Prvá svetová vojna, ktorá v rokoch 1914 až 1918 zásadne zmenila mapu Európy a zasiahla do života takmer každej domácnosti, sa stala silným impulzom pre slovenskú literatúru. Bojiská sa rozšírili z dovtedy obmedzeného priestoru takmer na celý svet, prinášajúc so sebou nesmierne utrpenie vojakov i civilného obyvateľstva. Tento globálny konflikt sa hlboko odzrkadlil v dielach slovenských spisovateľov, ktorí prostredníctvom svojej tvorby vyjadrovali túžbu po mieri a odsudzovali nezmyselnosť vojnového besnenia.
V slovenskej literatúre sa prvá svetová vojna prejavila v rôznych žánroch a formách. V poézii vynikli najmä Krvavé sonety Pavla Országha Hviezdoslava, zatiaľ čo v próze sa výrazne presadili diela ako Živý bič od Mila Urbana a novela Hrdinovia od Boženy Slančíkovej Timravy. Všetky tieto literárne počiny zdieľajú spoločný podtext: dôrazný odpor voči vojne a zobrazenie jej inherentnej nezmyselnosti a deštruktívnej sily.
Pavol Országh Hviezdoslav a jeho Krvavé sonety
Pavol Országh Hviezdoslav, jedna z najvýznamnejších postáv slovenskej literatúry, v období prvej svetovej vojny vytvoril lyrickú skladbu zloženú z 32 sonetov s názvom Krvavé sonety. Toto protivojnové básnické dielo je silným odsúdením nezmyselného zabíjania a ničenia hodnôt civilizácie. Hviezdoslav sugestívnymi lyrickými opismi zachytáva ukrutnosti vojny, aby zdôraznil jej ničivú silu. Presvedčivo vyjadruje právo každého človeka a národa na slobodnú existenciu.
V Krvavých sonetoch sa autor pokúša hľadať vinníka vojnového konfliktu, zachytiť pocity súčasníkov a apeluje na kresťanstvo a zdravý rozum ľudí. Jeho poézia je plná hnevu a odsudzujúceho postoja voči vojne, pričom viní zo všetkého egoizmus a panovačnosť ľudí. Napriek tomu v závere svojho diela vyjadruje nádej a privoláva mier. Cyklus je tematicky členený na časti ako "Spev o krvi", "Obžaloba ľudstva a kresťanstva", "Hľadanie vinníka" a "Privolávanie mieru". Hviezdoslav tu využíva genitívovú metaforu a ostro kritizuje kresťanstvo, ktoré sa podľa neho nedržalo prikázania "Nezabiješ!". Zároveň sa venuje aj téme Slovanstva a právu každého národa na samostatnosť.
Božena Slančíková Timrava a jej pohľad na dedinu v čase vojny
Božena Slančíková Timrava, prvá slovenská autorka, ktorá sa vo svojej tvorbe otvorene postavila proti prvej svetovej vojne, priniesla v novele Hrdinovia obraz slovenskej dediny a jej obyvateľov reagujúcich na vypuknutie konfliktu. Jej dielo zachytáva reakcie dvojakým spôsobom: pohľadom "sedliakov" a pohľadom "pánov" - inteligencie a živnostníkov. Tento kontrast vytvára odlišnú mienku na vojnu u obyčajného ľudu a panských vrstiev. Kým ľud prijíma vojnu s nedôverou ako pánmi nanútené zlo, ktoré prinesie iba utrpenie, prívrženci panskej triedy sa ňou nadchýnajú a účasť v nej pokrytecky vyhlasujú za veľký vlastenecký čin a hrdinstvo.
V diele Hrdinovia Timrava ironicky poukazuje na postavy ako notár Baláň, ktorý sa prezentuje ako najväčší "vlastenec", no v skutočnosti je zbabelcom a sebcom. Tento "hrdina" sa snaží podplatiť lekára odvodovej komisie, aby sa vyhol vojenskej službe, pričom predpokladá, že vojna potrvá maximálne štvrť roka. Keď však dostane povolávací rozkaz, omdlie a vyhlasuje svoju nenahraditeľnosť. Na druhej strane stojí podnotár Štefan Širický, ktorý si uvedomuje nezmyselnosť vojny. Napriek svojmu protivojnovému postoju odchádza na front, kde zomiera pri pokuse zachrániť raneného ruského vojaka. Jeho smrť stelesňuje ideu boja ľudskosti a potvrdzuje Timravin zámer odhaliť skutočnú podstatu charakteru človeka a tzv. "vlastenectva".
Timrava v Hrdinoch podáva výstižný obraz o pretvárke a pokrytectve ľudí, a nepriamo, cez pohľady do jednotlivých domácností a duší, odhaľuje aj hrôzu vojny. Vojna v jej diele narúša medziľudské vzťahy, zbedačuje rodiny, oberá ľudí o city, ilúzie a niekedy aj o zmysel života. Názov novely je preto silne ironický, poukazujúc na falošných hrdinov, ktorí sa skrývajú za vlasteneckými rečami.
Milo Urban a jeho román Živý bič
Milo Urban, významný predstaviteľ slovenskej medzivojnovej literatúry a expresionista, vo svojom románe Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Hlavným zámerom autora bolo vystihnúť vnútorný svet ľudí v čase vojny, keď sa tradičné vzťahy trhali. Dejiskom románu sú Ráztoky, horná Orava, dedina "pánu bohu za chrbtom", ktorá je síce vzdialená od frontov prvej svetovej vojny, no neúprosná skutočnosť vojny sem preniká.
Román je kompozične rozdelený na dve časti. V prvej časti, nazvanej "Stratené ruky", autor demonštruje zhubný vplyv vojny na život dediny prostredníctvom rôznych dramatických udalostí a osobných tragédií. Vojnu vnímajú obyvatelia nepriamo - muži rukujú, začína hlad. Symbolikou "stratených rúk" poukazuje na bezmocnosť a stratu, ako napríklad v prípade Ondreja Koreňa, ktorý prichádza domov bez rúk a nemý, neschopný vypovedať o hrôzach vojny. V centre pozornosti stoja postavy, ktoré sa búria proti nespravodlivosti, zlu a vojne.
Druhá časť, "Adam Hlavaj", sleduje návrat Adama z frontu. Zisťuje, čo všetko sa v Ráztokách udialo. Jeho žena Eva, ktorú znásilnil notár Okolický a ostala tehotná, spáchala samovraždu. Adam, poháňaný hnevom a túžbou po pomste, organizuje živelnú vzburu v dedine. Dedinčania vyrabujú obchod, podpália Okolického dom a notára nájdu mŕtveho. Vzbura proti vrchnosti sa tak spája s nenávisťou k vojne.
Živý bič je charakteristický pátosom a jazykom, ktorý vyrastá z tragických osudov obyvateľov oravskej dediny. Hrdinom románu je dedinský kolektív, jeho duša. Román bol prijatý slovenskou kritikou ako "udalosť" a Andrej Mráz ho porovnával s najlepšími európskymi vojnovými románmi. Okrem utrpenia román zobrazuje aj vzburu proti vojne a proti jej iniciátorom, pričom Adam Hlavaj sa v závere mstí vinníkom.
Vojna v európskej a českej literatúre
Prvá svetová vojna mala zásadný vplyv aj na európsku a českú literatúru. V Európe po vojne vznikli nové štáty a v 30. rokoch zasiahla kríza, ktorá vyvrcholila nástupom totalitných režimov. V literatúre dominovala próza - poviedka, novela a román.
Významným literárnym fenoménom sa stala tzv. Stratená generácia. Tento pojem, pomenovaný Gertrúdou Steinovou, pôvodne označoval Američanov, ktorí prišli bojovať do Európy ako dobrovoľníci. Neskôr sa rozšíril na všetkých, ktorí sa po skončení vojny nedokázali zaradiť do civilizovaného života, pretože vojna ich obrala o zdravie, rodinu, mladosť a domov. Prvý kontakt so životom bol pre nich sprevádzaný vojnovými hrôzami.
Stratená generácia
Medzi najznámejších predstaviteľov Stratenej generácie patria Ernest Hemingway, William Faulkner, John Dos Passos a F. Scott Fitzgerald. Ich diela často zobrazujú dezilúziu, psychické traumy a neschopnosť nájsť zmysel života po hrôzach vojny.
Romain Rolland, francúzsky spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny, vo svojom diele Peter a Lucia prináša pohľad na vojnu očami civilistov. Tento humanista bol otrasený vypuknutím vojny a jeho román je tragickým príbehom lásky odohrávajúcim sa v Paríži počas bombardovania.
Ernest Hemingway, americký prozaik a novinár, sám sa zúčastnil na španielskej občianskej vojne. V jeho najznámejšom diele, románe Zbohom zbrane, americký dobrovoľník Frederik Henry dezertuje z talianskeho frontu a spolu s anglickou ošetrovateľkou Katherinou sa snažia ujsť do Švajčiarska. Ich útek je však poznamenaný tragédiou - Katherina umiera pri komplikovanom pôrode a ich dieťa sa narodí mŕtve. Frederikove pocity po tejto strate sú stelesnením pocitov Stratenej generácie.
Erich Maria Remarque, nemecký spisovateľ, sa vo svojich dielach najviac priblížil americkej Stratenej generácii. Kriticky reagoval na prvú svetovú vojnu a povojnovú situáciu. V románe Na západe nič nového, ktorý je príbehom 18-ročného Pavla, autor podáva svedectvo o generácii, ktorá musela ísť priamo zo školských lavíc na front a tam sa dostala do rozporu medzi vlasteneckou výchovou a úlohou zabíjať. Remarque chápe vojnu ako zlo, ktoré rozdelilo národy na nepriateľské tábory.
V českej literatúre sa významne presadil Jaroslav Hašek svojim nedokončeným románom Osudy dobrého vojáka Švejka za prvej svetovej vojny. Prostredníctvom postavy Švejka Hašek vysmieval rakúsko-uhorskú armádu, nezmyselné vojenské nariadenia a vojnu samotnú. Švejk, hrdinsko-humoristický typ, ukazuje absurditu vojny a nezáujem obyčajného človeka na víťazstve armády.
Slovotvorné postupy v kontexte vojny
Vojnové udalosti prvej svetovej vojny ovplyvnili aj jazyk. Keďže rakúsko-uhorská vláda zaviedla cenzúru a obmedzila osobné slobody, každý prejav národného cítenia bol trestán ako vlastizrada. Odpor proti vojne však narastal a s ním aj štrajky. V tomto období sa však v literatúre objavujú aj nové slovotvorné postupy, ktoré odrážajú potrebu vyjadriť nové skutočnosti a postoje.
Medzi tieto postupy patria:
- Odvodzovanie: Pripojenie slovotvornej predpony alebo prípony k slovotvornému základu. Napríklad slovo "proti-reč-il" vzniklo odvodzovaním.
- Skladanie: Spojenie dvoch slovotvorných základov, čím vzniká zložené slovo. Príkladom je "prvo-počiatok".
- Skracovanie: Vytváranie skratiek a značiek na urýchlenie komunikácie, najmä v odbornom a publicistickom štýle.
Tieto postupy, hoci nie priamo súvisiace s vojnovou tematikou, poukazujú na dynamiku jazyka a jeho schopnosť adaptovať sa na meniace sa spoločenské a historické podmienky. Literatúra, ktorá vznikala počas vojny a po nej, tak nie je len svedectvom doby, ale aj odrazom jej vplyvu na samotný jazyk.
Stratená generácia
tags: #murovany #sporak #literatura #svetova #vojna