol Duchoň…). Od roku 1977, keď zlatú lýru vyhrala skupina Modus so skladbou „Úsmev“, sa do popredia záujmu porotcov dostala aj tvorba hudobných skupín a ich sólistov (Marika Gombitová, Miro Žbirka, Elán, Olympic…). Týmto spôsobom vznikla určitá referencia a stúpol záujem verejnosti o tvorbu bigbítových skupín. Populárne boli rôzne rozhlasové relácie pre mladých, v rozhlase to bolo Mikrofórum, či motoristická relácia Pozor zákruta ktorá sa vysiela dodnes. Podstatný význam pre prezentáciu nových slovenských hudobníkov mali hudobné súťaže a festivaly ako boli Detvianska zlatá ruža (od roku 1967) a Oravské synkopy (od roku 1968).
1970 Bratislavská lýra
Odvšadiaľ zaznievajú piesne Karola Duchoňa a ľudia si pri nich poskakujú, páči sa im. Nie je to zvláštne, keď Duchoň už 35 rokov nežije? To je pre mňa dôkaz, že existujú aj „večné“ diela, lebo sa k nim hlásia tiež tí, ktorí ich vznik nezažili. Pesnička má obvykle najväčší ohlas v čase vzniku, lebo populárna hudba veľmi intenzívne pracuje s aktuálnou generáciou poslucháčov. Ale sú aj také, ktoré si osvoja aj tie nasledujúce generácie. Futbalista Martin Škrteľ sa narodil v decembri 1984, Duchoň zomrel v novembri 1985. A Martin si na zrazoch reprezentácie v šatni veľmi často púšťal práve Duchoňa. Od roku 2004 žije mimo Slovenska a nezažil, ako ho spopularizoval napríklad Desmod, alebo v televíznych programoch ako Hit storočia či Legendy popu. Napriek tomu ho objavil a tá hudba ho oslovuje. Zaujímavé je, že súčasní interpreti robia stále nové verzie Duchoňových pesničiek, či už tých prevzatých alebo pôvodných, ktoré pre neho písali takmer všetci slovenskí skladatelia a textári, sú medzi nimi Hammel, Ursiny, Lehotský, Zelenay, Brezovský, Hanzely, Filan, Peteraj, Zeman a mnohí ďalší. Ale tie pesničky už boli skôr v kategórii „haluzí“. Potom ich vzal do ruky choreograf Ján Ďurovčík, dal im novú formu a odrazu to bolo v šou The Duchon´s prijateľné. Záleží teda aj na forme, akou sú pesničky podané? Časť ľudí má prvý návrat Duchoňových pesničiek zafixovaný cez reláciu Repete. Tá však mala svoj jasne definovaný tvar vyhovujúci predovšetkým ľuďom, ktorí zažili pôvodnú verziu. Jeho pesničky sú však univerzálne a môžu sa k nim hlásiť aj tí, čo si nepamätajú nielen ich pôvodný vznik, ale ani repeťácku verziu. Ktorú generáciu teda oslovovala? Primárne oslovovala generáciu, ktorá bola mladšia v sedemdesiatych rokoch. Keby boli pesničky „funkčné“ len pre toto generačne definované publikum, upadli by postupne do zabudnutia, lenže oni sa vracajú. Na stole máte cédečko Prúdov Zvonky zvoňte, ktoré malo vlani 50 rokov. Hovorí sa, že patrí k tomu najlepšiemu, čo tu kedy kto vytvoril. Pre mňa je to najlepší album v dejinách slovenskej populárnej hudby, napokon napísal som to aj do bookletu tohto „výročného“ vydania. Výnimočné je aj tým, že vzniklo na začiatku kariéry Mariána Vargu, Pavla Hammela, Fedora Freša a ich vtedajších kolegov. Ak je platňa geniálna ako Zvonky zvoňte, prirodzene si všetko okolo jej vzniku máme tendenciu idealizovať, že ju vytvorili dokonalé bytosti. V skutočnosti to boli normálni mladí muži plní energie vo veľmi búrlivej dobe, čomu zodpovedalo aj fungovanie kapely. Boli vlasáči, pôvodne sa volali po anglicky The Jets, ale veľmi rýchlo sa premenovali a dali si slovenský názov Prúdy.
Zlatá éra a nové smery: 80. roky a koniec storočia
Definitívny nástup novej generácie interpretov prišiel začiatkom 80. rokov. Slovenská televízia vytvorila viaceré platformy na vznik videoklipov (so všetkými dobovými finančnými aj ideologickými obmedzeniami) prostredníctvom hitparád Triangel alebo 5xP. Aj prostredníctvom nich sa slovenská hudobná scéna v 80. rokoch vyrovnala českej a v mnohých smeroch (predovšetkým v kategórii moderne znejúcej pop-rockovej pesničky) ju aj predbehla. Odrazilo sa to na státisícových predajoch najúspešnejších albumov, ako aj na čoraz významnejších zastúpeniach slovenskej scény v ankete popularity Zlatý slávik. Dôležité mená: Skladatelia: Vašo Patejdl, Július Kinček. Textári: Daniel Mikletič, Martin Sarvaš. Interpreti: Marika Gombitová, Miroslav Žbirka, Elán, Peter Nagy, Banket, Robo Grigorov, Tublatanka, Team, Vidiek, Lojzo.
S politicko-ekonomickou zmenou sa nanovo definovali pomery a možnosti slovenskej populárnej hudby. Po rozpade spoločného česko-slovenského štátu sa stratilo federálne mediálne prostredie, čo spôsobilo, že bolo oveľa ťažšie presadiť sa v „druhom“ teritóriu. Vydavateľstvo Opus stratilo na význame a jeho úlohu prevzali prioritne slovenské pobočky najväčších svetových vydavateľstiev, resp. ich pražských zastúpení. K hviezdam 80. rokov pribudli zástupcovia novej generácie, ktorá už profesijne nezažila socialistické obmedzovania a vo svojej tvorbe prirodzene nadviazala na svojich generačných predchodcov.
Slovensko v 90. rokoch zaznamenalo aj dve mohutné módne vlny. Kým tá eurodanceová, reprezentovaná predovšetkým menami ako Maduar, MC Erik & Barbara či Lobby, nakrátko ovládla domácu scénu, ale pomerne rýchlo „odplynula“, retronostalgický formát Repete Ivana Krajíčka vo forme televíznej „hitparády pre starších a pokročilých“ vrátil na takmer celú dekádu do hry generáciu 70. a 80. Dôležité mená: Skladatelia: Jaro Filip. Textári: Peter Uličný, Daniel Hevier, Vlado Krausz, Jozef Urban. Interpreti: Pavol Habera, Richard Müller, Hex, Gladiator, Made II Mate, IMT Smile, No Name, Jana Kirschner, Polemic, Iné kafe, Slobodná Európa.
Digitálny vek a nové fenomény: YouTube, hip-hop a talentové šou
Nové technológie, internet (predovšetkým YouTube) a iPod, zmenili systém šírenia populárnej hudby. Úloha vydavateľstiev sa z aktívnej edičnej činnosti postupne premenila na servisno-distribučnú, rádiá a (hudobné) televízie nahradil internet. Súčasne začalo vznikať viacero nezávislých značiek, ktoré podľa vzoru svojich britských predchodcov z 80. a 90. rokov začali okolo seba združovať interpretov mimo prevládajúceho pop-rockového modelu. Najvýraznejšie sa v tomto smere vyprofilovalo vydavateľstvo Slnko Records.
Spolu s týmito zmenami sa popri kontinuálne rozvíjajúcej pop-rockovej podobe slovenskej populárnej hudby začal masívne presadzovať aj hip-hop. Postupne sa hip-hop začína čoraz viac včleňovať aj do hlavného pesničkového prúdu definovaného „nenávideným“ termínom mainstream. S príchodom televíznych talentových súťaží (predovšetkým Superstar) prišla aj nová generácia interpretov, pre ktorých bolo účinkovanie v nich odrazovým mostíkom k vlastnej kariére. Dôležité mená: Skladatelia/producenti: Creative Music House (Kachút, Graus, Zubák), Peter Pann, Tomi Popovič. Interpreti: Horkýže slíže, Desmod, Misha, Zuzana Smatanová, Tina, Dara Rolins, Korben Dallas, Lavagance, Para, Kontrafakt, Rytmus, Majk Spirit, Kali, Separ, Kristína, Mária Čírová, Peter Cmorik, Celeste Buckingham, Emma Drobná, Adam Ďurica.
Pohľad do histórie: Osobnosti a ich vplyv
Juraj Čurný, hudobný redaktor, moderátor a producent, ktorý pôsobil vo viacerých hudobných vydavateľstvách, slovenských rádiách a bol aj hovorcom Slovenského futbalového zväzu či PR manažérom Art Film Festu, považuje za zakladateľa slovenskej populárnej hudby Gejzu Dusíka. Skladateľ, muzikológ a dokumentarista Pavol Zelenay zmapoval prvých 30 rokov slovenskej modernej populárnej hudby a je presvedčený, že základy populárnej hudby na Slovensku položil Gejza Dusík. Pavol Zelenay dvakrát získal ako autor hudby zlatú Bratislavskú lýru, v roku 1974 za pieseň Zem pamätá Karola Duchoňa a v roku 1976 za pieseň Pár nôt Jany Kocianovej. V septembri 2008 prevzal štátne vyznamenanie za zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry. V roku 2007 bol ocenený Krištáľovým krídlom v kategórii hudba, v máji 2008 ho uviedli do Siene slávy slovenskej populárnej hudby. V júni 2018 si prevzal Cenu ministerky kultúry Slovenskej republiky za celoživotné pôsobenie v oblasti tanečnej a populárnej hudby aj jej dokumentovanie.
Súčasná slovenská hudba obohacuje českú scénu. Kedysi Suchého muzika obohacovala našu hudobnú scénu a v súčasnosti si myslím, že naša hudba obohacuje českú scénu. Majú tam dlhoročnú tradíciu pesničkárov, spomeňme Karla Hašlera, majú rozšírenú trampskú hudobnú kultúru. Mali Osvobozené divadlo a Jaroslava Ježka, Orchester Karla Vlacha, niekoľko big bandov. Tieto pre Slovensko nikdy neboli prístupné tak ako v Čechách. Big band je vlastne súbor dychových nástrojov, na Slovensku nebola taká tradícia dychoviek tak ako v Čechách. Na Slovensku, naopak, bola tradícia sláčikovej ľudovej hudby, teda niečo iné. Keď sme sa my snažili založiť big band, bol prvý problém nájsť niekoho, kto hral na hudobnom nástroji, ktorý sa do big bandu hodil. Zohnať štyri trúbky, štyri trombóny a päť saxofónov, neviem, či v celej Bratislave alebo okolí vôbec toľko muzikantov bolo.
V začiatkoch vývoja populárnej hudby na Slovensku patril k najvýznamnejším predstaviteľom pôvodnej slovenskej populárnej hudby skladateľ Gejza Dusík. Všetkých som veľmi dobre poznal aj osobne. Zažili ste všetky etapy slovenskej populárnej hudby. Nemôžem povedať, že som zažil všetky etapy. Som dvadsaťosem rokov na dôchodku. Odkedy som sa začal venovať histórii, nemohol som už do hĺbky sledovať všetko, najmä nie súčasné dianie. Keďže som sa zameral na zmapovanie prvých 30 rokov slovenskej modernej populárnej hudby, musel som sa sústrediť na získanie potrebných podkladov. To sa mi do veľkej miery podarilo, takže môžem povedať, že o tej dobe veľa viem. Nie som rád, keď hovoria, že som chodiaca encyklopédia. S pomocou vytvorených databáz viem však s pomocou počítača odpovedať na veľa otázok.
Slovenská populárna hudba má za sebou ani nie storočnú históriu a v súčasnosti už dospela do štádia, keď je „konkurencieschopná“ so scénami štátov s porovnateľnou demografickou a ekonomickou silou.
Zoznam najsledovanejších slovenských hudobných videí na YouTube (k 1. novembru 2025):
- Spievankovo - Na hada (197,8 miliónov zhliadnutí)
- FÍHA tralala - film BUMBARASA - PONÍK (193,5 miliónov zhliadnutí)
- PACI PAC - Slon (140,0 miliónov zhliadnutí)
- FÍHA tralala - BUM BÁC (133,7 miliónov zhliadnutí)
- Miro Jaroš - BALÓN (115,8 miliónov zhliadnutí)
- EGO & ROBERT BURIAN - Žijeme len raz (103,0 miliónov zhliadnutí)
- Smejko a Tanculienka - Vlk a kozliatka (82,2 miliónov zhliadnutí)
Tento prehľad ukazuje dynamický vývoj slovenskej populárnej hudby, od jej skromných začiatkov v rytmoch swingu a džezu, cez ideologické tlaky socializmu, až po súčasnú éru digitálnych platforiem a žánrovej rozmanitosti.